Krížové výpravy arabskými očami (Druhá časť)

MOSLIMSKÁ REAKCIA NA KRIŽIACKY VÝCVIK

Krížové výpravy sú históriou konfliktu, ktorý bol vedený v mene viery medzi Západom a Východom. Aký náhľad na ne mali moslimskí historici vám prezrádzame v štvordielnej sérii článkov, pričom druhá časť venuje pozornosť druhej križiackej výprave a rastúcej moslimskej odozve na križiacku prítomnosť po prekonaní počiatočného šoku.

Situácia po prvej križiackej výprave

Najväčším úspechom prvej križiackej výpravy sa stalo dobytie Jeruzalema, ku ktorému došlo 15. júla 1099. Správy o tejto udalosti sa dostali až ku bagdadskému kalifovi Al-Mustazhir (1094-1118). Hoci v teórii išlo o univerzálneho lídra moslimského sveta, v skutočnosti bola reálna moc mladého vládcu len slabá a s jeho titulom sa nespájala dostatočná autorita, keďže kontrolu nad kalifátom v Bagde už pred polstoročím prebrali seldžuckí Turci. Kalif tak zostal voči kresťanskému postupu nečinný.

Križiacki rytieri medzitým začínajú nastolovať v získaných územiach systém, ktorého prvým krokom bolo vykázanie moslimov, židov a ortodoxných kresťanov. Tým sa Jeruzalem prakticky vyľudnil a v západnej Európe sa tak začalo s veľkou kampaňou, ktorá mala ľudí podporiť, aby prišli na Východ a usadili sa. Títo osadníci pochádzali prevažne z oblastí dnešného južného Francúzska, Nemecka a Talianska. Boli vazalmi feudálneho pána, zatiaľčo vo Svätej Zemi mohli získať vlastnú pôdu, a tak pre nich bola táto možnosť veľmi atraktívna.

Európski šľachtici, ktorí velili prvej krížovej výprave, sa čoskoro začali vo Svätej Zemi považovať za monarchov. V roku 1100 bol Balduin z Bologne (1060-1118) korunovaný za kráľa Jeruzalema, Balduina I., a popri kráľovstve Jeruzalema zahŕňala kresťanská moc aj grófstvo Edessa a kniežatstvo Antioch. S pomocou týchto mocenských základní sa ďalšia expanzia do arabských území stala pre križiakov jednoduchšou, a tak začali svoje teritóriá rozširovať predovšetkým do oblastí so zásobami vody a dostatkom ornej pôdy.

Rastúca odozva moslimov voči križiakom

V priebehu dekády sa väčšina pobrežia regiónu Levant ocitla v rukách križiakov, ktorí si založili štvrtý štát v meste Tripoli. Bolo pre nich zásadné zaistiť pobrežné oblasti, ktoré mali strategickú dôležitosť v otázke zásobovania aj privádzania pútnikov do prístavov. Regent Antiochu, Tankred Galilejský (1075-1112), viedol svoju armádu do obchodného centra regiónu, mesta Aleppo.

Vládca mesta sa útoku príliš nebránil a dokonca nechal na znak podpory križiakov pripevniť kríž na vrchol jednej z mestských mešít. To viedlo k veľkej nespokojnosti obyvateľstva, ktoré kríž ihneď zvrhlo a vydalo sa hľadať pomoc do bagdadského kalifátu, kde sa však už neprihovárajú bezmocnému kalifovi, ale bežným ľuďom.

Verejná mienka v Bagdade sa začala stavať proti križiakom, až nakoniec prinútila kalifa požiadať o pomoc seldžuckého sultána. Sultán prikázal vládcovi Mosulu menom Mawdoud, aby zhromaždil armádu a ukončil križiacku okupáciu Aleppa. Križiaci sa však napokon od mesta stiahli z vlastnej iniciatívy, nakoľko nemali očakávanú podporu svojích kolegov z Jeruzalema. Tí totiž práve útočili na Damask, kam Mawdoud s armádou zamieril.

