Krížové výpravy arabskými očami (Tretia časť)

SALADIN A PÁD JERUZALEMA

Križiacke výpravy boli časom 200  rokov trvajúceho konfliktu medzi predstaviteľmi islamu a kresťanstva. Akým spôsobom je ich história prerozprávaná z arabskej perspektívy? Odpoveď na túto otázku nájdete v našej sérií článkov, ktorých tretia časť je zameraná na tretiu krížovú výpravu, zjednocovanie moslimského frontu proti križiakom a významnú postavu Saladina.

Príchod Saladina k moci a situácia v Jeruzaleme

V roku 1164 tomu už bolo takmer 7 dekád odkedy križiaci prišli do oblasti Východného Stredozemia a dobyli Jeruzalem. Ich postup však zastavil zjednocujúci sa moslimský front, ktorý im v roku 1144 odobral prvý križiacky štát na Východe, Edessu. Obe strany sa snažili získať kontrolu nad údolím Nílu a po piatich rokoch bojov moslimovia definitívne vyháňajú križiakov z Egypta v roku 1169. Ich veliteľ sa stal egyptským vezírom a na tejto pozícií ho čoskoro vystriedal jeho synovec, Salah ad-Din, známejší ako Saladin (1137-1193).

V roku 1171 sľúbil Saladin v mene Egypta vernosť kalifovi v Bagdade, čím sa krajina stala integrovanou súčasťou kalifátu. V roku 1174 zomiera vládca Mosulu, Nur ad-Din (1118-174), vedúci moslimské hnutie proti križiakom a túžiaci po opätovnom zisku Jeruzalema. Jeho smrť viedla k mnohým konfliktom v rámci dynastie a hoci Nur ad-Din vyhlásil za dediča svojho syna, ten bol pre túto pozíciu zatiaľ príliš mladý a neskúsený.

Saladin bol rozčarovaný konfliktami medzi princami z dynastie Nur ad-Din a tiež ich neochotou zakročiť voči križiackej okupácii Jeruzalemu. Bol rozhodnutý realizovať životný sen svojho mŕtveho vládcu a aby tak mohol uskutočniť, musel v prvom rade skonsolidovať a upevniť nejednotný islamský front. V novembri 1174 preto prichádza do Damasku, ktorý sa stáva centrom jeho moci a odkiaľ plánoval oslobodiť Jeruzalem.

V tom istom roku zomiera aj kráľ Jeruzalema, Amalric (1136-1174) a na čelo kráľovstva sa tak na miesto bojovného kráľa dostáva jeho mladý a leprou trpiaci syn, Balduin IV. (1161-1185). Podobne ako medzi moslimskými princami, aj tu vypukla diskusia o tom, kto by mal byť regentom mladého kráľa. Táto pozícia napokon pripadla Raymondovi III. (1140-1187), grófovi z Tripoli. Ten hneď podpísal prímerie so Saladinom, ktorý si uvedomoval, že zatiaľ nenastal ten správny čas postaviť sa križiakom.

Tak ako bolo v tom čase zvykom, prímerie bolo podpísané na 10 rokov, 10 mesiacov a 10 dní. Saladin sa následne začal zaoberať vnútornou štruktúrou islamského frontu a v priebehu nasledujúcich mesiacov a rokov viedol mnohé boje proti moslimským princom, ktorí odmietli podporiť spoločnú vec. Koncom roku 1174 začal s obliehaním Aleppa, ktoré sa mu vzdalo až v júni 1183. V tomto momente sa stal Saladin najmocnejším vládcom islamského sveta, sultánom Ayyubidskej dynastie, vládnucej ďalších 70 rokov.

Koniec prímeria Saladina s Jeruzalemom

Pod svojou kontrolou mal Saladin nielen údolie Nílu v Egypte, ale tiež oblasti riek Tigris a Eufrat v niekdajšej Mezopotámii. Po dostatočnej konsolidácii svojej moci sa mohol začať efektívne sústrediť na získanie Jeruzalema. Krehké prímerie medzitým ohrozovali vazali kráľa Jeruzalema, predovšetkým Renaud zo Chatillonu (1120-1187), ktorý využíval strategickú polohu križiackeho hradu v Keraku pre napádanie a provokáciu moslimov.

Leprou trpiaci kráľ Balduin IV. v roku 1185 zomiera a trón kráľovstva Jeruzalem sa dostáva do rúk jeho sestry menom Sibylla (1160-1190), ktorá sa v septembri nasledujúceho roka vydala za člena francúzskej šľachty, Guy de Lusignan (1150-1194). Nový jeruzalemský kráľ nedokázal efektívne kontrolovať svojich križiackych vazalov, čo viedlo k poškodeniu prímeria Jeruzalema so Saladinom.

Reunad navyše v decembri 1186 napadol veľkú moslimskú obchodnú karavánu, ktorú vydrancoval a jej príslušníci boli buď usmrtení alebo zajatí. Podľa niektorých názorov mala v karaváne cestovať aj Saladinova sestra, o tom však nemáme dostatok dôkazov. Tak či onak po tomto čine Saladin prisahal, že Renauda usmrtí, ak sa mu niekedy dostane do rúk.

V tomto čase si už bol moslimský vodca istý silou a veľkosťou svojej armády a prichádza k názoru, že nastáva ten správny čas zaútočiť na Jeruzalem. V júli 1187 tak moslimská armáda prekračuje rieku Jordán a smeruje do srdca Jeruzalemského kráľovstva.

