Ludvík Svoboda

Československý generál, osloboditeľ, politik, prezident republiky

ludvik-svoboda20. septembra 2016 uplynulo 37 rokov od smrti Ludvíka Svobodu. Bol to človek, osobnosť, ktorého nemožno opomenúť v histórii Čiech a Slovenska  20. storočia, pretože keď nič iné z jeho činov nevezmeme do úvahy, nemožno prehliadnuť, že počas II. svetovej vojny velil 1 československému armádnemu zboru na východnom fronte, po vojne bol ministrom národnej obrany a nakoniec prezidentom Československej socialistickej republiky. 

Narodil sa 25. novembra 1895 v Hroznatíne, okres Velké Meziříčí (dnes ČR). Veľmi rýchlo ostal bez otca. Vyrastal v mnohodetnej rodine. Po absolvovaní meštianskej školy navštevoval Zemskú poľnohospodársku školu vo Veľkom Meziříčí, kde získal agronomické vzdelanie.

V roku 1915 bol spolu s bratom odvedený  do rakúsko-uhorskej armády, ako domobranec, k pešiemu pluku č. 81 a potom poslaný na ruský front. Ešte toho istého roku, v jeseni,  padol pri Tarnopoli do zajatia. Najskôr vstúpil do hasičského zboru v Kyjeve a v lete  1916 sa prihlásil do česko-slovenských légií. Bojoval pri Zborove, Bachmači. Zúčastnil sa bojov o sibírsku magistrálu. V légiách bol povýšený na poručíka  (6.2.1919) a neskôr kapitána (16.8.1919).  Do vlasti sa vrátil s jedným z posledných lodných transportov. V septembri 1920 sa  vrátil s 3. plukom Jána Žižku z Trocnova do jeho posádky v Kroměříži.

Po návrate z vojny demobilizoval a ujal sa rodného hospodárstva, pretože starší brat Josef vo vojne zahynul. V súvislosti s pokusom excisára Karola zmocniť sa v Maďarsku trónu, bol znovu mobilizovaný a armáde už zostal verný. Nastúpil u svojho materského 3. pluku  v Kroměříži. Tu sa tiež v roku 1923 oženil.

V roku 1923 v hodnosti štábneho kapitána nastúpil službu na Podkarpatskej Rusi u 36. pluku. Tam zotrval do roku 1931. Absolvoval množstvo kurzov na zvýšenie kvalifikácie. Naučil sa maďarsky a aj vyučoval tento jazyk  na Vojenskej akadémii v Hraniciach v rokoch 1931-1934. V roku 1934 bol povýšený na podplukovaníka a prevelený k 3. pluku Jána Žižku v Kroměříži. Prešiel celým radom veliteľských funkcií. V roku 1938 odišiel s mobilizovaným práporom do pohraničia. 15. marca 1939 musel odovzdať kasárne v Kroměříži Wehrmachtu. Po rozbití Česko-Slovenska nacistickým Nemeckom a vzniku Protektorátu, sa zapojil do organizovania vojenskej odbojovej organizácie Obrana národa na Kroměřížsku. Začiatkom júna 1939 prešiel ilegálne do Poľska, kde velil vo vojenskom tábore v Krakowe  čs. vojenskej jednotke s názvom: „Legion český a slovenský“.  Po porážke Poľska, previedol Ludvík Svoboda skupinu viac ako 700 dôstojníkov a vojakov do azylu do ZSSR. Únik  do Rumunska bol vylúčený. Hrozilo, že by ju Rumuni odovzdali Nemcom. V ZSSR sa skupina ihneď premenovala na „Východnú skupinu čs. armády“. Skupina prešla bez zbraní a bez uniforiem, po dohode so sovietskymi diplomatickými orgánmi na územie ZSSR, kde boli internovaní v tábore. Na území ZSSR nebolo čs. diplomatické zastúpenie a pplk.  Svoboda viedol dva roky diplomatické rokovania so sovietskymi orgánmi, aby mohla byť táto vojenská skupina prepravená do krajín, kde sa bojovalo proti Nemecku.  Po napadnutí ZSSR Nemeckom, bola našimi politickými predstaviteľmi podpísaná dohoda so Sovietskym zväzom o obnove diplomatických stykov a vzájomnej spolupráci vo vojne proti Nemecku. Pplk. Svoboda sa významne podieľal na príprave tejto vojenskej dohody.

