Krížové výpravy arabskými očami (Štvrtá časť)

OSLOBODENIE

Kým prvej križiackej výprave sa podarilo dobyť Jeruzalem, nasledujúce výpravy už za ňou v úspechoch zaostávali. V záverečnej časti nášho seriálu sa tak dozviete o posledných krížových výpravách, ich konci a význame, ktoré majú v modernej histórii a kultúre.

Štvrtá a piata križiacka výprava

Po smrti sultána Saladina (1137-1193) pripadol mocný islamský štát do rúk menej schopných mužov, ktorí ako jeho nasledovníci vládli Egyptu, oblasti Levantu a dnešného Iraku. Zatiaľčo prvá križiacka výprava nielen získala Jeruzalem, ale aj založila štyri križiacke štáty, druhá a tretia nedosiahli úspech, hoci ich viedli vplyvní monarchovia. Koncom 12. storočia sa tak teritórium pod kontrolou križiakov zmenšilo na malý kúsok pobrežia Levantu.

Mnoho ľudí v Západnej Európe, vrátane pápeža Inocenta III. (1161-1216), pritom bolo presvedčených, že jadro moslimského odporu leží v Egypte, a preto mala byť napadnutá delta Nílu. Loď s európskymi vojakmi smerujúca do Egypta pristáva v roku 1204 v Konštantínopole. Vojaci začínajú rabovať, čo vedie k pohoršeniu v celom kresťanskom svete. Mali pritom podporu pápeža, pre ktorého boli Byzantínci ako ortodoxní kresťania rovnakí nepriatelia ako moslimovia. Podstatou Štvrtej križiackej výpravy (1202-1204) tak bolo napadnutie najväčšieho mesta kresťanského sveta, Konštantínopolu.

Netrvalo dlho a Inocent III., ktorý sa zdal témou križiackych výprav priam posadnutý, vyhlásil v roku 1213 začiatok Piatej križiackej výpravy (1217-1221), ktorá mala prejsť cez Egypt a využiť bohatstvo a zásoby delty Nílu k získaniu Jeruzalema. Križiaci v júni 1218 preto pristávajú v egyptskom prístave Damietta, do centra islamskej moci v Káhire sa však vydávajú až v júli 1221. Pre svoju cestu si neuvážene zvolili obdobie záplav Nílu, v dôsledku čoho sa ich výprava skončila katastrofálne a do Káhiry nikdy nedorazili.

Šiesta a siedma križiacka výprava

Sen o dobytí Egypta však zostával naďalej živý a pápež si pre jeho realizáciu zvolil cisára Svätej ríše rímskej, Fridricha II. (1194-1250), ktorý však novú výpravu spočiatku, napriek pápežovmu naliehaniu, začať nechcel. Medzitým sa však na neho obrátil jeden zo synovcov Saladina, egyptský sultán Al-Kamil (1177-1238), ktorý žiadal jeho podporu v urovnaní konfliktu s jeho dvomi bratmi.

Za odmenu mal Fridrich získať Jeruzalem, do ktorého v marci 1229 prichádza s malou flotilou a 300 rytiermi bez toho, že by musel pre vstup do mesta preliať čo i len kvapku krvi. Šiesta križiacka výprava (1228-1229) tak vrátila križiakom späť Jeruzalem, v rukách kresťanov ale zostal len do roku 1244, kedy si ho opäť vydobyli moslimovia a pod ich vládou mesto zostalo až do 20. storočia.

Opätovná strata Jeruzalema a stále živá vízia dobytia Egypta motivovali Siedmu križiacku výpravu (1248-1254), ktorú viedol francúzsky kráľ Ľudovít IX. (1214-1270). Jeho armáda, zložená z 50-tisíc mužov podobne ako vojsko piatej výpravy, pristála v júli 1249 v egyptskom prístave Damietta. To dokazovalo, že križaci sa z predchádzajúceho zlyhania nepoučili, naďalej ignorovali geografickú situáciu Egypta a opäť smerovali na juh do Káhiry.

Nárast moci Mamlukov a nová hrozba z Východu

Moslimovia im však nastražili pascu v mieste Al-Mansoura, kde bola križiacka armáda pod prekvapujúcim útokom v apríli 1250 porazená a francúzsky kráľ zajatý. Ten istý rok zároveň predstavuje v Egypte koniec vlády dynastie Ajjúbovcov, založenej Saladinom. K moci sa v krajine totiž dostali Mamlukovia, pôvodne privádzaní zo Strednej Ázie ako otroci. Mamlukovia tak povstali proti nasledovníkom Saladina, ktorých prevyšovali počtom aj silou a prevzali kontrolu nad štátom svojich niekdajších pánov.

Medzitým však z Východu do moslimského sveta vtrhla iná veľká sila v podobe Mongolov, ktorí už v tom čase ovládali značnú časť dovtedy známeho sveta. Pod vedením Hulagu (1218-1265) vyrabovali v roku 1258 Bagdad, kde sa zároveň skončila vláda Abbásovského kalifátu a odkiaľ následne pokračovali na západ, zaberajúc v Levante Damask a Aleppo. Jedinou zostávajúcou moslimskou silou v regióne tak boli egyptskí Mamlukovia.

Tí sa pod vedením sultána Qutuza s Mongolmi stretli v septembri 1260 v boji pri Ain Jalut v Palestíne, kde ich porazili, čím súčasne ukončili dovtedy panujúci mýtus neporaziteľnosti mongolskej armády. Mamlukovia, ktorí moc v Egypte prevzali silou, prostredníctvom tohto víťazstva legitimizovali svoj štát a mohli svoju pozornosť sústrediť na križiakov.

