Králi a kráľovné Anglicka: Štvrtá časť Stuartovci

Štvrtý diel seriálu Králi a kráľovné Anglicka so sebou prináša najviac prekvapení, keďže práve počas vlády Stuartovcov sa krajina rozhodla, že sa stane republikou. Neskôr, bez akéhokoľvek nátlaku, zvrhla republiku a spravila zo seba opäť monarchiu. Náš príbeh začneme v roku 1603 príchodom Jakuba I. na trón a ukončíme ho v roku 1714 smrťou kráľovnej Anny.

Tri deti Karola I., portrét asi 1635 (teraz v Kenwood House, Londýn)

Nástup Stuartovcov k moci a vláda Jakuba I.

Jakub (1566-1625) sa stal škótskym kráľom v momente, kedy jeho matka Mária (1542-1587) opustila krajinu a vydala sa do Anglicka. To bolo v roku 1567, kedy bol len ročným bábätkom, hoci už korunovaným ako Jakub VI.. Chlapec bol vychovávaný v zmysle ako udržať harmóniu medzi náboženskými fanatikmi a násilnou škótskou šľachtou. Mal veľmi dobré vzdelanie a bol naň patrične hrdý.

Hoci žiadal o ušetrenie života svojej matky, jej popravu nariadenú anglickou kráľovnou Alžbetou I. (1533-1603) prijal pokojne, nakoľko si na ňu vôbec nepamätal. Okrem iného nechala zabiť jeho otca a mala početných milencov. Jakub bol uznaný za následníka anglického trónu a túto pozíciu sa nechystal ohroziť.  V roku 1603 panenská kráľovná Alžbeta I. umrela ako najstarší monarcha, akého Anglicko dovtedy malo a Jakub prišiel do Londýna z Edinburghu pre svoju korunováciu.

Faktom, že škótsky kráľ sa stal zároveň anglickým, bolo Anglicko a Škótsko zjednotené do jednej krajiny, do Británie. Do nového kráľa vkladali obzvlášť veľké nádeje katolíci, nakoľko jeho odpor voči škótskym presbyteriánom bol všeobecne známy. Dúfali tiež, že zruší niektoré obmedzenia pre ich vieru z doby Tudorovcov.

Jakub sa podobné činy ale nechystal urobiť, preto sa začalo pripravovať sprisahanie, usilujúce sa o zlikvidovanie celej existujúcej politickej štruktúry vyhodením parlamentu do povetria. S pomocou odborníkov na pyrotechniku bolo pod sídlom parlamentu rozmiestnených 2500 kilogramov pušného prachu. Sprisahanie však bolo odhalené a jeho vodca Guy Fawkes (1570-1606) zadržaný. Výročie tohto činu sa pripomína aj v súčasnosti, a to dňa 5. novembra veľkolepým ohňostrojom.

Nakoľko boli sprisahanci katolíci, ľudia voči nim začali byť veľmi podozrievaví. Jakub pritom nemal veľké sympatie pre protestantov, ktorí nesúhlasili s reprezentáciou kňazmi a biskupmi. Bol presvedčený, že ľudia, ktorí nemali rešpekt k náboženskej hierarchii, budú vystupovať negatívne voči autoritám vo všeobecnosti. Považoval sa za božieho zástupcu a veril, že má božské právo na to, aby krajine vládol ako absolútny suverén.

Svojské správanie Jakuba I. možno dobre ilustrovať prístupom k tabaku, ktorý do Británie z Ameriky počas vlády Alžbety priniesol Walter Raleigh (1552-1618). Jakubovi sa nepáčilo fajčenie a považoval za svoju povinnosť ochrániť svojich poddaných pred týmto zlozvykom. Napísal preto pamflet, v ktorom predstavil svoje výhrady voči fajčeniu a nakoľko chcel ľudí presvedčiť púhou silou svojho argumentu, vydal pamflet anonymne. Nikto tak pamfletu nevenoval pozornosť, a preto kráľ – ako múdry a spravodlivý vládca, za ktorého sa považoval, zakázal pestovanie tabaku v krajine , zvýšil naň colný poplatok o 4100 % a znovu vydal svoj pamflet, tentokrát už so svojím kráľovským podpisom.