Činnosť Ludvíka Svobodu bola po celé ďalšie obdobie vojny spojená s organizáciou čs. vojska v ZSSR. Spolu so skupinou 93 dôstojníkov a poddôstojníkov, ktoré počas internácie pripravoval (Oranská skupina), zorganizoval z  československých občanov, ktorí sa prihlásili zo všetkých kútov ZSSR, samostatný poľný prápor.  Do jednotky vstúpili Česi, Slováci, Rusíni z Podkarpatskej Rusi, Židia, krajania žijúci na území ZSSR, ale aj nemeckí a maďarskí antifašisti – čs. občania. Ludvík Svoboda prijal do armády ženy, aj keď to bolo proti poriadku čs. armády. Príchodom ďalších dobrovoľníkov, najmä Rusínov, ktorí prišli z gulagov a Slovákov, ktorí prešli do zajatia, sa prápor postupne rozrástol na samostatnú zmiešanú brigádu a neskôr na armádny zbor – najväčšiu československú vojenskú jednotku v zahraničí. Zbor výrazne posilnil príchodom  najmä Volyňských Čechov. Pred odchodom na front (30.1.1943), bol Ludvík Svoboda povýšený na plukovníka. Plk. Svoboda velil práporu, ktorý sa vyznamenal hneď pri svojom prvom bojovom nasadení – pri Sokolove. Velil brigáde, ktorá zohrala významnú úlohu pri oslobodení Kyjeva a pri bojoch o západnú Ukrajinu. V decembri 1943, bol povýšený do hodnosti brigádneho generála. Brigáda pod jeho velením oslobodzovala Rudu, Bielu Cerkev a ďalšie mestá. U Žaškova sa brigáda zúčastnila korsuň – ševčenkovskej operácie. Dňa 18.5.1944 bol menovaný veliteľom 1. čs. armádneho zboru v ZSSR brigádny generál Jan Kratochvíl. Pod jeho velením bol zbor nasadený v karpatsko-duklianskej operácii, ale 10.9.1944 velenie opäť  prevzal  Ludvík Svoboda, kvôli s neúspešnému začatiu operácie.  Jednotka ako celok, sa vyznamenala v tejto  operácii – najväčšej horskej operácii 2. svetovej vojny, ktorá bola zároveň najväčšou operáciou čs. armády v jej histórii. Armádny zbor oslobodzoval Slovensko a východnú Moravu. Po mobilizácii Slovákov a zapojení miestnych partizánov vzrástol počet vojakov zhruba na 50.000. 3.4.1945 velenie nad zborom prevzal generál Karel Klapálek. Ostravsko-opavskej operácie sa zúčastnila čs. tanková brigáda spolu so zmiešanou leteckou divíziou – budúce časti novej armády.  Dňa 4.4.1945 vymenoval prezident Beneš tzv. košickú vládu. Ludvík Svoboda bol menovaný ako nestraník, ministrom národnej obrany. Na divízneho generála bol  povýšený 10.5.1945. Armádnym generálom sa stal 1.8.1945.

Jeho rodina zaplatila za toto veľmi krutú daň, keď bola takmer  celá  povraždená, spolu s tými, ktorí im pomáhali.  

Svoboda bol ministrom národnej obrany od vymenovania 4.4.1945, do odvolania 25.4.1950. Budovanie armády pod jeho vedením, podľa sovietskeho vzoru, bolo poznamenané mocenským bojom,  ktorý vyústil vo februári 1948.   Parlamentná demokracia bola  nahradená „vedúcou úlohou strany“. Po roku 1948 presadzoval Ludvík Svoboda predstavu, že armáda bude budovaná s rešpektovaním legionárskych tradícií ako národná a ľudová armáda, až bol obvinený z „politickej nespoľahlivosti a kolísania“. V priebehu „očisty“  armády na jar a v lete 1948 dochádza k podstatným zmenám aj na jej najvyšších miestach. Reicin po svojom zatknutí, označil Ludvíka Svobodu za „hlavnú brzdu“ tzv. „očisty armády.“ Nedôvera KSČ sa obrátila aj proti Svobodovi, nepomohlo ani to, že bol členom KSČ od roku 1948. Dňa 25.4.1950 bol odvolaný z funkcie ministra národnej obrany.  Bol mu ponúknutý „dôchodok z milosti“, ktorý odmietol a  22.11.1952 bol zatknutý.  Prepustený bol po mesiaci. Po prepustení z väzby intenzívne pomáhal družstvu v rodnej obci. Rodáci ho zvolili čestným predsedom JRD. Niektoré historické zdroje uvádzajú, že tu bol zamestnaný vo funkcii účtovníka.

