Najkrvavejšia britská dynastia IV. (Tyrania)

Po vyše 250 rokov vládla Anglicku dynastia, ktorú hnala vpred žiarlivosť, nenávisť, túžba a pomsta. Nemala zľutovanie so svojimi rivalmi. Záverečná časť nášho štvordielneho seriálu rozpráva príbeh posledného kráľa z dynastie Plantagenetovcov, ktorý sa z nevinného chlapca zmenil na absolutistického tyrana. Jeho vláda bola plná krutosti a položila dynastiu na kolená.

Začiatky vlády Richarda II. a roľnícke povstanie

V roku 1377 nastupuje na anglický trón vo veku 10 rokov Richard II. (1367-1400), pričom už o štyri roky neskôr napádajú Londýn tisícky roľníkov, nespokojní s poradcami mladého kráľa, ktorí vládli v jeho mene a ktorých ľud považoval za príliš chamtivých. Anglicko sa ocitá na pokraji krvavej anarchie a zúfalí ministri vydávajú v kráľovom mene reformy. Na upokojenie zúrivého davu to však nestačí.

Kráľ sa s povstalcami stretáva na otvorenej krajine neďaleko Smithfieldu dňa 15. júna 1381, kde mu vodca povstania Wat Tyler predkladá ich požiadavky. Tie sú značne radikálne, keďže rebeli chcú odstrániť tituly biskupov a šľachticov, a teda nastoliť spoločnosť, v ktorej sú si všetci rovní. Ide o určitú verziu komunizmu. Počas stretnutia jeden muž z kráľovej družiny Tylera smrteľne poranil a povstalci tak boli pripravení do boja.

Tomu zabránil sám Richard II. tým, že v napätej situácii podišiel k zvyšku postalcov a prehovoril k nim po anglicky ako ich vodca, kapitán a kráľ. Prikáže im, aby zložili zbrane, čo povstalci prekvapujúco urobia a padnú pred ním na kolená. Tento akt bol následne považovaný za úžasný prejav odvahy mladého kráľa. Je však možné, že Richard bol jednoducho presvedčený, že ľud ho miluje, Boh stojí na jeho strane a jeho vôľa sa splní, keďže v tomto duchu bol vychovávaný po celý svoj život.

Počas nasledujúcich mesiacov boli usmrtené stovky, možno až tisícky sedliakov a jeho vôli sa na dlhší čas už nikto neodvážil postaviť. Povstanie Richarda naučilo, že je praktickejšie, ak sa ľud svojho kráľa obáva než ho miluje.

Mladí šľachtici verzus stará garda

V roku 1382 sa Richard II. oženil s dcérou českého kráľa a rímskonemeckého cisára, s Annou Českou (1366-1394), ktorá na neho mala očividne dobrý vplyv. Už nebol malým chlapcom a nechcel, aby mu ostatní neustále radili, ako má vládnuť. Na kráľovský dvor privádza mnoho mladých šľachticov, vrátane svojho favorita Roberta de Vere (1362-1392).

Tým sú utláčaní do pozadia starší kráľovi poradcovia, ako napríklad jeho strýko Tomáš Woodstock, vojvoda Gloucester (1355-1397) a arcibiskup z Canterbury. Tí v kráľovi aj naďalej videli dieťa a keďže nemal potrebných 21 rokov, považovali za správne viesť jeho vládu. Kráľ im však dáva najavo, že ho ich názor nezaujíma. Rozkol medzi ním a staršími poradcami sa čoraz viac prehlbuje. Ich pozície dáva svojím novým priateľom, jeho plány však náhle pozmení kríza v nekončiacej vojne s Francúzskom.

Francúzi sa pripravujú na inváziu do Anglicka, proti ktorej kráľ nič nerobí, a tak starší poradcovia s pomocou parlamentu na neho naliehajú, aby sa zbavil svojich nových spojencov. Nahnevaný Richard ich obviní zo zrady a vyhráža sa, že ak mu neustúpia, privedie si na pomoc Francúzov. Je však pod priveľkým tlakom. Novým ministrom sú odobraté pozície a moc nad krajinou a vládou dočasne preberajú Gloucester a ďalší poprední šľachtici.

V auguste 1387 zorganizuje Richard II. v Nottinghame tajné stretnutie sudcov, kde ich presvedčí odsúhlasiť zákon, podľa ktorého je každý akt realizovaný proti kráľovi zradou. Situácia medzi kráľom s novými prívržencami a starými poradcami sa čoraz viac vyostruje. Každý šľachtic v Anglicku si volí pridať sa na jednu z dvoch proti sebe stojacich strán. Do centra pozornosti sa dostáva kráľov bratranec Henrich Bolingbroke (1367-1413), ktorý si dosiaľ získaval vojenské skúsenosti a prestíž na rytierskych turnajoch.

Konfrontácia Richarda II. v Toweri

Henrich bol spočiatku voči Richardovi II. lojálny, nenávidel však jeho hlavného spojenca Roberta de Vere, ktorý zaberal územia náležiace Henrichovi a zaškrtil svoju manželku, ktorá bola súčasne Henrichovou sesternicou. Družinu de Vere sa Henrichovi podarí napadnúť a sám de Vere utečie do Francúzska, odkiaľ sa už nikdy nevrátil. Týmto činom sa Henrich v podstate postavil na stranu šľachticov proti kráľovi, ktorému nezostala iná alternatíva ako konfrontovať svojich rivalov v Toweri.