Konanie kráľa sa zakladalo na racionálnom uvažovaní, čo v Británii nebolo bežné. Jeho autorita nebola podporená armádou a jeho príjem bol príliš malý na to, aby postačoval vláde aj dvoru. Príjmy do kráľovskej pokladnice tradične pochádzali z daní, feudálnych práv a colných poplatkov. Neustále dávky zlata a striebra prichádzajúce z Nového sveta však viedli k inflácii, ktorá znížila skutočnú hodnotu tohto príjmu.

Zatiaľčo stredoveká ekonomika sa zakladala na poľnohospodárstve, dochádzalo aj k rozvoju medzinárodného obchodu. Moc šľachticov upadala a mestá sa stávali čoraz väčšími finančnými centrami. Monarchia v Británii sa nachádzala pod zákonom, hoci Jakub bol presvedčený, že kráľ má stáť nad zákonom, čo aj verejne prehlásil. Vyhýbal sa konfrontácii s puritánskym parlamentom, ktorého súhlas potreboval na zvýšenie daní a tvrdil, že poslanci nemali rešpekt k ľuďom lepšie narodeným ako oni sami.

Karol I., strety s parlamentom a občianska vojna

Keď Jakub I. v roku 1625 zomrel (vo veku 58 rokov), kráľ a puritáni sa nachádzali v čoraz väčšom vzájomnom konflikte, ktorého smer sa nechystal zmeniť ani nový kráľ Karol I. (1600-1649). Nový vládca mal 25 rokov a podobne ako jeho otec sa považoval za otcovskú figúru v roli absolútneho vládcu.

Puritánski obchodníci v parlamente odmietli navýšiť dane bez podielu na vláde. Karol sa preto viac snažil využívať zdroje, pre ktoré nepotreboval parlamentný súhlas. Zaviedol poplatky za udržiavanie lodí a námorníctva aj v časoch mieru a neskôr prišiel s novými poplatkami pre obyvateľstvo. Karol tak vytvoril v podstate nový systém zdaňovania, ku ktorého administrácii nepotreboval parlament.

Nedarilo sa mu však v pozícii hlavy cirkvi, keďže často vystupoval proti puritánom a mnohí si tak mysleli, že bol katolíkom. Karol sa snažil prijať jednotný systém viery podľa vlastných predstáv, čo viedlo v Škótsku k otvorenej rebélii a k ľudovej nespokojnosti v Londýne. V roku 1641 navrhol kráľ parlamentný zákon, ktorý mu umožnil rozpustiť parlament alebo navyšovať colné poplatky bez jeho súhlasu. V januári 1642 sa zas pokúsil o zatknutie piatich nespolupracujúcich členov parlamentu, čo sa stretlo s veľkým odporom.

Karol I. bol donútený utiecť z Lodnýna a v novembri 1642 sa začala už neodvratná občianska vojna. V tej si mali ľudia zvoliť medzi kráľovým rozhodnutím zlomiť zásady parlamentu a zásadou parlamentu obmedzovať moc kráľa. Väčšina ľudí sa najprv nechcela pridať ani na jednu stranu, vojna však rástla a čoraz ťažšie sa od nej unikalo. Napokon v tejto vojne v dôsledku bojov, hladu a chorôb zomrelo asi milión ľudí z celkovej populácie asi 5 miliónov.

Vojna sa skončila v roku 1646 porážkou Karolových síl a hoci existovali snahy o dosiahnutie dohody, Karol ich zneužil k tomu, aby dobyl Anglicko z Írska a Škótska. V roku 1647 bol kráľ opäť zajatý a keď sa parlament snažil rozpustiť pôvodne žoldniersku armádu, generál Fairfax (1612-1671) vyhlásil v mene svojich mužov, že už viac nebudú armádou žoldnierov. Ich práca ešte nebola dokončená.

