Leonardo da Vinci – génius, ktorý neprestáva fascinovať

Autentický renesančný človek a umelec, ktorého genialita a dielo nás neprestávajú fascinovať. To je Leonardo da Vinci. A práve do jeho života, záujmov a práce nazrieme v nasledujúcom článku.

Začiatky veľkého génia

Leonardo da Vinci (1452-1519) sa narodil v malej toskánskej dedinke Vinci ako nemanželské dieťa uznávaného notára a farmárovej dcéry. Žil s otcom a jeho manželkou, vzhľadom na nelegitímny pôvod však mal obmedzené možnosti na progres. Nedostal formálne vzdelanie, ba ani nemohol mať otcove priezvisko, preto sa mu hovorilo len Leonardo z Vinci (taliansky Leonardo da Vinci).

V 60. rokoch 15. storočia sa mladý Leonardo, fascinovaný svetom okolo seba, presťahoval spolu s otcom a jeho rodinou do Florencie, ktorú mala v tom čase pod palcom mocná rodina bankárov a zároveň patrónov umenia, a teda rodina Medici. Aby si Leonardo získal miesto v spoločnosti, rozhodol sa vstúpiť do cechov, profesionálnych spolkov obchodníkov. Vzhľadom na pôvod a nedostatočné vzdelanie mu bol však prístup do cechov odopretý. Nakoniec mu ale pomohol vlastný talent a peniaze jeho otca.

V roku 1468 poslal otec 16-ročného Leonarda ako učňa k uznávanému florentskému umelcovi Andrea del Verrocchiovi (1435-1488), ktorý mu mal poskytnúť skúsenosti potrebné pre vstup do cechu. Popri maľbe sa zaoberal tiež keramikou, odlieval zvony a tvoril sochy z bronzu, mramoru a iných materiálov. Zároveň sa da Vinci v jeho ateliéri po prvýkrát stretol s mechanickým inžinierstvom, čo malo zásadný vplyv na jeho vynálezy.

Leonardo začal byť čoskoro považovaný za najtalentovanejšieho majstrovho učňa. Snažil sa prekonať svoj pôvod a zapôsobiť na ľudí okolo seba svojím vystupovaním a spôsobmi. V roku 1472 ukončil svoju učňovskú kariéru a vstúpil do cechu ako maliar, čo znamená, že si mohol začať účtovať za svoju prácu. Zostal naďalej pracovať v ateliéri Verrocchia ako jeho spoločník, ktorý získal časť zo ziskov štúdia. V ňom vytvoril aj svoju prvú väčšiu prácu, zobrazenie anjela na Verrocchiovom obraze o krste Krista, ktoré vraj na majstra tak zapôsobilo, že sám už nikdy viac nemaľoval.

Leonardo da Vinci si tak postupne vybudoval rešpekt a uznanie, pričom vynikal zachytením pohybu na maľbách, experimentovaním s farbami a s ich technikami. Zároveň bol veľmi citlivý, rád pozoroval prírodu a snažil sa prísť na to, ako čo funguje, ako sa formujú oblaky, ako vtáky lietajú, ako pôsobí svetlo a tieň…, pričom všetky svoje pozorovania a myšlienky podrobne rozpísal vo svojich poznámkach.

Dramatické časy vo Florencii

V roku 1478 chcel pápež Sixtus IV. (1414-1484) rozšíriť moc Vatikánu do severného Talianska, ktoré mal v rukách rod Medici a za týmto účelom sa spojil s rivalskou bankárskou rodinou Pazzi. Tá rozpútala konšpiráciu, počas ktorej bol vo florentskom dóme usmrtený Giuliano Medici (1453-1478). Jeho zranený brat Lorenzo (1449-1492) unikol podobnému osudu len o vlások. Spolu so spojencami rod Medici konšpiráciu potlačil a jej autori, vrátane Bernarda Baroncelliho (1420-1479) a Francesca Pazzi (1444-1478), boli verejne popravení, pričom motív obeseného Baroncelliho nájdeme aj medzi da Vinciho kresbami.

Poprava arcibiskupa z Pizzy viedla k tomu, že pápež exkomunikoval Lorenza Medici a zároveň poslal do Florencie armádu neapolského kráľa, aby ho zvrhla. Proti profesionálnej armáde nemalo vojsko Florencie, pozostávajúce predovšetkým z obchodníkov, šancu. Lorenzo sa preto osobne stretol s neapolským kráľom a snažil sa ho presvedčiť, že talianske mestské štáty by mali byť zjednotené pred hrozbou rozpínajúcej sa Osmanskej ríše a nie bojovať medzi sebou.

Počas týchto konverzácií trvajúcich tri mesiace bol osud Florencie neistý a Leonardo da Vinci navrhoval rebríky a iné zariadenia slúžiace na ochranu mestských múrov. Vytváral modely obranných pevností a iných vojenských zariadení, venoval sa so zápalom inžinierstvu. Lorenzo Medici napokon presvedčil kráľa Neapolu o ukončení konfliktu a do Florencie sa tak vrátil nielen mier, ale aj prosperita. 

