Kontroverzný Jozef Tiso

Dnes som sa Vám rozhodol priblížiť jednu z najkontroverznejších postáv slovenskej histórie, prezidenta vojnového slovenského štátu – Jozefa Tisa. Pokúsim sa objektívne zhodnotiť jeho osobu a činy, z ktorých bol obvinený.

Mladosť

Narodil sa 13. októbra 1887 vo Veľkej Bytči. Tam navštevoval aj základnú školu (trojjazyčnú maďarsko-slovensko-nemeckú katolícku školu). Potom pokračoval na gymnáziu v Žiline, neskôr na nitrianskom piaristickom gymnáziu a seminári. Po ukončení ho tamojší biskup poslal na univerzitu do Viedne (určenú pre obzvlášť nadaných kňazov).

Kariéra v Cirkvi

Svoju prvú omšu mal v rodnej obci. Potom vystriedal niekoľko iných pôsobísk. Popri tom vyučoval slovenčinu a angažoval sa v spolkoch pomáhajúcich chudobným. Ešte pred prvou svetovou vojnou vstúpil do Ľudovej strany. Po vypuknutí vojnového konfliktu pôsobil najprv ako vojenský kaplán na fronte v Halíči. Potom ho prevelili do Mariboru. V roku 1915 sa stal riaditeľom teologického semináru v Nitre a neskôr profesorom teológie.

V roku 1924 sa stal farárom v Bánovciach nad Bebravou a začal sa aktívnejšie venovať politike (mal blízko k názorom Andreja Hlinku).

Politická kariéra

Po prevzatí správy Nitry maďarskou národnou radou v 1918 bol jedným z tamojších štyroch slovenských zástupcov. Po odchode Maďarov vyjednával s československým vojskom o jej obsadení. Postupne sa stal členom správneho výboru Nitrianskej župy. Už vtedy bol riadnym členom Slovenskej ľudovej strany. V Nitre založil jej pobočku a mládežnícku organizáciu Orol.

Prvýkrát do Národného zhromaždenia kandidoval v 1920,  ale nebol zvolený. Poslancom sa stal až o päť rokov.

Prvýkrát  bola vo vláde SĽS zastúpená 12.10.1926. J. Tiso sa stal ministrom zdravotníctvatelesnej výchovy. Snažil sa presadiť autonómiu Slovenska. Argumentoval, že autonómia nebude znamenať rozpad ČSR. Koalícia sa rozpadla v októbri 1925 po Tukovej afére (obvinenie Tuku z vlastizrady). V roku 1930 Hlinka menoval Tisu podpredsedom strany.

V roku 1935 abdikoval Masaryk. Jeho nástupca Beneš bol zvolený aj hlasom Tisa. Najskôr ho k tomu viedla túžba oslabiť agrárnikov. Neskôr to však považoval za jeden zo svojich najväčších omylov. Po návšteve USA požadoval federatívne usporiadanie republiky.

Druhá republika

V auguste 1938 sa Tiso (spolu s Jozefom Budayom, Jozefom Sivákom a Martinom Sokolom) dvakrát stretli s Benešom na pražskom hrade, aby prerokovali slovenskú otázku. Pri prvom stretnutí navrhol Beneš vzájomný pomer medzi Čechmi a Slovákmi, ktorý neskôr doplnil pripomienkami Tisa. Ten sa čoraz viac prikláňal k riešeniu na autonomistickom princípe. Beneš navrhoval úpravu pôsobnosti krajinských snemov a pomerné zastúpenie Slovákov v najdôležitejších štátnych inštitúciách. Podľa Tisa bol tento návrh nedostatočný. 29. septembra poslal poľskému veľvyslancovi deklaráciu, kde sa spomínala možnosť vyhlásenia samostatnosti Slovenska s poľskou garanciou.

Autonómiu Slovensko získalo nakoniec 22.11.1938 v dobe mníchovskej krízy. HSĽS postupne pohltila ostatné politické strany (uplatňovali heslo: Strana je národ a národ je strana). Po krachu rokovaní o Viedenskej arbitráži sa HSĽS  snažila nájsť obetného baránka. V rámci toho začali pritvrdzovať protižidovskú rétoriku.

Hneď po jej podpise sa v Bratislave uskutočnila veľká protižidovská demonštrácia (spojená s rozbíjaním židovských obchodov a podobne). Slovensko navštívil Adolf Eichman. Podieľal sa na prvých protižidovských  opatreniach. V rámci jedného z nich bolo nariadené úradom vyviesť všetkých Židov bez štátnej príslušnosti na územie Maďarska (s tým, že ich majetok ostane v prospech Slovenského štátu). Tiso neskôr pod tlakom okolia nariadenie odvolal. Kvôli informáciám, že Slovensko plánuje vyhlásiť samostatnosť,  nariadil 10. marca prezident Hácha vojenský zásah. Tiso bol zosadený z postu premiéra autonómnej vlády. Odvolanie prevzal v jezuitskom kláštore, kde býval. Na poste predsedu vlády ho nahradil Karol Sidor.