Na základe udalostí (úmrtie Stalina, Gottwalda, pád Beriju) bol  rehabilitovaný v roku 1954, vďaka Chruščevovi. Do politiky sa nevrátil, ale v rokoch 1955-58 bol náčelníkom Vojenskej akadémie K. Gottwalda, tiež podpredsedom Zväzu protifašistických bojovníkov a Zväzu československo-sovietskeho priateľstva. Venoval sa práci na pamätiach v priestoroch Vojenského historického ústavu. Tu napísal svoje spomienkové knihy Z Buzuluku do Prahy a Cestami života.

Dňa 30.3.1968, počas Pražskej jari,  po abdikácii Antonína Novotného  a na návrh Alexandra Dubčeka,  bol Ludvík Svoboda, zvolený prezidentom republiky. Prvý tajnou voľbou od roku 1948. Z 288 hlasov bolo 282 „za“.  Dňa 6.4.1968 menoval novú vládu, v ktorej prevládali stúpenci reformy. Svojou autoritou prezidenta, podporoval reformný program Dubčekovho vedenia komunistickej strany. Prvá návšteva prezidenta Svobodu viedla na Slovensko a počas krátkej doby navštívil všetky kraje vlasti.

Reformný proces bol prerušený neohláseným vstupom vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie v noci na 21. augusta 1968. Prezidentovi bol vstup vojsk Varšavskej zmluvy oznámený veľvyslancom ZSSR.  Vyjadril protest: Konštatoval, že vojská nepozval, varoval pred nebezpečenstvom krviprelievania a zdôraznil, že celá zodpovednosť je na Sovietskom zväze a na ostatných zúčastnených krajinách.  Vojenský odpor bol nemysliteľný, vzhľadom na obrovskú početnú prevahu vojsk krajín Varšavskej zmluvy. Odmietol sa podriadiť návrhom ZSSR na legalizáciu vzniknutého stavu, odišiel do Moskvy a po ťažkých jednaniach sa vrátil so všetkými odvlečenými členmi vlády. Zabránil tým legalizovať vstup cudzích vojsk na územie ČSSR, stranícke odsúdenie predstaviteľov Pražskej jari a tiež krviprelievaniu v uliciach.

Po prijatí moskovského protokolu bol L. Svoboda presvedčený, že sa môžu, aj keď nie v plnej miere, realizovať predstavy ozdravenia socializmu v prospech spoločnosti. Na posilnenie pracovného kolektívu kancelárie prezidenta prizval  ako svojich poradcov reformne orientovaných odborníkov.

Dňa 27. 10.1968 Národné zhromaždenie schválilo zákon o čs. federácii. Podporoval ju, vyjadrovala vývoj, ktorého dosiahlo Slovensko po 50 rokoch od založenia spoločného štátu. 30.10.1968 ju ako prezident potvrdil  svojím podpisom v Bratislave na obnovenom Hrade. Začali sa však vytvárať podmienky pre návrat starých praktík – rozbehla sa tzv. normalizácia. Dňa 22.3.1973 bol Ludvík Svoboda znovu zvolený do funkcie prezidenta. Už predtým, ho postihla mozgová príhoda. Zdravotné problémy sa opakovali. Predčasne ukončil prezidentské funkčné obdobie v roku 1975. Prezidentom bol zvolený Gustáv Husák.

Po zvyšok svojho života žil Ludvík Svoboda so svojou manželkou v Prahe – Břevnove, v rodinnej vilke. Zomrel 20. septembra 1979. Manželka necelý rok po ňom.

Pohreb bol štátny s príslušnými vojenskými poctami. Rakva bola prepravovaná na delovej lafete z Hradu na koniec Letenskej pláně, kde bola preložená do pohrebného vozu a odvezená do krematória. Na rozdiel od pohrebov predchádzajúcich prezidentov, účasť verejnosti nebola organizovaná, napriek tomu ho na jeho poslednej ceste, sprevádzali tisíce občanov, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť. Vysielala ho aj televízia, myslím v priamom prenose. Videl som aj na rodičoch, že boli smutní.

_______________

Autor: Ján Levický

Zdroje:

palba.cz/album/displayimage.php?pid=7342

forum.valka.cz/topic/view/13494/Svoboda-Ludvik

komunismus.eu/ludvik-svoboda/

sk.wikipedia.org/wiki/Ludvík_Svoboda_(prezident)

Obrázok: palba.cz/album/albums/userpics/12045/normal_Ludvik_Svoboda_jako_Ministr_NO.JPG

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.