Vojaci chceli, aby revolúcia pokračovala a aby sa hlavným držiteľom moci v krajine stala dolná komora parlamentu, zatiaľčo kráľ by bol len hlavným verejným úradníkom. Parlament sa voči tomu v septembri 1648 ohradil tým, že autorita kráľa pochádza od Boha. Armáda preto parlament potlačila, obsadila Londýn a vyrabovala kráľovskú pokladnicu. Mnohí poslanci boli zadržaní a tí, čo v parlamente zostali, boli zvolení armádou a robili preto, čo im táto povedala. Tým bolo predovšetkým vedenie súdu s Karolom I. ako velezradcom, ktorý viedol vojnu proti parlamentu a kráľovstvu. Tento súd následne kráľa odsúdil koncom januára 1649 na smrť a rozsudok sa vykonal dňa 31. januára 1649.

Obdobie republiky a lorda protektora Cromwella

Týždeň po poprave bol kráľov syn Karol (1630-1685) vyhlásený za škótskeho kráľa, hoci v tom čase sa nachádzal v Nizozemsku, kam utiekol cez Francúzsko už pred štyrmi rokmi. Teraz sa však snažil vrátiť na otcov trón a nezopakovať jeho chybu byť absolútnym vládcom. V roku 1651 sa preto Karol vylodil v Škótsku, pripravený súhlasiť s vinou svojho otca alebo prakticky čímkoľvek iným, čo by od neho požadovali.

Mladá anglická republika s tým nesúhlasila a armáda vedená Oliverom Cromwellom (1599-1658) sa vydala do Škótska, kde Karolove jednotky porazili. Takmer určite by kráľa zajali, jemu sa však podarilo v prestrojení ujsť a jeho útek sa stal slávnou legendou. Karol sa tak na čas presunul cez Francúzsku do Pruska.

Po poprave Karla I. v roku 1649 sa Anglicko stalo republikou, ktorej v teoretickej rovine vládla Dolná komora parlamentu. Skutočnú moc však mala v rukách armáda, ktorá spočiatku sústredila svoju pozornosť na potlačenie rebélií v Írsku, kde bola veľká časť populácie naklonená katolicizmu a monarchii. Po čase si však armáda uvedomila, že v Anglicku ešte stále neprebehla pravá puritánska revolúcia, a preto v roku 1653 najmocnejší generál Cromwell rozpustil parlament a vytvoril nový, ktorý mal úspešnejšie zrealizovať revolučnú zmenu spoločnosti.

Nový parlament sa však tiež nesprával podľa očakávaní, a tak ho Cromwell tiež rozpustil, načo sa sám určil za držiteľa moci v pozícii lorda protektora. Jeho ambície sa riadili presvedčením o božskom práve na revolúciu a vedení Anglicka ako militantného štátu k puritánskym účelom. Nechal vytvoriť 11 okresov vedených významnejšími generálmi, ktorí vyberali dane, viedli súdy a dozerali na verejnú morálku. Divadlá spolu s bordelmi a kasínami boli v celej krajine zatvorené, dostihy a pohanské oslavy ako Vianoce boli zakázané, pričom všetci museli chodiť do kostola, byť triezvi a morálne sa správať.

V roku 1656 sa nový parlament rozhodol vrátiť späť k pôvodnému systému. Ponúkol Cromwellovi titul kráľa, nad ktorým seriózne uvažoval, napokon ho však odmietol z obáv, že by sa proti nemu postavila armáda. Napriek tomu však v momente svojej smrti (v roku 1658) určil za nástupcu svojho najstaršieho syna Richarda Cromwella (1626-1712). Nový lord protektor nemal ale veľkú podporu, nakoľko bol pomerne neznámy, do funkcie ho nezvolili a nebol ani vodcom armády.

Začiatkom roku 1660 tak jeden z generálov v parlamente navrhol pozvať Karola na trón. Hoci Angličania nevedeli, čo presne chceli, boli si istí, že nechcú vládu armády ani puritánov. Cromwell teda odstúpil a zvyšok života strávil v ústraní, zatiaľčo Karol prevzal trón pod menom Karol II..

Reštaurácia monarchie za vlády Karla II.