Vojsko križiakov bolo medzitým zhromaždené v Ain Safouriah, strategickej oblasti s bohatými zásobami vody. Tu bola vedená vojnová rada, ktorá sa zaoberala otázkou, či sa vydať Saladinovi v ústrety alebo si radšej počkať na jeho príchod. Na rozdiel od moslimov križiaci nemali jednotného lídra, nakoľko ich kráľ bol slabý a každý z jeho šľachticov mal na vec svoj vlastný názor.

Rozhodujúci boj o Jeruzalem

Križiaci sa napokon rozhodli pochodovať smerom k Saladinovi, čo bola fatálna chyba, ktorá priniesla ich kráľovstvu skazu. Museli totiž prejsť vyše 20 kilometrov dlhú trasu pod spaľujúcim júlovým slnkom a k tomu bez dostatočných zásob vody. Moslimovia im navyše odrezali prístup k jedinému zdroju vody v oblasti v podobe Tiberiadskeho jazera, alebo ak chcete Galijeského mora.  

Križiaci si vybudovali tábor na úpätí hory menom Hattínske rohy, kde ich v priebehu noci moslimovia napádali a zapaľovali kry okolo ich tábora. Na druhý deň, 4. júla 1187 došlo k Bitke pri Hattíne, najdôležitejšej v celej histórii križiackych výprav. Po zdrvujúcej porážke bola väčšina križiakov usmrtená alebo zajatá, pričom do tejto skupiny spadal aj jeruzalemský kráľ a väčšina popredných šľachticov. Saladin tu tiež splnil svoj sľub a usmrtil Renauda z Chatillonu.

Veľké vojenské víťazstvo otvorilo moslimom cestu k zajatiu samotného Jeruzalema, skôr než sa však doň vydali, rozhodli sa uistiť pobrežie oblasti Levantu a v priebehu dvoch mesiacov tak od križiakov oslobodili väčšinu pobrežných miest. Jeruzalem prišiel na rad v septembri 1187, kedy bol veliteľom obrany mesta križiacky šľachtic Balian z Ibelinu (1142-1193). Obliehanie mesta trvalo 10 dní až napokon moslimovia vstupujú do Jeruzalema dňa 2. októbra 1187.

Na rozdiel od križiackeho dobytia mesta v roku 1099, umožnil Saladin križiakom, šľachticom aj bežným ľuďom a ich rodinám z Jeruzalema pokojne odísť požadujúc za výmenu len platbu symbolickej dane. Za chudobných, ktorí daň nemohli zaplatiť, ju zložil sám Saladin. Tento akt štedrosti a veľkodušnosti mu k dobru priznali nielen moslimskí, ale aj európski historici tej doby a u oboch skupín si zaň vydobyl rešpekt.

Hoci získanie Jeruzalema vyvolalo veľkú odozvu, nebolo Saladinovým konečným cieľom. V novembri 1187 začala jeho armáda obliehať mesto Tyre, v ktorom sa zoskupila väčšina križiakov, ktorá v regióne zostala a ktoré sa tak stalo ich základňou pre napádanie okolia. Obliehanie trvajúce dva mesiace neprinieslo žiadne výsledky a tak Saladin prikázal svojej armáde, aby sa presunula do iných strategických oblastí. To križiaci v Tyre využili v roku 1189 pre začiatok obliehania mesta Acre.

Tretia krížová výprava

V Západnej Európe sa medzitým začína pripravovať tretia krížová výprava (1189-1192), do ktorej sa zapájajú mnohí významní rytieri a šľachtici, vrátane cisára Svätej rímskej ríše, Fridricha I. Barbarossa (1122-1190), francúzskeho kráľa Filipa II. Augusta (1165-1223) a anglického kráľa Richarda I. Levie srdce (1157-1199). Počas cesty do Svätej Zeme cisár Barbarossa zomiera, francúzsko – anglické vojsko však v júni 1191 dopĺňa križiacke posádky okupujúce Acre.

Pod zosilneným tlakom sa mesto križiakom vzdalo v polovici júla 1191 výmenou za sľub garantovania bezpečnosti, ktorý však nebol dodržaný a moslimskí zajatcovia v Acre boli usmrtení. Francúzsky kráľ sa čoskoro vrátil do svojej vlasti, kým Richard zostal jediným veliteľom výpravy a sníval o znovu získaní Jeruzalema. Saladin však zanechal mesto dobre strážené a zničil zásoby vody na ceste medzi Jeruzalemom a Acre. K Richardovi sa navyše dostali medzitým správy, že jeho trón v Anglicku je v ohrození a tak dal prednosť vedeniu rozhovorov a dosiahnutiu prímeria.

V septembri 1192 napokon moslimovia a križiaci dosiahli dohodu z Ramla, ktorá potvrdila nemnenný status existujúcej situácie. V rukách moslimov zostali oblasti, ktoré Saladin so svojim vojskom pokoril, kým križiaci naďalej kontrolovali Tripoli, Antioch a nedávno dobyté Acre. Po dosiahnutí dohody sa Richard I. vracia späť do Anglicka a tretia krížová výprava sa tým pádom skončila.

Sultán Saladin oslabený náhlou chorobou zomiera v Damasku v marci 1193, pričom jeho nasledovníci sa svojmu predchodcovi nedokázali vyrovnať, čo bolo dôvodom prečo križiacke osídlenie na Východe pretrvalo ďalšie storočie. Medzitým sa však začínala vynárať aj iná hrozba na Východe, o ktorej si ale viac porozprávame nabudúce.

Predošlé časti si môžete prečítať TU:

Prvá časť

Druhá časť

______________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Unification: Saladin and the Fall of Jerusalem | The Crusades: An Arab Perspective Ep3

Obrázok: thefamouspeople.com/profiles/images/saladin-1.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.