Slovenský štát

13. marca 1939  pozval Hitler Tisa na rokovanie do Berlína. Požadoval od neho vyhlásenie samostatnosti s tým, že ináč ho osud Slovenska prestane zaujímať – čo najskôr malo znamenať maďarský vpád. Tiso vyhlásenie samostatnosti z Berlína odmietol. Požiadal však prezidenta republiky o zvolanie slovenského snemu a vlády, kde informoval o svojej ceste do Berlína. 14. marca 1939 bol Slovenský štát jednomyseľne vyhlásený. Tiso sa stal predsedom vlády, neskôr bol zvolený za prezidenta. Čoskoro bola podpísaná tvz. Ochranná zmluva medzi novým štátom a Nemeckom, ktorá určila jeho zahranično-politickú orientáciu. Okrem iného sa uskutočňovalo hospodárske drancovanie krajiny Nemeckom (clearingový platobný styk)… Slovensko sa okrem toho postupne zapojilo po boku Tretej ríše do všetkých vojnových konfliktov (vyhlásenie vojny Poľsku, Francúzsku, Británii, Sovietskemu zväzu a dokonca aj USA).

Taktiež postupne pokračovali aj protižidovské opatrenia (pozemková reforma v 1940, vylúčenie z určitých povolaní). Pritvrdilo sa to hlavne po Salzburských rokovaniach, po ktorých získali vedúce posty vo vláde a strane členovia radikálneho krídla (V. Tuka, A. Mach). Okrem toho prišiel  do Bratislavy z Nemecka D. Widliczeny, ktorý mal vláde poradiť ako postupovať pri riešení tzv. ,,židovskej otázky“.

Napriek tomu si Tiso udržal vedúce postavenie vo vláde a strane. Taktiež napriek tomu, že sa odohrávali boje medzi nim a radikálmi, hlásil sa hrdo k národnému socializmu. Tvrdil napríklad, že myšlienky národného socializmu a pápežské encykliky sú to isté.  Obe krídla spájala, bohužiaľ, aj myšlienka antisemitizmu (podpis Tisa pod ústavný zákon (210/1940 Sl. z.), ktorým snem SR odovzdal vláde na jeden rok plnú moc v tejto oblasti).

Na začiatku roku 1942 prebiehali medzi Nemeckom a Slovenskom rokovania o kontingente pracovných síl zo Slovenska. Nemci žiadali jeho navýšenie o 20 000 robotníkov. V tom im slovenská vláda nevyhovela.  Vládny splnomocnenec Izidor Koso však navrhol poslať na práce rovnaký počet Židov. Nemecký veľvyslanec konštatoval, že vláda sa návrhu chopila horlivo a 24. marca bol schválený ústavný zákon o vyvezení všetkých Židov zo Slovenska. Tiso ho síce nepodpísal, ale jeho podpis nebol nutný (vládne nariadenia nepodpisoval – ústava mu to neukladala). Taktiež vo vyjadreniach nikdy neprotestoval voči jeho zneniu. 6. marca ho navštívili rabíni, v ktorom ho prosili o pomoc a odovzdali mu memorandum. Po stretnutí si jeden z nich – B. Frieder napísal do denníka: „Myslel som, že pri čítaní týchto slov, napísaných od srdca, aj bezcitný človek bude dojatý. Avšak, odchádzajúc od prezidenta, som nemal pocit, že by ho moje slová dojali, alebo pohli k nejakej zmene.

Ešte pred schválením  spomínaného zákona odišiel prvý transport s 1000 židovskými dievčatami do tábora Osvienčim. 6. apríla veľvyslanec Ludin telegrafoval do Nemecka, že ,,slovenská vláda schválila deportácie všetkých Židov i bez nemeckého nátlaku“.  

Tiso si síce vymohol právo udeľovať výnimky, no udelil ich len okolo 800 (žiadosti bolo asi 20 000). Mnohí si za ne museli zaplatiť.

Proti deportáciám protestoval aj Vatikán. Pápežský chargé d’affaires v Bratislave – Giuseppe Burzio kontaktoval slovenskú vládu listom, v ktorom sa písalo:

,,Nie je správne tvrdiť, že Židia sú do Nemecka posielaní na práce. Pravda je, že sú likvidovaní.“ 8. novembra 1944 poslal pápežovi list, s takýmto obsahom:

,,Vláda Slovenskej republiky neuskutočnila inkriminované akcie proti Čechom a Židom pre ich národnú alebo rasovú príslušnosť, ale z povinnosti brániť svoj národ proti nepriateľom, ktorí po stáročia zhubne pôsobili v jej lone a to tak, že aj v nie malom počte a sú dobre, ba dokonca veľmi dobre situovaní. (…) Naša vina tkvie v našej vďačnosti a vernosti voči Nemcom, ktorí nielenže uznali a schvaľovali existenciu nášho národa a jeho prirodzené právo na nezávislosť a národnú slobodu, ale pomáhali mu aj proti Čechom a Židom, nepriateľom nášho národa. Sme si však celkom istí, že táto „vina“ je v očiach katolíkov našou najväčšou cťou. Úsilie nepriateľov z našej činnosti vykonštruovať príčinu znevažovania cti kléru a cti cirkvi pred svetom, je naskrze farizejské. Najväčšou ozdobou láskavej matky cirkvi je, že ona sama poveruje svojich kňazov, aby slúžili malým národom, teda sama cirkev si váži malé národy a neponecháva ich napospas dravým vlkom. Kňaz ochranca a robotník svojho ľudu istotne prekáža tým, čo by chceli malé národy pohltiť a vykorisťovať.

