Kráľovná na fronte alebo stratené srdce Balčiku  

Na severovýchode Bulharska, 42 km od známeho letoviska Varna, leží pobrežné mesto Balčik. Už len vlny Čierneho mora spomínajú na kroky smutnej kráľovnej, ktorá tu v 20-tych rokoch minulého storočia trávievala leto. Aké tajomstvá skrýva palác v Balčiku? A kto vlastne bola regina Maria, presnejšie Maria Alexandra Victoria Edinburská, „dobrá víla“ vojakov na balkánskom fronte?  

Po geopolitických zmenách po Druhej balkánskej vojne bol Cadrilater (inými slovami Dobrogea de Sud, Južná Dobrudža) anexovaný Rumunským kráľovstvom. „Rímsky“ názov oblasť dostala podľa svojho tvaru na mape (quadrilaterus je neolatinský termín označujúci štvoruholník). Písal sa rok 1913 a väčšina obyvateľstva etnicky patrila k turko-tatárskemu živlu. Žili tu aj pravoslávni kresťania, predovšetkým Bulhari. Balčik zostal v rumunských rukách až do roku 1940, kedy pripadol Bulharsku. Časť rumunskej historiografie vníma stratu Cadrilateru ako krivdu (George Ungureanu vidí v „cudzej“ dominancii nad týmto kútom čiernomorského pobrežia železnú klietku progermánskej agresie).   

Červený učiteľ  

Dejiny sú ako rieka, ktorá tečie do budúcnosti. Tento región niesol v 19. storočí silnú rumunskú pečať. V meste Tutrakan (v súčasnosti v jurisdikcii Silistranskej oblasti v Bulharsku) existovala rumunská škola, ktorá sa mohla sa pýšiť dejinami siahajúcimi až do roku 1774 k daškalovi (učiteľovi, rumunské dascăl je odvodené z novogréckeho δάσκαλος, daskalos, preceptor, ten, kto rozdáva rady a vedomosti) menom Rusu Şaru. Krstné meno Rusu však neoznačuje Slovana – Bulhara, ale pochádza z latinského russus, červený (cf. rumunské roşu a talianske adjektívum rosso). Že sa jedná o farebný odtieň, napovedá učiteľovo priezvisko: şar je balkánske nárečové slovo (podľa Rumunského etymologického slovníka je maďarského pôvodu) a znamená farba. Červenou farbou sa v stredovekých manuskriptoch vyznačovali titulné odseky, dôležité slová a začiatočné písmená. Aj slovenčina zdedila z tých čias pojem rubrika (z latinského ruber, červeň) a hlavička čiže kapitola (derivát opäť z latinčiny, capitulum je skrátka malá hlava). A učiteľa bez kníh plných červeného atramentu si veru ťažko predstaviť.     

Rusu Şaru nebol prvou ani poslednou postavou rumunskej kapitoly Južnej Dobrudže: v krajoch na juh od Dunaja sa desaťročia pred rumunskou anexiou zóny potuľovali migrujúci mocani. Boli to drobní pastieri a obchodníci pôvodom z Transylvánie, ktorí sa však v Bulharsku netešili najlepšej povesti… Bulharská administratíva sa obávala, že jej rumunskí kupci budú šliapať na päty. Slovo mucan tak vstúpilo do balkánskej lexiky s pejoratívnou príchuťou. Rumuni hemžiaci sa po Cadrilateri boli zvyčajne potomkami týchto mocanov. Keďže im hrozila asimilácia, filantropické združenie rumunských škôl (Eforia Şcoalelor româneşti) v druhej polovici 19. storočia financovalo chod elementárnych vzdelávacích ústavov aj tam, kde sa popri synoch modro-žlto-červenej trikolóry hlásili o (hlavné) slovo bulharskí komiti a osmanskí Turci. Činnosť základnej školy s rumunským vyučovacím jazykom je v (dnes bulharskej) Silistre doložená už pred rokom 1850. O 24 rokov neskôr (1874) požehnal miestny metropolita vydanie turecko-rumunského šlabikára.  

Toto územie, ktoré nikdy nestratilo heterogénny a multietnický charakter, sa ocitlo v hľadáčiku hlavy pomazanej s anglickou a ruskou krvou v žilách (bola vnučkou britskej kráľovnej Viktórie a dcérou ruskej veľkokňažnej Márie Alexandrovny Romanovovej), kráľovnej Márie Edinburskej, ktorá v rokoch 1914-1927 nosila rumunskú korunu. Západ si podal ruku s Východom. Výsledkom tohto „stisku“ je kráľovský letohrádok, palác (alebo ako hovoria Bulhari, дворец, dvorec) Balčik. Aký je jeho príbeh?

