Krížové výpravy arabskými očami (Prvá časť Šok)

Svätá vojna vedená v mene náboženstva, v ktorej sa medzi sebou zrazilo kresťanstvo s islamom a Západ s Východom. Z európskeho uhla pohľadu je nám dobre známa, aký je však príbeh križiackych výprav z arabskej perspektívy? To vám prezradí náš štvordielny článok, ktorého prvá časť sa venuje príčinám konfliktu, prvej krížovej výprave a jej vyvrcholeniu v podobe dobytia Jeruzalema.

Čo viedlo k spusteniu výprav?

Korene 200 rokov trvajúceho konfliktu nemožno hľadať len v náboženstve, ale aj v ekonomickej situácii stredovekej Európy, ktorá mala pod vplyvom veľkého sucha k dispozícii len slabú úrodu. V tejto situácii sa pápež snažil udržať nad Európanmi naďalej svoju moc na úkor vplyvu svetských vládcov. Kedysi mocné islamské impérium bolo medzitým oslabené častými vnútornými konfliktami a tak bolo spočiatku ľahkou korisťou pre križiakov, ktorých príchod navyše moslimov značne prekvapil.

Európska stredoveká spoločnosť sa zakladala na feudálnom systéme, v ktorom boli roľníci viazaní k pôde pána, pre ktorého pracovali. Šľachtici dostávali časť pôdy od kráľa a niektorí z nich sa stávali rytiermi, pričom ich vzájomné konflikty boli na dennom poriadku. Pápež sa rozhodol nasmerovať bojovnosť mladých mužov a ich vojenské ambície mimo Európy v projekte vedenom cirkvou, ktorá mala v tom čase viac moci, majetkov a pôdy ako králi.

Hoci na prvý pohľad východný svet oproti tomu prosperoval, v skutočnosti ho oslabovali hlboké politické a náboženské rozpory medzi sunnitskou a šítskou vetvou islamu. Kalifovia, ktorí mali byť univerzálnymi vodcami islamského sveta, boli už len bábkami v rukách ministrov a veliteľov armád. Kalifát začali v polovici 11. storočia kontrolovať seldžuckí Turci pochádzajúci zo strednej Ázie a tlačiaci čoraz viac na Byzantskú ríšu.

Ambície pápeža a plán získania Svätej Zeme

V podobnej situácii videl pápež Gregor VII. (1020-1085) príležitosť pre zhromaždenie všetkých ozbrojených síl kresťanstva v projekte pod vedením pápeža. Začína presadzovať ideu svätej vojny, ktorá by vytrhla hrob Ježiša Krista z rúk moslimov, o ktorých bol presvedčený, že ho zabrali násilím. V západnej Európe sa spustila propaganda vykresľujúca moslimov vo veľmi negatívnom svetle, čím sa malo ospravedlniť ich napadnutie. Väčšina Európanov v tomto čase nevedela čítať ani písať a fanatizmus sa tak šíril rýchlo.

Pápež Gregor VII. zomiera v roku 1085 skôr než mal príležitosť spraviť svoj projekt realitou. Na jeho miesto však v roku 1088 nastúpil ešte ambicióznejší pápež Urban II. (1042-1099), ktorý podporoval šírenie kresťanstva mečom a nepozdávalo sa mu ortodoxná vetva kresťanstva v Byzantskej ríši, nakoľko sa považoval za vládcu celého kresťanského sveta.

V novembri 1095 zorganizoval pápež vo francúzskom meste Clermont veľké kresťanské zhromaždenie, na ktorom predniesol dramatickú reč, ktorú možno považovať za začiatok križiackych výprav. Pápež prehlásil, že je potrebné vyhnať heretikov zo Svätej Zeme, kde bol ukrižovaný Kristus a že podobná svätá vojna je prianím Boha. Kto sa výpravy zúčastnil, tomu mali byť znížené tresty za hriechy, ktoré spáchal. Podobné prehlásenia zapôsobili predovšetkým na nižšie vrstvy spoločnosti, zatiaľčo šľachticov lákala vidina Palestíny bohatej na mlieko a med, ako sa píše v Biblii.

Ľudová križiacka výprava a jej tragický koniec

Podľa názoru pápeža sa vzhľadom na blížiacu zimu mala výprava začať v lete 1096, mnohí vyburcovaní ľudia sa však rozhodli vydať na Východ okamžite. Začali nasledovať postavu kňaza z Amiens, Petra Pustovníka (1050-1115), ktorý bol zdatným rečníkom a inšpiroval k pochodu ľudí, ktorí mali dlhy alebo hľadali odpustenie za svoje hriechy. Skupina nepoznala presnú cestu a preto až v auguste 1096, po štyroch mesiacoch náročnej cesty, dosiahla brány Konštantínopolu, vstupnej brány do Ázie a Svätej Zeme.

Aby sa nasledovníci Petra Pustovníka udržali v pochode, rabovali a kradli, čo im prišlo do cesty, preto cisár Byzantskej ríše, Alexios I. Komnenos (1056-1118) prikázal, aby ich okamžite previedli do Malej Ázie. Po prekročení Bospora sa skupina ocitla na teritóriu ovládanom seldžuckými Turkami, s ktorými sa dostala do stretu v októbri 1096 a drvivá väčšina z nich bola usmrtená. Hoci výprava bola vzhľadom na svoju chaotickú organizáciu od začiatku odsúdená na skazu, jej členovia boli presvedčení, že sa dostanú do Jeruzalema a oslobodia ho spod moslimskej nadvlády.

