Obdobie neoabsolutizmu v Rakúskom cisárstve

Menej známe obdobie, ktorému sa u nás, ale ani v rámci bývalých hraníc Rakúskeho cisárstva, nevenuje dostatok pozornosti, je obdobie neoabsolutizmu. Ako už z názvu vyplýva, ide o niečo obnovené, niečo, čo pred tým existovalo, bolo zrušené a znova sa nastolilo. Presne to sa dialo aj na našom území medzi rokmi 1851 – 1860. Čítajte ďalej historický online magazín a dozviete sa viac. 

atlas

Ťažko vybojovaná sloboda v podobe marcových zákonov z roku 1848 vyústila do prijatia oktrojovanej ústavy, ktorá po prvý raz v našom geografickom priestore výrazne obmedzila práva panovníka. Ten síce sám vedel, že nezdaniteľnosť privilegovaných stavov a poddanstvo sú prežitky, ktoré v druhej polovici 19. storočia fungovali už len u nás a v Rusku, no k prijatiu ústavy mal i napriek tomu veľké výhrady. Revolučné udalosti si však žiadali svoje. Obávaný minister zahraničných vecí Metternich musel odísť do exilu a revolučná vlna zmietla z trónu aj samotného Ferdinanda V. Nový a mladý panovník František Jozef I. síce veľmi rád pristúpil k podpísaniu ústavy, zrušeniu poddanstva či zdaneniu šľachty a duchovenstva, ale v otázke ústavnosti si nechal otvorené zadné dvierka. Spojenecké ruské vojská, ktoré v roku 1849 napochodovali do vnútrozemia cisárstva, výrazne napomohli tomu, že uhorskí revolucionári boli pri Világosi porazení, a tak sa začalo všetko obracať v prospech nového panovníka.

Rakúske cisárstvo bolo po revolúcii len regionálnou mocnosťou a zďaleka nie obávanou európskou veľmocou. Už len fakt, že samo nemalo dostatok prostriedkov na to, aby si vyriešilo svoje vnútorné záležitosti, nasvedčoval tomu, že sa nachádzalo v hlbokom úpadku. To však nemalo trvať dlhý čas. Už počas revolúcie sa pripravovali plány, ako vytvoriť opäť silný, centralizovaný a hlavne absolutistický štát. Novú podobu získalo cisárstvo vtedy, keď bol na čelo ministerstva vnútra vymenovaný Alexander Bach – liberál, ktorý sa v najbližšom desaťročí stal jedným z najnenávidenejších mužov cisárstva. Celé obdobie neoabsolutizmu je historikmi najčastejšie charakterizované tromi slovami – centralizácia, byrokratizácia a germanizácia. Ríša riadená z Viedne prostredníctvom masívneho byrokratického aparátu vedeného výlučne v nemčine. Latinčina musela ustúpiť a maďarčina taktiež. Celé toto obdobie zároveň povoľuje viesť na nižšej úrovni úradnú agendu v jazyku väčšiny, teda aj v slovenčine. Problém je v tom, že naši národní predstavitelia sa nemohli dohodnúť na tom, ako má vlastne slovenčina vyzerať. K ministrovi Bachovi prichádzalo viacero návrhov od štúrovcov, Jána Kollára a iných, ale cesty k zjednoteniu nebolo. Celé toto porevolučné obdobie je preto nazývané aj „roky suchoty a nemoty„.

Fungovanie cisárstva spoľahlivo sledovala polícia. Ďalší zo znakov neoabsolutizmu, kedy sa policajný aparát veľmi ľahko presadil a využíval sa na odpočúvanie, špehovanie, ale aj udavačstvo, a to až do takej miery, že nikto si nemohol byť istý, či vďaka svojmu správaniu alebo rečiam nestrávi istý čas vo väzení. Všetko sa to dialo s jediným cieľom – eliminovať akékoľvek revolučné nálady. Keďže Maďari a celkovo obyvatelia Uhorska neboli po revolúcii zrovna spoľahlivými osobami, tak na naše územie prichádzali pracovať Česi a rakúski Nemci, ktorí vo svojich čiernych uniformách viedli miestne úrady. Podľa svojho vzhľadu dostali pomenovanie Bachovi husári.

Uhorsko bolo treba čo najviac zviazať a nepovoliť uzdu. Preto od neho okamžite oddelili korunné krajiny Sedmohradsko, Chorvátsko, Slavónsko aj vojenskú hranicu a iné územia. Zvyšné Uhorsko rozdelil Bachov režim na 5 dištriktov. Dva z nich (Bratislavský a Košický) čiastočne akceptovali aj etnické hranice. Prísny hierarchický režim potom dozeral na celé fungovanie krajiny.