V roku 1481 dostal da Vinci ponuku namaľovať Troch kráľov na stenu jedného florentského opátstva. Pre tento účel vytvoril rozsiahlu kompozíciu s Máriou, Ježišom a klaňajúcimi sa kráľmi. Pohyb vyjadril prostredníctvom apokalypticky pôsobiacich koní a išlo o jeho prvú veľkú samostatnú umeleckú prácu. Maľbe venoval Leonardo najprv veľa času, napokon ju však nechal nedokončenú, keďže ho už prestala zaujímať.

Bolo bežné, že da Vinci nechával svoju prácu stáť a strácal o ňu záujem. Možno tak robil preto, lebo už vo svojej mysli jasne videl dokončené dielo, a preto už necítil potrebu skutočne ho dokončiť. To samozrejme viedlo k nespokojnosti, neschopnosti dodržiavať termíny a k viacerým žalobám zo strany jeho klientov.

Spojenectvo s milánskym vojvodom Sforzom

Lorenzo Medici medzitým vytvoril delegáciu tých najlepších florentských umelcov, ktorí mali v Ríme dekorovať Sixtínsku kaplnku. Leonardo da Vinci sa medzi vyvolenými neocitol, a preto sa rozhodol pre zmenu a nový začiatok. V roku 1482 prišiel do Milána, ktoré vyrábalo mnoho zbraní a vojenskej techniky, aby sa dokázalo brániť nielen pred ostatnými mestskými štátmi, ale aj Francúzskom.

Vo vojenskom inžinierstve videl da Vinci budúcnosť,a preto sa ako génius v tomto odbore, spolu so svojimi referenciami a nápadmi, prezentoval pred milánskym vojvodom menom Ludovico Sforza (1452-1508). Jeho jasné ambície vidieť v jeho náčrtoch, medzi ktorými sa okrem iného nachádza model tanku, ktorý sa do praxe dostal až počas 1. svetovej vojny. Väčšina jeho náčrtov vojenských strojov mala gigantické rozmery, čím išiel za hranice svojej doby a nenechal sa limitovať názormi iných ľudí alebo tým, čo bolo spravené predtým.

Leonardo ukázal Sforzovi svoje plány na ľahko prenosné mosty, kanóny vypúšťajúce množstvo delových gulí, katapulty a iné stroje. Až na záver spomenul, že je zároveň aj maliarom, načo ho vojvoda požiada o maľbu svojej milenky. Tak vzniklo jedno z jeho najznámejších diel, Dáma s hranostajom, dnes vystavované v múzeu v Krakove. Revolučná maľba po prvýkrát jasne zobrazuje myšlienky a pocity maľovanej osoby prostredníctvom jej gest a pohľadov. Da Vinci tu pohyby mysle vyjadruje telom, nakoľko dáma sa pozerá doprava, akoby tam niečo upútalo jej pozornosť. Aj hranostaj pôsobí nepokojne a je v pozore.

Neskôr Sforza požiadal Leonarda da Vinciho o vytvorenie jazdeckej sochy na počesť jeho otca, ktorá mala byť najväčšou svojho druhu. Umelec tak začal podrobne študovať proporcie tela koní a chcel v práci spojiť umenie s inžinierstvom. Chcel, aby bola socha perfektná a počas jej tvorby tak zdokonaľoval svoje schopnosti a znalosti na maximum. Zároveň vytvoril mnohé sochy koní v menšej mierke.

Medzitým sa Leonardo zaujímal aj o zbrane, ktoré maľoval vo veľmi veľkej mierke. Často pracoval s už existujúcimi predmetmi a skúmal, ako ďaleko môže posunúť ich hranice. Jeho fascinujúce zápisky obsahujú okolo 15-tisíc strán a pracoval na nich až do svojej smrti. Písal ich pritom pre seba samého, aby si zapamätal, čo ho napadlo a zaujalo. Zaujímavosťou je, že písal často zľava doprava, akoby pri písaní využíval zrkadlo. Niektorí sa preto domnievajú, že písal v tajných kódoch, aby mu iní neukradli jeho nápady. Pravdepodobnejšie však je, že sa naučil písať ako ľavák, a preto bol podobný spôsob pre neho prirodzený.

Posledná večera a príchod do Benátok

V roku 1494 sa Miláno spojilo s Francúzskom a spoločne zaútočili na Neapol. Približne 60 ton bronzu vyhradených pôvodne pre dokončenie da Vinciho jazdeckej sochy bolo preto použitých na tvorbu zbraní. Génius ale nezostal dlho bez práce, nakoľko milánsky vojvoda túžil zanechať po sebe pamiatku, ktorá bude slúžiť ako dedičstvo jeho mena. Poveril preto Leonarda vytvorením fresky v Kostole Panny Márie Milostí (tal. Chiesa di Santa Maria delle Grazie), zapísanej dnes na Zozname svetového dedičstva ľudstva UNESCO.

