Králi a kráľovné Anglicka: Tretia časť Tudorovci

V tretej časti série článkov „Králi a kráľovné Anglicka“ zameriame našu pozornosť na to, ako sa k moci dostala dynastia Tudorovcov, čo jej predchádzalo a čo naopak malo po nej nasledovať. Začíname druhou polovicou 15. storočia a končíme smrťou kráľovnej Alžbety I. v roku 1603.

tudorovci

Po stopách počiatkov tudorovskej dynastie

Celý príbeh začína Owenom Tudorom (1400-1461), vplyvným a sympatickým mladým mužom. Jeho otec bol vyhnancom vo welšských lesoch, on sa však stal služobníkom v dome, kde žil budúci kráľ Henrich VI. (1421-1471). Toto sídlo riadila Henrichova matka, kráľovná vdova, Katarína z Valois (1401-1437). Tá sa do Owena zamilovala a hoci neexistuje záznam o tom, že sa zosobášili, isté je, že spolu mali päť detí. Katarína a šľachtici, čo vládli v mene Henricha VI., dali v roku 1437 Owena Tudora do väzenia.

Plnoletý kráľ ho ale neskôr oslobodil a on sa tak stal súčasťou jeho dvora. Jeden z jeho synov, Edmund (1431-1456), si na popud nevlastného brata Henricha VI. vzal za ženu Margaret (1443-1509), pravnučku Jána z Gentu (1340-1399). Hoci Edmund zomrel krátko po svadbe, jeho mladá nevesta už bola v tom čase tehotná a svojmu synovi dala kráľovské meno Henrich. Owen Tudor tak mal pravnuka spojeného krvou s Lancasterovcami, po ktorých boku bojoval a padol vo Vojne ruží.

V roku 1461 sa novým anglickým kráľom stáva Eduard IV. (1442-1483), gróf z Yorku, ktorý sa o tri roky neskôr zamiloval do 25 – ročnej vdovy, ktorá sa snažila získať späť status, o ktorý prišla smrťou svojho manžela. Eduard sa s touto dámou menom Eleonóra Talbotová, prezývaná Butlerová (1436-1468), v tajnosti oženil. Už o rok neskôr sa ale kráľ zamiloval do ďalšej šarmantnej vdovy, do Alžbety Woodvillovej (1437-1492), s ktorou sa tentokrát už oženil verejne.

Rodina novej kráľovnej nebola pred svadbou príliš zámožná, to sa však zmenilo, keď Eduard IV. dával jej členom majetky a pozemky, čo anglickú šľachtu, samozrejme, veľmi nepotešilo. Zdanlivo nikto pritom nevedel o kráľovej manželke, ktorá trávila čas v kláštore, kde v roku 1468 aj zomrela. Eduard IV. postupom času prišiel o väčšinu podpory, čo viedlo k tomu, že bol v roku 1470 vykázaný z Anglicka a Henrich VI. sa mohol vrátiť na trón.

Už o pár mesiacov neskôr sa ale Eduard objavil späť v Londýne, tentokrát podporovaný tunajšími kupcami. V nasledujúcich bojoch bol Henrichov syn usmrtený. On sám bol zajatý a pravdepodobne tiež zavraždený, keďže ho už nikdy viac nikto nevidel. Celá línia potomkov Jána z Gentu od Henricha IV. bola tak teraz takmer vymazaná , s výnimkou malej hrozby, Margaret a jej syna Henricha Tudora.

Osud princov v Toweri a nenávidený Richard III.

Keď mal kráľ Eduard IV. 41 rokov (rok 1483) nečakane zomiera, a to v čase, keď mal jeho prvorodený syn Eduard, princ z Walesu, len 12 rokov. Vôľa umierajúceho kráľa bola jasná, nasledovníkom na tróne mal byť Eduard. Kým však dosiahol vek na vládu, dozerať mal na neho ako regent brat Eduarda IV., Richard, gróf z Gloucesteru (1452-1485).

Kráľovná vdova, Alžbeta Woodvillová, však bola presvedčená o tom, že ona mala byť regentkou a po manželovej smrti hneď poslala svojich príbuzných po mladého princa, aby ho priviedli do Londýna a korunovali ho skôr, než si Richard uvedomí, čo sa vlastne stalo. Toto sa však nevydarilo a Richard to vzhľadom na princov sprievod, pozostávajúci z ozbrojených príbuzných Alžbety, považoval za sprisahanie.