Henrich Bolingborke, vojvoda Gloucester a ďalší traja poprední šľachtici rokovali s Richardom II. v Toweri po tri dni. V tom čase sa vedelo už aj to, že kráľ bol v tajnosti v kontakte s Francúzskom ohľadom ukončenia vojny. Mnoho ľudí očakávalo, že skupinka prinúti kráľa k abdikácii, k tomu však z obáv pred vypuknutím občianskej vojny nedošlo. Vo februári 1388 sa namiesto toho šľachtici stretli s kráľom v parlamente, kde mu sľubovali vernosť. Podobný záver bol pre Richarda ďôkazom toho, že môže podniknúť čokoľvek, Boh bude stáť na jeho strane.

Richard II. rozširuje svoju moc a mstí sa nepriateľom

Po strete v Toweri sa kráľ nejaký čas drží pri zemi, už však presiahol vek 21 rokov a mohol tak vládnuť krajine sám bez pomoci poradcov. Henrich Bolingbroke sa navyše zúčastňoval križiackej výpravy, a tak Richard využíva situáciu na zvyšovanie svojej kontroly nad krajinou. Uzatvára prímerie s Francúzskom a zlepšuje svoje vzťahy so staršími šľachticmi. Zároveň si ale v tajnosti v severnom Anglicku buduje súkromné vojsko zložené z nájomných vojakov – žoldnierov, ktorí sú verní iba jemu.

Po návrate Bolingbroka do Anglicka vládne v krajine mier. Kráľ spraví z bratranca svojho poradcu a diplomata. V auguste 1394 však náhle vo veku 28 rokov zomiera Richardova manželka Anna, ktorej sa darilo udržiavať jeho temperament na uzde. Po jej smrti kráľa už v presadení vlastnej vôle nič nezastaví. S podporou súkromnej armády presadí svoju verziu zákona o zrade, podľa ktorej ktokoľvek, kto ho zradí, bude za svoj čin usmrtený.

V roku 1397 spúšťa Richard II. pomstu proti tým, ktorí ho konfrontovali v Toweri. Necháva uväzniť a súdiť Tomáša Beauchamp, earla z Warwicku (1338-1401), Richarda FitzAlana, earla z Arundelu (1346-1397), ba aj svojho strýka vojvodu Gloucestera. Viny sa zbavil len Tomáš Mowbray, gróf z Norfolku (1367-1399), priklonením na kráľovu stranu. V septembri boli traja muži súdení, earl z Arundelu popravený, vojvoda Gloucester umučený k smrti a earl z Warwicku vyhnaný do exilu.

Z piatich mužov, ktorí kráľa konfrontovali v Toweri, už zostal iba Henrich Bolingbroke a gróf z Norfolku. Obaja si však určite uvedomovali, že nie sú dlho v bezpečí a Anglicko začína čoraz viac pohlcovať strach a paranoja. Koncom roka kráľ oboch vyhnal do exilu, Bolingbroka na desať rokov a Norfolka na doživotie.

Absolútna tyrania Richarda II.

Vendetta Richarda II. sa skončila a aby si zaistil vernosť ostatných anglických šľachticov, voči ktorým mal podozrenie, prinútil ich potvrdiť mu lojalitu svojou pečaťou, na základe ktorej by mohol od nich žiadať majetky alebo ich obviniť zo zrady. Kráľova tyrania dosahuje svoj vrchol, keď vo februári 1399 zomiera jeho strýko, Ján z Gentu (1340-1399). Zanechal po sebe rozsiahle dedičstvo s množstvom hradov a pozemkov, ktoré malo pripadnúť jeho synovi Henrichovi Bolingbrokovi, nachádzajúcemu sa v tom čase v exile vo Francúzsku, čím by sa z neho stal najmocnejší šľachtic v Anglicku.

To Richard nechcel pripustiť, preto zabral Henrichove dedičstvo pre seba, čím porušil jeden zo základných princípov Anglicka, právo na vlastníctvo a dedičstvo. Zároveň dal Henrichovi konečný dôvod k tomu, aby proti nemu zakročil. Kráľ už bol absolútnym tyranom, ktorého sa obávala celá krajina a ktorý plánoval šíriť svoju tyraniu na území Írska. Jeho neprítomnosť v Anglicku využíva Henrich, ktorý prichádza z Francúzska a na ktorého stranu sa pridáva značná časť anglickej šľachty.

Končí sa éra dynastie Plantagenetovcov

Zjednotená armáda celej krajiny je silnejšia než Richardove súkromné vojsko a po návrate z Írska je tak Richard nútený vzdať sa svojmu bratrancovi, ktorý ho nechá uväzniť v Toweri. Dňa 29. septembra 1399 je Richard II. nútený abdikovať a na druhý deň sa Henrich Bolingbroke prehlasuje za kráľa ako Henrich IV. Spraví tak navyše v angličtine a nie tradičnej latinčine alebo francúzštine, ako prvý kráľ od príchodu Normanov, čím dáva Angličanom jasne najavo, že je jedným z nich a je iný ako jeho predchodca.

Richard II. zomiera vo februári 1400 bez známky násilia na tele, a tak v podstate nikomu nepripadne zodpovednosť za jeho smrť, obzvlášť nie novému kráľovi. Predpokladá sa, že ho nechali uväzneného bez vody a jedla. Zomrel teda od hladu a smädu. So smrťou Richarda II. a nástupom Henricha IV. na anglický trón sa končí vyše 250 – ročná vláda dynastie Plantagenetovcov, ktorí vládli od čias Henricha II. krajine po osem generácií.

Najkrvavejšia britská dynastia I. (Zrada)

Najkrvavejšia britská dynastia II. (Nenávisť)

Najkrvavejšia britská dynastia III. (Pomsta)

_______________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Britain’s Bloodiest Dynasty: The Plantagenets 4of4 Tyranny

Obrázok: military-history.org/wp-content/uploads/2013/06/Richard-II.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.