Matej Bel I. (rodák z Očovej)

         V národných dejinách je množstvo významných rodákov z územia Slovenska, ktorí sa preslávili nielen na domácej ale aj európskej či medzinárodnej scéne. V minulosti to mali o to  ťažšie, že museli čeliť množstvu prekážok zo strany uhorských predstaviteľov. Jednou z takých osobností je rodák z Očovej, Matej Bel (1684-1749).

            Veľká ozdoba Uhorska alebo vlastným menom Matej Bel patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti 17., respektíve 18. storočia, pretože svojou neúnavnou aktivitou sa dokázal vypracovať na uznávaného odborníka najmä uhorských dejín a stal sa priekopníkom uhorskej vlastivedy a historickej geografie. Jeho najvýznamnejšie dielo Notície je dodnes neprekonaným súpisom drvivej väčšiny sídel vtedajšieho Horného Uhorska. Matej Bel však nebol iba vedec ale aj pedagóg a duchovný. Na evanjelickom gymnáziu v Bratislave sa mu podarilo zaviesť množstvo reformných prvkov, ktoré predbehli snahu Márie Terézie. Dbal najmä na jazykovú prípravu študentov, keďže sám vedel, že len ak študent ovláda plynule latinský, maďarský a nemecký jazyk má možnosť uplatniť sa na zahraničných univerzitách a po návrate do Uhorska môže prispieť k rozvoju krajiny.

            Veľkosť Mateja Bela spočíva v množstve tém, ktorým venoval svoj čas a úsilie. Zaoberal sa poľnohospodárstvo, vinohradníctvom, baníctvom, mineralógii, geografii, histórii či pôvode národov Uhorska. Vysoké pracovné nasadenie a zanietenosť sa podpísali na jeho zhoršujúcom sa zdraví. Náhla smrť na liečení mu neumožnila dokončiť začaté štúdie, traktáty či diela a po ňom jeho agendu neprebral nikto z jeho blízkych spolupracovníkov. Jeho rukopisy a bohatá zbierka sa presadala.

            V posledných rokoch ožila myšlienka na reedíciu Notícií, ktoré napísal Matej Bel so svojimi spoulpracovníkmi, na Trnavskej univerzite. Ambíciou doc. Mgr. Eriky Juríkovej, PhD. a kolektívu z Katedry klasických jazykov je znovu preložiť Belove Notície do slovenského jazyka a umožniť tak širokej laickej ale aj odbornej verejnosti nahliadnuť do najvýznamnejšieho projektu slovenského učenca. Do niekoľkých rokov by malo dôjsť k sumarizácií všetkých potrebných dát na vydanie Notícií, čo môže podnietiť regionálnych historikov k písaniu monografií o svojej obci, meste či okolí.

Stručný náčrt života Mateja Bela

            Matej Bel sa narodil v stredoslovenskej obci Očová v súčasnom okrese Zvolen 22. marca 1684 do rodiny roľníka a mäsiara Mateja Bela Funtíka a matky Alžbety rodenej Česnekovej. Okrem Mateja ml. mali ešte syna Juraja, ktorý zomrel v roku 1691. Uvažuje sa, že matka Mateja Bela mala maďarské korene a do Očovej sa iba prisťahovala.[1]