Hniezdo s bielym minaretom   

Biele mesto. To je epiteton, ktorý Balčiku prischol vďaka vápencu, ktorý sa v lúčoch letného Slnka mení na striebristý skalný kabát s odleskami červeného horizontu. Biela je aj fasáda budovy, ktorú Rumuni nenazvú inak, než Cuibul singuratic (Osamelé hniezdo) alebo Cuibul liniştit (Pokojné hniezdo), v turečtine Tenha Juvah. Architektúra letohrádku je zmesou mediteránnych, maurských a balkánskych prvkov. Nájdeme tu botanickú záhradu, parky s kvetinovým kobercom, romantické vilky a terasu s výhľadom na panorámu s morskou hladinou rovnou ako pravítko. More sa od zámočku nachádza čoby človek kameňom dohodil, hneď za malou plážou. Orientálny „image“ dodáva komplexu štíhly biely minaret. Zámoček má šesť izieb – presne toľko, koľko detí priviedla na svet kráľovná Mária.     

Strieborné pobrežie učarovalo Máriinej poetickej duši po jej druhej návšteve Cadrilateru v roku 1924. Panovníčka nadobudla väčšiu časť pozemkov v Balčiku (celé domínium má 24 hektárov) od bankára Jeana Crissoveloniho. Korene rodu Crissoveloni (pôvodne Chrissoveloni) siahali na ostrov Chios v Egejskom mori. Po revolučnom roku 1848 sa príslušníci grécko-talianskej šľachty usadili v rumunských zemiach, kde sa začali aktivizovať ako výborní finančníci. Jean Crissoveloni bol ženatý s krásnou a distingvovanou Angličankou. Nie je prekvapením, že Crissoveloniho manželka sa stala Máriinou spriaznenou dušou (kráľovnina ruská matka sa snažila odtrhnúť svoje deti od vplyvu Anglicka, čo Mária niesla relatívne ťažko). K bankárovým pozemkom pribudol ďalší majetok – akvizícia od rumunského štátu. Architekt Emil Guneş a impresionistický maliar Alexandru Satmary začali v rokoch 1925-1929 plniť kráľovnine sny. Sny, ktoré historik Lucian Boia pretavil do monografie o Balčiku s názvom Micul paradis al României Mari (Malý raj veľkého Rumunska).     

Stavebné práce mali v rukách talianske firmy. Mozaiky a dlažby mal na starosti Giovanni Tomasini, dekorácie boli v kompetencii Agostina Fabra. Elektrifikáciu všetkých budov zabezpečovali rumunskí inžinieri Popescu a Creţu (Balkán v technologickom napredovaní nepodceňujme, veď Temešvár bol v roku 1884 jedným z prvých európskych miest, ktoré si mohlo dovoliť luxus verejného elektrického osvetlenia). Na priebeh prác dohliadal kráľovnin generálny sekretár Gaetan Denize (zomrel v máji 1930). Čo všetko sa zmestilo na imaginárnu dlaň tohto pitoreskného miesta? Vila Mavi Dalga mala 16 izieb. Nemenej farbisté názvy majú aj ostatné budovy kráľovského komplexu: Hríbik (Ciupercă), Modrý šíp (Săgeata albastră), Mlyn (Moară), Zdar (Izbânda), ba aj Most vzdychov (Puntea suspinelor). Žeby alúzia na Benátky? Aj názvy parkov odhaľujú kráľovnino básnické črevo. Nájdeme tu Alahovu záhradu (Grădina lui Allah), Alej storočí (Aleea secolelor), labyrint, vodopády, fontány, kolonády, kúpele s pseudogotickými arkádami a dokonca Getsemanskú záhradu (Grădina Ghetsimanii)! Najväčšie prekvapenie však skrýva neďaleký byzantský kostolík.    

Stella Maris (na byzantský spôsob)  

Kaplnke Stella Maris patrí viacero prvenstiev. Je to jediný pravoslávny chrám v tejto oblasti, ktorý nesie latinské meno. Morská hviezda, v latinčine Stella maris, je stredoveký titul Panny Márie. Je to mariánska invokácia námorníkov, ktorí sa na Bohorodičku obracali ako na kormidelníčku a ochrankyňu svojich lodí. S týmto výkladom súhlasí aj hispánsky svätec a učenec 7. storočia Izidor Sevillský (ctený v rímskokatolíckej cirkvi ako patrón internetu) vo svojich Etymológiách. Nitky západnej náuky o pôvode mena Ježišovej Matky však vedú až k prekladateľovi Biblie svätému Hieronymovi, ktorý hebrejské meno Bohorodičky Miriam preložil latinskou slovnou hračkou. Stilla maris je kvapka mora (čo ponúka široké portfólio interpretácií od purifikačnej sily sĺz po kvapku krstnej vody), aj Stella maris (morská hviezda, i svetlo kométy, ktoré priviedlo troch kráľov – pohanských mudrcov – do Betlehema).       

