Odysea stará viac než sto rokov. Po stopách Talianov v krajine Draculu

Hľadanie zasľúbenej zeme. La ricerca della terra promessa. Prívlastok, ktorý (so štipkou zveličenia) vystihuje viac než tisícročné dejiny plodného kultúrneho dialógu medzi Talianskom a Rumunskom. Počiatky kreovania modernej a inštitucionalizovanej komunity etnických Talianov na území dnešného Rumunska však siahajú do dôb celkom (ne)dávnych – na prelom 19. a 20. storočia. Chudoba uťahovala opasok populácii pod Apeninami až natoľko, že Taliani zo všetkých kútov čižmy hľadali novú strechu (a pod ňou každodenný chlieb) v Zámorí. Nie všetci si trúfli na novodobú „výpravu Argonautov“ za oceán. Časť talianskych migrantov si zvolila za svoj druhý domov krajinu, s ktorou zdieľali spoločný „mentálny kód“ – latinský pôvod civilizácie, príbuzný jazyk, extrovertnú letoru a úctu k rodinnému kozubu. Ako sa im darilo v novej vlasti? Kráčajme po stopách „Danteho synov“ pod Karpatami a za Dunajom.      

Fortuna labilis. Šťastie je naozaj vrtkavé a tvrdé ako skala. Trúfame si pochybovať, či vôbec existuje! Veď kontakty Talianov s „malými vnukmi Romula“ neboli dielom náhody, alebo nebodaj Šťasteny. Malí vnuci Romula. Toto pomenovanie vymyslel Rumunom osvietený syn Márie Terézie Jozef II. počas jednej z návštev divokej Transylvánie (v rokoch 1773, 1780 alebo 1786). „Buď pozdravený, malý vnuk Romula!“ („Salve, sis tu parve Romuli nepos!“) Cisárov výrok zaznamenal Talian Antonio Cosimelli. Rodák z Ríma slúžil v Sedmohradsku vo vojenskej uniforme a svoje zážitky pretavil v roku 1768 do latinskej básne s názvom Poemation de secunda legione Valachica (Poéma o druhej valašskej légii). Na základe slov Jozefa II. Cosimelli premenoval štyri transylvánske dediny na Nepos, Parva, SalvaRomuli.  

Je to len jedna z mnohých čerešničiek na torte rumunsko-talianskych vzťahov. Ich štartovacou čiarou bol milenárny medzník. Kultúrne a politické pohyby v dôsledku zintenzívnenia christianizácie strednej a východnej Európy okolo roku 1000 zaviali na územie bývalej Dácie vitálnu skupinku talianskych klerikov (byzantská a rímska cirkev bola vtedy ešte jednotná), obchodníkov, lekárov, prekladateľov a umelcov všetkého druhu od noblesných básnikov po jokulátorov a pouličných kaukliarov. Talianske ruky stavali v podunajských kniežatstvách paláce a maľovali portréty domácej (post)byzantskej šľachty (votívne obrazy Petru Cercela a Mihaia Viteaza zachované v pravoslávnom monastieri Călui sa zrodili pod štetcom Taliana Mina di Ragusa). Prešlo zopár storočí a Taliani už v Rumunsku nestavali letohrádky, ale železnice (nepodceňujme to!) alebo dreli v kameňolomoch. Ako to?  

Výplata v zlate

Prenesme sa na koniec 19. storočia. Rumunsko profitovalo z hospodárskych kontaktov s vyspelým Francúzskom a budovalo si vlastnú infraštruktúru. V dôsledku hospodársko-sociálnych reforiem kráľa Carola I. a z iniciatívy miestnych podnikateľov a politických špičiek prichádzali na územie vtedajšieho starého rumunského kráľovstva (Vechiul Regat) Taliani zo severných a severovýchodných regiónov krajiny (Lombardia, Piemonte, Liguria, Veneto, Emilia-Romagna). Oplatilo sa. Dobové dokumenty potvrdzujú, že talianski majstri pracujúci na rumunských stavbách boli (na rozdiel od domácich) vyplácaní v zlate! Áno, mám v talóne aj príklad: členovia talianskej rodiny Gava stavali dnešné Pedagogické lýceum (Liceu pedagogic, predtým Şcoala normala Carol I.) v Câmpulungu a výplatu dostávali v zlate priamo od rumunskej vlády. V zime sa väčšina z nich vracala domov k svojim rodinám. Niektorí však zostali. A nebolo ich málo. Podľa sčítania obyvateľstva z roku 1899 počet talianskych osadníkov v Dobrudži na juhu Rumunska presiahol počet 14 000 duší. Od roku 1930 preto sídlil v metropoli Dobrudže v Constanţi konzulát Talianskeho kráľovstva (Consolato del Regno Italiano).     

