Komunisti ho prenasledovali, on dobyl svet

(Pred)vianočný rozhovor s Jurajom Hurným

Syn politického väzňa, ktorý prešiel červeným peklom. Muž, ktorého rodná hruda s komunistickým kosákom a kladivom macošsky odsunula na vedľajšiu koľaj. Narodil sa s výnimočným talentom, vďaka ktorému žal úspechy na najslávnejších operných scénach sveta. Len doma nebol vítaný. Disident, Slovák, kresťan. Juraj Hurný v exkluzívnom rozhovore pre magazín Magistra História rozpráva o zločinoch komunizmu, otvára Pandorinu skrinku perzekúcie svojej rodiny, ale prezradí nám aj to, ako slávi najkrajšie sviatky roka.  

Juraj HURNÝ (*1948, Humenné) je slovenský operný spevák (tenor), ktorý v septembri 1977, po sľubných začiatkoch na doskách Opery SND, emigroval spolu s rodinou do exilu do Rakúska. Nota infidelitas a vlastizrada boli nálepkou, ktorá poznačila rodinu Hurných od roku 1950. Otca budúceho tenora vtedy komunistickí pohlavári odsúdili do väzenia. Čakali ho najťažšie práce v jáchymovských baniach. Juraj Hurný absolvoval štúdium hry na trúbku na bratislavskom konzervatóriu (1970). Jeho osudom bol spev. Do tajov belcanta prenikal u slovenskej profesorky Idy Černeckej a dva roky v sicílskom Palerme pod krídlami legendárnej talianskej divy Giny Cigny. Keďže odmietol vstúpiť do komunistickej strany, rodné Slovensko mu ako stranícky nepohodlnému „apostatovi“ zatvorilo pred nosom všetky profesionálne dvere. Sólista spievajúci hlavné postavy mal byť preradený do zboru. Po úspešnom absolvovaní predspievania do operného domu v rakúskom Grazi v októbri 1977 sa rodákovi z mesta Drugethovcov otvorila cesta na popredné pódiá v Taliansku, Nemecku, Španielsku, Francúzsku či v Kanade. Na Slovensku nad ním vyhlásili „politickú anatému“, ktorej následky majú stále nebezpečné kontúry. Prejdime však teraz k samotnému rozhovoru:         

Sme populárno-náučný magazín o dejinách. A história nám rozpráva príbehy. Všimol si to aj Hayden White, ktorého fascinoval naračný náboj dejín a tenký ľad medzi historickými faktami a fikciou. Aj v taliančine je slovo storia (príbeh) odvodené od latinského termínu historia, ktorý je pôvodom grécky. Čo Vám hovoria dejiny? Radi ste sa učili dejepis?

Dejiny sú fascinujúce a veľmi ma zaujali už od chvíle, ako sme sa ich začali učiť, v piatej triede ľudovej školy. Bolo to ale v roku 1958, počas tzv. 50-tych rokov, v časoch krutej totality komunistického režimu, kedy nám „súdruhovia“ učitelia nalievali do hlavy dejepis podľa marxisticko-leninského pohľadu a vykladali nám prekrútený výklad dejín tak, ako o tom rozhodli na ústrednom výbore komunistickej strany. Ja som mal ale šťastie, že moja mamička so mnou doma preberala učivo a vždy korigovala všetky klamstvá. Takto som mal na mnohé dejinné udalosti dve verzie – jednu správnu, o ktorej sme hovorili iba doma, a druhú zdeformovanú pre vyučovanie v škole. Bolo to samozrejme nenormálne, ale moja matka sa všemožne usilovala, aby mi socialistické školstvo nevymylo mozog, čo sa jej aj úspešne podarilo.

Vaše krstné meno,Juraj, pochádza zo starogréckeho Georgios a znamená „ten, kto obrába zem.“ Nie sme ďaleko od pravdy, ak si uvedomíme, že aj naše slovo kultúra vzniklo z latinského colere, čiže kultivovať, pestovať niečo, obrábať pôdu. Aký máte vzťah k pôde a k manuálnej práci?

Pôsobil som 41 rokov na operných javiskách a koncertných pódiách, takže pracovne som neprišiel do kontaktu s pôdou. Tie pódiá boli nad zemou, no mám zem v úcte. Veď v nej klíčia plody, ktoré živia celé ľudstvo, a napokon, ako vieme, Pán Boh stvoril človeka z hliny zeme, do ktorej sa po skončení našej cesty životom všetci raz vrátime. Manuálna práca mi nikdy nerobila problém. Doma som vždy porobil kopu práce, ktorá siahala od vysávania bytu až po jeho kompletné vymaľovanie.