Vzal tak korunného princa do vlastnej opateri v Toweri, kde vraj pripravoval jeho korunováciu. A práve v tomto čase sa na scéne zjavil kňaz, ktorý tvrdil, že zosobášil kráľa Eduarda IV. s lady Talbotou – Butlerovou. Týmpádom malo byť kráľovo druhé manželstvo s Alžbetou Woodvillovou neplatné a jej syn sa nemohol stať kráľom, keďže bol nelegitímny.

Tu sa nám naskytá otázka, či toto všetko bolo pravdou. Treba brať do úvahy, že daný kňaz menom Robert Stilington (1420-1491) bol dôverníkom Eduarda IV. a spravil z neho biskupa, hoci neskôr kráľovu dôveru stratil vzhľadom na to, že sa stýkal s jeho bratom Jurajom, grófom z Clarence (1449-1478). Ten nebol považovaný za dôveryhodnú osobu a Eduard IV. ho nechal usmrtiť, hoci oficiálne sa jeho brat utopil.  Stilington bol potom rok zadržiavaný vo väzení a po prepustení si to, čo vedel, nechával radšej pre seba a prehovoril až po smrti kráľa Eduarda IV.

Parlament Stilingtonovej verzii uveril, čím boli deti Eduarda IV. vyhlásené za nelegitímne a kráľom sa stal Eduardov brat Richard, gróf z Yorku. Na trón nastúpil v roku 1483 pod titulom Richard III. a stal sa kráľom, ktorý je všeobecne považovaný za najhoršieho a najkrutejšieho v celej anglickej histórii.

Bývalý korunný princ Eduard a jeho mladší brat sa medzitým stále nachádzali v Toweri. Po lete 1483 ich nikto viac nevidel. Nie je síce úplne isté, že ich Richard nechal usmrtiť, neskôr sa však vynárali dôkazy, ktoré mu tento čin pripisovali. Richarda III. pozná história ako krutého a bezcitného hrbáča, tento obraz je však karikatúrou, ktorá vznikla až vtedy, keď prišiel o moc. Na svedomí ju mali tudorovský historik Thomas More (1478-1535) a spisovateľ William Shakespeare (1564-1616).

V počiatkoch svojej vlády mal Richard III. podporu v severnom Anglicku, keďže tunajším šľachticom dôveroval a dával im tak vplyvné pozície, čo sa nepozdávalo ich kolegom na juhu. Dynastia Yorkovcov bola v tomto bode rovnako poškodená ako dynastia Lancasterovcov a pre prežívajúcich členov oboch rodín sa nádejou do budúcna stal práve Henrich Tudor. Spolu s 2000 mužmi pozostávajúcimi z utečencov a francúzskych vojakov pristál vnuk Owena Tudora vo welšskom prístave Milford Haven dňa 1. augusta 1485.

Ako Tudor postupoval hlbšie do krajiny, jeho vojsko narastalo, až sa stretlo s armádou Richarda III. v bitke pri Bosworthe. V tej Richard padol ako posledný anglický kráľ, čo prišiel o život v boji. Po jeho smrti sa kráľovská koruna našla v kríkoch a následne bola položená na hlavu Henricha, ktorý tak v roku 1485 prebral anglický trón ako Henrich VII. Tudor (1457-1509).

Propagácia Henricha VII. a posilňovanie jeho dynastie

Nový anglický kráľ si uvedomoval dôležitosť verejnej mienky. Nechcel byť označovaný za kráľovraha, a tak sa v Anglicku začalo hovoriť, že v skutočnosti bol kráľom ešte pred Richardom, ktorý sa tak v očiach ľudu stal zradcom. Aby Henrich posilnil svoju vlastnú legitimitu ako vládcu, oženil sa s dcérou Eduarda IV, Alžbetou (1466-1503), ktorej prúdila kráľovská krv v žilách až ku kráľovi Williamovi I. Dobyvateľovi. Ich spoločný potomok tak mal mať plné a nespochybniteľné právo na trón.

Pre väčšiu istotu boli zničené všetky dokumenty, ktoré dokazovali neplatnosť svadby Eduarda IV. s Alžbetou Woodvillovou, ako aj dokumenty, podľa ktorých boli ich deti nelegitímne. Zničeniu unikol jediný doklad, vďaka ktorému dnes o všetkom vieme. V časoch Henricha VII. sa však presadzoval názor, že syn Eduarda IV., taktiež Eduard, bol právoplatným následníkom na trón, čo robilo v mysliach ľudí z Richarda III. kráľovraha .