Taktiež je známe aj vyjadrenie štátneho sekretára Svätej stolice v čase, keď odchádzal prvý transtport: „Neviem, či zákroky dokážu zastaviť … bláznov! A blázni sú dvaja: Tuka, ktorý koná a Tiso, kňaz, ktorý nechá konať.

Nakoniec po tom, ako začali medzi ľudí prenikať informácie, čo sa deje v táboroch (napr. Rudolf Vrba, ktorý utiekol z Osvienčimu) a vlastne, keď už ostali  hlavne iba Židia, čo mali prezidentskú výnimku, boli transporty zastavené.

SNP

V súvislosti s vojenskými porážkami Nemecka sa na Slovensku postupne začal formovať odboj.

Ten nakoniec vyvrcholil počas vstupu nemeckej armády na naše územie v roku 1944  – Slovenským národným povstaním. Nádeje, že Tiso prispeje k pádu režimu a prejde k spojencom sa nenaplnili. Naopak, po porážke SNP poslal A. Hitlerovi ďakovný telegram, v ktorom mu ďakoval za ,,oslobodenie“ Banskej Bystrice, aj keď SS a Wehrmacht sa dopustili mnohých vrážd civilistov. Počas nemeckej okupácie sa obnovili aj židovské transporty.

Útek a zajatie

V roku 1945 bol evakuovaný do Holíča s členmi vlády. Neskôr prekročil hranice a 3. apríla sa uchýlil do rakúskeho Kremsmünsteru. Tam odvysielal aj svoj posledný prejav. Potom sa utiahol do kláštora v Altöttingu. Tu ho však objavili Američania, zatkli a vydali do oslobodeného Československa (napriek britským námietkam).

 

Súdny proces

Súd prebiehal v dňoch 2. decembra 1946 – 15. apríla 1947. Súdený bol spolu s Machom a Ďurčanským. Za vinu sa mu kládlo rozbitie Československa, likvidácia demokratických práv a slobôd na Slovensku, nastolenie totalitného režimu, činy proti SNP. Mach a Ďurčanský boli navyše obžalovaní aj zo zavlečenia Slovenska do vojen s Poľskom, Sovietskym zväzom a ďalšími… 

Tiso sa snažil hájiť tým, že všetko robil pod tlakom Nemcov a o niektorých veciach ani nevedel. Nakoniec bol spolu s Ďurčanským odsúdený na trest smrti a Macha odsúdili na dlhoročné väzenie. Okamžite potom sa začali objavovať úvahy o udelení milosti. Niektorí ľudia obviňujú vtedajšieho prezidenta E. Beneša, že mal záujem na jeho smrti. Pravdou však je, že ani slovenskí predstavitelia neboli v tejto otázke jednotní. Nakoniec mu milosť nebola udelená a 18. apríla 1947 bola vykonaná poprava.

Záver

Ako som písal v úvode, môj článok mal byť snahou o čo najobjektívnejšie zhodnotenie Tisovej osoby. Tak aký bol?

Treba podotknúť, že obvinenia z rozbitia republiky boli prehnané a je nutné dodať, že ani jeho súdny proces nenapĺňal všetky atribúty a štandardy spravodlivosti. Považovať Jozefa Tisu za nacistu/fašistu je podľa mňa dosť alibistické a nadnesené. Počas „Tisovej éry“  nebol popravený jediný politicky odporca (aj keď prenasledovanie existovalo). No čo sa týka deportácii, tak vtedy, keď mal možnosť konať, nekonal a určite mu na cti nepridala ani spolupráca s Nemeckom až do posledných chvíľ, aj keď štáty, ktoré bojovali na ich strane, začali jeden po druhom prechádzať na stranu spojencov. Preto si myslím, že aj nejaká glorifikácia jeho osoby je scestná.

Autor: Tomáš Karľa

Zdroj a citáty: leccos.com, prave-spektrum.sk, noveslovo.sk, retromania.sk, blackblog.sk

  • ĎURICA, MilanJozef Tiso : 1887-1947 : životopisný profil. Bratislava : Lúč, 2006. 592 s. ISBN 80-7114-572-6. (slovensky)
  • FABRICIUS, Miroslav; SUŠKO, Ladislav, a kol. Jozef Tiso. Prejavy a články. Zv. 1. (1913-1938). Bratislava : Academic Electronic Press, 2002. 567 s. ISBN 80-88880-45-9. (slovensky)

Obrázky: beo.sk, ww2db.com, mobilisace1938.cz, aktuality.sk

Comments
  1. Jaroslav Gross
  2. Misojogi

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.