Postup Prvej križiackej výpravy

Medzitým sa však v Západnej Európe pripravuje na pochod vojsko európskej šľachty, ktoré bolo väčšie, silnejšie, lepšie organizované a vošlo do histórie ako Prvá križiacka výprava (1096-1099). Tú viedli viacerí európski šľachtici, ako napríklad gróf z Toulouse, Raymond IV. (1041-1105), Godfrey z Bouillon (1060-1100), Balduin z Boulogne (1060-1118), Hugh (1057-1101), gróf z Vermandois a brat francúzskeho kráľa ako aj Robert II. (1051-1134), brat anglického kráľa a vojvoda z Normandie.

Pre týchto a ďalších šľachticov bola účasť vo výprave možnosťou získania majetku a slávy v boji. Zatiaľčo niektorí boli motivovaní ziskom reputácie, iní chceli zakladať ríše. Armády vedené európskou šľachtou prichádzajú k bránam Konštantínopolu koncom roku 1096, až na jar im však byzantský cisár umožní prechod do Malej Ázie. Mal však dve požiadavky, rytieri mu mali prisahať svoju vernosť a tiež získať pre Byzantskú ríšu späť územia, ktoré jej zabrali v poslednej dobe seldžuckí Turci.  

Križiaci dobyli v júni 1097 centrum tureckej moci v Malej Ázii, mesto Nicaea a vrátili ho pod správu byzantského cisára. Krátko nato, pozval vládca mesta Edessa rytiera Balduina z Boulogne, aby mu pomohol v boji proti seldžuckým Turkom a po jeho smrti sa stal právoplatným vládcom Edessy. Balduin však nechcel čakať a tak sa pripojil k rébelii, ktorá krátko nato vypukla v ktorej bol vládca Thoros usmrtený. Balduin následne nastúpil na jeho miesto ako vládca Edessy, ktorá sa tak v marci 1098 stala prvým križiackym štátom.

Tento príklad dokazuje, že nie všetci rytieri mierili na východ len za volaním viery, keďže Edessa neležala na ceste vedúcej do Jeruzalema ani sa v nej nenachádzal hrob žiadneho z Kristových nasledovníkov. Križiaci však chceli na Východe vytvoriť teritóriá pod správou kresťanov, ktoré mali byť základňami ich boja proti moslimom.

Kým Balduin upevňoval svoju moc v Edesse, hlavná časť kresťanskej armády pokračovala vo svojej ceste, dosahujúc v októbri 1097 brány mesta Antioch. To malo význam v kresťanstve aj strategickú polohu, zároveň ho ale aj chránili pevné hradby a mesto padlo až po obliehaní trvajúcom takmer rok a rozhodujúcej bitke. Po zvyšok roku 1098 sa rytieri zhromaždení v Antioch medzi sebou dohadovali, kto sa mal stať vládcom novo založeného mesta, až voľba nakoniec padla na Bohemonda z Tarentu (1054-1111).

Dobytie Jeruzalema

V januári 1099 pokračuje kresťanská armáda popri pobreží v pochode do Jeruzalema, pričom sa stretávajú len s minimálnym odporom, keďže mnohí miestni ľudia sa z obavy o svoj život prikláňali na ich stranu alebo im poskytovali podporu. Každé väčšie mesto v regióne bolo samostatným kráľovstvom a práve táto politická a ekonomická rozdrobenosť nahrávala v propsech križiakov. Dňa 7. júna 1099 sa napokon prvá križiacka výprava dostáva k bránam Jeruzalema a začína s obliehaním mesta.

Obrana Jeruzalema bola nedostatočná, keďže krátko predtým prebral kalifát pod vedením Fátimovcov kontrolu nad mestom od seldžuckých Turkov a nechal zbúrať ich opevnený systém. Jeruzalem odolával náporu križiakov po dobu 5 týždňoch, až napokon padol dňa 15. júla 1099.  Len čo sa križiaci dostali do mesta, spustili krutý masaker, v ktorom usmrtili nielen mnohých moslimov, ale aj Židov a ortodoxných kresťanov, keďže ich od moslimov nedokázali odlíšiť. Chceli mesto vrátiť späť kresťanom, očistiť ho od pohanov a tí z nich, ktorí vraždenie prežili, boli z Jeruzalema vykázaní.

Dobytím Jeruzalema dosiahla prvá križiacka výprava svoje najväčšie víťazstvo, jej úspech však bol len začiatkom konfliktu trvajúceho nasledujúce dve storočia. V nasledujúcej časti nášho článku sa dozviete o druhej križiackej výprave a o tom, aká bola po počiatočnom šoku nasledujúca moslimská reakcia.

_____________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film The First Crusade and the Conquest of Jerusalem |

The Crusades: An Arab Perspective Ep1 Shock

Obrázok: thoughtco.com/thmb/wFKdgkTGrMjESIH01CpEXymMLqQ=/768×0/filters:no_

upscale():max_bytes(150000):strip_icc()/GettyImages-51240870-58af1a083df78cdcd82b4fce.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.