            Elementárne štúdium absolvoval na šľachtických školách v Lučenci (1691), Kalinove (1692) a Dolnej Strehovej (1693). Na istý čas musel štúdium prerušiť z dôvodu vážnej choroby. Od roku 1695 navštevoval evanjelické gymnázium v Banskej Bystrici, kde si získal pozornosť vtedajších vzdelancov a významných osobností školstva Jána Pilárika a Jána Buriusa. Jeho veľký talent ho predurčil k ďalšiemu štúdiu, a preto v roku 1700 odišiel do Bratislavy na evanjelické gymnázium s cieľom zdokonaliť sa v nemeckom jazyku. Odtiaľ  odišiel na kalvínske lýceum v Pápe a potom pokračoval vo Veszpréme, aby sa naučil maďarský jazyk. Ďalšou tragédiou v živote Mateja Bela bola strata otca, ktorý zomrel v roku 1702. Matej Bel sa na krátky čas vrátil do rodnej obce a následne chvíľu pobudol v Banskej Bystrici, odkiaľ sa vybral na univerzitu v Halle, kde študoval na filozofickej a teologickej fakulte. V Nemecku sa na prelome 17. a 18. storočia presadil pietizmus.[2] Toto hnutie ho ovplyvnilo na celý život najmä v jeho pedagogickej práci a po návrate do Uhorska musel čeliť útokom zo strany duchovenstva. Štúdium na univerzite ukončil verejnou obhajobou svojej dizertačnej práce Forma sanorum verborum[3] pod vedením profesora Joachima Johanna Breithaupta. Počas svojho štúdia na univerzite  sa zoznámil s hlavným predstaviteľom pietistického hnutia Augustom Hermannom Franckom. Po úspešnom zvládnutí univerzitného štúdia nastúpil na post rektora školy v Klosterburgu pri Magdeburgu. Po ročnej anabáze v Nemecku sa vrátil na evanjelické gymnázium v Banskej Bystrici, kde mu ponúkli funkciu konrektora a pomocného kazateľa. V tom istom roku 25. novembra bol vysvätený Štefanom Pilárikom za slovenského a nemeckého kazateľa pri špitálskom kostole sv. Alžbety. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa prejavovalo jeho pietistické zmýšľanie, čo odmietali tolerovať sympatizanti Habsburgovcov. Pietizmus ako pedagogický, filozofický a náboženský smer bol odmietnutý na synode v Ružomberku v roku 1707. Podotýkame, že v čase, keď Matej Bel zastával funkciu konrektora, prebiehalo posledné stavovské povstanie Františka II. Rákociho a taktiež katolícki Habsburgovci bojovali proti protestantom, ktorým na prelome 17. a 18. storočia znemožňovali stavať kostoly. Keď Banskú Bystricu obsadil cisársky veliteľ generál Sigbert Heister dostal sa do sporu s Matejom Belom, pretože konrektor odprevádzal evanjelických odsúdencov a trestancov na smrť, čo bol jasný prejav lojality so sedmohradským kniežaťom. V smútočnej reči sa mal hanlivo vyjadrovať proti monarchii, cisárovi či samotnému veliteľovi Heisterovi. Matej Bel sa nakoniec trestu smrti, ktorý mu hrozil za údajnú podporu Františka II. Rákociho, vyhol. V roku 1710 evanjelikom v Banskej Bystrici zabrali kostol, a tak Matej Bel vykonával iba úlohu konkrektora. V januári toho istého roku sa oženil s dcérou banskobystrického lekárnika Andreja Hermanna Zuzanou, s ktorou mal 8 detí, ale 3 zomreli ešte v detstve. Nepriaznivé podmienky v Banskej Bystrici prinútili Mateja Bela k odchodu na evanjelické gymnázium v Bratislave, kde zastával funkciu rektora a od roku 1719 pôsobil ako tretí kňaz. Po smrti Juraja Ferdinanda Gleichrosa zastával pozíciu druhého kňaza a až v roku 1744 po zosnutí Jána Andreja Rapachera sa dostal do funkcie prvého kňaza. Zdravotné problémy, ktoré trápili Mateja Bela od detstva, sa prejavili pri jeho pracovnom a vedeckom nasadení aj v pokročilejšom veku. V roku 1742 utrpel prvú porážku a ochrnul na pravú časť tela, čo ho obmedzovalo v ďalšej vedeckej a pedagogickej činnosti. Zdravotný stav Mateja Bela sa nezlepšil. Rozhodol sa na istú dobu stiahnuť a odišiel do kúpeľov do Altenburgu, kde dostal druhú porážku. 29. augusta 1749 Matej Bel v kúpeľoch na liečení zomrel na následky druhej porážky. O dva dni na to ho pochovali  na cintoríne sv. Michala za Michalskou bránou v Bratislave.[4] Po smrti Mateja Bela zdedila všetky pozostalosti jeho manželka, ktorá za 1600 zlatých predala všetky vedecké štúdie, knihy, publikácie či rukopisy ostrihomskému arcibiskupovi Jozefovi Batthyányimu. Časť kúpil Adam František Kollár a následne ich daroval Dvorskej knižnici vo Viedni. Matej Bel výrazne ovplyvnil svojich súčasníkov nielen v smere vedeckom, ale aj pedagogickom, filozofickom, historicko-geografickom či náboženskom. V nasledujúcich kapitolách sa zameriame na hlavné oblasti pôsobenia „ozdoby vlasti, zveľaďovateľa literatúry, hviezdy cirkvi, okrasy mesta…“ Takto ho označil vrstovník, evanjelický kňaz v Štítniku a Čerenčanoch Juraj Bahil.[5]