Nový kráľ bol veľmi populárny, mal jednoduché spôsoby, bol štedrý, nepuritánsky a na jeho dvore vládla veselosť. Obdobie po smrti jeho otca sa začalo označovať ako Medzivládie a všeobecne vládla snaha predstierať, že sa v podstate nič zásadné nestalo. Novým zákonom získal kráľ moc nad ozbrojenými silami a parlament súhlasil s platbou ročnej renty pre kráľa. Ľudia zapletení do súdu a následnej popravy Karla I. boli potrestaní, rovnako ako niektorí velitelia armády.

Došlo k otvoreniu divadiel, celá Británia bola zreštaurovaná a Karol vydal písomný prísľub amnestií, vojenských platieb a náboženských slobôd. Aby bola zachovaná stabilita, súhlasil s rozdelením pozemkov, ktoré boli získane počas Medzivládia. Nový začiatok krajiny poznamenalo ale zničenie Londýna požiarom a morom. Táto choroba sa síce objavovala už predtým, v roku 1665 však zaútočila obzvlášť silne a zabila asi 20 % populácie mesta.

Tí, čo chorobe unikli, utekali na vidiek a z Londýna sa stalo mesto duchov. V roku 1666 začalo horieť a kráľ spolu s bratom Jakubom sa osobne podieľal na hasení plameňov. Všetci pritom vedeli, že zbabelý starosta mesta nezbúral domy, ktoré mohli požiar zapríčiniť, o čo ho osobne požiadal kráľ.  To posilnilo obraz monarchie, hoci veľká časť Londýna aj tak ľahla popolom. Následne sa ale začalo pracovať na jeho obnove a modernizácii, na ktorej zanechal stopu tiež architekt Christopher Wren (1632-1723).

Karol si uvedomoval, že nebolo presne povedané, čo je kráľovou úlohou. Existoval parlament, v ktorom sa začali vytvárať strany, jedna naklonená monarchii a druhá proti nej. Krajinu však riadil kráľov kabinet, teda v podstate vláda a v prípade negatívnych udalostí tak kráľ nebol považovaný za jediného zodpovedného. Karol II. zomrel vo veku 54 rokov v roku 1685 a na svojej smrteľnej posteli konvertoval na katolícku vieru.

Jakub II. a cesta k Slávnej revolúcii

Nakoľko kráľ nemal legitímnych potomkov, nasledoval ho jeho brat, katolícky kráľ Jakub II. (1633-1701). Ten viedol podobný život ako Karol, obaja boli známi ako pragmatici a veľkí zvodcovia žien. V juhozápadnej časti krajiny sa však voči Jakubovi začali ozývať silné puritánske hlasy, podporujúce jedného z nelegitímnych synov Karola II., ktorý bol protestantom. O grófovi z Monmouthu (1649-1685) sa čoskoro začalo tvrdiť, že on bol skutočným a legitímnym následníkom trónu, načo mladík prišiel do Británie, kde bol korunovaný ako kráľ Monmouth.

Rebéliu, ktorá ho korunovala však Jakub II. potlačil. Aby dal do budúcna jasný odkaz, nariadil potrestanie každého, čo do nej bol zapletený. Vytvoril lokálne súdy, ktoré súdili popri sprisahancoch aj ľudí, ktorí len pomáhali zraneným. Celkovo bolo okolo 230 ľudí usmrtených, 850 poslaných na 10 rokov nútených prác do kolónií a mnohým bol skonfiškovaný majetok.

Kráľ nerozpustil armádu, ktorá mu s rebéliou pomohla. Británia tak malo stále ozbrojené sily, rovnako ako počas vlády Olivera Cromwella. Do čela vojsk boli postavení katolícki velitelia a odpor parlamentu voči tomu vyriešil Jakub jeho rozpustením. Aj do iných funkcií začal vymenúvať čoraz viac katolíkov, čo sa stále menej a menej pozdávalo protestantom.

