Králi a kráľovné Anglicka: Šiesta časť Moderná doba

Kráľovná Viktória

Touto kapitolu uzatvoríme seriál o kráľoch a kráľovnách Anglicka. Prejdeme si počiatky dlhej vlády kráľovnej Viktórie v prvej polovici 19. storočia, prelúskame sa cez jej nasledovníkov až po dnešnú britskú kráľovnú Alžbetu II.

Viktória a Albert

Viktória (1819-1901) sa dostala k moci v roku 1837 ako 18 – ročná dcéra princa Eduarda (1767-1820), ktorý bol bratom Juraja IV. (1762-1830), Viliama IV. (1765-1837) a tiež synom Juraja III. (1738-1820). Jej matka, nemecká princezná, ju vychovávala v izolácii Kensingtonského paláca a Viktória sa chcela stať kráľovnou už len preto, aby tak unikla z jej dosahu. Neskôr sa vášnivo zamilovala do svojho bratranca, syna sasko-kobursko-gothajského grófa, ktorý mal meno Albert (1819-1861). Svadba nasledovala v roku 1840.

Nová kráľovná ani jej manžel sa spočiatku netešili veľkej popularite a pozícia monarchu sa videla dosť nestabilnou. Nezdalo sa, že z Británie sa mala stať najmocnejšia a najbohatšia ríša sveta. Albert nemohol dostať pozíciu kráľa, na to voči nemu vládla priveľká podozrievavosť. Viktória mu však dôverovala, a preto mu nechala na starosť svoje súkromné záležitosti a financie. Albert mal veľmi dobré organizačné schopnosti, znížil výdavky kráľovnej na domácnosť v Buckinghamskom paláci a pod jeho dozorom začal súkromný majetok kráľovnej narastať.

Z Albertovej iniciatívy sa uskutočnila výstavba Krištáľového paláca a svetová výstava umení a priemyslu v roku 1851. Tento nápad sa najprv verejnosti príliš nepozdával, napokon však bolo otvorenie výstavy veľkým dňom pre britský národ aj kráľovnú Viktóriu. Na kráľovský pár sa začalo nazerať pozitívnejšie. Albertov vplyv na vládu jeho manželky začal viditeľne rásť a začalo sa rozprávať o tom, že v skutočnosti bol zradcom pracujúcim pre Rusko a dokonca sa proti nemu vyskytlo pár protestov. Ľudom sa nepáčil ani fakt, že monarcha začal zarábať väčší príjem a viaceré záležitosti dvora sa preto začali riešiť mimo verejnosti v tajnosti, čo zostalo zachované dodnes.

Hoci Albert nebol kráľom, v skutočnosti vládol Británii tak, ako keby ním skutočne bol, hoci stál za oponou. V roku 1857 mu napokon dali titul Princ manžel a usilovný Albert bral svoju pozíciu tak vážne, že sa napokon upracoval k smrti. Po Albertovom pohrebe Viktóriu zachvátil veľký zármutok, z ktorého sa už nikdy úplne nespamätala. Veľmi dlho sa ukrývala pred verejnosťou, načo sa ľudia začali pýtať, prečo by mali naďalej platiť za výdavky kráľovnej.

V 70. rokoch 19. storočia začalo v Británii silnieť republikánske hnutie, ktoré vyjadrovalo svoje názory v tlači, parlamente a počas veľkých verejných zasadnutí. Podoba krajiny sa vtedy dramaticky menila, nové industriálne mestá pokrývali nebo dymom a formovala sa nová spoločnosť továrenských robotníkov a baníkov. Čoraz viac ľudí sa ocitalo mimo existujúceho politického systému, a to bez žiadnej prirodzenej väzby na tradičné politické štruktúry.