Ak by však Eduard mladší bol skutočne nažive, mal by byť kráľom on a nie Henrich Tudor. Preto existujú aj názory, že ak by bol Eduard a jeho mladší brat skutočne pred bitkou v Bosworthe nažive, Henrich sa neskôr postaral o to, aby zmizli z povrchu zemského. V roku 1492 sa objavil tiež uchádzač o trón, ktorý tvrdil, že je mladším princom z Toweru. Volal sa Perkin Warbeck (1474-149) a obracal sa so žiadosťou o podporu na kohokoľvek, komu sa nepozdával Henrich VII. Pokúsil sa o inváziu do Anglicka, spojil sa so škótskym kráľom a napokon v roku 1497 viedol rebéliu v Cornwalle, ktorú Henrich potlačil. Perkin bol zajatý, uväznený v Toweri a neskôr zabitý.

Najstarší syn Henricha VII. menom Artuš (1486-1502) prezentoval rytierske ideály a anglické legendy, v roku 1502 však umiera. Po smrti kráľa o sedem rokov neskôr sa tak novým vládcom Anglicka stáva Henrichov mladší syn pod menom Henrich VIII. (1491-1547). Ten pripomínal vládcov z príbehov, bol mladý, veľmi vzdelaný, sympatický, mal dobré spôsoby a súčasne športovú postavu ako atlét.

Éra Henricha VIII. a jeho rozkol s katolíckou cirkvou

Na rozdiel od jeho otca bolo jeho právo na trón už takmer nespochybniteľné, a aby si ho ešte viac zaistil, oženil sa s vdovou po svojom bratovi, španielskou princeznou Katarínou Aragónskou (1485-1536). Španieli tvrdili, že svadba so ženou brata je proti zásadám cirkvi, pápež tak prvé manželstvo Kataríny oficiálne anuloval a ona sa mohla vydať za Henricha. O dva roky neskôr sa páru narodil syn, ktorý však krátko po pôrode zomiera rovnako ako niekoľko ďalších detí a jediné, ktoré prežilo dlhšie bola dcéra Mária (1516-1558).

Henrich VIII. bol ako vladár v podstate všemocný, nakoľko už neexistovali žiadni veľkí šľachtici, ktorí by pre neho boli hrozbou a jeho otec mu zanechal dostatočne plnú pokladnicu. V Anglicku vládli súdy podriadené vláde a dobre fungoval aj parlament. Kráľovské manželstvo však naďalej prenasledovali duchovia mŕtvych detí a v 20. rokoch 16. storočia mala kráľovná už vyše 40 rokov a prestávala byť tehotná. Pár pritom stále nemal mužského potomka, len dcéru Máriu, pred ktorou Anglicku žena nikdy predtým nevládla.

Henrich bol rozhodnutý zanechať po sebe syna, a tak začal rozmýšľať, ako sa rozísť s Katarínou, aby sa mohol oženiť s mladšou Annou Boleynovou (1501-1536), ktorej sestra Mária už bola kráľovou milenkou. Svadba sa konala v roku 1533. Anna krátko nato otehotnela a porodila dcéru Alžbetu (1533-1603), pomenovanú na počesť Henrichovej matky. Henrichova prvá dcéra Mária bola následne prehlásená za nelegitímnu.

Dosiahnuť legálnosť Henrichovej druhej svadby bola úloha jeho kancelára Thomasa Wolseyho (1471-1530), ktorý sa snažil presvedčiť pápeža, že jeho predchodza nemal nikdy povoliť svadbu s Katarínou. Henrich považoval pôvodne sám seba za teologicky založeného človeka, čo odmietol učenie reformátora Martina Luthera (1483-1546), za čo mu pápež dal titul Obranca viery. Na ten bol Henrich obzvlášť hrdý, nechal ho vyraziť na mince a všetci anglickí monarchovia po ňom tak boli označovaní.

Wolseymu sa nedarilo plniť, čo od neho kráľ očakával, načo bol zo svojej funkcie odvolaný a Henrich sa nechal parlamentom prehlásiť za hlavu anglickej cirkvi, čo znamenalo zásadný prevrat v kráľovskej moci. Parlamentu sa videla lákavá možnosť neplatiť viac dane pápežovi do Ríma, a tak s tým súhlasil, hoci mnohí ľudia boli proti, presvedčení o tom, že pápež reprezentoval božskú autoritu na Zemi.

