Kde sa vzali názvy nábytku?     

Poznáte to. Keď vás zachváti upratovacia horúčka, otvorená náruč skríň a zívajúce šuplíky kričia: Aj ja som tu! Komody, skrine, stoly, postele. Sú tu od pradávna. Alebo nie? Kedy vlastne „vznikol“ nábytok a kde sa vzali slová, ktoré používame každý deň?    

Termín nábytok v slovenčine pravdepodobne súvisí so slovesom nadobudnúť, získať (v češtine nabýt). Zariadenie sa v stredoveku rovnalo imaniu. Výraz mobiliár, ktorý v taliančine poznáme v podobe  mobile, prípadne beni mobili, má pôvod v latinskom mobilis, prenosný (od slovesa movere, hýbať sa). Nábytok bol majetkom, ktorý bolo možné prenášať a variabilne usporiadať, na rozdiel od domu, ktorý mal pevne zapustené korene – ako strom.     

Zlomená lavica   

Pre zámožnejších bol mobiliár prostriedkom sebaprezentácie. Pýcha však nie je namieste. Niť, ktorá by nadväzovala na antické tradície, sa pretrhla a misky váh sa väčšmi, než k estetike, prikláňali k účelnosti. Hlavnou funkciou ranostredovekého nábytku tak stále zostávala praktickosť. Elementárnymi kusmi zariadenia domácnosti najširších vrstiev boli truhlica, lavica a lôžko, ktoré zvyčajne tvoril slamník alebo kožušiny na jednoduchej drevenej konštrukcii. Slovo truhlica pochádza z hornonemeckého Truhe, drevený uzamykateľný box. Truhlice sa v prípade nebezpečenstva dali ľahko prenášať, boli preto univerzálnym úložným priestorom. Ich pôvod je starý ako ľudstvo samo, no v starovekých kultúrach, napríklad u Egypťanov, plnili funkciu trezoru. Francúzske trésor, ktoré prešlo aj do slovenčiny vo význame zabezpečená schránka na cennosti, píše svoj príbeh vďaka latinskému thesaurus a gréckemu θησαυρός, pokladnica. Truhlice boli „pokladnicami“, v ktorých si ľudia uchovávali to najcennejšie, čo mali spomedzi materiálnych statkov – potraviny a odevy.

Zo stredovekých tržníc a námestí sa ozývala hlasná vrava peňazomencov. Sedávali na laviciach, ktorým sa v Taliansku hovorilo banco. Bola to práve obchodná lavica, ktorá pod Apeninským nebom dala meno finančným domom, bankám. Keď stredovekí obchodníci skrachovali, prejavovali svoju insolventnosť vskutku búrlivým spôsobom – rozbili lavicu, ktorá bola každodennou spoločníčkou ich finančných operácií. Talianska fráza banco rotto, čiže zlomená lavica, sa v európskych jazykoch stala synonymom ekonomického dna – bankrotu.   

   

Dobrú chuť (z postele)   

Aj finančníci s deravými vreckami túžili po ružových snoch. A tie mohli nájsť – kde inde – než v posteli. Noc mala vždy svoju moc a voňavá posteľ mala chrániť hosťa pred zraniteľnosťou. Orientálne národy, napríklad Asýrčania a Peržania, jej pripisovali magický význam a Homérov Odysseus videl v posteli z mocného olivovníka symbol manželskej vernosti. V posteli život začínal (svadobné lôžko) i končil (smrteľná posteľ).               

Lôžko, symbol intimity, poznáme od praveku, kedy nahradilo hromadu trávy alebo palmových ratolestí, ktoré počas nočného odpočinku zamedzovali pôsobeniu chladu z pôdy. Aby bolo teplúčko, bolo treba postlať. Hor‘ sa pod perinu! Slovenské slovo posteľ tak označuje miesto, ktoré je postlané mäkučkým matracom. „Čuš a spi!“ hovorievame občas malým deťom, keď náš pohár trpezlivosti pretečie. Pejoratívny výraz čuš, prípadne kuš, skutočne súvisí s posteľou. Francúzske couche (čítaj „kuš“) je prézentom slovesa coucher, ľahnúť si (odtiaľto pochádza i podstatné meno gauč). Couche, ergo ľahni, zalez do postele, nie je príliš zdvorilé slovko. Pôvodne to bol povel pre psy.        

