Nevšedný život palatína

… v službách protiosmanského boja- gróf Pavol Esterházi (1635-1713)

 

Pavol Esterházi sa narodil 8. septembra 1635 ako siedme dieťa z druhého manželstva svojho otca, palatína Mikuláša Esterháziho, s vdovou Kristínou Turzovou, rod. Ňáriovou. Väčšina jeho mladších súrodencov v čase jeho príchodu na svet už nežila, tak sa s jeho narodením spájali mnohé nádeje. V roku 1641 sa do rodiny narodil ďalší chlapec, Pavlov brat František, ktorého narodením deti stratili aj svoju matku. Ani lásku otca si však nemohli dlho užívať. Pavol sa stal sirotou vo svojich desiatich rokoch (1645), keď zomrel jeho  milovaný otec, palatín krajiny. Vtedy ho v sprievode ďalších troch Esterháziovcov poslali na štúdiá do Grazu k jezuitom. V roku 1647/48 ho však už nachádzame na štúdiách v Trnave.

Náhlou smrťou svojho staršieho brata Ladislava, v bitke pri Veľkých Vozokanoch (1652), sa v tej chvíli len 17-ročný Pavol ocitol v pozícii hlavy rodiny Esterháziovcov. Po svojom hrdinskom bratovi zdedil nielen jeho majetky, ale aj všetky tituly a poverenia, spolu s jeho politickými záväzkami a záležitosťami.

Mladík, ktorý predtým dlho sníval o kariére v službách Bohu i cirkvi, sa tak náhle stal dedičom rozsiahleho panstva i politického dedičstva jednej z najbohatších rodín Uhorska. Na základe dohody, ktorá vznikla medzi ním a vdovou po Ladislavovi (Máriou Eleonórou Baťánovou), prostredníctvom palatína Pavla Pálfiho, sa stal takmer výlučným vlastníkom skoro všetkých panstiev svojho zosnulého brata. V tom čase bol už Pavol šťastne zasnúbený s Orsikou Esterháziovou, dcérou vlastného brata Štefana, ktorý zomrel ešte v roku 1641. Od  sobáša ich delila už len pápežská dispensia ― povolenie sobáša aj napriek pokrvnému príbuzenstvu, ktorého sa nakoniec dočkali a následne sa vzali ešte 25. októbra 1652, v podstate v čase medzi nešťastnou stratou príslušníkov rodu a ich pompéznym pohrebom, ktorý sa uskutočnil presne mesiac po svadbe. Mladí zaľúbenci sa vzali v chóre hradnej kaplnky vo Forchtensteine (dnešné Rakúsko).

Mladá nevesta, ktorá v čase sobáša dovŕšila len skromných 12 rokov svojho života, sa v jednej osobe vydala za hlavného kapitána hradu Pápa a hlavného župana Šopronskej župy, čo boli hodnosti, ktoré jej muž zdedil po bratovi Ladislavovi. Muselo však uplynúť niekoľko rokov, aby manželia mohli žiť po boku ako muž a žena. Pavla totiž od svojej novopečenej manželky odvolali povinnosti. Svoju ženu zanechal vo Forchtensteine a vrátil sa k svojim štúdiám do Trnavy. Popri štúdiách sa ako hlavný kapitán musel sotva 18- ročný Pavol venovať záležitostiam hradu v Pápe (dnešné Maďarsko), keďže mal na starosti súdnictvo hradu, riadenie technických prác okolo pevnosti, prestavby, obnovy, opravy a kontrolu účtovníctva výdavkov hradnej správy. 

Už ako dvadsaťročný sa zúčastnil svojej prvej bitky proti Turkom pri Székesfehérvári (1654). Doživotnú pamiatku z tejto svojej prvej bitky odniesol v podobe peknej janičiarskej pušky, ktorá je súčasťou klenotnice rodu vo Forchtensteine. Práve pri príležitosti svojej prvej bitky ho počas táborenia zastihla správa o smrti vdovy po jeho bratovi, po ktorej Pavol zdedil aj statky v Eisenstadte (v Burgenlande, v dnešnom Rakúsku). A práve v Eisenstadte oslávil Pavol svoju svadbu so svojou milovanou manželkou (r. 1655),  ktorá už od začiatkov bola nútená zvykať si na to, že manžel je oveľa viac mimo domu ako v jej blízkosti. Svadbu totiž Pavol stihol tesne pred zasadaním snemu, na ktorom nemohol chýbať o to viac, že sa jeho zasadnutí zúčastňoval od čias, keď bol ešte v zavinovačke (otec sa jeho „krehkej“ spoločnosti nevzdal ani počas dôležitých krajinských rokovaní a vzal si ho medzi najdôležitejšie osobnosti krajiny hneď ako to bolo možné). V roku 1657 sa stal vysokopostaveným hodnostárom―dvorným radcom, a v roku 1661 hlavným radcom Habsburského dvora. Nasledujúce roky jeho života vyplnili boje proti Osmanom, ktorých sa zúčastnil s veľkou zaujatosťou. V Habsbursko–osmanskej vojne v rokoch 1663-64 bojoval pod velením Zrínskeho aj v preslávenej zimnej výprave. Neskôr, po zosadení Zrínskeho, bojoval pod velením Montecuccoliho. Zúčastnil sa aj oslobodzovacích bojov o Budín (v rokoch 1684 aj 1686), neskoršie aj  bojov o ostatné územie Uhorska- bitky pri Szalánkeméni(1691) a pri Zente (1697). V  roku 1687 bol gróf cisárom Leopoldom I. (1640–1705) povýšený do kniežaceho stavu. V roku 1681 sa naplnila aj veštba z jeho mladosti, nasadol do „kresla“ otca v palatínskej hodnosti. V roku 1681 mu zomrela 41-ročná manželka, s ktorou mali spolu 18 detí. O päť mesiacov neskôr bol už znovu ženatý. Až do svojej smrti zostal verný Habsburskej dynastii.

Popri zdatnom úradníkovi a vojvodcovi si v ňom môžeme ctiť aj vášnivého milovníka umenia a vedy, keďže sa stal  zakladateľom významnej zbierky výtvarného umenia, vedeckých, historických tlačí a kníh, ktoré sú cennými artefaktmi expozície forchtensteinského hradu v Rakúsku a vzácnou pozostalosťou tohto významného šľachtického rodu v našich dejinách.

_____________

Autorka: Mgr. Zsuzsanna Varga

Zdroje:

mek.oszk.hu/05600/05649/html/03.htm#d1e1477

regnumportal.hu/regnum2/node/581

hu.wikipedia.org/wiki/Esterh%C3%A1zy_P%C3%A1l_(n%C3%A1dor)

Obrázok: esterhazy.at/images/uploads/8/b/9/678073/standeslegitimation_aufbluehen_04_paul20110722122612.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.