Tak či onak, s pomocou nového kancelára Thomasa Cromwella (1485-1540) a nového arcibiskupa z Canterbury parlament prijal zákon o kráľovi ako hlave cirkvi v Anglicku, čo začalo platiť koncom roku 1534. Z Henricha VIII. sa tak stal nový druh kráľa, ktorý dostal pod svoju kontrolu značné majetky cirkvi. Nechal zatvoriť opátstva, čo síce vyvolalo niekoľko rebélií, všetky však boli rýchlo potlačené. Pozemky opátstiev kráľ predal, čím si získal na popularite medzi obchodníkmi, ktorí na tom bohatli.

V roku 1536 zomrela Katarína Aragónska, čím sa definitívne odstránil problém bývalej kráľovnej. O štyri mesiace neskôr však kráľa presvedčili, že mu Anna Boleynová bola neverná. Na kráľovskom dvore totiž prekvitali spojenectvá a Anna sa stala obeťou kampane tých, čo sa obávali narastajúceho vplyvu jej rodiny. Ťažko povedať, či klebety o jej nevere boli pravdou alebo nie, keďže kráľov hnev bol tak veľký, že súd s Annou a jej potenciálnymi milencami bol len fraškou.

Anna mohla síce ešte otehotnieť a dať Henrichovi toľko očakávaného syna, jeho otcovstvo by však bolo vzhľadom na Anninu poškodenú povesť spochybňované. Od pôrodu Alžbety navyše kráľovná už dvakrát potratila a bez legitímneho syna bolo všetko zbytočné. Anna tak bola uväznená v Toweri, po 18 dňoch popravená a Henrich uzatvoril svoje tretie manželstvo s Janou Seymorovou (1508-1537).

Henrich bol v tom čase zároveň kráľom aj hlavou cirkvi, zatiaľčo pápež vo Vatikáne začal byť označovaný za rímskeho biskupa. Nesúhlas s tým však bol nebezpečný, na čo doplatil napríklad aj niekdajší kráľov priateľ Thomas More. Henrich vedel byť štedrý aj nebezpečný zároveň a pre mnohých bol najmocnejším kráľom akého Anglicko malo za veľmi dlhú dobu. Nová kráľovná navyše konečne porodila syna, ktorému dali meno Eduard, hoci ona sama zomrela pri pôrode.

Posledné tri manželky Henricha VIII. a koniec jeho vlády

V roku 1539 sa zdalo, že pápež chcel proti anglickému kráľovi zakročiť a Henrich sa tak snažil získať podporu nemeckých protestantov v zmysle hesla, že nepriateľ môjho nepriateľa je mojím priateľom. Na návrh Cromwella si tak za svoju štvrtú manželku zvolil nemeckú šľachtičnú Annu Klévsku (1515-1557). V tom čase bol nálada kráľa čoraz premenlivejšia a jeho nová kráľovná sa mu príliš nepozdávala.

Vyhlásil dokonca o nej, že čudne vonia a chýba jej vznešenosť. Obaja súhlasili, že ich manželstvo bolo chybou a čoskoro sa objavila svadobná zmluva, ktorú Anna mala uzatvoriť ešte pred sobášom s Henrichom. K svadbe tak v podstate nikdy nedošlo a jediný, kto si za to odniesol vinu, bol Cromwell, ktorý bol popravený.

Neskôr sa do cesty kráľovi dostala mladučká Katarína Howardová (1521-1542), z ktorej spravil svoju piatu manželku, hoci bola dosť známa svojou promiskuitou a túžbou zvádzať mocných mužov. Ani toto manželstvo preto nemalo dlhé trvanie a Katarína bola spolu so svojimi viacerými milencami popravená.

Poslednou manželkou Henricha VIII. sa stala vdova Katarína Parrová (1512-1548), ktorá sa obávala, aby neskončila rovnako ako jej predchodkyne. Snažila sa krotiť Henrichovu prchkú povahu a presvedčila ho, aby uznal Máriu a Alžbetu ako svoje legitímne deti. Táto manželka Henricha napokon o rok prežila, keďže kráľ zomiera v roku 1547 spokojný, že po sebe napokon predsa len dokázal zanechať mužského potomka.