          A teraz trochu faktov. Najstaršie typy lôžok pochádzajú približne z roku 3 600 pred Kr. a boli objavené v pieskovcovom jaskynnom komplexe Sibudu Cave v južnej Afrike. V starorímskom svete sa rozlišovalo medzi nábytkom na spanie (lectus cubicularis) a jedálenským lôžkom (lectus triclinaris alebo discubitorius). V Ríme sa jedávalo poležiačky na ľavom boku, jedálňam preto prischol názov triclinium – miesto s troma posteľami. Tento tvar doputoval do latinského jazyka zo starej gréčtiny, v ktorej κλίνω znamenalo jednoducho „skloniť chrbát“ – ľahnúť si. Starí Heléni hovorili posteli κλῑ́νη, kliné. Z krajov od Egejského mora pochádza aj „slovenské“ substantívum poliklinika. Poliklinika je miesto, kde je veľa postelí.           

Z Orientu do obývačky – sofa, diván a ich sestry  

Gauč, diván, sofa, kanapa, otoman, alebo moderne – sedacia súprava. Reťaz slov vzbudzuje dojem, akoby všetok čalúnený nábytok bol „na jedno kopyto“, inými slovami: z jedného jazykového cesta. História je aj v tomto prípade kľukatá ako serpentína (mimochodom, serpentína je z latinského serpens, had). Schúliť sa ako hady môžeme na diván alebo sofu – obe tieto slová majú pôvod v peržštine a v arabčine. V Osmanskej ríši si na veľkých ozdobných vankúšoch, tzv. sofách, hoveli kalifovia, ministri a štátni radcovia, ktorí po sediačky určovali osud východnej Európy, hrajúc pri tom diplomatický šach (aj táto hra pochádza z perzského prostredia). Diván je perzská jazyková výpožička v arabčine. Pod vplyvom kontaktov Európanov s blízkovýchodným svetom získalo toto slovo, spočiatku označujúce písomnosti umeleckého i úradného druhu, význam orientálneho vládneho aparátu. Z obchodných vzťahov medzi Talianmi a moslimskými Arabmi sa v modernej taliančine „narodil“ aj výraz dogana, colnica.   

       

A kedy sa slovo pomenúvajúce arabský štátny „establishment“ zmenilo na názov nábytku? Za panovania rozšafného Ľudovíta XV., pravnuka „kráľa Slnko“ Ľudovíta XIV., zachvátila francúzske dvory móda neoklasicizmu. Arabské komodity boli jednoznačne v kurze. Osvietenému kráľovi sa zapáčilo kopírovať luxusný životný štýl kolegov z Orientu. Arabská pohovka privezená do krajiny galského kohúta dostala názov divan, pretože bola miestom pracovného pohodlia tureckej vlády. Príbuznosť medzi slovami diván a starorímskym divinus (božský) jazykovedci nepotvrdili. Inak je to v prípade slova kanapa. Vedeli ste, že malý diván, ktorý preslávil anglický výrobca rokokového nábytku Thomas Chippendale, súvisí s komármi? Latinské conopeum bolo sedadlo so sieťkou proti (otravnému) hmyzu.    

Naše staré matere si ešte pamätajú slovo otoman. Toto archaické pomenovanie označujúce menšiu pohovku pramení vo francúzskom adjektíve ottoman, turecký, a podobne ako diván alebo sofa, rozpráva o krajine svojho pôvodu. Za najstaršiu anglickú zmienku o otomane je zodpovedný Thomas Jefferson. „Otec americkej štátnosti“ písal o tomto type nábytku v jednom zo svojich denníkov z francúzskeho revolučného roku 1789.

Či už ležíme na kanape, alebo si povystierame kosti na elegantnej sofe, ľahko si všimneme ich spoločného menovateľa. Je to čalúnenie. Slovo čalúnik má geografický nádych. Francúzske mesto Châlons-en-Champagne (čítaj „šalon an šampaň“) bolo v minulosti typické produkciou látok, ktoré sa používali na poťahy sedacieho nábytku. Je nad Slnko jasnejšie, že sedačky a šampanské k nám prišli z krajiny Asterixa a Obelixa.                     