Byzantský kostolík vyrástol v Balčiku na žiadosť (protestantky!) kráľovnej Márie v roku 1929. Sivohnedú svätyňu postavila Fabrova talianska spoločnosť podľa plánov neznámeho architekta s tureckým menom Roghabihab. Na freskovej výzdobe interiéru sa podieľali viacerí ikonopisci: rodák z Budapešti Anastase Demian, Dumitru Brăescu (autor ikony Krista Pantokratora v kupole chrámu) či Tache Papantriandafil, ktorý sa postaral o finalizáciu rozpisu ikon v paraklise (kaplnke) v roku 1930. Ten istý umelec ošľahaný parížskou bohémou daroval pinakotéke v kráľovskom paláci v Balčiku svoj obraz miestnej krajiny z roku 1927. Dcéra reginy Márie Ileana zdedila po matke vzťah k výtvarnému umeniu, vladárka preto nechala vybudovať pre ňu maliarsky ateliér. Do čiernomorského hniezda tak zlietli bociany v podobe veľkých i malých mien súdobej bohémy.   

A aké je druhé prvenstvo (nie, nie je to prvoplánový oxymoron!) malebnej kaplnky z kráľovninej letnej rezidencie? Posledným želaním panovníčky bolo, aby jej srdce zostalo v Balčiku. Priala si, nech je deponované v striebornej kazete v kaplnke Stella Maris. Jej telo skončilo v hrobke rumunských kráľov v monastieri Curtea de Argeş, a to i napriek tomu, že kráľovná sa ku koncu svojho života vážne zaoberala bahájskou vierou (pramene sa v otázke, či benefaktorka rumunského národa skutočne konvertovala na bahájizmus, rozchádzajú – je to skôr mýtus, než realita). Situácia sa skomplikovala po roku 1940, kedy sa Balčik dostal pod bulharskú správu. Princezná Ileana zabezpečila transport kráľovninho srdca na rumunské územie na známy hrad Bran (médiá ho často prezentujú ako sídlo Vlada III. Draculu, slávny valašský „Narážač“ však na tejto gotickej tvrdzi nikdy nežil). Z iniciatívy princeznej Ileany vyrástla pod Branom kópia kaplnky Stella Maris. Mala byť vzácnym relikviárom určeným pre srdce kráľovnej. Základný kameň kostolíka bol položený v roku 1947. Vysvätiť ho však nestihli. Komunistický režim skoncoval s monarchiou a kráľ Mihai musel spolu s princeznou Ileanou opustiť krajinu. Stella Maris, najmenší pravoslávny kostolík v Rumunsku, bol vysvätený až v roku 2005, na bohoslužbu do neho však nezájdete. Jeho funkcia je skôr pamätná, než praktická. Do roku 1971 odpočívalo kráľovnino srdce v trezore národného pokladu Rumunska. Od roku 2015 našlo útočisko v kráľovskom letohrádku Pelişor, kde Mária Edinburská našla v roku 1938 svoju smrť.    

Rumunská Lady Diana  

Spomienka na kráľovnú Máriu z pamäte národa nikdy nevymizla. Jej meno nesie napríklad dedinka Comuna Regina Maria v Moldavskej republike a sieť súkromných nemocníc v Rumunsku (Rețeaua privată de sănătate Regina Maria). Život a dielo korunovanej filantropky v mnohom pripomína neskoršie charitatívne aktivity Lady Diany. 10. januára 1893 sa dcéra vojvodu z Edinburgu vydala za následníka rumunského trónu z dynastie Hohenzollernovcov. Aristokratka z britského dvora sa na Balkáne neocitla náhodou. Rumunská ústava zakazovala panovníkovi oženiť sa s etnickou Rumunkou a kráľ si musel hľadať nevestu v západnej Európe. Manželstvo Márie a Ferdinanda bolo sériou nedorozumení a ľúbostných avantúr (na oboch stranách). Zlé jazyky tvrdia, že dve z jej detí nie sú potomkami Ferdinanda, ale plodom Máriinho mileneckého vzťahu s vtedajším rumunským premiérom Barbu Ştirbeyom, ktorý mal do komnát kráľovnej neobyčajne blízko.    