Potomstvo kráľovnej Viktórie

Antimonarchistické hnutie sa ozývalo čoraz hlasnejšie, a to aj vtedy, keď sa žiadalo o niečo pre niektoré z deviatich detí Viktórie a Alberta v prípade dosiahnutia ich plnoletosti alebo svadby. Práve tieto deti však napokon prispeli k upevneniu britskej monarchie a ich vhodne zariadené manželstvá výrazne prepojili Britániu s ďalšími európskymi krajinami, preto napokon politici nenaliehali, aby boli zbavení kráľovských titulov.

Najstaršia dcéra Viktória (1840-1901) bola vydatá za pruského kráľa a neskoršieho nemeckého cisára Frederika (1831-1888). Na svojho muža mala užitočný vplyv. Následník trónu Albert Eduard (1841-1910) bol naproti tomu zosobášený s dcérou dánskeho kráľa a sestrou kráľa Grécka, Alexandrou (1844-1925).

Grécka koruna bola pritom pôvodne ponúknutá ďalšiemu Viktóriinmu synovi Alfrédovi (1844-1900), britská vláda ho však presvedčila, aby ju odmietol, nakoľko sa Británia zaviazala nemiešať do gréckych záležitostí. Alfréd sa v roku 1874 oženil s dcérou ruského cára Alexandra II. (1818-1881), Máriou Alexandrovnou (1853-1920), čo bolo veľmi výhodné manželstvo vzhľadom na časté strety Británie a Ruska v Indii.

Z týchto manželstiev neskôr vzišli mnohé deti a keď kráľovná Viktória v roku 1901 zomrela, zanechala po sebe viac než 90 živých potomkov. Následníkov s jej koreňmi mali mať vládcovia Nemecka, Grécka, Rumunska, Nórska, Ruska, Juhoslávie, Španielska a Švédska. Negatívom toho všetkého bol vtedy ešte neznámy fakt, že Viktória bola nositeľkou génu hemofílie, teda poruchy zrážanlivosti krvi. Tým bola priamo a výrazne ovplyvnená ruská, nemecká aj španielska kráľovská rodina.

Meniaci sa obraz impéria a čo bolo po Viktórii

Rastúci vplyv Británie v zahraničí viedol k tomu, že jej domáce obyvateľstvo bolo verné, aj keď nie vždy so všetkým súhlasilo. V roku 1867 sa premiérom stal Benjamin Disraeli (1804-1881), ktorý presvedčil Viktóriu smútiacu za Albertom, aby sa vrátila do popredia verejného života a spravil z nej cisárovnú Indie. Británia sa vypracovala na medzinárodnú veľmoc a jej loďstvo dominovalo svetovým moriam. Malá krajina s obmedzenou armádou však nemohla vládnuť tak obrovského územiu.

Británia potrebovala súhlas tých, ktorým vládla, aby sa ľudia cítili hrdí, že sú poddanými veľkolepého a mocného vládcu. Viktória sa tak stala logom kráľovského impéria, jej portrét na známkach sa šíril po celom svete a v každom väčšom meste britského impéria jej bola postavená socha alebo po nej menovali parky či ulice. Keď kráľovná po svojej 64 – ročnej vláde ako stelesnenie britského impéria v roku 1901 napokon zomrela, už si takmer nikto nespomínal na iného kráľa pred ňou.

V čase smrti Viktórie mal jej najstarší syn Albert Eduard už 59 rokov. Ceremónia matkinho pohrebu a jeho korunovácie bola skutočne veľkolepá. Eduard VII. považoval sám seba za starostlivého opatrovníka svojho národa. V roku 1903 vyjednal proti súhlasu parlamentu spojeneckú zmluvu s Francúzskom, v ktorej sa Británia zaviazala podporiť ho, v prípade napadnutia Nemeckom, k čomu počas 1. svetovej vojny skutočne došlo. Hoci bol Eduard VII. v otázke náboženstva a pôvodu pomerne tolerantným mužom, nepodporoval príliš reformy a zásadne sa postavil proti volebnému právu žien.