Koniec križiackych výprav

Krátko po boji bol sultán Qutuz zabitý a v pozícii ho vystriedal Baibars (1223-1277), ktorý hneď začal zaberať križiacke citadely rozmiestnené na ceste z Káhiry do Levantu. Po podrobení týchto teritórií zamieril Baibars na sever do Antioch, druhého križiackeho štátu na Východe, ktorý dobýja v máji 1268. Križiakom tak v rukách zostalo v podstate už len mesto Acre, dejisko poslednej scény výprav. Neskorší mamlucký sultán Al-Mansur Qalawun (1222-1290) zmobilizoval existujúce moslimské sily a v apríli 1289 s nimi dobyl Tripoli.

Medzitým sa koncom 13. storočia v Európe začínajú objavovať suverénne štáty, nad ktorými sa moc cirkvi zmenšuje. Tento fakt oslabil motiváciu zostávajúcich križiakov, z ktorých mnohí z Východu dobrovoľne odchádzajú a vracajú sa do Európy. Al-Mansur chcel zároveň moment využiť pre zabratie poslednej križiackej domény v Acre, do ktorej začína pochodovať v novembri 1290.

Sultána v tom čase náhle postihla smrteľná choroba, v jeho úsilí však pokračoval jeho syn Al-Ashraf Khalil (1260-1293), ktorý zhromaždil vojská Levantu a Egypta okolo Acre. Zatiaľčo egyptská flotila strážila pobrežie pre prípad príchodu pomoci z Európy. Pod náporom veľkej presily Acre padá dňa 18. mája 1291, čo zároveň predstavuje koniec epochy križiackych výprav, dve storočia neskôr po ich začiatku.

Interkultúrna výmena medzi Východom a Západom

Samotné slovo križiak sa pritom v bežnej reči ustálilo až koncom 12. storočia, keďže predtým boli príslušníci výprav označovaní za pútnikov alebo vojakov Boha. Moslimskí historici ich naproti tomu označovali hlavne ako Frankov, veriac, že väčšina križiakov bola práve tohto pôvodu. Nepopisovali výpravy za náboženské vojny a ortodoxných kresťanov v Byzantskej ríši považovali za rovnaké obete výprav ako moslimov.

Popri samotných bojoch však križiacke výpravy boli zároveň aj príležitosťou, aby sa Západ bližšie zoznámil s Východom a v istom zmysle predstavovali pre islamskú civilizáciu most do Európy. Kontakt s moslimským svetom mal veľký dopad na každý aspekt európskeho života. Križiaci získali mnoho gréckych textov preložených do arabčiny spolu s arabskými komentármi a vo Svätej Zemi prekladatelia prekladali tieto texty z arabčiny do latinčiny.

Európania sa naučili tiež o moslimskej zbroji, poľnohospodárskych technikách a dovtedy neznámych surovinách, ako napríklad cukrová trstina. Dozvedeli sa viac aj o medicíne prostredníctvom diel autorov ako Avicenna, Al-Farabi, Al-Khwarizmi a ďalších. Začali pripravovať lieky na základe nových poznatkov a vzali so sebou arabských remeselníkov, ktorí začali v oblasti talianskeho Murano produkovať sklo.

Prostredníctvom križiackych hradov mali Európania zase vplyv na moslimskú architektúru, napriek tomu si odborníci myslia, že v rámci križiackych výprav mal moslimský svet väčší dosah na európsky ako naopak. Aby Európania lepšie pochopili moslimov, začali rozvíjať orientalizmus, preložili Korán a iné významné knihy islamu. Vďaka práci Averroesa znovu objavili dielo Aristotela a v Európe sa tak postupne začína vek renesancie.

Tá istá doba súčasne znamenala počiatok dlhého úpadku v rámci arabsko – islamskej civilizácie. Dve storočia križiackych výprav vyčerpali región po ekonomickej, intelektuálnej aj vojenskej stránke. Neboli pritom poslednou vojenskou ambíciou Západu v oblasti moslimských krajín, či už máme na mysli Napoleonove snahy o dobytie Egypta koncom 18. storočia alebo francúzsku okupáciu Alžírska.

Križiacke výpravy v modernej dobe

V čase vypuknutia prvej svetovej vojny sa väčšina moslimských krajín na brehoch Stredozemného mora nachádzala pod okupáciou európskych mocností. Británia vstúpila v decembri 1917 do Jeruzalema a v máji 1948 bol so súhlasom západných mocností založený štát Izrael. Napriek tomu, že križiacke výpravy sa skončili už pred vyše 700 rokmi, ich vplyv prežíva do súčasnosti aj naďalej, hoci koncept vojny sa medzitým zmenil.

Je tiež značný rozdiel vo vnímaní križiackych výprav zo strany západných a moslimských historikov. Vo Francúzsku existuje Múzeum križiackych výprav aj možnosť získania certifikátu potvrdzujúceho, či bol váš predok križiakom. Výpravy boli v prevažne pozitívnom svetle zobrazené v množstve kníh, hier a filmov, či už spomenieme Indiana Jones a posledná krížová výprava (1989) alebo Kráľovstvo nebeské (2005). Napätie medzi Východom a Západom pritom pokračuje. Jeruzalem je v jeho centre, akoby bol bez ohľadu na svoj význam v troch svetových náboženstvách odsúdený na život vo večnom konflikte.

Predošlé časti si môžete prečítať TU:

Prvá časť

Druhá časť

Tretia časť

___________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Liberation: Acre and the End of the Crusades | The Crusades: An Arab Perspective Ep4

Obrázok: upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/0/05/Innozenz3.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.