Matej Bel ako vedec

            Matej Bel od počiatku patril medzi výnimočných žiakov, čo dokazuje aj štúdium na nemeckej univerzite, kde sa dostal do kontaktu s poprednými pietistickými predstaviteľmi. Po skončení štúdia a ročnej anabáze v Nemecku sa vrátil do Uhorska a niekedy v rokoch 1718 a 1719 sa rozhodol pre vtedy grandiózny projekt geograficko-historického opisu Uhorska.[6] V tých istých rokoch vypracoval dotazník, ktorý distribuoval medzi svojich študentov pochádzajúcich z rôznych stolíc Uhorska. Práve študenti sa stali najbližšími spolupracovníkmi Mateja Bela pri získavaní historických a geografických poznatkoch. Bel mal veľmi dobrý prehľad o študentoch, keďže učil či už v Banskej Bystrici alebo Bratislave.[7]

            Medzi jeho najbližších spolupracovníkov patril Ján Matolay, ktorý bol jeho žiakom. Bel mu zveril spracovanie Bratislavskej a Komárňanskej župy. Druhým najbližším spolupracovníkom bol Ján Tomka-Saský. Práve títo dvaja spomínaní spolupracovníci a dobrí priatelia Mateja Bela sa spolu podieľali na viacerých dielach a výskumoch. Okrem Jána Matolaya a Jána Tomka-Saského sa na historicko-geografickom výskume podieľali Juraj Buchholtz ml., Pavol Ráday, Ján Radvanský, Ján Záborský, Dávid Frühauff,  Ebehard Hauberus, Samuel Székély de Dobo a mnohí ďalší. Je pozoruhodné, že Matej Bel dokázal zhromaždiť vysoký počet ľudí aj napriek svojej časovej zaneprázdnenosti a zlému zdravotnému stavu. V mnohých prípadoch sa mu stávalo, že jeho študenti či spolupracovníci neboli pri spracovaní uhorských stolíc precízny alebo meškali s dodaním sľúbeného materiálu. Matej Bel oslovil svojho dobrého známeho a kmotra Samuela Mikovínyho, aby vyhotovil mapy stolíc. Ak sa k Belovi dostal spomínaný dotazník, spracoval ho do knižnej podoby a rukopis poslal jednotlivým stoliciam na posúdenie. Tu narazil na mnohé problémy, pretože niektoré sa neunúvali ani odpovedať či vrátiť rukopisy. Predstavitelia Nitrianskej stolice dokonca navrhli, aby radšej prepísal celý popis župy lebo opravovať to nemá zmysel kvôli množstvu chýb, nepresností a poloprávd. Vydanie prvého dielo sa odďaľovalo natoľko, že požiadal cisársky dvor a samotného cisára o pomoc pri získavaní informácií, keďže mnohé stolice argumentovali tým, že podrobný geografický opis s vyobrazením môže napomôcť prípadnému nepriateľovi pri vojenskom ťažení proti Habsburgovcom. Matej Bel napriek všetkým negatívnym ohlasom na jeho vedeckú činnosť získal podporu u cisára Karola VI.[8]

            Prvý zväzok veľkolepého diela  Notitia Hungariae novae historico-geographica vyšiel v roku 1735, ktorý na osobnej audienci odovzdal cisárovi Karolovi VI. Tento zväzok bol vytlačení vo Viedni vďaka viedenskému kníhkupcovi Straubovi a amsterdamskému typografovi Johannovi Petrovi van Ghelenovi. Druhý a tretí zväzok vyšli o rok neskôr, respektíve o dva. Štvrtý zväzok sa podarilo vydať až v roku 1742, a to kvôli zmene na tróne, keďže po Karolovi VI. nastúpila na trón Mária Terézia, ktorá musela prioritne riešiť vojnový stav s Pruskom. Týmto 4-zväzkovým dielom Matej Bel položil základy uhorskej vlastivedy a Karol VI. ho ešte stihol povýšiť do šľachtického stavu. Všetky zväzky recenzovala Dvorská kancelária vo Viedni. Opis každej stolice bol rozdelený do dvoch častí, a to na všeobecnú charakteristiku a špeciálne osobitosti. Belove Notície zachytávajú celkovo 3354 sídel na území vtedajšieho Slovenska, pričom z rôznych archívnych materiálov a zdrojov vieme, že na začiatku 20. rokov 18. storočia existovalo 3589 miest a dedín. Pri niektorých sídlach sa síce Matej Bel alebo jeho spolupracovníci obmedzil na jednu či dve vety, ale aj to nám môže napomôcť pri rekonštruovaní vtedajšej spoločnosti a historických okolností. Piaty zväzok Notícií už nevyšiel, pretože zdravotný stav Mateja Bel sa zhoršil a po jeho smrti sa syn Karol Andrej nepodujal na túto náročnú úlohu.[9]