Pôdu nášho srdca kultivujeme aj poznaním pravdy o našich životoch. Ste živou kronikou komunistických represálií. V roku 1950 Vášho otca odsúdili za vlastizradu a začala sa jeho krížová cesta po väzniciach a uránových baniach v Jáchymove. Povedzte nám viac o Vašom otcovi. Prečo sa stal personounon grata?

Obvinili ho zo zločinu napomáhania k velezrade, lebo vedel, že jeho kamarát chce ujsť do Rakúska, ale neudal ho orgánom ŠtB. Keďže dotyčného chytili na hraniciach – zaplatený prevádzač bol konfident Štátnej tajnej bezpečnosti – bitkou z neho vytĺkli mená všetkých, ktorí o úteku vedeli. Všetci boli súdení a odsúdení na dlhoročné tresty. Môjho otca odsúdili na 12 rokov, z ktorých skoro osem fáral do podzemia ťažiť urán v koncentračných táboroch na Jáchymovsku. Keď už bol zničený úmornou prácou a dokaličený bitkou, dali ho do väzenia na obávaný Mírov, kde ešte dostal ťažký srdcový infarkt. Takto zničený bol po 10 rokoch prepustený na amnestiu na slobodu.

Mohli ste navštevovať otca vo väzení? Vnímali ste – ešte detskými očami – aká obrovská krivda sa deje Vašej rodine? Deti, ktoré sú vystavené veľkému utrpeniu, dospievajú veľmi skoro.

Raz do roka sme ho smeli navštíviť na 5 – 10 minút. Boli to drahé minúty, aj keď sme sa ho nesmeli ani dotknúť. Medzi nami bola drevená stena, v ktorej bolo vyrezané okienko vyplnené drôtenou sieťovinou.Predsa len sme ho videli a počuli. Vždy ho doviedli dvaja ozbrojení dozorcovia v putách. Takto som ho vídaval až do mojich 12 rokov. Toto sú moje najsilnejšie dojmy, zážitky i spomienky z detstva. Mamička so mnou hovorila vždy otvorene, nič neskrývala ani nezatajovala. Prízvukovala mi, že pôvodcami nášho nešťastia sú výlučne komunisti. Mám si to zapamätať na celý život. Chápal som to a nikde som o tom nehovoril. Bol som na svoj vek predčasne vyspelý, na úkor bezstarostného detstva, aké mali iné deti.  

Vaša mama obetavo stála po boku Vášho otca aj v časoch najtvrdšieho pekla. Vychovávala Vás sama. Aká je Vaša najkrajšia spomienka na mamičku?

Mám na ňu veľa krásnych spomienok, ale tie najsilnejšie sú z čias otcovho väznenia, keď sme sa obaja museli prebíjať životom ako nomádi, blúdiac po republike, hľadajúc si prácu, pretože matkino zamestnanie boľševici podmieňovali rozvodom s otcom. Spomínam si však na krásne chvíle v jednej malej dedinskej, v prenajatej izbe v Žemberovciach, kde sme sa večer spoločne modlievali za skorý oteckov návrat. Mamička mi potom čítala jeho listy. Cítil som, aj napriek diaľke, ostnatým drôtom a strážnym vežiam, že sme s otcom intenzívne v duchu spojení. Keď ma uložila do postieľky, ukradomky som ju sledoval, ako si ešte sama číta otcove listy, a ako nad nimi plače. Prišlo mi to veľmi ľúto. Vstal som z postele, prišiel som k nej, objal som ju, a takto sme spoločne plakali. Keď som potom zaspával, predsavzal som si, že až budem veľkým, budem Jánošíkom a napravím všetky krivdy tohto sveta. Mal som vtedy asi sedem rokov.    

Vaši rodičia mali veľmi kritický postoj voči Slovenskému národnému povstaniu. Mantrou historickej vedy je objektivita. Rozličnej i aberatívnej interpretácii dejín sa, žiaľ, nevyhneme ani dnes. Udalosti spojené s povstaním sú v slovenskej spoločnosti vnímané pozitívne. Aký je Váš názor?