Pomalými krokmi začalo obmedzovanie vedúce k úplnému zrušeniu ústavy. Namiesto vlády mala fungovať takzvaná Ríšska rada, ktorá však mala len poradné funkcie a v žiadnom prípade ňou panovník nemusel byť obmedzovaný. Definitívne začatie neoabsolutizmu je datované Silvestrom 1851, kedy boli schválené takzvané silvestrovské patenty. Tie zrušili oktrojovanú ústavu, ale zachovali aj niektoré jej výdobytky. Ľudia tak zostali pred zákonom rovní (niektorí samozrejme rovnejší), zrušené bolo poddanstvo aj nezdaniteľnosť šľachty, zaručovali slobodu vierovyznania a zjednotili pre celú ríšu viaceré merné jednotky, ale napríklad aj trestné právo. Množstvo reforiem pomohlo k zjednoteniu ríše, ktorá sa okrem iného začala zjednocovať aj jazykovo, hoci i násilne. Každý mal vyhradený čas na to, aby sa naučil nemecky a bez toho nemohol zasadať v žiadnom verejnom úrade. Šľachtickí synkovia, ktorí sa do funkcie dostali vďaka kontaktom, tak väčšinou prišli o prácu a posudzovať nových vhodných kandidátov na vyprázdnené miesto sa taktiež začalo podľa schopností a nie podľa pôvodu. Tieto postupy si našli nepriateľov medzi všetkými nenemeckými a privilegovanými vrstvami.

Alexander_von_Bach

Alexander Bach

Neoabsolutizmus mal však v konečnom dôsledku aj množstvo pozitívnych stránok. Pre fungovanie veľkej a pestrej ríše bolo nutné, aby sa zjednotilo minimálne trestné právo a používané merné jednotky. Taktiež možnosť používať materinský jazyk bol výdobytok pozitívny. Nehovoriac o veľkých hospodárskych a ekonomických reformách, ktoré sa týmto obdobím v Rakúsku začali a ktoré ho pozdvihli späť na nohy medzi európske veľmoci. Ťažko povedať, či by sa to bez razantných absolutistických rozhodnutí podarilo v tak krátkom čase.

Oveľa horšie to bolo v otázke zahraničných vzťahov. Najtypickejším príkladom je Krymská vojna, v ktorej Rakúsko odmietlo pomôcť svojmu záchrancovi – Rusku, ktoré bolo porazené. Sympatie si už Rakúšania a Rusi k sebe nenašli, čo sa napokon prejavilo v 1. svetovej vojne. Rovnako to však nezlepšilo ani pohľad Angličanov a Francúzov na Rakúske cisárstvo.

Obrovská nespokojnosť, finančné zaťaženie a nesplnené očakávania viedli nakoniec k zrušeniu neoabsolutizmu. Definitívnu bodku za ním dala vojenská porážka Rakúska v boji proti Sardínii (podporovanej Francúzskom) na konci roka 1859. Keďže si František Jozef I. potreboval napraviť reputáciu a dobré meno, veľmi elegantne zhodil vinu za neúspech na Alexandra Bacha, ktorý zostal vyslancom vo Vatikáne a s režimom, ktorý zostal po ňom pomenovaný, skoncoval.

_________

Autor: Bc. Jozef Voříšek

Zdroje:

MRVA, Ivan. Slovensko a Slováci v druhej polovici 19. storočia. Bratislava : Perfekt; Trnava : Univerzita sv. Cyrila a Metoda, 2010, 256 s. ISBN 978-80-8046-458-5.

MRVA, Ivan – SEGEŠ, Vladimír. Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava : Perfekt, 2012, 397 s. ISBN 978-80-8046-586-5.

PODOLAN, Peter. – VIRŠINSKÁ, Miriam. Slovenské dejiny III. Bratislava : LIC, 2014, 403 s. ISBN 978-80-8119-081-0.

PODRIMAVSKÝ, Milan (ed). Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov X. Od revolúcie 1848 – 1849 k dualistickému Rakúsko-Uhorsku. Bratislava : LIC, 2009, 335 s. ISBN 978-80-89222-65-0.

Obrázky: lazarus.elte.hu/h-sf-atlas/kesz-hu/36.jpg

upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/9/99/Alexander_von_Bach.jpg

 

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.