            Matej Bel sa nevenoval iba historicko-geografickému opisu Uhorska. Písal spisy, články a knihy najmä v latinčine a nemčine. Udržiaval kontakt nielen s významnými osobnosťami Uhorska. Na Belovom zozname dopisovateľov figurovali mená ako Samuel Mikovíny, Daniel Krman, Ján Radvanský, Samuel Michalides či viacerí biskupi z nemecky hovoriacich krajín. Počas svojho života sa stal členom Akadémie vied v Berlíne, Jene, Olomouci a Londýne. Tešil sa veľkej pocty od zahraničných kolegov z oblasti vedy.[10]

            Okrem historicko-geografického veľdiela o Uhorsku napísal Pojednanie o starom hunsko-skýtskom písme (Lipsko, 1718), Posol starého a nového Uhorska (Norimberg, 1723), Príprava k dejinám Uhorska (Bratislava, 1735-1746).[11]

            Matej Bel sa vo svojej vedeckej činnosti okrem iného zameriaval na staré národy Uhorska. Rozlišoval medzi natio hungarica (Maďari) a natio slavica (Slováci, respektíve Slovania). Okrem latinčiny a nemčiny publikoval množstvo projektov v maďarčine. Už v roku 1713 vydal Dejiny maďarského jazyka – vznik a vývoj, čo bolo prvé dielo venované historickým úvahám o Maďaroch. Vo svojich vedeckých článkoch a knihách sa snažil dokázať príbuzenstvo Maďarov, Avarov a Hunov. Náklonnosť k Maďarom dokazuje jeho výrok : „Maďari sú páni vo vlasti!“ Nezabudol ani na Rusínov, ktorých označil ako coloni vagabundi[12], a chorvátsku menšinu usednú v okolí Bratislavy.[13]

            V rokoch 1739 až 1744 sa Matej Bel zahrával s myšlienkou vydať 12-zväzkové dielo o uhorských spisovateľoch minulosti a podobne zamýšľal spracovať sedmohradských spisovateľov. To sa mu však nepodarilo, podobne ako aj dielo o Karpatoch, nad ktorým uvažoval od roku 1739.[14]

            Svoje vedecké teórie a myšlienky propagoval vo vtedy najvýznamnejších časopisoch po celej Európe ako napríklad Miscellanea Berolinensia, Nova Lipsiensia, Hamburger Magazin či Philosophical Transaction.[15]

            Osobitú pozornosť Matej Bel venoval výskumu kúpeľov a minerálnych prameňov. V tejto oblasti nadviazal na prácu humanistu Juraja Wernera, narodeného v Sliezku ale pôsobiaceho na území Slovenska, či rektora Trnavskej univerzity Martina Szentiványiho. Najväčším pomocníkom pri zbieraní a analyzovaní dát mu bol stoličný lekár Zvolenskej a Turčianskej stolice Karol Moller. Prvé poznatky o kúpeľoch a minerálnych prameňoch publikoval Bel v diele  Hungariae antiquea et novae prodromus (1723), ktoré bolo doplnené rytinami Samuela Mikovíniho. Po celom Uhorsku si získaval Matej Bel svoju priazeň a aj pri spracovávaní tejto problematiky si našiel množstvo pomocníkov. Okrem spomínaného Karola Mollera mu vypomáhali stoličný lekár Novohradskej župy Andrej Hermann a rektor kežmarskej školy Juraj Bohuš. Belovo dielo inšpirovalo neskorších bádateľov a určite aj jeho poznatky o kúpeľoch a minerálnych prameňoch v Uhorsku sa stali inšpiráciou pre zostavenie oficiálneho registra prameňov (1763–1764).[16]