Obavy z revolúcie a viac britská monarchia Juraja V.

Po Eduardovej smrti v roku 1910 sa na trón posadil jeho 44 – ročný syn ako Juraj V. (1865-1936), ktorý v mladosti slúžil ako veliteľ námorníctva. Po vypuknutí 1. svetovej vojny sa Juraj snažil snažil nezdôrazňovať svoj nemecký pôvod ani tituly. Aby viac poistil bezpečnosť svojej dynastie, zmenil jej priezvisko v roku 1917 na Windsor a vzdal sa všetkých titulov v Nemecku.

Juraj V. nechcel skončiť ako jeho zosadení bratranci, a teda ruský cár Mikuláš II. (1867-1917) a nemecký cisár Wilhelm II. (1859-1941). Prvá svetová vojna drasticky zmenila usporiadanie moci v Európe. Kým v čase smrti Viktórie sa na mape nachádzalo 16 monarchií, v roku 1925 zostala jediným európskym impériom Británia.

V roku 1922 prišla Británia o južnú časť Írska obývaného prevažne republikánmi a katolíkmi, ktorí vyhlásili nezávislosť. O dva roky neskôr do kresla premiéra zasadol prvý labourista Ramsay MacDonald (1866-1937). Koncom 20. rokov prišiel pád burzy na Wall Street a následná svetová hospodárska kríza. Nutné škrty labouristický kabinet odmietol zrealizovať a MacDonald teda kráľovi ponúkol svoju rezignáciu. Juraj V. ju však odmietol a presvedčil premiéra, nech vytvorí koaličnú vládu, ktorá bude spoločne riešiť otázku výdavkov, čím mali byť tiež pozitívnejšie akceptované.

Po oznámení škrtov v septembri 1931 začala štrajkovať britská flotila v Atlantiku a niektorí tvrdili, že námorníci sa chystali uskutočniť komunistický prevrat. Mali byť bombardovaní z pobrežia a potopení s vlastnými loďami, tomu sa však kráľ rozhodol zabrániť. Poznal námorníkov a vedel, že len chceli byť vypočutí a nie viesť revolúciu. V tajnosti vymenoval istého admirála na dôchodku, aby v jeho mene prehovoril k námorníkom, ktorým bolo povedané, že ak sa pokojne vrátia do domovských prístavov, bude sa ich požiadavkám venovať seriózna pozornosť a nebudú potrestaní. To zafungovalo, hoci lídri povstania boli neskôr zo svojich pozícií odstránení.

V roku 1932 prehovoril Juraj V. prvýkrát k svojmu národu prostredníctvom rádiového prenosu a forma impéria sa v roku 1931 zmenila vytvorením Commonwealthu, v rámci ktorého získali niektoré územia ako napríklad Kanada, Austrália a Nový Zéland formálnu nezávislosť od Británie. Aby kráľ priblížil monarchiu viac ľudu, vydal dekrét, podľa ktorého sa členovia kráľovskej rodiny už nemuseli nutne vydávať a ženiť za osoby pochádzajúce z kráľovských rodín.

Eduard VIII. a Wallis Simpson

Juraj V. zomrel v roku 1936 vo veku 70 rokov a jeho následníkom mal byť najstarší syn Eduard (1894-1972). Ten nemal dobrý vzťah s rodičmi, a preto veľa cestoval, pričom všade si, ako príťažlivý mladý muž, získaval pozornosť žien a mal tak početné aféry. Takto spoznal aj lásku svojho života, dvakrát vydatú Američanku Wallis Simpson (1896-1986). V čase korunovácie Eduarda, ako Eduarda VIII., bola už aféra všeobecne známa a Wallisin muž pristúpil na rozvod.

