Králi a kráľovné Anglicka: Piata časť Hannoverská dynastia

Kráľ Juraj I.

Tentokrát sa budeme v našom seriáli Králi a kráľovné Anglicka venovať dobe, v ktorej sa (v roku 1714) na britský trón dostáva hannoverská dynastia z Nemecka, a to v osobe Juraja I.. Bodku za touto časťou bude rok 1837 a nástup kráľovnej Viktórie na trón.

Počiatky Hannoverskej dynastie na britskom tróne

V čase smrti kráľovnej Anny (1665-1714) už nezostali nažive žiadni ďalší Stuartovci protestantského vierovyznania. Nástupníctvo tak prešlo cez vnučku Jakuba I. (1566-1625), Žofiu (1630-1714), vydatú do Hannoverskej dynastie, na jej syna Juraja (1660-1727), ktorého rodným jazykom bola nemčina. Nevedel ani slovo po anglicky. Týmto spôsobom tak koruna prešla od francúzskych Normanov a Plantagenetovcov cez welšských Tudorovcov a škótskych Stuartovcov k nemeckým Hannoverovcom.

S Jurajom I. prišiel do Británie aj jeho syn a budúci následník Juraj, ktorý mal k otcovi veľmi negatívny vzťah. Tento rys nenávisti medzi otcom a synom sa stal pre Hannoverskú dynastiu charakteristickým. Nový kráľ trávil každú zimu v rodnom Hannoveri a vládu nad Britániou ponechal v rukách svojich ministrov. Jeho jediným významnejším činom bolo vytvorenie novej pozície premiéra, ktorý slúžil ako náhradník kráľa, a prvého ministra. V tejto pozícii sa ako prvý ocitol Robert Walpole (1676-1745).

Po smrti Juraja I. ho na tróne vystriedal jeho syn, a to ako Juraj II. (1683-1760), ktorý sa dosť podriaďoval svojej manželke. Walpole zostal na pozícii premiéra a v podstate sa novým kráľom toho zmenilo len málo. Zostala jeho záľuba v milenkách aj rodinná nevraživosť, tentokrát medzi Jurajom II. a jeho synom Frederikom  (1707-1751). Juraj II. bol vojensky založeným človekom a s obľubou sa miešal do sporov medzi kráľmi na kontinente.

Od toho sa ho Walpole snažil odhovárať, kráľovi sa však v roku 1739 podarilo presadiť vstup Británie do vojny so Španielskom a neskôr stret s francúzskou armádou (rok 1743). Juraj II. bol posledným anglickým kráľom, ktoré viedol svoje posádky osobne do boja. V čase jeho vlády sa začali zo Škótska ozývať hlasy podporovateľov nárokov Jakuba II. Stuarta a katolíckej monarchie, označovaných za jakobínov.

Vnuk Jakuba II., Karol, sa preto vylodil v Hebridách. Rebelom sa spočiatku darilo víťazstvom v Edinburghu a zabraním Manchesteru. Očakávali, že sa k nim pridajú aj samotní Briti a francúzska invázia. K tomu však nedošlo a rebeli si príliš neskoro uvedomili, že Británia už nemá záujem o katolíckeho kráľa. S armádou Juraja II. sa stretli v boji v roku 1746, kde bolo mnoho z nich zmasakrovaných a potenciálny kráľ Karol ledva stihol uniknúť späť do Francúzska.

Sedemročná vojna a Americká vojna za nezávislosť

V roku 1751 zomrel kráľov prvorodený syn Frederik a nástupcom na trón sa tak stal jeho syn Juraj. Krátko potom sa začali vyostrovať problémy v zahraničí, kde už mala Británia obrovské obchodné impérium, ktoré čoraz viac narážalo na kolónie a záujmy Francúzska. V roku 1756 sa tak začala Sedemročná vojna, v ktorej po smrti Juraja II. (v roku 1760) pokračoval nový kráľ Juraj III. (1738-1820).