V bitke pri Al-Sannabra dňa 28. júna 1113 bola armáda kráľovstva Jeruzalema porazená moslimským vojskom pod vedením Mawdouda. Veliteľ zostal v Damasku, o niekoľko mesiacov neskôr tu však bol usmrtený členom obávaného tajného rádu asasínov. Mawdoudove hnutie tak ukázalo, že križiaci nie sú jedinými nepriateľmi moslimov a ak ich chcú poraziť, musia sa proti nim jednotlivé moslimské sily spojiť. Bolo zbytočné spoliehať sa na bezmocného kalifa, na úrok ktorého narastal trend vládcu – bojovníka, ktorého prvým významným predstaviteľom bol práve Mawdoud.

Aleppo a Edessa späť pod moslimskou kontrolou

V roku 1127 sa v Mosule na území dnešného Iraku stáva veliteľom Imad ad-Din Zengi (1087-1146), ktorý získal skúsenosti aj pod vedením Mawdouda. Chcel nasledovať kroky svojho predchodcu a prikloniť si v zákroku proti križiakom na svoju stranu zvyšok islamského sveta. Uvedomoval si, že pre podobnú akciu nebude mocenská základňa v Mosule dostatočná a tak sa snažil vytvoriť vojenskú líniu od Mosulu do Aleppa.

Zengi v roku 1128 dostáva pod svoju kontrolu Aleppo, hlavnú vstupnú bránu do vnútrozemia Levantu a Mezopotámie. Zároveň prerušil spojenie medzi mestami Antioch a Edessa, ako aj cestu vedúcu z týchto miest do Tripoli a kráľovstva Jeruzalema. Obchod medzi štvoricou križiackych štátov tak bol prerušený, čo predstavovalo prekážku ich kontrole islamského sveta. Križiaci mali v úmysle postaviť sa jednotlivým moslimským vojskám zvlášť, začína sa však proti nim rodiť zjednotený front.

Po úspechu pri Aleppo sa Imad ad-Din Zengi snaží zabrať Damask, mesto však udržiavalo prímerie s Jeruzalemom v otázke zdieľania zásob vody a ochrany toku obchodu. Damask sa preto do moslimského frontu proti križiakom nezapojil a jeho vládca dokonca poslal moslimského historika a spisovateľa Usama ibn Munqidh (1095-1188) ako svojho veľvyslanca do Jeruzalema. Jeho dielo je bezprostredným príkladom na postoj moslimov voči križiakom na Blízkom Východe. Označuje ich ako Frankov a stavia sa kriticky predovšetkým voči ich medicínskym postupom, ktoré sa často končili smrťou pacienta.

Imad ad-Din Zengi medzitým začína plánovať útok na grófstvo Edessa, ktoré bolo izolované od zvyšku križiackych štátov a v prípade potreby by bolo komplikované prísť mu na pomoc. Svoj útok spúšťa počas Vianoc, v skorých ranných hodinách dňa 25. decembra 1144. Križiakov zastihol nepripravených, vďaka čomu mesto zabral v priebehu pár hodín. Edessa sa tak stala nielen prvým križiackym štátom v regióne, ale aj prvým, ktorý si moslimovia vydobyli späť.

Druhá križiacka výprava a otázka Damasku

Imad sa okamžite stal hrdinom islamu a udalosť je považovaná za prvé veľké moslimské víťazstvo proti križiakom, ktoré pozdvihlo morálku a motiváciu moslimov do boja. O dva roky neskôr bol Imad usmrtený a tak od roku 1146 pokračoval v tejto misii jeho nemenej ambiciózny syn Nur ad-Din (1118-1174). Ten bol hlboko veriacim a z oslobodenia islamského sveta od križiakov spravil hlavný cieľ svojej vlády.  