Hlavným zamestnaním Talianov v dobrovoľnom exile v župe Argeş bolo kamenárstvo. Spracovanie kameňa bolo obživou rodín Angelotti, Dusu, Moro a mnohých ďalších. Keby skaly v kameňolome v lokalite Greci pri meste Tulcea mali ústa, dozvedeli by sme sa aj o tom, či bratia Buzinovci (taliansky Bosin/Bosino, v rumunskej transkribcii Buzin) boli ešte pred I. svetovou vojnou skutočne najlepšími spracovateľmi kameňa v Brašove. Stopa talianskych kamenárov vedie až na Slovensko do gemerskej obce Konrádovce v okrese Rimavská Sobota, kde si firma Reiniss-Braun najímala do čadičového kameňolomu pracovnú silu z Talianska. Dlažobné kocky vyrábané v Konrádovciach sa exportovali až do rumunskej Oradei. A kruh sa uzatvára… Kým prítomnosť talianskych majstrov kamenárov na Slovensku je skôr ojedinelá, v Rumunsku sa talianska enkláva na prelome storočí utešene rozrastala a budovala si inštitucionalizovanú komunitu – kolónie, ktorých srdcom bol kostol (spočiatku katolícky) a škola na čele s talianskymi profesormi. Tí zabezpečovali miestnej enkláve vzdelanie v rodnom jazyku. Učitelia sa neprepadli do priepasti anonymity. Naopak, ich mená poznáme dodnes. Maria Masenza, Luigi Sinigaglia, Luigi Ademolo či Benedetto Franchetti učili v meste Craiova v župe Dolj vo Valašsku.   

Okrem kamenárstva sa rumunskí Taliani venovali drevárskemu priemyslu. Lídrom v spracovaní dreva bola od roku 1920 píla (v rumunčine fabrica de cherestea) s názvom Carpatina sídliaca v mestečku Brezoi v župe Vâlcea. Okrem kamenárskeho a drevárskeho remesla sa medzi rumunskými Talianmi našla aj osobnosť, ktorá sa vzniesla k oblakom.      

Paríž Východu (a nebo nad ním) v talianskych rukách  

Ion Di Cesare s koreňmi siahajúcimi do provincie L’Aquila v regióne Abruzzo dokonale stelesňoval meno zeme svojich predkov. L’Aquila v taliančine znamená orol. Nie je náhoda, že z Di Cesara vyrástol významný vojenský letec a generál. V roku 1990 založil Rumunskú vzdušnú ligu (Liga Aeriana Română). Lietadlo, ktoré pilotoval, napriek tomu nenazval Orol. Prischlo mu oveľa poetickejšie meno: Hai, fetiţo! (Hor sa, dievčinka!) A spolu s oceľovou „dievčinkou“ sa vyberieme do hlavného mesta Rumunska, kde talianske obyvateľstvo zanechalo nezmazateľnú stopu.       