Z tejto fresky sa stalo jedno z najslávnejších da Vinciho diel, Posledná večera, ktorá je komplexným a impozantným zobrazením Ježiša Krista a jeho posledného jedla s apoštolmi. Revolučným spôsobom zachytáva dramatický moment, v ktorom Ježiš povie svojim nasledovníkom, že jeden z nich ho zradí. Intenzita situácie je jasne vyjadrená prostredníctvom tvár a gest zúčastnených, prezrádza da Vinciho posadnutosť vedou a zároveň dokazuje jeho znalosti geometrie a proporcií.

V roku 1499 obsadil nový francúzsky kráľ Miláno a Leonardo sa tak vydal do Benátok, ohrozovaných rozpínavosťou Osmanskej ríše. Umelec dúfal, že to povedie k záujmu o návrhy jeho zbraní a obranných systémov. Benátskemu vojvodovi predstavil svoje inovatívne nápady vrátane potápačského obleku pre vedenie vojny pod vodnou hladinou. Ten však nemal o jeho vynálezy za záujem, považoval ho za cudzinca a bol voči nemu podozrievavý.

Odmietnutý Da Vinci sa v roku 1501 vrátil do Florencie. Tá mala v tom čase novú umeleckú senzáciu v osobe mladého Michelangela Buonarrotiho (1475-1564), o ktorom da Vinci tvrdil, že je arogantný. Rivalita medzi renesančnými umelcami však nebola neobvyklá, nakoľko kládli vysoké nároky tak na ostatné osoby, ako aj na seba samotných.

Inžinier vojny Cesare Borgia

Leonardo napokon našiel nového patróna (v roku 1502) v osobe pápežovho syna Cesare Borgia (1475-1507), ktorý bol všeobecne obávanou osobou a pripisovala sa mu smrť mnohých ľudí. Pre svojho otca získal nové územia a bol považovaný nielen za jedného z najkrvavejších mužov Talianska, ale zároveň aj pragamatického a inteligentného politika.

Pre pokračovanie expanzie prišli Borgiovi vhod da Vinciho revolučné vynálezy a menoval svojím inžinierom vojny. Dozeral na stavbu obranných pevností, zbraní a priekop. Zároveň vytvoril mapy miest, ktoré dávajú nad nepriateľmi výhodu prekvapenia. Leonardo bol spokojný, že má konečne možnosť dostať do praxe svoje nápady z oblasti vojnového inžinierstva.

Až potom, čo Borgia nechal usmrtiť skupinku mužov, medzi ktorými bol aj da Vinciho priateľ, si tento uvedomil skutočný dosah Borgiovej krutej povahy a uznal, že človek na rozdiel od zvierat zabíja len z egoistických pohnútok a pre zabíjanie samotné. V roku 1503 odišiel od Cesare Borgiu a vrátil sa späť do Florencie.

Mona Lisa a da Vinciho dedičstvo

Vo Florencii začal Leonardo da Vinci  vytvárať prácu, ktorá ho spravila nesmrteľným, slávnu Mona Lisu. Pri jej maľbe používal techniku tieňového efektu sfumato, ktorý bol zároveň dôvodom, prečo býva ženin úsmev považovaný za záhadný. Jej identita je neznáma, hoci občas býva považovaná za obchovníkovu ženu Giacondu. Leonardo so sebou maľbu nosil po celé roky, neustále na nej pracoval a vlastne ju tak zanechal nedokončenú.

Zároveň ho neprestával fascinovať okolitý svet, pozoroval vtáky pri lietaní, snažil sa zostrojiť lietajúce stroje a dosiahnuť tak, aby človek vzlietol. Zaujímal sa aj o ľudskú anatómiu a príčinu smrti, trávil čas s umierajúcimi ľuďmi v nemocnici. Jeho zápisky boli nekonečným zdrojom objavov a ideí, nikdy ich však nepublikoval.

V roku 1517 pozval francúzsky kráľ, ktorý obdivoval a zbieral da Vinciho tvorbu, spolu s jeho dvomi učňami, na zámok Clos Lucé v meste Ambroise, kde umelec trávil posledné mesiace svojho života, kedy už nevládal písať ani kresliť. Naďalej so sebou pritom nosil obraz Mony Lisy a ďalšie diela, ktoré následne zanechal svojim učňom. Po mesiacoch zhoršujúceho sa zdravia napokon Leonardo da Vinci zomrel (v roku 1519).

Reprezentuje človeka, ktorý napriek množstvu prekážok dokázal, čoho všetkého je schopný. Prekonal realitu svojej vlastnej doby ako jeden z jej najdôležitejších mužov a inšpiruje nás, aby sme z našich životov vyťažili čo najviac sa len dá.

___________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Leonardo DaVinci

Obrázok: img.over-blog-kiwi.com/1/06/59/02/20141007/ob_f0a63a_385570.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.