Tohto vládcu vychovávala jeho matka, nemecká princezná, ktorá ho naučila vládnuť v tradícií európskych štátov, kde bol kráľ absolútnym vládcom. Veľa čítal, fascinoval ho vedecký pokrok a priemyselná revolúcia. Na rozdiel od svojich predchodcov sa narodil v Anglicku, rozprával veľmi dobre po anglicky a nikto sa jeho právu na vládu nestaval. Parlament v tom čase kontrolovala strana whigov a fungoval oligarchický systém vlády boháčov, ktorý chcel Juraj III. zlepšiť a vrátiť korunu tam, kam mala podľa neho patriť.

Aby obmedzil moc whigov vytvoril v podstate vlastnú politickú stranu, skupinu poslancov nazývanú Kráľovi priatelia. Od vlády prebral právomoc rozdeľovania pozícií. Juraj sa snažil ukončiť vojnu s Francúzskom, voči ktorému nezdieľal rovnakú antipatiu ako britský premiér a whig William Pitt starší (1708-1778). Vyžadovalo si to veľkú politickú manipuláciu a odstavenie Pitta od moci. V roku 1763 bola s Francúzskom podpísaná mierová zmluva.

Po ukončení Sedemročnej vojny sa Británia stala dominantou koloniálnou veľmocou sveta, a to ako vodca Severnej Ameriky, Karibiku, Indie a ďalších území. Juraj III. medzitým robil všetko preto, aby zvýšil vlastný vplyv v parlamente a miešal sa do politických intríg snažiac sa ovplyvňovať voľby. Kráľ mal veľký podiel na vytvorení zákona, ktorým mali anglickí kolonisti v Amerike platiť svoje dane korune na papieri. Proti tomu sa hneď postavilo 13 amerických kolónií vedených vlastnými vládami s vlastnými oligarchami, nariaďujúcimi výber vlastných daní. Nápad, že by mali platiť dane aj oligarchom v Londýne vedeným kráľom ich veľmi nahneval, keďže by nemali žiadny vplyv na to, čo musia platiť a na čo sa dané peniaze nakoniec použijú.

Neskôr bolo rozhodnuté, že Angličania v Amerike nemusia platiť dane, s výnimkou symbolickej dane na čaj. V roku 1773 bol prijatý nový zákon, ktorým mala Východoindická obchodná spoločnosť predávať v Severnej Amerike viac čaju. To viedlo k udalosti známej ako Bostonská čajová párty (Bostonské pitie čaju), kedy kolonisti prestrojení za pôvodných Američanov vyhádzali debny s čajom do mora.

V Británii sa rozhodlo, že za podobný čin musia byť kolonisti potrestaní, na to však bolo do Ameriky vyslané primalé vojsko a rebélia sa zmenila na revolúciu. Kolónie v roku 1776 napokon vyhlásili nezávislosť a ich vojna s Britániou sa stala vojnou proti samotnému princípu britskej monarchie. Mierové zmluvy podpísané v Paríži neskôr prinútili Britániu uznať vznik USA a čoskoro nato sa spustil proces ničenia európskych monarchií v podobe Veľkej francúzskej revolúcie.

Revolučné myšlienky a extravagancia princa z Walesu

Božie mlynu melú pomaly, ale isto. Juraja III. postihla v roku 1788 silná choroba. Začal sa o neho starať jeho syn Juraj, princ z Walesu (1762-1830), s ktorým sa podobne ako ich predchodcovia neznášali. Mladého princa bavila účasť na rôznych spoločenských akciách aj rebelovanie voči ministrom. Tajne sa oženil s istou katolíckou vdovou, čo bolo nelegálne manželstvo, nakoľko sa nemohol oženiť bez súhlasu kráľa a ešte menej s katolíčkou.

V roku 1780 sa dokonca proti princovi a katolíkom rozpútala rebélia, v ktorej padlo približne 290 vzbúrencov. Princa to však od jeho extravagantných hier zďaleka neodradilo. Investoval mnoho peňazí do výstavby nákladného a bizarného pavilónu v Brightone, kde sa nachádzal, keď sa dozvedel o otcovej chorobe. Už sa videl ako regent a ponáhľal sa za ním. Keď kráľ svojho syna uvidel, nepotešil sa mu, ba naopak, fyzicky ho napadol.