Literárne nadaná a citlivá žena našla nový zmysel života v obetavej práci na vojnovom fronte. Počas Prvej svetovej vojny navštevovala poľné lazarety a v uniforme zdravotnej sestričky s bielym závojom sa dotýkala zakrvavených tiel vojakov zomierajúcich na choleru a týfus. Bez rukavičiek. Ľady medzi aristokratkou uzavretou v kruhu konzervatívnej diplomacie (ktorá ju spočiatku akceptovala len s výhradami) a ľudom žijúcim na pokraji chudoby sa prelomili. Mama zranených (Mama răniţilor), ako nositeľku rumunskej koruny prezývali „jej“ vojaci, zakladala nemocnice a frakcie Červeného kríža aj po nútenom presídlení do Moldávie v roku 1916. O rok neskôr spolu s manželom dekorovala vojakov, ktorí bojovali na fronte pri Mărăşeşti medzi riekami Siret a Putna v auguste 1917. Budem trochu osobná. Úzky vzťah kráľovnej Márie a armády sa dotkol aj mojej rodiny. Môj pradedko z maminej strany Valentin Sedlák, ktorému v žilách kolovala aj rumunská krv, patril k tým šťastlivcom, ktorí kráľovnú Máriu osobne poznali.      

   

Nestáva sa často, aby text modernej piesne čerpal inšpiráciu v dejinách. „Moje piesne sú písané mojou krvou,“ povedala pre moldavský denník Ziarul de Gardă popredná predstaviteľka rumunského folku Maria Gheorghiu. Speváčka sa vo svojich textoch dotýka citlivých tém. Jej pieseň List z Basarábie (Scrisoare din Basarabia) je vyznaním jednoduchého moldavského sedliaka, ktorý pod tlakom stalinskej rusifikácie prišiel o právo verejne používať svoj rodný (rozumej: de facto rumunský, de iure moldavský) jazyk. V roku 2013 Gheorghiu skomponovala novú pieseň na text básnika Mirona Manegu s názvom Srdce z Balčiku (Inima de la Balcic). Pieseň je poctou kráľovnej Márii a odráža nostalgické pocity časti rumunskej kultúrnej verejnosti. Veď posúďte sami: „Len srdca tohto tieň / plápolá v krásnom Balčiku / kde fantóm armády len / bozkáva pustatinu v šíku.“ („Doar inima umbrei rămâne / să ardă la Balcic, frumos / fantoma Armatei Române / salută cu puștile-n jos”). Krajší hold by si kráľovná Mária po desaťročiach kalvárie rumunského národa vari ani nemohla priať.  

_____________

Autorka: Dr. Lucia Laudoniu

Zdroje

BOIA, Lucian: BalcicMicul paradis al României Mari. București : Editura Humanitas, ISBN 978-9735043056. 

MANDACHE, Diana: Balcicul Reginei Maria. București : Editura Curtea Veche, 2014, ISBN 978-6065887411. 

Foto:

Obrázok č. 1.: Kráľovná Mária Rumunská (1875-1938) našla v Balčiku oázu pokoja. Zdroj: mangalianews.ro  

Obrázok č. 2.: Na návšteve vojenskej nemocnice britského Červeného kríža v Iași v rumunskej časti Moldávie. Táto fotografia  bola publikovaná v New York Times dňa 6. januára 1918 a zachytáva rumunskú kráľovnú Máriu, ako sa skláňa k raneným vojakom. Kalendár ukazoval rok 1917. Všade ešte zúrila vojna. Zdroj: archív autorky článku  

Obrázok č. 3.: So štvornohými priateľmi v Balčiku. Zdroj: pinterest.com 

Obrázok č. 4.: Z balčických komnát kráľovnej Márie sálal orientálny duch. Zdroj: mariusghilezan.ro  

Obrázok č. 5.: S princeznou Ileanou v záhradách letohrádku pri Čiernom mori, v pozadí kaplnka Stella Maris. Zdroj: pinterest.com 

Obrázok č. 6.: Balčik ukrýva aj malý byzantský kostolík Stella Maris, v ktorom si kráľovná Mária priala zanechať po smrti svoje srdce. Fresková výzdoba v interiéri ukrýva ikonu donátorky – kráľovnej Márie. Zdroj: traveleuropa.ro

Obrázok č. 7.: Balčický zámok dnes. Zdroj: bucharestbycar.com 

Video:

Klip k piesni Srdce z Balčiku (Inima de la Balcic) rumunskej folkovej „jednotky“ Marie Gheorghiu je plný autentických filmových záberov kráľovnej Márie zo začiatku 20. storočia. Zdroj: youtube. Link: https://www.youtube.com/watch?v=Vub694na14o 

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.