Keď kamene plačú: príbeh strateného kláštora z hory Athos

Zostala len veža, okolo ktorej sa vinú hady. Bzučiaci úľ žalmov. Reč je o monastieri Amalfion, oáze latinských benediktínov na byzantskej svätej hore Athos. Kvitol tristo rokov. Kde sa vzali Taliani v Mekke gréckeho pravoslávia?        

Na prvý lapis probatus narazíme pri názvosloví. Čo je správne? Kláštor alebo monastier? Nie sú to tvary celkom synonymné. Keď západné mníšske obydlia určené pre spoločný život, vita communis, získali charakter uzavretej pevnosti (bolo treba chrániť sa pred barbarmi), ich vnútorná časť, neprístupná laickej nohe, dostala latinský názov claustrum (od claudere, zatvárať). Claustrum je teda „priestor uzamknutý za bránou“. Z rovnakého koreňa vznikol rímskokatolícky pojem klauzúra označujúci izoláciu členov kontemplatívnych reholí pred zrakmi sveta.   

Pandorina skrinka

Kláštory boli klenotnicami, v ktorých sa zamykali poklady viery i poklady ducha. Knihy boli také drahé, že sa k čítaciemu pulpitu či k analoju pripevňovali reťazou: hovorilo sa im libri catenati, „spútané“ knihy. Ak pripútame oči k slovníku, zistíme, že latinský koreň claustrum zapísala do národných jazykov ruka stredovekého katolicizmu všade tam, kam siahali jej prsty. Talianske chiostro, španielske claustro, ale tiež anglické cloister, hornonemecké Kloster a slovenské kláštor majú spoločného jazykového predka.  

Obrázok č. 1.: Knihy prikované reťazou – ochrana pred dlhoprstými. Zroj: medievalfragments.files.wordpress.com

Latinská myseľ povýšila kláštory na protiklad Pandoriných skriniek. Kým Hefaistom ukutá krásna, ale zradná Pandora vypustila zo svojej skrinky „dary zla“, kláštory kumulovali vo svojich útrobách dobro vo všetkých podobách.  

Grécka vetva Cirkvi kládla dôraz na skutočnosť, že mních na púšti nielenže zamkýna (claudere) svoje srdce pred vášňami, ale žije sám (μόνος) a v jeho srdci prebýva len Boh (a nič iné). Μοναστήριον alebo v latinizovanej forme monasterium – to je termín, ktorý prijali aj katolícki Chorváti vo forme samostan. Monastier naozaj stojí sám, ako maják, ktorý má ukazovať cestu kresťanského života. Že je v tom veľa symbolizmu? Ten je aj v spôsobe stavby chrámových veží. Západné chrámy majú jednu vežu, pretože Boh je jeden a veža je jediným prstom ukazujúcim na nebo; dve veže interpretujú v kameni chalcedónsku dogmu o bohoľudskej prirodzenosti Krista. Ruské chrámy majú množstvo menších vežičiek a kupol, ktoré zobrazujú plamene horiacich sviečok, onen typický splendor Byzantinus alebo, historicky presnejšie, Romanus orientalis.   

Demarkačná čiara prechádza jazykmi, ale nie srdcami. Oba termíny majú svoje čaro. Grécky názov monasterion prijali predovšetkým národy, ktoré patrili do spoločenstva východnej ortodoxie, kým pojem kláštor patrí do portfólia západných „latinských katolíkov.“ Medius aevus však denonymom Latini častoval (veľmi nepresne) ovečky všetkých jazykov a stavov pod pápežským omoforom.             

Zázrak z Amalfi          

Západ a východ nie sú len geografické kategórie. Náruč kozmopolitného Konštantínopolu vítala vyznavačov Krista ex Occidente, ktorí patrili k rôznym formám latinských obradov, najmä z ekonomických a obchodných dôvodov.                     