            Uhorsko bolo prevažne agrárnou krajinou, čo Matej Bel určite vedel, a tak sa rozhodol vedecky venovať poľnohospodárstvu a vinohradníctvu. V otázke poľnohospodárstva nadviazal na publikačnú činnosť ostrihomského arcibiskupa Juraja Lippaya a rektora Trnavskej univerzity Martina Szentiványiho. Matej Bel avizoval prácu o poľnohospodárstve v diele Hungariae antiquae et novae prodromus (1723). Prvú reálnu zmienku o spomínanej problematike načrtol Matej Bel v roku 1727 aj to iba v osobnej korešpondencii s Pavlom Rádayom. Nevieme s určitosťou povedať, kedy dielo venované otázkam poľnohospodárstve dokončil, ale predpokladá sa, že to bolo v roku 1727, pretože traktát poslal istému Pelargovi, ktorý ho mal redigovať, opraviť a prípadne doplniť. Ďalšia zmienka o diele, ktoré dostalo názov Tractus de re rustica Hungarorum, sa nám objavuje až v roku 1738, kedy sa uchádzal o členstvo v Petrohradskej akadémii vied. So zberom informácií a pravdepodobne aj písaním mu pomáhal jeho žiak a blízky spolupracovník Ján Matolay. Okrem poľnohospodárstva opísal v diele, ktoré mimochodom zostalo iba v rukopise, život Rusínov, Slovákov a Maďarov v Uhorsku. Vzácnym prvkom v traktáte je zoznam pestovaných rastlín v botanickej záhrade Ferdinanda Heindela v Bratislave.[17]

            V krátkosti sa venuje vinohradníctvu, ktoré bolo na území severovýchodného Uhorska rozšírené v prevažnej miere len na súčasnom západnom Slovenske a južných častiach stredného a východného Slovenska. Vo viackrát spomínanom diele Hungariae antiquae et novae prodromus (1723) opísal šopronské víno a systém vinohradníctva v tejto župe. Okrem iného napísal krátku stať s názvom O uhorskom vinohradníctve (v rokoch 1720 až 1725), kde sa venuje vinohradníctvu a kvalite vína vo Svätom Jure.[18]

            Za zmienku stojí snaha napísať samostatné dielo o banských mestách a baniach v Hornom Uhorsku. Väčšinu poznatkov o banských oblastiach na území súčasného Slovenska zhrnul v Notíciách. Avšak dielo venujúce sa výhradne banským mestám v Hornom Uhorsku nikdy nevyšlo. Zachoval sa iba nedokončený opis 7 banských miest v nemeckom jazyku.[19]

            Matej Bel okrem vykonávania kňazskej služby písal množstvo duchovne orientovaných spisov, článkov či dokonca modlitebné knihy pre veriacich. V Banskej Bystrici vydal pre maďarských veriacich dielo Freylinghausena Compendium avagy rövid summaja, preklad Novej zmluvy od Karolyiho a Arndtove dielo Paradicsom kertecke. V nemeckom jazyku vytlačil modlitebnú knihu Gottsuchende Seele (1729, Lipsko) a pre duchovenstvo zase latinské diela Ethica Davidico -Slamonea (1725, Lipsko) a Prece Christianae (Lipsko, 1728). Pre slovenských veriacich vydal dielo Arndta Patery knihy o pravem kresťanství (1715, Bratislava). V Halle sa Belovi podarilo vydať Arndtovu modlitebnú knihu Záhradka rajská, plná kresťanských ctností, jenž vrúcne, nábožne a potešitelné modlitby do duší vštípené býti mají. V nasledujúcich rokoch sa revidoval Bibliu. Konkrétne v Halle v roku 1722, v Brehu v roku 1745 a 21 rokov neskôr v Berlíne.[20]

Pokračovanie života Matej Bela nájdete na tomto mieste

___________

Autor

Bc. Matúš Burda

Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave

Filozofická fakulta

Katedra historických vied a stredoeurópskych štúdií

Zoznam použitej literatúry:

Knižné zdroje

  1. TIBENSKÝ, Ján (ed.). Matej Bel doba – život – dielo. Bratislava : SAV. 1987. 416 s.

Zborník

  1. NAGY, Imrich. Matej Bel a Banská Bystrica. In SNOPKOVÁ, Blanka (ed.). Významné osobnosti v dejinách Banskej Bystrice. Banská Bystrica : Štátna vedecká knižnica. 2010. s. 94-104. ISBN 978-80-89388-33-2 .

