Magda Husáková – Lokvencová

Pre laickú verejnosť je viac známy jej ex-manžel Gustáv Husák – bývalý prezident ČSSR, no v pamäti divadelných nadšencov navždy ostane zapísaná ako prvá významná divadelná režisérka v slovenskej histórií.

O takých ženách, ktoré by boli rovnakým pojmom, nevieme a ani sa o nich neučíme. Ktovie prečo… „

Kalendár ukazoval 13. september 1916. Mestečko Pacov prežívalo ďalší obyčajný deň. A možno nie… V jednom z domov sa narodila Magdaléna Viera Lokvencová. Jej rodičia Juliana a Antonín tak do rodiny priviedli svojho prvého potomka, ku ktorému pribudli ešte dvaja. 

Začiatkom 20. rokov minulého storočia sa rodinka odsťahovala do Horných Motešíc pri Trenčíne. Magdin otec – inžinier agronóm, ktorý slúžil v Československej armáde, tu dostal prácu a stal sa správcom vojenského priestoruMatka Juliana zomrela na tuberkulózu, keď Magdaléna mala len 8 rokov a na otca tak padli všetky rodičovské povinnosti. S výchovou detí mu pomáhala svokra Anna Hradecká a spolu sa snažili dať deťom všetko, čo potrebovali. Otec bol veľkým obdivovateľom umenia, hudby a literatúry. Mal veľký rozhľad a ovládal niekoľko jazykov. Preto chcel, aby z jeho detí vyrástli samostatné osobnosti so slušným vzdelaním a aby si každý z nich našiel uplatnenie v profesií, ktorú si sám zvolí. Z Magdy vyrastala dáma, ktorá hrala tenis, jazdila na koni a hrala na klavíri. Neskôr odišla študovať na dievčenské gymnázium do Banskej Bystrice, ale vraj nebola príliš dobrou žiačkou, bojovala hlavne s pravopisom. V roku 1933 videla prvýkrát  predstavenie putovného divadla V+W a jej nadšenie bolo obrovské. Neskôr, na študentských večierkoch, sama spievala ich piesne a vystupovala v role „Voskovca“. Na gymnáziu sa tiež zoznámila so svojím budúcim manželom Gustávom Husákom. Spoznali sa na prednáške „Spolku socialistických akademikov“, ktorého bol Gustáv predstaviteľom a Magda bola jeho myšlienkami nadšená.

Po maturite v roku 1935 sa chcela vydať cestou herectva, no jej okolie ju od tohto cieľa odhovorilo, pretože herectvo bolo v tej dobe považované za menejcenné. Preto sa prihlásila na Právnickú fakultu Univerzity Komenského a v tom čase, na Husákov podnet, publikovala v ľavicovom časopise Šíp. Tiež sa stala členkou akademického spolku Právnik, vysokoškolského Spolku sociálnych akademikov a predsedníčkou Ženskej komisie slovenského zväzu študentstva. Za Gustáva sa vydala v roku 1938, čo jej neskôr pomohlo získať slovenské občianstvo, vďaka ktorému sa nemusela vysťahovať späť do Čiech. Jej otec však týmto zväzkom nebol príliš nadšený. Sám bol prívržencom pravicových ideálov a fanúšikom T. G. Masaryka, presného opaku svojho zaťa. Magdu a Gustáva ale nespájali len právnické štúdiá a spoločné ideály, ale aj láska k divadlu. Husák totiž organizoval divadelné predstavenia a hrával v stredoškolských divadlách.

Po svadbe sa manželia Husákovci nasťahovali do malej garsónky na Panskej ulici v Bratislave. Tu žili až do roku 1940. V tom istom roku získala Magda titul JUDr. a s manželom sa presťahovali do väčšieho bytu v dome, ktorý prenajímala vdova po J. G. Tajovskom. V tomto dome, príznačne ležiacom na Tajovského ulici, žili mnohí intelektuáli tej doby inklinujúci k ľavicovým myšlienkam. Magda nemala veľký vzťah k domácnosti a domácim prácam, preto si najala domácu. Tou sa stala pani Helena Kyselicová, ktorá sa o domácnosť starala aj po rozvode a za tie roky sa stala Magdinou priateľkou. V byte Husákovcov sa často schádzala veľká spoločnosť. Veľmi častými návštevníkmi boli hlavne Ladislav NovomeskýVladimír Clementis. Clementisa a Husákovcov spájalo veľké priateľské puto. Vladimír totiž zamestnal Husáka ako advokátskeho koncipienta a tiež poskytoval svoju kanceláriu, ako miesto stretávok pre vtedy zakázanú komunistickú stranu. Clementisova manželka Lýda zas držala ochrannú ruku nad Magdalénou a pomáhala jej hlavne v organizovaní mnohých spoločenských akcií.