Moslimské zabratie Edessy vyvolalo šok v Európe, nakoľko išlo o prvú väčšiu porážku križiakov od čias prvej križiackej výpravy. Netrvalo dlho a pápež Eugen III. (1080-1153) vyzval v roku 11144 v rámci náboženského koncilu k Druhej križiackej výprave (1147-1149), ktorá mala veľkú odovzdu a viedli ju francúzsky kráľ Ľudovít VII. (1120-1180) a nemecký kráľ Konrád III. (1093-1152).

Ich spojené vojsko sa teda vydáva do Svätej Zeme a takmer po roku sa dostáva do Jeruzalema, kde sa spojí s tunajšou armádou. Namiesto aby sa križiacky front ale snažil získať späť Edessu, rozhodol sa zaútočiť na Damask. To vyvolalo medzi križiakmi roztržky, nakoľko Jeruzalem udržiaval s Damaskom spojenectvo proti seldžuckým Turkom. Nové európske vojsko bolo na druhej strane presvedčené, že osadníci s predchádzajpcej krížovej výpravy sú v mnohých prípadoch špiónmi spolupracujúcimi s moslimami. Výprava oslabená podobným podozrievaním nemala jasný cieľ a skončila sa zdrvujúcou porážkou.

V roku 1154 Damask dobrovoľne odovzdali obyvatelia mesta do rúk Nur ad-Din, ktorý prišiel za ich volaním a stal sa tak po prvý krát od príchodu križiakov na Východ osobou kontrolujúcou Aleppo, Edessu aj Damask. Celý tento región povstal proti zostávajúcim križiackym vojskám v Antioch, Tripoli a kráľovstve Jeruzalema. Popri oslobodzovaní moslimského sveta sa Nur ad-Din snažil pritiahnuť do oblasti aj učencov, či už pochádzali z Egypta alebo Bagdadu. Vzdelanie malo podporiť volanie moslimov po jednote a znovu získaní okupovaných regiónov a Jeruzalema.

Boj o Egypt a príchod Saladina k moci

Vo februári 1163 sa novým kráľom Jeruzalema stáva Amalrick I. (1136-1174), ktorý sa vyznačoval silnou osobnosťou a nebolo múdre ho podceniť. Obe znepriatelené strany zamerali v tomto čase svoju pozornosť na Egypt, ktorý bol plný bohatstiev, pretekal ním úrodný Níl a viedli dôležité obchodné cesty. Kto mal pod svojou kontrolou Egypt, ten mal k dispozícii bohatstvo a zdroje potrebné pre porážku svojho nepriateľa.

Napriek vládnucej dynastii mal skutočnú moc v Egypte v rukách prvý minister označovaný ako vezír. O túto pozíciu momentálne viedli spor dvaja záujemci, z ktorých jeden hľadal podporu u Nur ad- Dina a druhý u Amalrica. Nur ad-Din plánoval čo najrýchlejšie zapojiť Eypt do spojeného islamského frontu, čím by na križiakov vyvinul veľký tlak. V roku 1164 preto posiela do Egypta vojsko pod vedením kurdského generála Shirkuh.

Boj o Egypt trval až do roku 1169, kedy Shirkuh úspešne vyhnal posledných križiakov z údolia Nílu. Následne bol zvolený za egyptského vezíra, pričom táta pozícia čoskoro prešla do rúk jeho synovca, ktorý tiež v Egypte bojoval pod jeho vedením. Týmto synovcom nebol nik iný ako Salah ad-Din, známejší pod menom Saladin (1137-1193). O tejto významnej postave, a to nielen v rámci križiackych výprav, sa dozviete viac v našom nasledujúcom článku.

Prvú časť s názvom „Šok“ nájdete TU

_______________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film The First Crusade and the Conquest of Jerusalem |

The Crusades: An Arab Perspective Ep2

Obrázok: upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/7/7a/Counquest_of_Jeusalem_

%281099%29.jpg/1200px-Counquest_of_Jeusalem_%281099%29.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.