Periodiká

  1. HANESOVÁ, Dana. Pedagogická koncepcia Mateja Bela (1684 – 1749). In sk, 2014, roč. 5, č. 4, s. 273-289. ISSN 1338-0982.
  2. JÓNA, Eugen. Matej Bel (1684-1749). In Slovenská reč, 1984, roč. 49, č. 3, s. 129-148.

Online dokumenty

  1. HAJSKÝ, Norbert. Matej Bel (1684-1749). (pdf. dokument)

Rozhlasová relácia

  1. Matej Bel (hosť : doc. Mgr. Erika Juríková, PhD.)

Edované pramene

  1. BEL, Matej. Zemplínska stolica. Preklad z jazyka latinského. Bratislava : Zemplínsky valal. 1999. ISBN 80-968450-6-3.

[1]    JÓNA, Eugen. Matej Bel (1684-1749). In Slovenská reč, 1984, roč. 49, č. 3, s. 129-148.

[2]Náboženské protestantské hnutie rozširujúce sa najmä po 30 ročnej vojne v nemeckom priestore, ktoré kládlo dôraz na zbožnosť a čistotu kresťanstva.

[3]Obraz zdravých slov (Halle, 1709)

[4]Cintorín zrušili v roku 1784. Hrob Mateja Bela sa do dnešných čias nezachoval, keďže zanikol v súvislosti s rozširujúcou sa zástavbou.

[5]  NAGY, Imrich. Matej Bel a Banská Bystrica. In SNOPKOVÁ, Blanka (ed.). Významné osobnosti v dejinách Banskej Bystrice. Banská Bystrica : Štátna vedecká knižnica. 2010. s. 94-104. ISBN 978-80-89388-33-2 ; JÓNA, Eugen. Matej Bel (1684-1749). In Slovenská reč, 1984, roč. 49, č. 3, s. 129-148.

[6]V 20. rokoch sa zameral na písanie diela Zemepis nového Uhorska, pričom inšpiráciou pre plánované dielo a Notície mu bol rukopis slovenského exulanta v Nemecku Krištofa Parschitia Descriptio Hungariae (1698, Wittenberg).

[7] TIBENSKÝ, Ján (ed.). Matej Bel doba – život – dielo. Bratislava : SAV. 1987. 416 s.

[8] TIBENSKÝ, Ján (ed.). Matej Bel doba – život – dielo. Bratislava : SAV. 1987. 416 s; BEL, Matej. Zemplínska stolica. Preklad z jazyka latinského. Bratislava : Zemplínsky valal. 1999. ISBN 80-968450-6-3.

[9] TIBENSKÝ, Ján (ed.). Matej Bel doba – život – dielo. Bratislava : SAV. 1987. 416 s; BEL, Matej. Zemplínska stolica. Preklad z jazyka latinského. Bratislava : Zemplínsky valal. 1999. ISBN 80-968450-6-3.

[10] TIBENSKÝ, Ján (ed.). Matej Bel doba – život – dielo. Bratislava : SAV. 1987. 416 s.

[11] TIBENSKÝ, Ján (ed.). Matej Bel doba – život – dielo. Bratislava : SAV. 1987. 416 s.

[12]Z lat. túlajúci sa roľníci

[13]

[14] TIBENSKÝ, Ján (ed.). Matej Bel doba – život – dielo. Bratislava : SAV. 1987. 416 s.

[15] TIBENSKÝ, Ján (ed.). Matej Bel doba – život – dielo. Bratislava : SAV. 1987. 416 s.

[16] TIBENSKÝ, Ján (ed.). Matej Bel doba – život – dielo. Bratislava : SAV. 1987. 416 s.

[17] TIBENSKÝ, Ján (ed.). Matej Bel doba – život – dielo. Bratislava : SAV. 1987. 416 s.

[18] TIBENSKÝ, Ján (ed.). Matej Bel doba – život – dielo. Bratislava : SAV. 1987. 416 s.

[19] TIBENSKÝ, Ján (ed.). Matej Bel doba – život – dielo. Bratislava : SAV. 1987. 416 s.

[20] TIBENSKÝ, Ján (ed.). Matej Bel doba – život – dielo. Bratislava : SAV. 1987. 416 s.; HAJSKÝ, Norbert. Matej Bel (1684-1749). (pdf. Dokument)

Obrázok: upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/2/28/Matej_Bel.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.