Po obhájení svojho titulu nastúpila Magda ako právnička do Moravskej banky. Popri zamestnaní stále nezabúdala na svoj herecký sen a prihlásila sa na Hudobnú a Dramatickú akadémiu v Bratislave (neskoršie Štátne konzervatórium). Študovala u Jána Jamnického a Jozefa Budského.

V roku 1944 vypuklo Slovenské Národné Povstanie. Husákovci očakávali prvého potomka a Gustáv, ktorý sa aktívne podieľal na povstaní, sa bál o svoju manželku. Preto bola Magda, spolu s ranenými, ženami a deťmi, evakuovaná do Moskvy. Odleteli z letiska Tri Duby na Sliači. Štyri dni po evakuácií, 23. októbra 1944 porodila svojho prvého syna – Vladimíra.

Paradoxne jej pobyt v Moskve asi najviac ovplyvnil jej hereckú a režisérsku kariéru. Navštevovala miestne divadlá a dokonca sa zúčastňovala aj prednášok na Univerzite dramatických vied. Ruské divadlo v nej vzbudilo obrovské nadšenie. Jej rozhodnutie zanechať právnickú kariéru bolo spečatené.

Po návrate z Moskvy si Magda začala napĺňať svoje sny spojené s divadlom. Absolvovala študijný pobyt v slávnom Divadle E. F. Buriana v Prahe a svoju pozornosť upriamila na divadelnú kariéru. V tom období Husákovci prežívali blahobytné roky. Žili v krásnom dome. Narodil sa im druhý syn Ján (1946). Gustávova politická pozícia sa stále upevňovala a ich majetok tiež nebol zanedbateľný. Manželia však spolu netrávili skoro žiadny čas a vzhľadom na domácu, ktorá sa starala o domácnosť aj o deti, sa Magda rozhodla naplno vrhnúť do divadelnej sféry.

V roku 1946 sa jej manžel dostal do skupiny najvplyvnejších politických osobností krajiny a ona začínala v novootvorenom divadle Nová Scéna ako asistentka réžie. V práci sa chovala veľmi profesionálne. Vždy chodila pripravená a ku kolegom sa správala korektne. To jej zabezpečilo vynikajúce výsledky a po krátkej dobe svojho pôsobenia si mohla vyskúšať úlohu režisérky. Naštudovala pár menších divadelných projektov, napr. detskú veselohru Rozmarná Pamela (1947), Desať malých černoškov od A. Christie (1947). Vynikla v hudobnej komédií Adam a Eva po boku Františka Krištofa Veselého. Tiež vystupovala ako kráľovná v hre pre deti Snehulienka a 7 trpaslíkov, ktorú režijne pripravil František Dibarbora (1948), ale aj ako Dona Magdaléna v renesančnej komédií Sokyňa (1949) od Tirsa de Molinu. Ako prvá inscenovala slovenskú verziu hry B. Brechta, Žobrácka opera. Objavila sa aj vo filme Vlčie diery Paľa Bielika. Je síce možné, že postup v divadle a filme zaznamenala vďaka politickému postaveniu svojho manžela, no kladné ohlasy kritikov a divákov len potvrdzovali prirodzený talent. Jej tvorba sa vyznačuje hlavne veľmi veľkou diváckou atraktivitou a výraznou psychológiou postáv.