Bukurešť sa ešte v prvých desaťročiach 20. storočia honosila prídomkom Micul Paris al Orientului (Malý Paríž Východu). Už menej známe je, že veľkú časť malého Paríža postavili Taliani (od kamenárstva ku stavebníctvu nie je ďaleko). Ettore Battigelli z Udine zavítal na Balkán v roku 1905. Svoju dobu predbehol o niekoľko míľ. Bol – moderne povedané – developerom a jeho stavby padli do oka aj samému kráľovi Carolovi I. Panovník udelil staviteľovi čestný diplom (cartea de onoare) za realizáciu chýrneho bukureštianskeho paláca Cotroceni. Battigellimu konkurovala lombardská rodina Locatelli. Jej hlava Giovanni Locatelli si koncom 19. storočia zriadila v Bukurešti stavebnú firmu. Vďaka talianskym architektom (Giulio Magni, Giuseppe Condolo, Vittorio Guerino, Mario Stoppa, Romano de Simon a ďalší) vyrástli reprezentatívne stavby „na zelenej lúke“. V Bukurešti to bol najmä Poštový palác (Palatul Poştelor), palác Obchodnej komory (Camera de Comerţ), nemocnica Coltea (Spitalul Coltea) či budova poisťovne Dacia (Societatea de Asigurări Dacia).  

Najlepším poistením budúcnosti je investícia do vzdelania a kultúry. Uvedomoval si to aj taliansky novinár z Bukurešti Luigi Cazzavillan, bývalý dobrovoľník v Garibaldiho armáde, extrovertný bonviván a zakladateľ (vo svojej dobe) najčítanejšieho rumunského denníka Universul (Kozmos). Cazzavilanovi sa v roku 1902 podarilo otvoriť v hlavnom meste Rumunska školu s vyučovacím jazykom talianskym pomenovanú po kráľovnej Margherite.   

Svetlá a tiene  

Majorita rumunských Talianov vyznávala rímsko-katolícku vieru. Niektorí z nich v dôsledku zmiešaných manželstiev prijali rumunské pravoslávie. Na pravoslávnom cintoríne v Brezoi preto spia svoj večný sen Taliani aj Rumuni. Bok po boku. Živým príkladom fúzie byzantského a talianskeho ducha je súčasná rumunská maliarka talianskeho pôvodu Mihaela Profiriu Mateescu, potomkyňa benátskej rodiny Culluri. Mihaela zasvätila život maľbe sakrálnych obrazov a tradičných ortodoxných ikon na skle.

Keď sme už pri umelcoch, nesmieme zabudnúť na Tassa Marchiniho. Syn talianskeho otca a srbskej matky prišiel na svet v Belehrade v roku 1907, no do dejín transylvánskeho maliarstva sa zapísal veľkými písmenami. Študoval v Cluji, kde sa vypracoval na moderného portrétistu inšpirovaného van Goghom. Jeho dielo zostalo nedokončené, hoci v 30-tych rokoch, ešte ako študent, maľoval spolu s Traianom Bilţiu fresky v gréckokatolíckom chráme Zosnutia Bohorodičky (Biserica Adormirii Maicii Domnului) v Sighetu Marmaţiei a podieľal sa na chrámovej maľbe ortodoxnej svätyne v dedine Mănăstireni neďaleko Cluju. Rumunský Talian s rodným listom zo Srbska zomrel v talianskom sanatóriu v Arco di Trento v roku 1936. Mal púhych 29 rokov. Život mu vzala tuberkulóza. A svetlá z jeho malieb zahalili tiene.   

To nemožno povedať o skutočných svetlách, ktoré v rumunskom meste Focşani inštaloval Vittorio Croizot. Miestny Talian získal v roku 1898 exkluzívny kontrakt na zabezpečenie plynového osvetlenia a jeho firma mala neskôr pod patronátom aj elektrifikáciu mesta. Mimochodom, slovo foc v názve mesta Focşani znamená oheň (taliansky: fuoco). A oheň prináša nielen svetlo, ale aj bolesť, utrpenie a skazu. Pomyselnú Pandorinu skrinku otvorili chápadlá verejnej moci po komunistickom prevrate v roku 1948.    