V Británii sa rozpútal spor o to, aký veľký podiel na moci by mal regent mať. Proti sebe v tom stáli princovi podporovatelia a kráľovi prívrženci. Princ priviedol k otcovi vlastného doktora, ten sa však o neho staral dosť nevyberanými spôsobmi a stav Juraja III. sa zlepšil až potom, čo k nemu prišiel nový doktor. V roku 1801 bol teda britský kráľ späť vo funkcii, čo bolo skôr než sa vôbec rozhodlo, akými právomocami by jeho regent mal disponovať.

Vláda Juraja III. však už zďaleka nebola tak silná ako predtým, nakoľko na nej zanechala tieň americká nezávislosť. Aby svoju moc posilnil, vymenoval do pozície premiéra Williama Pitta mladšieho (1759-1806), o ktorom si myslel, že ho bude môcť kontrolovať. Práve on teda musel riešiť otázku revolučných a republikánskych myšlienok, ktoré v čoraz väčšej miere prenikali do Británie z Ameriky a Francúzska.

V krajine vyrastali nové priemyselné mestá, ktoré nemali zastúpenie v parlamente a so starým systémom, ktorý nerešpektoval nové zmeny v spoločnosti, bolo stále viac ľudí nespokojných a požadovalo reformy. Došlo tiež k niekoľkým pokusom o atentát na kráľa. Aby sa predišlo revolúcii, parlament zaviedol brutálnu politiku potlačovania revolučných názorov, v rámci ktorej mohli byť vzbúrenci odsúdení stráviť zvyšok života vo väzení bez súdu. Z vlastizrady boli obviňované osoby, ktoré sa stretávali a žiadali politické reformy. Rozpútala sa veľká špionáž vlastného národa, kde verejné stretnutia potrebovali špeciálne povolenia a poštári nahlasovali podozrivé rozhovory alebo obsahy listov.

V takejto situácii bol kráľ Juraj III. považovaný paradoxne za celkom populárnu osobu, hoci trochu hlúpu a naivnú, ale predsa dobromyseľnú. Keď však Pitt na vládcu naliehal, aby katolíci mali rovnaké práva a zastúpenie v parlamente ako protestanti, kráľ ho prinútil abdikovať. Predovšetkým v Írsku s jeho utláčanou katolíckou väčšinou boli revolučné pocity obzvlášť silné a existovala tu tiež veľká hrozba francúzskej invázie. Preto bol v roku 1801 prijatý zákon, ktorým sa Írsko stalo oficiálne súčasťou Veľkej Británie, a tak vzniklo Spojené kráľovstvo, v ktorom sa Írsko malo cítiť bezpečnejšie a lepšie zastúpené.

Zdravie kráľa sa po čase opäť zhoršovalo a jeho posledným väčším zásahom bol v roku 1805 odpor voči ministrom, ktorí sa snažili nastoliť zákon umožňujúcimi katolíkom stať sa vojenskými dôstojníkmi.  Juraj III. začal slepnúť, mal neustále zdravotné ťažkosti a v roku 1810 jeho myseľ napokon skolabovala. Jeho telo síce ešte prežívalo, časy jeho vlády však boli na konci. 

Princ z Walesu ako regent a neskorší kráľ Juraj IV.

V rokoch 1811-1820 kráľov syn Juraj fakticky už vládol v otcovom mene ako kráľ, hoci ešte tento titul nemal. V tomto čase už bola zmenená podoba európskych monarchií, pričom veľkú časť kontinentu zaberala Napoleonova ríša, vrátane domova britských kráľov v Hannoveri. Británia sa tak ocitla izolovaná v čase, kedy kráľ nebol schopný vlády a regent sa o ňu príliš nezaujímal. Vojenská genialita admirála Horatia Nelsona (1758-1805) a vojvodu Wellingtona (1769-1852) však našťastie nepotrebovala kráľa, aby ich viedla k porážke Napoleonovho Francúzska.

