Nemecké ochranné krídla

13. marec bude navždy tvoriť súčasť slávne neslávnych dejín Slovenského štátu. Písal sa rok 1939. Európa sa držala pod pokrievkou vriaceho kotla, ktorý mal čoskoro explodovať. Začínalo sa realizovanie Hitlerových plánov o vytvorení „Tretej ríše“, stáli sme na prahu 2. svetovej vojny.

V noci z 12. na 13. marca 1939 navštívil ThDr. Jozefa Tisa na jeho fare v Bánovciach nad Bebravou Hitlerov emisár. Tiso, ako poslanec česko-slovenského parlamentu a člen československej vlády, bol vyzvaný, aby navštívil führera v jeho stane. Pravdepodobne šlo skôr o rozkaz ako o pozvanie. Už pred tým bol Hitler odmietnutý Karolom Sidorom, ktorý výzvu „veľkého vodcu“ jednoducho odignoroval. Tiso vedel, že pôjde o budúcnosť Slovenska. Pozvanie prijal a jeho rozhodnutie mu schválili aj predstavitelia autonómnej vlády, tentoraz už i samotný Sidor. Na trinásty marcový deň nastúpil ThDr. Jozef Tiso do lietadla a odletel do Berlína. On, Ferdinand Ďurčanský, minister zahraničných vecí Nemecka Joachim von Ribbentrop a samotný Adolf Hitler rokovali o osude Slovenska a Čiech

Z dôrazného führerovho monológu bolo zrejmé, že má s Československom iné plány a smer, ktorým sa uberá osud tejto krajiny, nie je podľa jeho gusta. Plánoval obsadiť Čechy a naliehal na Tisa, aby zabezpečil vyhlásenie samostatnosti Slovenska, inak i túto malú „bezvýznamnú“ krajinu postihne rovnaký osud. Tiso odmietol vyhlásiť autonómiu prostredníctvom nemeckého rozhlasu v Berlíne a požiadal o mimoriadne zasadnutie poslancov Snemu Slovenskej krajiny, ktoré sa malo konať nasledujúci deň. Rokovania, ktoré sa odohrali 14. marca 1939, viedli k vyhláseniu samostatnosti. Celý proces prebiehal v súlade s legislatívou. Tak vznikol naoko samostatný Slovenský štát, ktorý bol však vo všetkom podriadený Nemecku, stal sa jedným z jeho „satelitov“. Silno zvierajúce „ochranné krídla“ Nemecka bolo cítiť na každom kroku. Ten stisk dusil, ťažil, ubližoval. Karol Sidor ťažko znášal, že sa do jeho plánov a politiky miešali Nemci. Predstavoval si, že nadviaže spoluprácu s Poľskom a práve táto krajina mala byť zámienkou pre rozpútanie 2. svetovej vojny. Keďže sme nechceli byť vydaní napospas Maďarom, ani sa zmieriť s protektorátom, museli sme vzniknutú situáciu akceptovať. ThDr. Jozef Tiso, prezident prvej Slovenskej republiky pod záštitou Tretej ríše, zostal zlomený, ale odhodlaný podporovať svoj štát. Karol Sidor sa stal po menovaní novej vlády ministrom vnútra. Už 15. marca musel riešiť dôrazné nariadenie nemeckej Karmasinovej Deutsche Partei o okamžitom prepustení štyroch nemeckých väzňov podozrivých z atentátu, ktorý bol spáchaný 12. marca. Výbuch zabil jedného muža a narobil veľa škody. Sidor vydal rozkaz na prepustenie vojakov, pretože nemal inú možnosť. Nemci čakali na zámienku, aby mohli začať s inváziou. Následne, po vydaní rozkazu, sa minister vnútra rozhodol opustiť svoje ministerské kreslo. Malý Slovenský štát bol celkom závislý od Nemecka.

Tiso bol po vojne odsúdený na smrť. Čo by sa však stalo, keby netoleroval Hitlerove rozmary? Kde by bolo Slovensko dnes?  Snáď najsmutnejšiu kapitolu podriadeného Slovenska tvorí problematika židovskej otázky, ktorá pridáva našej histórií krvavý odtieň. I tu sa však treba opýtať, aké boli reálne možnosti na protest. Uvedomiť si treba aj fakt, že všetkým štátom Európy trvalo skutočne veľmi dlho, kým uverili, že Židia sú posielaní na smrť. Vedeli o Hitlerovej sebadôvere, arogantnosti i ambíciách, no nechceli akosi uveriť v „netvora“, ktorého v sebe živil. Môžeme hľadať vinníkov a polemizovať, no nik nevie, akoby sám reagoval pod nátlakom, v hre o životy i národnú hrdosť „svojich“ ľudí.

Zdroj: snn.sk, jozefkuric.blog.sme.sk

Obrázky: style.hnonline.sk, ostfront.wz.cz

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.