Odvíja sa z našej rodinnej tragédie zo začiatku septembra 1944, kedy partizáni zákerne zavraždili prvého manžela mojej mamičky. Odvliekli ho z Rajeckých Teplíc, kde bol riaditeľom hotela Veľká Fatra, a vo Fačkove ho bezdôvodne zastrelili. Sám si musel vykopať hrob. Prv než ho zahrabali, ešte ho vyzliekli zo šiat, odsekli mu prst s obrúčkou a vybili zlatú korunku. Keď Nemci povstanie zlikvidovali, hľadala si moja mama v masových i jednotlivých hroboch partizánskych zločinov svojho muža. Hrobov bolo veľa. Partizáni pozabíjali veľa rodákov, takže aj hľadanie bolo dlhé. Ťažko si niekto vie predstaviť tú hrôzu, ktorú prežívala táto mladá, 24-ročná žena. Nikto nikdy nezistil, prečo bola vykonaná táto partizánska vražda, aký motív mali partizáni pod velením Antona Sedláčka, komunistického komisára, ktorý má ešte aj dnes v Žiline pamätnú tabuľu. – Vrah má tabuľu, obeť nie! Môj názor na tzv. SNP je samozrejme veľmi kritický, veď v každej civilizovanej krajine sveta sa úklady proti existencii vlastnej republiky hodnotia ako najzločinnejšia vlastizrada a trestajú sa absolútnymi trestami.

Váš otec sa so slovenskou armádou dostal až na taliansky front a v rímskom rozhlase sa zoznámil so svetovým talianskym tenorom Beniaminom Giglim. Aj Vy ste kráčali v Gigliho šľapajach a stali ste sa operným umelcom. Predstavte si, že existuje stroj času a môžete sa vrátiť do zlatej éry opery. S ktorým legendárnym skladateľom alebo interpretom z minulosti by ste sa radi stretli? Čo by ste mu povedali? 

Ako operný spevák by som sa rád stretol s roncolským rodákom Giuseppem Verdim a poďakoval sa mu za nádherné opery, ktorými obohatil svet, no hlavne za geniálne Requiem, pri písaní ktorého mu určite viedol ruku sám Boh. Veď hudba tejto veľkolepej zádušnej omše už nie je z tohto sveta. Keby som sedel v pomyslenom stroji času, určite by som „zacestoval“ do čias najväčšieho hudobného génia – Wolfganga Amadea Mozarta – a vypočul si v autentickom prevedení jeho klavírne koncerty. Na spiatočnej ceste by som si urobil malú zastávku v Recanati, aby som stisol ruku veľkému Beniaminovi Giglimu a povedal mu, že tak ovplyvnil môj spevácky život, ako žiaden iný spevák. Napokon by som ešte zakýval z okna Gustavovi Mahlerovi, ktorého svet symfónií mi je veľmi blízky.

Po úspešnomzačiatku v Opere SND prišla politická „stopka“. Odmietli ste vstúpiť do komunistickej strany, navyše sa s Vami vliekla stigma syna politického väzňa. Pre Vašu kariéru to malo fatálne následky a v roku 1977 ste s rodinou odišli do exilu do Rakúska. Ako ste sa etablovali v novom prostredí, nemali ste problémy s jazykom? Dávali Vám zlé jazyky najavo, že ste cudzinec z Ostblocku?

Nie, nikdy! Rakúsko nás prijalo s otvorenou náručou, poskytlo nám ochranu a dalo možnosť plnohodnotne žiť. Po úspešnom predspievaní som sa ako 29-ročný stal prvým tenoristom Grázskej opery, čo sa doteraz nepodarilo nikomu inému. V tejto pozícii som vydržal 35 rokov. Je to rekord, a nielen v Grazi! Hneď po mojom prvom predstavení v Pucciniho Madama Butterfly začali operní fanúšikovia „chodiť na Hurného“. Ich priazeň ma sprevádzala počas celého obdobia mojej aktívnej činnosti. Ešte aj dnes ma zastavujú ľudia na ulici, alebo ma oslovia v obchode pri nákupoch a spomínajú na moje spevácke výkony, ktoré im ostali v pamäti. Pri odchode do penzie mi mestský senát udelil najvyššie vyznamenanie Zlatý čestný znak za mimoriadne zásluhy o mesto Graz.

Budovu opery v Grazi, ktorá je druhou najväčšou opernou scénou Rakúska, postavila rovnaká dvojica architektov, ako operu SND, Ferdinand Fellner a Hermann Helmer. Cítili ste štylistickú a akustickú kontinuitu?