Na zbrane i na šaty alebo ako (ne)otráviť kráľa

Skriňa je priestor, kam „skrývame“ šaty či iné večičky, s hrou na skrývačku však nemá nič spoločné. Pôvod slova skriňa v slovenskom jazyku opäť poukazuje na blízkosť Nemecka. Slovenčina si tento výraz požičala z nemeckého Schrein, svätyňa, schránka, ktoré sa v nemčine udomácnilo vďaka latinskému scrinium, čiže krabica na dokumenty. „Dcérskymi“ slovami tohto latinského tvaru sú napríklad talianske scrigno, maďarské szekrény, ba aj anglické shrine.       

„Znám jednu dívku, ta má dukáty… kus pole má, i novou almaru!“ chvastá sa dohadzovač Kecal v komickej opere Bedřicha Smetanu Predaná nevesta. Predať takú almaru znamenalo prilepšiť si o poriadny mešec, pretože táto vysoká a masívna skriňa bola v stredoveku súčasťou inventáru kostolných sakristií, v ktorých boli deponované liturgické predmety a rúcha. Skrine s drevenou intarziou sa dočkali najväčšieho rozmachu v renesančnom 14. storočí, kedy sa z prítmia kláštorov natrvalo presťahovali do šľachtických sídel. V dobách antického Ríma odpočívali v tieni skríň rôzne druhy náradia i zbrane na nevyhnutnú obranu. Klasický názov armarium má preto spoločný koreň s latinským plurálom arma, zbrane. Elegantná latinčina, ktorá prešla mlynom slovanských úst, dala slovenčine a češtine (skomolené) slovo almara, s ktorým by Cicero určite nebol spokojný…           

Nielen po zuby ozbrojení sprisahanci ohrozovali tróny rastúce po politickom páde Západorímskeho impéria ako huby po daždi. Najväčším nepriateľom stredovekého feudála bol – jed. Nobilita si „pre istotu“ najímala komorníkov povinných kontrolovať jedlo pred tým, než skončilo na „urodzenom“ tanieri. Potraviny, ktoré mali prejsť kontrolou, či nie sú otrávené, sa od 15. storočia servírovali na špeciálnom stolčeku zvanom credenza, čo v taliančine znamená dôvera. Taliansky termín je synom latinského credentia. Pripomína vám to kredenc? Správne! Ale súčasťou domáceho vokabulára sa kredenc stal až na začiatku 20. storočia, keď v našich príbytkoch vládla secesia a art déco. Kredence, tak, ako ich poznáme dnes, má na svedomí americká Hoosierova manufaktúra, ktorá nimi od roku 1920 zásobovala vari každý dom v Zámorí.  

     

Iná teória hovorí, že kuchynské kredence sa vyvinuli z renesančných príborníkov a do Ameriky sa dostali francúzskymi a britskými koloniálnymi cestami. Jazyk bývalej Galie nám dal aj slovo bufet, ktorým označujeme bistro aj typ jedálenského nábytku určený napríklad na úschovu liehovín. V slove bufet znie echo francúzskeho fête, sviatok (z neskorolatinského festa) a bœuf, vôl. Fašiangy a karnevaly (z talianskeho carne vale – zbohom, mäso) sa v stredoveku nezaobišli bez bujarých zábav. Organizovali ich najmä študenti. Lúčenie sa s mäsom nasýtilo každé hladné hrdlo a víno tieklo potokom. Na fête du bœuf, pouličné študentské sviatky opekaných volov, sa takmer zabudlo, ale slovo bufet žije ďalej ako ekvivalent rýchleho (a nie príliš zdravého) občerstvenia.                   

Pohodlie versus krása

Najesť sa rýchlo a lacno je pohodlné. Adjektívum pohodlný, po latinsky commodus, svieti v názve menšej, spravidla šuplíkovej skrinky – komody. V Toskánsku sa komodám nepovie inak, než cassettone – malý domček (od ľudového latinského casa, chyža, chalupa, skromnejší dom). Neprekvapí nás, že rodiskom komôd je Francúzsko, kde je názov commode doložený už v roku 1708. Commodus znamená tiež užitočný. Šikovné skrinky s barokovými krivkami rýchlo nahradili nepraktické a objemné skrine a truhlice zapečatené ťažkými zámkami. Otcami komody sú francúzski nábytkári Roger Vandercruse Lacroix a Charles Cressent.       

