Koniec cisára Nera a prvá kríza rímskeho cisárstva

Nero sa stal cisárom ako 17-ročný (rok 54) a je hodnotený ako jeden z najhorších rímskych cisárov. Pravdou je, že len druhá polovica jeho vlády (od roku 62), keď sa vymanil najprv spod vplyvu matky a potom vychovávateľov Senecu a Burra, sa aj podľa dobových autorov vyznačuje zvrátenosťou a krviprelievaním, ktoré sú doplnené preceňovaním samého seba, hlavne v umeleckej sfére. Striedanie mileniek, zneucťovanie panien, súdenie a zabíjanie senátorov za urážku majestátu, nákladný  a márnivý život, no i podozrenie z podpálenia Ríma. To všetko viedlo až k neúspešnému Pisonovmu sprisahaniu v roku 65 pod vedením Gaia Calpurnia Pisona. Po odhalení tohto sprisahania sa situácia v srdci ríše ešte viac vyhrotila. Nasledovala séria popráv, samovrážd a vyhnanstiev z radov senátorov, skutočných, ale aj domnelých účastníkov povstania. Situácia v  provinciách bola za Nerovej vlády  pomerne pokojná. Došlo len k trom  vážnejším povstaniam, ktoré schopní vojenskí velitelia a spoľahlivé rímske légie úspešne potlačili, a to v Británii v roku 60. V Arménii zas v roku 62 Corbulo bojoval proti Partom a v roku 66, vďaka nerozumnému konaniu správcu Judey, povstali Židia.

V rokoch 66-68 to však bolo oveľa horšie v samotnom Ríme. Nero sa rozhodol odísť na celé dva roky do svojho milovaného Grécka, napĺňať svoje umelecké a športové  ambície. Počas jeho neprítomnosti za správu mesta zodpovedal jeho bývalý otrok Helius. Popravy pokračovali ďalej a navyše nebol dostatok potravín, takže v hlavnom meste vypukol hladomor. Ku koncu klesla morálka aj v provinciách, pretože dane boli vysoké, aby sa naplnila pokladňa vyprázdnená po veľkolepej obnove mesta po požiari. Popravám sa nevyhli ani lojálny Corbulo a bratia Scriboniovia, správcovia provincii na rieke Rýn. Preto sa k nenávisti senátorov pridal aj strach správcov provincií, ktorí boli dovtedy k Nerovi lojálni.

Osudný rok 68

Na jar roku 68 vypuklo proti Nerovi ďalšie sprisahanie. Tentoraz bol jeho organizátorom romanizovaný Gal, miestodržiteľ Lugundskej Galie, Gaius Iulius Vindex. Nero proti začínajúcej vzbure (s vtedy ešte nedostatočnou vojenskou silou) nezakročil a postupne sa k Vindexovi pridali ďalší miestodržitelia provincií, vrátane  miestodržiteľa Hispanie Tarraconensis Servia Sulpicia Galbu. K nemu  sa ochotne pridal bývalý Nerov priateľ, a teda Otho, ktorému cisár ukradol manželku Poppaeu Sabinu a poslal ho spravovať Lusitaniu. Vindexa síce porazil Verginius Rufius so svojimi vojskami z Hornej Germánie, avšak následne ho vlastní vojaci menovali cisárom, čo odmietol, ale Nera to nezachránilo. Od Nera sa odklonila aj jeho pretoriánská garda a senátori vyhlásili Galbu bez  jeho vedomia za Nerovho nástupcu. Stalo sa tak ešte za života posledného a bezdetného cisára iulsko-claudiovskej dynastie. Nero sa pokúsil utiecť, avšak nevyšlo mu to. Spáchal samovraždu s pomocou svojho posledného verného priateľa – prepustenca Phaona.

Galba sa dlho na poste rímskeho cisára neohrial

Za rok a pol od smrti Nera sa na poste rímskeho cisára vystriedali až štyria osvedčení správcovia provincií, vojenskí vojvodcovia a členovia senátu z vplyvných rímskych rodov. Galbu (cisár od 8. júna 68 do 15. januára 69), v tom čase už 71-ročného, si senátori vybrali za cisára sami. Pochádzal z váženého starého Rímskeho rodu a nebol nijak prepojený s iulsko–claudiovskou dynastiou, hoci zažil všetkých jej predstaviteľov a tešil sa ich dôvere. V roku 33 zastával konzulát, spravoval Hornú Germániu a Afriku. V roku 60 ho Nero dosadil za správcu Hispanie Tarraconensis, odkiaľ sa pridal k povstaniu proti nemu. Štrnásť dní po jeho proklamácii za cisára sa o nej dozvedel a vybral sa do Ríma. Začiatkom júla sa v Galii stretol s vybranými rímskymi senátormi a aj členmi pretoriánskej gardy. Na jeseň sa vysporiadal v Afrike so svojim konkurentom Clodiom Macerom a dorazil do Ríma.