Áno, pri pohľade na oba operné domy badať určitý spoločný rukopis, hoci budova grazskej opery je badateľne väčšia – Bratislava 600 miest, Graz 1.200. Vzhľadom na počet obyvateľov Grazu – 280.000 je opera so svojimi 1.200 miestami priveľká, no kultúrne grázske publikum ju dokáže pravidelne zaplniť, a často aj vypredať. Kontinuitu som cítil absolútne, pretože pracovne sa nič nezmenilo. Bol som naďalej operným spevákom a spieval ten istý repertoár, predovšetkým moje milované talianske opery. Zmenili sa však rapídne podmienky mojej umeleckej činnosti, ich rámec a život celej mojej rodiny. Už sme nemuseli znášať teror komunistického režimu a stále návštevy ŠtB. Hoci agenti ŠtB nás päťkrát, inkognito, navštívili i v Grazi. Hlbokými dúškami sme vdychovali nadobudnutú slobodu v novej vlasti, ktorou sa stalo pre nás všetkých Rakúsko – slobodná a kultivovaná krajina, s neobyčajne vyspelou kultúrou, hlavne hudobnou, veď Viedeň je pokladaná za hlavné mesto hudby vo svete.

Boli ste primo tenore a stáli ste na svetových pódiách s najväčšími hviezdami. Vaše operné kreácie, napríklad Verdiho Don Carlo, boli aj reálnymi historickými postavami. Hlavná predloha Verdiho majstrovského diela, španielsky infant Don Carlos, knieža z Astúrie, v skutočnosti nevynikal fyzickou krásou a mal veľmi komplikovanú povahu plnú zlých vlastností. Vo Verdiho opere je to, naopak, kladný hrdina, ktorý bojuje za lásku a dobro. Operní libretisti interpretovali dejiny inak, aby sme nezabudli snívať. Ako ste sa vyrovnali s rozpormi medzi snom a realitou na opernom javisku?

Opera tu nie je preto, aby verne interpretovala dejiny, skôr slúži na snívanie, divák sa necháva unášať úchvatnými melódiami a prežíva tu romantické lásky, úkladné vraždy, pôsobivé umierania… Je to akýsi približne trojhodinový úlet zo šedej súčasnosti dnešného uponáhľaného sveta. Ja som romantický človek, rád snívam a aj pri stvárňovaní rôznych operných postáv som si predstavoval, že som tým Donom Carlom, Rodolfom, Alfredom, Cavaradossim, Donom Alvarom, Donom José, Lenským… Teda, rozpory medzi snom a realitou na opernom javisku som nikdy neriešil a vždy som stál na strane skladateľa a libretistu.

Blížia sa Vianoce, narodenie Kristovo. V detstve ste treli núdzu a Vaše Vianoce neboli idylické… Spomínate si, aj napriek tomu, na Vaše najkrajšie Vianoce? Čím boli výnimočné?

My sme vždy, aj v najkrutejších časoch neslobody, veľmi krásne slávili narodenie malého Ježiška, Spasiteľa sveta. Mamička vedela vykúzliť, aj z toho mála, čo mala, nádherné sviatočné dni presiaknuté láskou a zbožnosťou. Počas desiatich rokov odlúčenia od otca sme si ho na Štedrý večer sprítomňovali čítaním jeho listov, modlili sme sa za neho a spomínali na návštevy v koncentračných táboroch. Vedeli sme, že aj on tam kdesi za ostnatým drôtom zadumaný sedí a spomína. V povznesenej a veselej nálade sa niesli Vianoce 1977, kedy sme ich v Grazi po prvý raz slávili v slobode, zbavení desiatky rokov trvajúceho prenasledovania a šikanovania.

Talianske Vianoce sa nezaobídu bez tradičného koláča panettone. A čo slovenské Vianoce? Aké tradičné vianočné jedlo máte radi?

Dvoje Vianoce som zažil v Palerme na Sicílii, takže poznám panettone veľmi dobre, a aj tieto sviatky ho mám doma. Jednoducho patrí k mojím Vianociam. Naše tradičné vianočné jedlo je kapustnica a vyprážaný kapor s majonézovým šalátom. Lenže táto kapustnica rokmi prešla vývojom, stále sa vylepšovala, takže dnes nemá nič spoločné s tou jednoduchou dedinskou polievkou, ale stala sa „gurmánskym zážitkom de luxe“!

Dodržiavate v Grazi slovenské vianočné zvyky?

Tak, ako kedysi na Slovensku, aj v Grazi sme po celé roky pestovali naše staré kresťanské zvyky. Pred začiatkom večere sa pomodlíme a hlava rodiny prečíta evanjelium o narodení Ježiša Krista. Po ňom urobí medom krížik na čelo všetkým prítomným a zaželá požehnané Vianoce. Nasledujú oblátky s medom a cesnakom, otváranie orechov a delenie jabĺčka všetkým pri stole. Potom už konečne prichádza spomínaná kapustnica, ktorej sa nikto nevie dočkať. Zakusujeme k nej čerstvo upečenú vianočku. Hlavným chodom je vyprážaný kapor s majonézovým šalátom, pričom používame majonézu pripravenú doma. Je menej tuková a oveľa chutnejšia. Kto ešte vládze, úplne na záver si môže pochutiť na domácom vianočnom pečive. Voľakedy sme ešte piekli i vianočnú tortu. Úplne by som zabudol, po modlení spievame vianočné koledy, ktoré doprevádzam na akordóne alebo na klavíri.