Juhotalianske mestečko Amalfi bolo v 10. storočí prosperujúcou námornou veľmocou. Na čele republiky stáli mocní dóžovia, konkurenti nemenej ambiciózneho benátskeho leva. Titul prvého amalfitánskeho dóžu (verzia latinského dux v lingua volgare) od roku 957 hrdo nosil nezávislý patricij Mastalus II. V tomto období boli v metropole na Bospore dobre známe monastiere kolonistov z Amalfi – jeden bol zasvätený Bohorodičke, druhý niesol meno Krista Spasiteľa. Oba sa tešili cisárskym chrysobulám a prebendám. Rovnako i mariánsky kláštor Varagiotissa, v ktorom sa modlievali Anglosasi.    

Obrázok č. 2.: Viac než turistický raj. Panoráma mestečka Ravello na Amalfitánskom pobreží. Zdroj: tripsavvy.com

Pútnické palice píšu do piesku čiary, ktoré zakrátko zmyje vánok malebnej zátoky medzi výbežkami Kophos a Kosari. Sme na hore Athos, na polceste medzi stredoveké hrady pripomínajúcimi monastiermi Karakallu a Veľká Lavra. Oči pútnika upúta zelená mohyla, na ktorej sa týči opustená veža. A vedľa nej pozostatky juhozápadného múru a dávno zaniknutý cintorín.            

Áno, história pozná talianskych benediktínov, ktorí po tragickom rozkole medzi patriarchom Kelullariom a pápežskými legátmi v 11. storočí prijali gesciu byzantského bazilea, ale ponechali si vlastnú liturgiu a koinobiálny život podľa regule svätého Benedikta (jej chrbtovou kosťou je, mimochodom, východné mníšske pravidlo Egypťana sv. Pachomia). Zavítali až na Athos, kde si založili monastier Santa Maria degli Amalfitani, v gréckych prameňoch známy ako η μονή τών Αμαλφηνων. Práve jeho veža stojí osamelá ako soľný stĺp, na ktorý sa podľa Biblie premenila Lótova žena. Poďme vzkriesiť jeho zašlú slávu – aspoň na papieri.            

Aj kalif musel ustúpiť         

Blízky východ sa len tak hemžil nohami rôznych národov. Pápež Gregor Veľký poslal v roku 604 do Jeruzalema latinského opáta Proba, aby vo Svätej zemi vybudoval útulok pre pútnikov zo Západu. Stavba o desať rokov neskôr padla za obeť perzskému besneniu. Zjednotiteľ Západu Karol Veľký ešte pred tým, než mu pápež Lev III. na veľký hnev Byzantíncov položil na hlavu cisársku korunu, rokoval s abbásovským kalifom Hárúnom ar-Rašídom, aby dovolil vzkriesiť ruiny monastiera Sancta Maria Latinorum.

Hoci negociácia dopadla úspešne, netrvalo dlho, a v roku 1010 sa latinské cenobium Jeruzalema ocitlo v paľbe kalifa El-Hakima. Boli to práve amalfitánski obchodníci, ktorí sa o decénium post calamitatem zaslúžili o to, aby Feńix konečne vstal z popola. Až také slovo mala námorná moc z Amalfi – aj pre pohanských kalifov by bolo krajne nevýhodné pohnevať si strategického obchodného partnera.    

Obrázok č. 3.: Architektúra dómu v Amalfi nezaprie orientálne vplyvy. Namiesto dotyku Tisíc a jednej noci tu radšej hľadajme dych byzantskej ikonomaľby a spektakulárnej ornamentiky. Zdroj: lacooltura.com

Nečakanou zákrutou dejín je fakt, že na mieste, kde v Jeruzaleme kedysi stál chýrny ranostredoveký mariánsky chrám Latinov, koncom 19. storočia vyrástla katedrála nemeckých luteránov, ktorí neakceptujú kult svätých ani veneráciu Bohorodičky.   

Kam vedie talianska stopa?         

Bohorodičke podľa byzantskej legendy patrí záhrada Athos na „trojprstí“ Chalkidiki v Egejskom mori. Dnes autonómna republika a epicentrum ortodoxného monasticizmu, kam ženy nesmú, už v 10. storočí hostila adeptov asketického života z talianskej čižmy, a to pod vplyvom „duchovného magnetu“ Athanázia Athonského (v slovenčine sa používa aj menej klasická transkripcia tohto predikátu, Athoský). Athanázios bol poradcom cisára Nikifora Fokasa. Po víťazstve nad arabskou armádou si namiesto insígnií vojvodcu obliekol chudobnú mníšsku rjasu a v roku 963 z vďaky založil najstarší z dvadsiatich independentných athonských kláštorov Veľkú lavru.          