Ako správca provincií si počínal dobre a uvážlivo, preto dúfali, že si to prenesie aj do obdobia svojho panovania. Hneď na začiatku však urobil niekoľko chýb.  Prvá bola, že si vybral zlých poradcov, ktorí len chceli zneužiť situáciu a obohatiť sa, kým prestarnutý cisár neumrie, čím strácal sympatie senátorov. Druhou veľkou chybou bola paradoxne jeho šetrnosť a pevná ruka. Odmietol vyplatiť vojakom a členom pretoriánskej gardy odmeny, ktoré im za pomoc pri povstaní boli sľúbené. Neuvedomil si, že práve vojaci a pretoriáni mu dopomohli na trón. Miesto vyplatení odmien vymenil veliteľa pretoriánov za svojho človeka a prehlásil, že vojakov si vyberá a nekupuje. Vďaka tomu stratil podporu vojska a vlastnej ochranky, čím si zásadne podpílil pod sebou konár.  Navyše, jeho šetrnosť, aj keď v čase vyprázdnenej štátnej pokladne po rozhadzovačnej Neronovej vlády nevyhnutná, mu nepriniesla obľúbenosť u obyčajného rímskeho ľudu. Chlieb a hry, politika cisára Nera a jeho predchodcov, síce uspokojovala, ale tiež vyžadovala menšiu šetrnosť než Galba preukazoval. V kombinácii s neúmerným obohacovaním sa jeho radcov začal byť Galba vo všeobecnej nemilosti. Vojaci si po vymretí vládnucej dynastie uvedomovali svoju moc a začali ju uplatňovať. Nastala vojenská anarchia.

Na par dní mala Rímska ríša až troch cisárov

Ak mohla jedna légia v Hispánií dopomôcť svojmu veliteľovi k postu cisára, prečo by to nezvládli aj iné légie po celej ríši? V Germánií ich bolo umiestnených až sedem. Iný veliteľ by možno nebol tak skúpy ako Galba a dočkali by sa odmeny. Už v deň príchodu Galbu do Ríma, teda prvého januára, mu odmietli dve hornogermánske légie v Mohuči prisahať vernosť a dožadovali sa možnosti menovať si vlastného cisára. Ich kolegovia v Dolnej Germánii boli o krok pred nimi. 2. januára 69 povstali a za cisára vyhlásili svojho veliteľa Vitelia (cisárom od druhého januára 69 do 20. decembera). Aby toho nebolo málo, tak vyššie spomínaní Otho, ktorý sa výrazne zasadzoval za Galbovo prehlásenie cisárom, sa mu v polovici januára obrátil chrbtom. Otho totiž dúfal, že si ho Galba adoptuje a on sa tak stane jeho právoplatným dedičom. Galba si však adoptoval Lucia Calpurnia Pisona Liciniana, člena síce významnej rodiny (príbuzného vodcu Pisonovho sprisahania, ktorý sa ako prvý neúspešne snažil zvrhnúť Nera), ale príliš mladého a bez vojenských skúseností. Vojaci ho teda príliš neakceptovali a urazený Otho si na svoju stranu získal rozhnevaných, neodmenených pretoriánov, ktorí Galbu zabili a Othona prehlásili cisárom. Ten dosiahol tak svoj cieľ násilím (cisárom bol od 15. januára 69 do 16. apríla 69).

Kde sa dvaja bijú, tretí vyhráva

Tak sa stalo, že zhruba tri mesiace mala Rímska ríša dvoch cisárov zvolených vojakmi, či už s príslušenstvom k nejakej légii alebo pretoriánskej garde. Vitellia do velenia légiám Dolnej Germánie menoval práve Galba, ktorý mu tým pomohol z finančných problémov, spôsobených nákladným pôžitkárstvom, obžerstvom a stávkami. Vitellius ho zradil, túžiac po postavení cisára, vďaka ktorému by sa mohol venovať svojim najväčším záľubám – usporadúvaniu bohatých hostín s vyberaným drahým jedlom a pitím, kde by nechýbali preteky na vozoch. 

Otho zas cítil svoju šancu pomstiť sa za krivdu, čo mu spôsobil Nero, predtým jeho blízky priateľ. Marcus Salvius Otho, narodený 28. apríla 32 bol podľa Suetonia od mladosti márnotratný a samopašný. Podľa Suetonia sa cielene snažil spriateliť s Nerom a dostať sa do centra diania, čo sa mu aj podarilo. Na splnenie tohto cieľa sa vraj rozhodol žiť s bývalou otrokyňou a predstieral, že je do nej zaľúbený, pretože mala vplyv na cisárskom dvore a videl v tom možnosť naplnenia svojho cieľa – priateľstva s cisárom.  Mal pravdu, ostatne Suetonius aj Cassius  Dio tvrdia, že sa stal jeho popredným priateľom, lebo si povahovo boli veľmi podobní. Toto priateľstvo zničila istá žena Poppaea Ssabina- považovaná vtedy za najkrajšiu ženu v Ríme. Najprv bola Othonovou manželkou, ten sa však neprezieravo chválil jej krásou a priviedol ju na jednu z cisárskych hostín. Nero sa do nej zahľadel, neskôr vrúcne zamiloval a donútil Othona rozviesť sa s ňou. Následne ho chcel odpratať z dosahu Poppaey. Tak ho menoval do funkcie správcu Lusitánie, kde Otho žil celé nasledujúce desaťročie, aby sa dočkal pomsty. Ochotne pomol Galbovi so zvrhnutím Nera. Poppaea bola v tom čase už mŕtva, ale na začiatku svojej vlády Otho neváhal požiadať o ruku Statiliu Messalinu, ktorá bola poslednou Nerovou manželkou. Táto čerešnička na torte v podobe pomsty v zmysle oko za oko, zub za zub mu nevyšla. Messalina jeho  žiadosť odmietla a on si dlho neužil ani svoje vládnutie. Presne tri mesiace od jeho proklamácie za cisára došlo medzi jeho vojskom a vojskom Vitellia k rozhodujúcej bitke, medzi Bedriakom a Cremonou, ktorú Othonovi vojaci prehrali. On sám sa jej nezúčastnil a o deň neskôr, ešte predtým ako Vitellius dorazil do Ríma, spáchal samovraždu.