Eduard VI., deväťdňová kráľovná a Mária I. Krvavá

Malý Eduard, korunovaný v roku 1547 ako Eduard VI. (1537-1553), bol však chorľavým dieťaťom. Vzdelali ho ako humanistu, renesančného muža a protestanta. Nakoľko korunu zdedil ako deväťročný, v jeho mene vládla kráľovská rada a po jeho smrti, ktorá nasledovala dlhotrvajúcu chorobu, táto rada navrhla dať trón do rúk Eduardovej sesternici z prvého kolena, a teda Jane Greyovej (1536-1554). Nebola síce prvou v otázke nasledovníctva, bola však protestantkou, čo sa hodilo.

Jana nevedela, čo sa pre ňu za jej chrbtom plánuje. Hovorí sa, že keď sa to dozvedela, od šoku odpadla. Prišla do Londýna ako kráľovná, čoskoro sa však pozornosť z nej presunula na Henrichovu najstaršiu dcéru Máriu, ktorá si po celý život zachovala katolícku vieru svojej matky. Spočiatku bola symbolom odporu proti tyranii a ľudia sa jej prítomnosti tešili.

Po smrti svojho nevlastného brata Eduarda Mária prehlásila, že kráľovnou sa mala stať ona a tiež sa chystala do Londýna na korunováciu. Popritom prechádzala mestečkami a všade sa z nej radovali, v Londýne ju dokonca uvítala veľká oslava plná tanca a pitia. Len po deviatich dňoch kráľovania bola Jana Greyová uväznená a neskôr popravená.

Mária teda nastúpila na trón ako kráľovná Mária I. v roku 1553 a už o šesť mesiacov neskôr boli mnohí pripravení proti nej povstať v rebélii. Pôvodne bola symbolom proti tyranii, následne sa ale sama stala tyrankou. Angličania nemali v obľube pápeža ani Španielov, na rozdiel od svojej kráľovnej, ktorá sa oženila so španielskym vládcom Filipom II. (1527-1598). Angličanom sa nepáčil ani fakt, že Mária tvrdo presadzovala svoju katolícku vieru. Kto sa jej odmietol podriadiť, bol potrestaný.

Kráľovná nechala kvôli náboženskému presvedčeniu upáliť zaživo 277 ľudí, načo ju ľudia začali prezývať Krvavá Mária. Neschopná mať deti a zahorknutá napokon zomiera vo veku 42 rokov v roku 1558 ako najnenávidejší monarcha v anglickej histórii, pričom jej smrť nasledovali rovnako veľké ovácie ako jej príchod k moci pred piatimi rokmi.

Opatrnosť, víťazstvá a charakter Alžbety I.

Máriina mladšia sestra, dcéra Henricha VIII. a Anny Boleynovej, bola korunovaná v roku 1558 ako kráľovná Alžbeta I. (1533-1603), ktorá sa rozhodla byť kráľovnou aj kráľom v jednej osobe. Nevydala sa, aby do Anglicka nepriviedla ako Mária cudzinca, čo by nemusel mať v obľube vlastný ľud, alebo muža, ktorý by sa s ňou oženil pre vlastný profit. Zatiaľčo vo svojich počiatkoch sa tudorovská dynastia úzkostlivo snažila o zabezpečenie mužského potomka, Alžbeta nemala mať deti. Na jej rozhodnutie mohol mať dôsledok fakt, že jej otec nechal jej matku popraviť a ku svojim ostatným manželkám sa tiež nesprával najlepšie.

Skôr než sa stala kráľovnou, dávala si Alžbeta veľký pozor na to, čo povedala a nerobila žiadne náboženské ani politické vyhlásenia, ktoré by jej mohli ublížiť. Mnoho ľudí bolo pre svoje presvedčenie prenasledovaných a v celom kráľovstve s prázdnou pokladnicou zostal len jeden vojvoda a deväť biskupov.

Alžbeta sa spočiatku nehlásila ani ku katolíckej, ani k protestanskej viere, hoci požadovala, aby ju uznali za hlavu anglickej cirkvi rovnako ako jej otca pred ňou. Mala na náboženstvo nový pohľad a vyhlásila, že jej nezáleží, či sú jej poddaní katolíci alebo protestanti, pokiaľ sú jej verní. Kráľovná bola veľmi opatrná a vyhýbala sa škandálom, uvedomujúc si, že každý jej pohyb je pozorovaný verejnosťou.