Múry Athanasiovej lavry prichýlili viacero latinských duší: v decembri 984 sa pod donačnú listinu pre Ioanna Iberského podpísali dvaja mnísi, Arsenius a Ioannes. Obaja po latinsky: „testis sum“ („som svedok“).                 

A história je svedkom, že Athanasiove stopy nasledoval aj Kalábrijčan Nikifor Nahý (tal. il Nudo). V 12. storočí bolo osadníkov z Kalábrie (verných Carihradu) na Athose už toľko, že si založili obydlie s prídomkom του Καλαβρου. Dvesto rokov predtým mala na Svätej hore svoje cenobium aj sicílska komunita (monastier του Σικελου). Flux z južného Talianska však nemusel automaticky znamenať posilnenie latinskej prezencie na Svätej hore, najmä ak si uvedomíme, že lingua franca Sicílie a Kalábrie bola v 10. storočí ešte stále gréčtina.           

Latinské srdce Athosu alebo keď rozhodujú sny                   

Hagiograf Georgios Aghiorita (Svätohorec) v roku 1045 rozpráva, že brat chrabrého beneventského vojvodu Pandolfa II. prezývaného Starý (tal. il Vecchio), ctihodný muž menom Leo (tal. Leone), s pomocou gruzínskych (!) mníchov vystaval na Athose benediktínsku pustovňu. Usadil sa v nej s družinou šiestich latinsky hovoriacich učeníkov. Igumenské (opátovo) žezlo prevzal po Pandolfovom bratovi Leovi mních Ioannes (tal. Giovanni) z Beneventa. Keďže Pandolf II. zomrel v roku 1014, k týmto udalostiam muselo dôjsť ešte za života sv. Athanasia.  

Obrázok č. 4.: Amalfion (vyznačený červenou farbou) na mape Athosu. Zdroj: crestinortodox.ro

Zakladajúca listina Amalfionu nám žiaľ chýba. Čo však rozhodne neabsentuje, je Giovanniho podpis, ktorý nájdeme na viacerých svätohorských dokumentoch. Humilis monachus et abbatis amalfitanus“ figuruje na listine z roku 1035 tesne pod signatúrou igumena gruzínskeho Ivironu. To prezrádza popredné miesto Amalfitáncov v athoskej hierarchii.                 

O osude kláštora rozhodovali aj sny. Zo zápiskov redaktora kroniky materského opátstva benediktínov na úpätí hory Monte Cassino v italskej Kampánii Lea z Ostie sa dozvedáme, že na Athose žil aj v poradí dvadsiaty deviaty opát Monte Cassina rovnakého mena (Giovanni). Ale iba krátko. Počas spánku sa mu zjavil nursijský otec Benedikt a požiadal ho, aby sa vrátil späť do Kampánie a zasial tam semeno pravdy. A my sa na chvíľu vrátime do roku 1054, kedy telo kresťanstva rozťal nôž veľkej schizmy. Ako sa tieto udalosti prejavili v živote athonských Latinov?        

Medzi dvoma mlynskými kameňmi    

Odpoveď znie prozaicky: nijako. Amalfion zostal v spoločenstve s Grékmi, hoci talianska pevnina podľahla mámeniu Sirény reformného pápežstva. Vieme, že v roku 1083 bol jeho igumenom akýsi Demetrius. Medzi rokmi 1118 a 1143 sa Amalfion tešil pozemkom z rúk imperátora Ioanna II. Komnéna. Treba ďalší dôkaz o jeho jurisdikcii? Veď ak by Amalfion nebol kongruentný s helénskym teologickým myslením a obzeral by sa po pápežskej správe, nikdy by nemohol dostať privilégiá od orthodoxného byzantského cisára!       

Latinský charakter Amalfionu podčiarkuje plodná prekladateľská činnosť. V tieni miestnej knižnice a skriptória vznikali latinské preklady životov a diel gréckych cirkevných otcov.  