Roky blahobytu však predstavovali len ticho pred búrkou. 50. roky so sebou priniesli politické procesy, ktoré neobišli ani Gustáva. V roku 1950 bol zatknutý Vladimír Clementis a hoci sa Husák postavil proti nemu, ani on neskôr režimu neunikol. Zatkli ho 6. februára 1951. Magde zakázali divadelnú a filmovú činnosť. V decembri 1952 popravili Clementisa a Ladislava Novomeského čakalo 10 rokov väzenia. Magda bola spolu s deťmi počas „Akcie B“ vysťahovaná zo svojho bytu a tiež z Bratislavy. Husákov proces sa ťahal tri roky a Magda ani deti ho nemohli navštíviť. V polovici skúšania hry Mocný Jano ju odvolali z divadla Nová Scéna pre údajné „nemravné správanie, ktoré negatívne ovplyvňuje chod divadla“. Zároveň jej však ponúkli hviezdnu filmovú a divadelnú kariéru, ak sa verejne vzdá a odsúdi svojho manžela. To Magda odmietala a vytrvalo žiadala o možnosť Gustáva navštíviť spolu s deťmi. Návšteva sa jej podarila až po štyroch rokoch jeho väznenia a rozsudku, ktorý znel „doživotie“.

Po tom, ako ju vyhodili z divadla, si veľmi dlho nevedela nájsť prácu. Každý sa od nej odvrátil, lebo bola manželkounepriateľa ľudu“. Napokon sa jej podarilo nájsť miesto korešpondentky a kustódky v Slovenskom múzeu. Ani tu však nemrhala svojím časom a založila divadelnú zbierku, ktorá sa stala základom pre Divadelný ústav. Tiež si zarábala peniaze tým, že po večeroch štrikovala svetre.

Počas pôsobenia na Novej Scéne sa spoznala s hercom Ctiborom Filčíkom, ktorý jej bol oporou v ťažkých časoch jej života. V roku 1955 jej dovolili vrátiť sa k réžii. Odišla teda do košického divadla, kde získala angažmán a v roku 1956 jej ponúkli návrat na Novú Scénu. Samozrejme, túto ponuku s nadšením prijala. Keď v roku 1960 prepustili Gustáva z väzenia, oficiálne sa s ním rozviedla a pokračovala vo svojej kariére. Žila v partnerskom zväzku s Filčíkom a v divadle Nová Scéna sa režisérsky podieľala až na 39 hrách. Tiež sa objavila vo filmoch Štyridsaťštyri (1957), Jánošík I, II (1963), Muž, ktorý sa nevrátil (1959) a Polnočná omša (1962). Vystupovala v dvoch televíznych inscenáciách a jej posledná úloha bola v inscenácií Preber sa a spievaj (1965), v ktorej mala monológ veľmi podobný jej vlastnému osudu.

Počas svojho života spolupracovala s významnými umelcami slovenskej divadelnej a filmovej scény (s Emíliou Vášáryovou, Ladislavom Chudíkom, Gustávom Valachom, Viliamom Polónyim a inými).

Aj keď Magda nemala ešte ani 50 rokov, cítila sa duševne aj psychicky veľmi staro. Pila veľa čiernej kávy a napriek varovaniam lekárov nadmieru fajčila. Trápili ju bolesti hlavy a kĺbov, pociťovala silné napätie v rukách a trpela ochorením ciev. Dňa 17. januára 1965 stála ráno pred zrkadlom a sťažovala sa na bolesti hlavy. Zrazu odpadla. Privolaná sanitka ju previezla do nemocnice, kde večer zomrela. Pochovali ju na Slávičom cintoríne v Bratislave. Gustáv Husák sa deväť rokov po jej smrti stal prezidentom ČSSR a znovu sa oženil, ale vždy na Magdu spomínal, ako na svoju jedinú a najväčšiu lásku. Ctibor po jej smrti ostal žiť životom vdovca a slovenská spoločnosť na Magdu pomaly zabudla. Prvou spomienkou na túto významnú ženu bol televízny film Pamätáte sa na nich? (1991), ďalej kolokvium „Režisérka Magda Lokvencová“ o jej živote a diele konajúce sa na pôde Divadelného ústavu v Bratislave v roku 2002. V roku 2008 vyšla kniha Magda Husáková-Lokvencová – Prvá žena slovenskej divadelnej réžie od autorky Nadeždy Lindovskej. V roku 2013 vznikol dokument Prvá, ktorý dokumentuje život a dielo slovenských žien. Úvodná časť tohto dokumentu je venovaná práve Magdaléne Husákovej-Lokvencovej

Autorka: Júlia

Zdroj: litcentrum.sk, noveslovo.sk, fdb.cz, wikipedia.org, csfd.cz

Obrázky: style.hnonline.sk, historyweb.sk, citylife.sk

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.