Nechala sa obklopiť schopnými ľuďmi a ľud sa napokon nechal presvedčiť, že Anglicku dokáže vládnuť sama bez rebélií, masakrov a prenasledovaní, ktoré boli predtým bežnou súčasťou anglického života. Mala vo veľkej obľube umenie, ktoré veľmi podporovala. Nie nadarmo dala jej vláda svetu veľkého barda Shakespeara.

Hlavnou hrozbou Alžbetinej vlády sa stalo potenciálne katolícke sprisahanie, ktoré ju chcelo nahradiť niektorým z vnukov Margaret Tudorovej (1489-1541), dcéry Henricha VII. a sestry Henricha VIII. To mohlo znamenať buď škótsku kráľovnú Máriu (1542-1587), alebo Henricha Stuarta, lorda z Darnley (1545-1567). Máriu považovala Alžbeta za nebezpečnejšiu, nakoľko bola až do smrti svojho prvého manžela francúzskou kráľovnou a neskôr kráľovnou Škótska s podporou Francúzov. Bola tiež katolíčkou, ktorá svoje detstvo trávila na francúzskom dvore, kde sa veci riešili inak ako v Anglicku.

Henrich Stuart bol naproti tomu v slabšej pozícii a hoci dobre vyzeral, bol nestabilným a hlučný mužom. Prijal ponuku Márie na svadbu, aby tak zlepšil vlastné postavenie, bol však zároveň veľmi žiarlivý. Keď nadobudol presvedčenie, že ho jeho nová manželka podvádza, nechal jej domnelého milenca zabiť rovno pred ňou. Tým sa v Márii voči nemu prebudila nenávisť a sama mala podiel na sprisahaní, ktorým Henricha neskôr zabili.

Škótska kráľovná Mária napokon opustila vlastné kráľovstvo a vydala sa na milosť kráľovnej Alžbety, ktorá dlho bojovala sama so sebou uvažujúc, či má svoju potenciálnu rivalku nechať popraviť alebo sa riadiť zásadou, že jedna kráľovná by druhú zabiť nemala. Napokon zvolila prvú možnosť. Mária zanechala v Škótsku po sebe syna Jakuba, potenciálneho následníka Alžbetinho trónu. Tomu Alžbeta napísala osobne list, v ktorom sa vyjadrila, že ho pre túto pozíciu uznáva a súčasne sa mu ospravedlnila za zabitie jeho matky.

Kráľovná Alžbeta I. sa nechcela príliš zapletať s parlamentom, ktorý podľa jej názoru akúkoľvek záležitosť využíval ako zámienku pre vyhrážky a korupcie. Bola rozhodnutá ochrániť kráľovskú autoritu a zakázala, aby sa parlament vyjadroval o Anglicku ako štáte. Obávala sa, že do krajiny by mohli preniknúť novátorské politické idey z Nizozemska, kde sa uskutočnila prvá buržoázna revolúcia proti Španielsku. Proti tomu bolo Nizozemsko síce Alžbetiným spojencom, ona ale aj tak nechcela jeho model pre Anglicko.

Požadovala preto, aby bolo Anglicko označované za kráľovstvo a hoci mu vládla kráľovná, mala srdce a žalúdok ako kráľ, ako raz sama slávne vyhlásila. Najväčším víťazstvom Alžbety sa stala porážka španielskej (dovtedy neporaziteľnej) armády v roku 1588. Túto rozsiahlu flotilu poslal k anglickým brehom kráľ Filip II. ako najmocnejší vládca tej doby, ktorý chcel takto Anglicko prinútiť, aby sa vrátilo do područia rímsko – katolíckej cirkvi.

Alžbeta napokon zomrela ako jeden z najvýznamnejších panovníkov Anglicka v roku 1603 a na tróne ju nasledoval Jakub Stuart, Máriin syn a už vládca Škótska, ktorý spolu s novou pozíciou získal izolované kráľovstvo a prázdnu pokladnicu. O tom ale viac nabudúce.

______________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Kings and Queens of England: Episode 3: Tudors

Obrázok: 2.bp.blogspot.com/_zSbcbw-3rUE/TCqDcbwsMbI/AAAAAAAAAAM/

0rogQaZNu78/S748/de_here_the_family_of_henry_viii_an_allegory_of_

tudor_succession_c1572.jpg

Comments
  1. Monika

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.