Eduard VIII. sa tak s Wallis plánoval oženiť a spraviť z nej svoju kráľovnú, proti čomu sa postavili premiér aj arcibiskup z Canterbury argumentujúc, že ľud by proti tomu protestoval. O Wallis sa začali šíriť rozličné klebety, tvrdilo sa, že je lesbičkou, mužom či má početných ďalších milencov. Myšlienka, že by sa kráľ ako hlava anglickej cirkvi mal oženiť s dvakrát rozvedenou ženou bola čoraz menej populárna.

Až v roku 2002 pritom prenikol na verejnosť dokument dokazujúci skutočný odpor voči manželstvu Eduarda s Wallis. Podľa neho FBI povedalo britskej vláde, že Wallis bola milenkou nemeckého veľvyslanca Joachima von Ribbentropa (1893-1946) a sama bola nacistickou špiónkou. Vláda naliehala, aby sa Eduard Wallis vzdal a zachoval si trón. Ten odmietol, abdikoval, oženil sa s ňou a spoločne sa presťahovali do Francúzska.

Vláda Juraja VI., Alžbety II. a súčasné roky

Na trón tak koncom roku 1936 nečakane prišiel Eduardov mladší brat Albert pod titulom Juraj VI. (1895-1952). Na rozdiel od svojho brata bol tichý a hanblivý, zároveň však už bezpečne ženatý s Alžbetou (1900-2002), nazývanou neskôr Kráľovná matka. Jeho manželka bola rozhodnutá pomôcť mu prekonať hanblivosť a najala odborníkov, aby kráľa vyliečili z jeho koktania. Kráľovský pár pôvodne pred 2. svetovou vojnou nemal priveľa sympatií, neskôr si ho však ľudia začali viac spájať s novým premiérom Winstonom Churchillom (1874-1965) a jeho snahou poraziť nacistov.

Juraj VI. zomrel na následky fajčenia v roku 1952. Na tróne ho vystriedala jeho dcéra a súčasná britská kráľovná Alžbeta II. (1926), ktorej korunovácia bola vysielaná naživo televíznym prenosom a bola skutočne veľkolepá, hoci Británia sa ešte stále spamätúvala z vojny. Alžbeta je vydatá za Filipa (1921), grófa z Edinburghu, ktorý rovnako ako Viktóriin manžel nikdy nebol korunovaný a tiež drží titul Princa manžela.

Imperiálny titul vládcu Británie zanikol ešte počas Juraja VI., kedy India a Pakistan získali nezávislosť. Z impéria sa tak už definitívne stal Commonwealth, z ktorého 58 členov už 16 krajín uznáva kráľovnú ako svoju oficiálnu hlavu štátu. Na kritiku členov kráľovskej rodiny sa dlho pozeralo pomerne negatívne až sa obraz zdanlivo dokonalej monarchie začať rúčať v 90. rokoch rozvodmi kráľovniných detí Andrewa (1960) a Anny (1950), ako aj separácie korunného princa Charlesa (1948) a Diany (1961-1997).

Väčšina kráľovskej rodiny sa tak stala vítanou obeťou bulváru a verejného poníženia. Kritike neunikla ani samotná kráľovná Alžbeta II. potom, čo Diana zahynula pri autonehode v Paríži v roku 1997. Národ za princeznou smútil, kráľovská rodina sa však k celej veci spočiatku vyjadrila len minimálne, akoby ani nebola súčasťou populácie. Zatiaľčo predtým králi radili premiérom, tentokrát to bol premiér Tony Blair (1953), ktorý kráľovnú presvedčil, že verejnosť ju musí vidieť smútiť, inak by sa monarchia mohla ocitnúť v nebezpečenstve. Pre britského monarchu bola vždy fundamentálna spokojnosť ľudu, platilo to v minulosti a platí to aj dnes. Len budúcnosť ukáže, ako sa bude charakter kráľovskej moci v Británii naďalej meniť.

_____________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Kings and Queens of England: Episode 6: Moderns

Obrázok: historyinanhour.com/wp-content/uploads/2014/06/Queen-Victorias-coronation.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.