Svetoznáma Tichá noc má v tomto roku výročie, 200 rokov od jej vzniku. Tichá noc mala premiéru v decembri 1818 v Oberndorfe pri Salzburgu, kde dnes stojí slávna Kaplnka Tichej noci. Mali ste počas svojej kariéry príležitosť zaspievať si túto koledu priamo na mieste jej vzniku?

Žiaľ, táto príležitosť sa mi nenaskytla, ale mám iný zážitok spojený s touto najhranejšou skladbou sveta. Ešte kedysi v Bratislave, v roku 1968, prišli k nám na Štedrý večer po večeri naši milí susedia Vladovci. Pán Valér Vlado, trubkár, člen Slovenskej filharmónie, navrhol, aby sme o polnoci zahrali z nášho balkóna dvojhlasne Tichá noc, svätá noc. –Podotýkam, že ja som pôvodne vyštudoval na Konzervatóriu v Bratislave hru na trúbku. – Vyšli sme na balkón a tónmi dvoch trúbiek sme oznamovali posolstvo o narodení Spasiteľa sveta. Hneď po prvých tónoch sa začali otvárať okná. Ľudia vychádzali na balkóny, a keď sme dohrali, odvšadiaľ zaznieval frenetický potlesk aj s výkrikmi „bravó“.

Čo by ste zaželali čitateľom Magistry Histórie do nového roka 2019?

Predovšetkým pokoj a mier, aby si ľudia v pokore uvedomili svoju krehkú pominuteľnosť a pravý zmysel našej existencie na tomto svete. Do nového roku želám zo srdca všetkým veľa zdravia, šťastia a lásky!

Ďakujem za rozhovor!

__________________

Pripravila: Dr. Lucia Laudoniu

Fotografie k rozhovoru

Obrázok č. 1.: Druhým domovom Juraja Hurného sa stal rakúsky Štajerský Hradec. 

Obrázok č. 2.: Nádejný tenorista s bratislavskou vokálnou pedagogičkou prof. Idou Černeckou. 

Obrázok č. 3.: Prvou veľkou rolou Juraja Hurného na javisku Opery SND v roku 1973 bol Janík v Smetanovej opernej komédii Predaná nevesta. Aplauz mladému tenorovi vystriedalo veto komunistickej strany. 

Obrázok č. 4.: So synom Georgom v kostýme maliara Cavaradossiho z Pucciniho Toscy v roku 1987 v Grazi. 

Obrázok č. 5.: Vojak Don José v Carmen – ďalšia z galérie operných postáv Juraja Hurného. 

Obrázok č. 6.: Na krídlach slobody v Grazi v roku 1997

Obrázok č. 7.: Spieval s hviezdami prvej veľkosti. Na snímke so svetoznámou talianskou sopranistkou Luciou Aliberti, ktorú kritika prirovnávala k veľkej Marii Callas. 

Obrázok č. 8.: Pre operného speváka je história každodenným chlebíkom. V roku 1981 si Hurný obliekol aj kostým Narrabotha v Straussovej biblickej dráme Salome. 

Obrázok č. 9.: Elegantný Don Carlo vo Verdiho rovnomennej opere.  

Obrázok č. 10.: V roku 2013 pred posledným predstavením v grázskej opere. 

Obrázok č. 11.: Momentka z palermských štúdií s talianskou profesorkou spevu Ginou Cignou, 1974. 

Video

Duchovná pieseň Kráľovná nebies skomponovaná slovenským skladateľom žijúcim v exile Jozefom Halmom zaznela v interpretácii Juraja Hurného aj vo Vatikáne. Slovenský klip vznikol v roku 2017. Link: https://www.youtube.com/watch?v=2eBTNOMrh_I

Melódia, ktorú poznáme z reklám na pizzu, je v skutočnosti operná ária. Lyrický tenor Juraja Hurného si priaznivci hudobného divadla mohli vychutnať aj v Rigolettovi Giuseppe Verdiho, kde popredný slovenský sólista stvárnil Vojvodu. Link: https://www.youtube.com/watch?v=POKtDsZgc-o 

Všetky publikované fotografie pochádzajú zo súkromného archívu Juraja Hurného. 

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.