Obrázok č. 5.: Veža defunktného Amalfionu – súčasný status quo. Domovské právo tu majú už iba hady. Kedy ich opäť vystriedajú mnísi? Zdroj: athosweblog.files.wordpress.com

Čo všetko obsahovali police jeho bibliotéky? Pýta sa Alexander Karnachov z Petrohradskej univerzity. Keď v roku 1653 navštívil Athos ruský mních Arsenij (Suchanov), zaumienil si katalogizovať grécke rukopisy Svätej hory. Expedícia s požehnaním vtedajšieho ruského patriarchu Nikona priniesla viacero prekvapení. Arsenij medzi manuskriptami z Veľkej lavry objavil latinsky písané biblické fragmenty beneventskej proveniencie z 10. storočia. Žeby išlo o stratené pierka amalfitánskej holubice?            

Krídla jej spálili križiaci, ale tiež rastúca averzia medzi grécky a latinsky hovoriacimi etnosmi. Kto dal Amalfionu smrteľnú ranu? Pápež Honorius III. sa v liste z roku 1223 adresovanom Lombarďanom v križiackom štáte Negroponte zmieňuje o rebelskom kláštore na gréckom Athose, ktorý je neposlušný apoštolskému stolcu (ergo rímskemu pápežovi). Píše o Amalfione?       

Vzostup a pád    

Rok 1287 je medzníkom, kedy protos Giovanni začleňuje posledných athonských benediktínov pod ochrannú ruku Lavry… Jurisdikčnému transferu dáva placet aj cisár Andronikos II. Palaiologos. Aké pohnútky predchádzali tomuto aktu? Je to zhasnutá kométa amalfitánskej ekonomickej sily, keď sa prvou dámou námorného sveta stala La Serenissima svätého Marka? Spýtajme sa inak: boli latinskí pravoslávni monasi dostatočne lojálni ortodoxii? Právny jazyk cisárskych hramot o perfídnostiach nehovorí.                 

Kláštor nikdy nebol formálne zrušený (rok 1287 priniesol „len“ fúziu s Veľkou Lavrou) – a už vôbec nie z dôvodu heterodoxných tenzií! Pretože posledný klinec do rakvy dali Amalfionu hispánski piráti. Tí v roku 1307 ukradli z opustených budov (poslední latinskí aghioriti totiž bývali spolu s Grékmi) všetko, čo sa dalo.        

A naša konklúzia? Východoobradné kresťanské komunity, ktoré sa pod vplyvom rôznych, najmä politických okolností ocitli pod správou Vatikánu (uniati, Máriou Teréziou v 18. storočí úradne prekrstení na gréckokatolíkov) sú v našich končinách dobre známe. Nezabúdajme však na to, že v dejinách Cirkvi vždy existovali aj kresťania latinských liturgických tradícií, ktorí žili pod znamením carihradskej orlice a po schizme z roku 1054 zostali na strane byzantskej teológie. Ukázali správnu cestu dávno pred tým, než sa zrodil (aberatívny) vatikánsky koncept cirkevnej únie, za cenu sĺz a bolesti.        

___________

Autorka: Dr. Lucia Laudoniu                 

Literatúra:

GIORGI, Marco Mannino: La Chiesa Latina del Primo Millenio. Storia di una Ascesa e di una Caduta. Analisi storica e spirituale della Chiesa Latina (nepublikovaná autorská monografia)  

KARNACHOV, Alexander: Latin Biblical Fragments Originating from Mount Athos: Parts of the Amalfion Monastery Library? In: Le manuscrit entre écriture et texte. Première partie. Pecia. Le livre et écrit 17/2014. Turnhout : Brepols Publishers 2014, s. 7-15.      

KELLER, Aidan: Amalfion, Western Rite Monastery on the Mount Athos. Ed. St. John Cassian, 2007    

RADU, Alexandru: Amalfion, mănăstirea benedictină din Muntele Athos. Dostupné online: <https://www.crestinortodox.ro/religie/amalfion-manastirea-benedictina-muntele-athos-125535.html> 

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.