K tejto viere sa pritom hlásili obe Jakubove dcéry, z ktorých staršia Mária (1662-1694) bola vydatá za protestantského vládcu Nizozemska, Viliama Oranžského (1650-1702). Začiatkom roku 1688 však Jakubova manželka porodila syna, ktorý mal byť vychovávaný v katolíckom duchu, čo spečatilo osud jeho otca rovnako ako fakt, že plánoval po boku Francúzska viesť proti Nizozemsku vojnu.

Tu sa však ukázala zmena kráľovej pozície zapríčinená revolúciou, keďže parlament podobnú vojnu odmietol a skupina jeho poslancov poslala tajný list Oranžskému, v ktorom ho žiadala, aby prišiel spolu s armádou zachrániť krajinu pred jej katolíckym vládcom. Ten skutočne priplával s flotilou a pristál v novembri 1688 v Torbay. Jakub následne spanikáril, utiekol zo svojho paláca a hoci bol zajatý, Viliam mu dal povolenie odísť s jeho manželkou a malým synom do Francúzska.

Nasledovala neistota, keďže Viliam do Británie neprišiel, aby zosadil kráľa, ale aby vojensky podporil parlament. Mohol sa vyhlásiť kráľom použitím práva na dobytie, toto riešenie však nechcel použiť. Parlament navrhol, nech sa kráľovnou stane Mária, Jakubova dcéra, ona však odmietla vládnuť bez manžela, ktorý bol súčasne vnukom Karla I. a synom jeho dcéry Márie. Nakoniec sa rozhodlo, že obaja budú vládnuť spoločne ako kráľ a kráľovná z pozvania parlamentu.

Viliam III. a Mária II. však museli súhlasiť s niekoľkými pravidlami, ktoré nezahrňovali žiadnu trvalú armádu, navyšovali dane a zakazovali výber peňazí bez súhlasu parlamentu. Nemohli menovať alebo trestať sudcov, ba ani viesť vojnu bez súhlasu parlamentu a parlament mal rozhodnúť, kto získa korunu. Všetky otázky nastolené občianskou vojnou boli tak konečne zodpovedané a celé obdobie sa nazvalo Slávna revolúcia, keďže úloha kráľa sa kompletne predefinovala bez toho, že by bol niekto zabitý.

Anna I., posledný monarcha dynastie Stuartovcov

Viliam v čase panovania trávil viac času na kontinente než v Británii, čo sa zmenilo, keď Mária zomrela koncom roku 1694 na chorobu. V čase jeho vlastnej smrti (o osem rokov neskôr) bola otázka nástupníctva už vopred vyriešená a dohodnutá. Koruna pripadla Jakubovej mladšej dcére a Máriinej sestre Anne, ktorá ju prijala v roku 1702 ako Anna I. (1665-1714). Aj ona bola vydatá za zahraničného princa, Juraja z Dánska (1653-1708), ktorý bol lenivým alkoholikom a pri vláde jej príliš nepomáhal, hoci ho menovala za veliteľa armády a námorníctva.

Anna si uvedomovala, že jej pozícia je viac reprezentačná a vojenské záležitosti nepatrili medzi jej otázky. V roku 1701 bolo Anglicko a Škótsko formálne spojené zákonom, to však bolo dielo parlamentu a nie kráľovnej. Jej život sa skôr sústreďoval na hranie kariet, rozhovory, choroby a tehotenstvá, ktorých mala až 19. Až 14 z nich však bolo potratov. Keď Anna v roku 1708 ovdovela, ani jedno z jej detí už nežilo.

Na tróne ju tak mala vystriedať Žofia Hannoverská (1630-1714), vnučka Jakuba I. Aby sa stala kráľovnou, musela však prežiť oveľa mladšiu, ale chorľavú Annu, čo sa jej nepodarilo. Zomrela o 9 týždňov skôr ako kráľovná Anna I.. Žofiine miesto zastúpil jej syn Juraj (1660-1727), ktorý tak na anglický trón priviedol novú nemeckú dynastiu.

_____________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Kings and Queens of England: Episode 4: Stuarts

Obrázok: english-heritage.org.uk/content/images/story-england/stuarts/stuart-children

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.