O tri dni neskôr mu odprisahali v Ríme Vitelliovi vojaci vernosť a senát ho oficiálne uznal za cisára. Avšak, ani on sa dlho netešil pokojnej vláde, hoci vojakom vo veľkom predvádzal svojho syna Germanica v snahe demonštrovať, že hodlá založiť novú dynastiu. To sa však podarilo niekomu inému, pretože už v júli prehlásili vojská v Judey svojho veliteľa Flavia Vespasiana za cisára. Ten v tom čase bojoval so Židmi, ktorí v provincii Judea povstali proti Rímu ešte v roku 66. Po tom ako ho jeho vojaci urobili cisárom prenechal velenie svojmu synovi Titovi a ponáhľal sa do hlavného mesta ríše. Na Vespasianovu stranu sa pridali sýrske aj dunajské légie. Práve dunajské légie v októbri 69, opäť v Italii i pri Berdiaku, vybojovali rozhodujúcu bitku a na hlavu porazili Vitelliovo vojsko. Ten sa na rozdiel od Othona nehodlal vzdať a pokúsil sa obsadiť apeninské priesmyky. Dvadsiateho decembra však nepriateľské vojská vstúpili do Ríma. Vitellius bol zatknutý v opustenom cisárskom paláci, vyvlečený na Fórum, počas tohto pochodu ho mučili. Nakoniec ho dobodali, odrezali mu hlavu a torzo hodili do rieky Tiber.

Vitteliovmu nástupcovi Vespasionovi sa nakoniec podarilo uskutočniť zámer svojho predchodcu.  Podarilo sa mu ukončiť prvú krízu rímskeho cisárstva – obdobie vojenskej anarchie. Založil novú dynastiu rímskych cisárov – dynastiu Flaviovcov.

____________

Autorka: Zuzana Szabóová

Zdroje:

  1. Edície dobových prameňov

CASSIUS DIO: Lucius (Claudius) Cassius Dio (Cocceianus). Rómaiké historiá. In Loeb Classical Library, 9 volumes, Greek texts and facing English translation, prel Earnest Cary. Cambridge, Massachsetts : Harvard University Press, 1914-1927. Dostupné na internete http://penelope.uchicago.edu/thayer/e/roman/texts/cassius_dio/home.html (Videné 31.1. 2017 

SUETONIUS: Gaius Suetonius Tranquillus. De Vita Caesarum In Životopisy rímskych cisárov, prel. Etela Šimovičová. Bratislava: Spolok slovenských spisovateľov, 2010, 312 s. ISBN 978-80-8061-427-0.

TACITUS : Publius Cornelius Tacitus. Annales. In Tacitus Letopisy, prel  Antonín Minařík- Antonín Hartmann Praha : Svoboda 1975, 554s. nemá ISBN

TACITUS : Publius Cornelius Tacitus.  Historiae. In Tacitus  tacitus Z dějin císařského Říma, pre. Václav Bahník  — Antonín Hartmann  – Antonín Minařík ,Praha : Svoboda 1976, 476 s. nemá ISBN.

  1. Knihy

GRANT, Michael. Římští císařové. Praha : BB art, 201. ISBN 978-80-7381-771-8.

MEIJER, Fik. Císaři neumírají v posteli. Praha: Aurora 2008, 216 s. ISBN 978-80-7299-093-1.

  1. Zborníky

SZABÓOVÁ, Zuzana: Poppaea Sabina v populárnej histórii. In  Vox discipuli historiae V : zborník prác študentov Katedry histórie FF UKF v Nitre / Zuzana Hasarová, Alena Mikulášová, Miroslav Palárik. Nitra : UKF, 2015. 297 s. – ISBN 978-80-558-0945-8.

  1. Internet:

Aulus Vitellius: Vitellius  In Livius. org [cit. 2017 03.27.] Dostupné na internete: http://www.livius.org/articles/person/vitellius/?

První krize In Antický svět. [cit. 2017 03.29.] Dostupné na internete: http://www.antickysvet.cz/25800n-prvni-krize

Obrázok: upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/1/12/Nero_

Glyptothek_Munich_321.jpg/800px-Nero_Glyptothek_Munich_321.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.