Po upokojení situácie v Európe a návrate detronizovaných hláv Európy na ich pozície sa kráľ Británie stal zároveň kráľom Hannoveru a len čo Juraj, princ z Walesu, získal väčšiu moc, osvojil si princípy svojho otca, predovšetkým jeho nesúhlas s tým, aby mali katolíci občianske a politické práva. A tiež odpor k akejkoľvek reforme parlamentu, v ktorom mnoho ľudí naďalej nebolo zastúpených.

Po napoleonských vojnách sa mnoho britských vojakov ocitlo bez práce a v roku 1816 prišlo sucho, ktoré veľmi poškodilo úrodu. Rástla tiež nezamestnanosť ako priamy dôsledok priemyselnej revolúcie a nahrádzania ľudskej pracovnej sily strojmi. Apetít princa regenta po luxuse však naďalej rástol, čo viedlo koncom roka 1816 k neprestajným rebéliám v Londýne. Tie sa snažila potlačiť nová radikálna vláda zaberaním materiálu pre tlač novín či prísnymi trestami pre nelegálne stretnutia.

Juraj III. napokon v roku 1820 vo veku 81 rokov zomrel. Šesťdesiat rokov strávil na tróne ako dosiaľ najdlhšie vládnuci monarcha Británie pred kráľovnou Viktóriou. Princ z Walesu bol tak napokon v roku 1821 korunovaný ako Juraj IV.. V nasledujúcich rokoch sa už ako kráľ čoraz častejšie vyhýbal vystúpeniam na verejnosti, dokonca si nechal postaviť tunel, aby sa tak nepozorovaný presunul zo svojho paláca v Brightone do konských stajní a ku svojim početným milenkám.

Prelomiť panovníkov odpor k reformám sa stalo fundamentálnym problémom, predovšetkým s ohľadom na katolíkov. Všetky návrhy, ktoré sa mu nepozdávali, kráľ vetoval, a tak prebiehali debaty o reformách naďalej bez výsledku. Juraj IV. začal byť neskôr čoraz podráždenejší a chorľavejší, až napokon v roku 1830 zošalel a zakrátko zomrel. Juraj mal početné milostné aféry, splodil však so svojou manželkou len jedinú legitímnu dcéru, ktorá ale zomrela krátko po pôrode.

Británia smerujúca k demokracii a pravej konštitučnej monarchii

Na trón zasadol Jurajov mladší brat ako William IV. (1765-1837), ktorý podobne ako jeho otec a brat mal tiež početné milenky a mnoho nelegitímnych potomkov. Už si však menej potrpel na extravaganciu a mladosť strávil v námorníctve, kde ho vychovali k disciplíne. Napriek tomu sa v otázke reforiem zachoval rovnako tvrdohlavo a s odporom, hoci zmena volebného systému a umožnenie volebného práva pre viac mužov sa stala čoraz urgentnejšou otázkou. Podobný čin by dal viac moci do rúk Dolnej komore parlamentu, preto sa proti tomu Horná postavila s kráľom na jej strane.

V roku 1832 sa však zdala veľmi reálna možnosť občianskej vojny, a tak bol napokon predsa len prijatý reformný zákon, po ktorom Británia vykročila na cestu k demokracii, hoci sa tým oslabila pozícia kráľa, ktorý už nemohol hrať rovnako veľkú politickú úlohu v parlamente ako predtým. Monarchia čoraz viac dostávala svoju konštitučnú podobu. Ako jej vplyv upadal, už proti nej nebolo treba viesť revolúciu.

V čase smrti Williama IV. (v roku 1837) boli všetky jeho legitímne deti mŕtve. Následníkom trónu sa tak mala stať dcéra jeho brata Eduarda (1767-1820), Viktória (1819-1901). To už je ale príbeh pre ďalšiu kapitolu nášho seriálu.

______________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Kings and Queens of England: Episode 5: Georgians

Obrázok: welt.de/img/geschichte/mobile131029829/6442507737-ci102l-w1024/Koenig-Georg-I-von-Grossbritannien-portr.jpg

Comments
  1. Adam

Napísať odpoveď pre Adam Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.