Rok 1865. Nábytkársky génius Michael Thonet práve expandoval do Veľkých Uheriec pri Partizánskom. Podnikateľský nos vynálezcu ohýbaného nábytku, po ktorom prahla každá viedenská kaviareň, vyňuchal bohatú zásobu dreva v slovenských bukových lesoch a veľkouherecká fabrika s ohýbárňou mohla od roku 1866 zásobovať budúcimi thonetkami moravské závody. A z nich celú Európu. Do portfólia Thonetovcov patril aj miestny neogotický kaštieľ. Nábytku z Veľkých Uheriec odzvonilo v roku Pucciniho smrti 1924. Nuž, hlavný flux v nábytkárskom priemysle neobišiel ani Slovensko.  

Nielen Thonetova slávna „štrnástka“ spravila dieru do sveta. História stoličiek a kresiel štartuje v starom Egypte a v mezopotámskom Ninive. Stolica, trón, rímska sella curulis, či pápežská sedia gestatoria, sa v dejinách nábytku „vezú“ na jednej „frekvencii“. Spája ich symfónia moci. Už najstaršie národy verili v posvätnosť trónu, ktorého štyri nohy symbolizovali štvoricu svetových strán.    

Inak to nie je ani so stolom. Ten sa objavil v zemi pyramíd i tam, kde Slnko nezapadá – v Číne a Japonsku. Z Ázie pochádzajú najstaršie exempláre maľovaných hráčskych stolíkov. Mesiacu sa podobal polkruhovitý rímsky stôl mensa lunata, ale stredovek dal prednosť rektangulárnej jedálenskej tabuli. Áno, pôvodný význam latinského tabula, ktorý angličtina pozná v podobe table, je doska určená na písanie.      

Výrazy stôl a stolička priplávali do slovenčiny z nemeckých vôd. Slovenský stôl akoby z oka vypadol starogermánskemu stuol. A z neho zasa vyrástlo nemecké Stuhl, stolička. Ide o deverbatíva odvodené od slovesa stare s indoeurópskym jazykovým substrátom. Čo stojí, to sa nehýbe. Vedeli to už starí Latinovia, ktorí nazvali sochu statua, od statuo – stojím, fixujem. I obydliu sa hovorilo stabulum. A sme znova na začiatku. Nábytok sa hýbe a mení, vezme ho oheň, voda alebo čas, ale pocit domova nám nevezme nikto.    

______________

Autorka: Dr. Lucia Laudoniu

Zdroje:

lingvistické závery vychádzajú z poznatkov autorky

Vstupná brána k faktografickým informáciám: HAYWARD, Helena: Storia del mobile di tutti i paesi dall’antichità ai nostri giorni. Reggio Emilia : Magis Books, 1992. ISBN 9788886139007. 

Obrázky

Obrázok č. 1.: Prácu orientálneho stolára zachytil na obraze Výrobca nábytku z roku 1900 rakúsky maliar Ludwig Deutsch. Zdroj: wikimedia.org     

Obrázok č. 2.: Viacúčelovosť bola výstižnou „nálepkou“ stredovekých truhlíc. Ich horná, otváracia časť sa používala na sedenie. Na obrázku vidíme anglickú truhlicu vyrobenú okolo roku 1480. Zdroj: .periodoakantiques.co.uk  

Obrázok č. 3.: Takto sa jedlo v starom Ríme. Triklíniu s jedálenskými lôžkami dominuje mramorový stôl s antropomorfnými nohami. Rôzne štylizácie nôh nábytku (napríklad v podobe levích labiek) sú v starorímskom dizajne veľmi časté. Zdroj: http://www.clg-frederic-mistral-83.ac-nice.fr 

Obrázok č. 4.: Napoleonova láska Jozefína odpočíva na diváne. Maľbou z roku 1801 obohatil výtvarný svet Francois Gérard. Zdroj: wikimedia.org 

Obrázok č. 5.: Replika komody vyrobená podľa propozícií z dielne francúzskeho stolára Jeana-Francoisa Oebena. Jeho priezvisko je výstižné – pripomína totiž ebenové drevo. Zdroj: wikimedia.org 

Obrázok č. 6.: Graciózny meštiansky interiér okolo roku 1930 očami maliara Jánosa Apátfalvi-Czeneho. Zdroj: soga.sk 

Obrázok č. 7.: Thonetova „viedenská“ stolička č. 14 z roku 1859 dobyla svet. Zdroj: wikimedia.org 

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.