Taliani v komunistických žalároch

Duchovným srdcom talianskej komunity v Bukurešti bol katolícky kostol v starolombardskom štýle. Svätostánok sa začal budovať v roku 1916 z iniciatívy otca Antonia Manticu. Všeobecne obľúbený taliansky kňaz sa po spoločenskom prevrate stal tŕňom v oku komunistickej moci. Skončil vo väzení, no v roku 1950 ho tajná polícia Securitate vzala na milosť pod podmienkou, že sa vráti ta, odkiaľ prišiel. Padre Mantica zomrel v rodnom Taliansku v dôsledku psychického a fyzického vyčerpania vo veku 87 rokov. Bolo to len 8 rokov po nútenom odchode z Rumunska. Podobný údel čakal aj na Manticovho „kolegu“ v kňazskom rúchu františkána Clemente Gattiho. Ten zomrel už v roku 1951 na následky mučenia v rumunských žalároch.

V hľadáčiku obludnej moci sa však ocitli aj radoví občania. Rumunský Talian Ercole Garelli sa mohol pýšiť výnimočným povolaním – venoval sa výrobe a montáži súčiastok do lokomotív (zaujímavosťou je, že jeden zo slávnych rumunských parných vláčikov dnes premáva na unikátnej ozubnicovej železnici v stredoslovenskom Tisovci). V Garelliho prípade platí – „aký otec, taký syn“. Ercoleho otec Pier Garelli z talianskeho Forlì pracoval na prvom parnom vlaku v Rumunsku, ktorý premával na trati Bucureşti-Filaret – Giurgiu od roku 1869. Ani otec, ani syn Garelliovci sa nedočkali uznania, aké im právom patrilo. Ercole Garellimu mocipáni uštedrili poriadny kopanec. Komunisti ho vyšetrovali len preto, že si chcel ponechať svoje talianske priezvisko! A syn spomínaného developera Ettora Gino Battigelli si oceľové zovretie komunistických klieští „vychutnal“ v lágri vo Viedni, kam ho mocipáni deportovali zato, že sa odmietol vzdať talianskeho občianstva a národnosti…   

Priezvisko – DNA vpísané do slov  

Súčasnosť a budúcnosť talianskeho etnika v Rumunsku stojí a padá na viacerých faktoroch. Nemalú úlohu v procese rozvoja talianskej identity v inšpirujúcom balkánskom prostredí zohráva aj genealogický výskum, poznanie rodových koreňov a talianskych, respektíve italo-rumunských priezvisk. Priezviská Rossetti/Ruset, Candoni/Candonea, Bosco/Boscu (rumunský spevák Radu Daniel Boscu!) alebo Marenz(i)o/Marenschi sú dokladom fúzie talianskej a rumunskej etnickej bázy. Patrí k nim aj priezvisko Laudoniu, ktoré vychádza z rímskeho mena Laudonia („chvála do domu“) a etymologicky súvisí s latinským slovným koreňom laudo, laudare (chváliť). Na Apeninskom polostrove sa toto priezvisko (pôvodne patriace príslušníkom nižšej juhotalianskej šľachty) vyskytuje v tvare Laudoni (prípadne Laudonio či Laudonia) a do Rumunska ho priniesli Taliani až v 19. storočí.        

Kultúrne aktivity potomkov historickej talianskej minority v Rumunsku zastrešuje Asociácia Talianov z Rumunska (Asociaţia Italienilor din România – RO.AS.IT, taliansky L‚Associazione degli Italiani di Romania). Táto ustanovizeň vznikla v roku 1993 v Suceave a teší sa podpore Odboru medzietnických vzťahov (Departamentul de Relaţii Interetnice) vlády Rumunskej republiky. Asociácia vyvíja bohatú edičnú a publikačnú činnosť a vydáva dva časopisy (Piazza romana a Siamo di nuovo insieme). Di nuovo insieme. Opäť spolu. Talianska komunita v jedinej balkánsko-románskej krajine sa od 2. polovice 19. storočia vyznačovala vysokou schopnosťou integrácie do rumunského prostredia bez toho, aby stratila vlastné etnické povedomie. Nápis vyrytý do kovovej platne v tvare starej listiny na talianskom pamätníku v meste Craiova hlása: „Všetkým Talianom, ktorý v tejto zemi našli druhý domov.“ („A tutti gli italiani che in questa terra hanno trovato la seconda patria.“) To nepotrebuje komentár.    

_____________

Autorka: Dr. Lucia Laudoniu

Zdroje

Ferrarini, Modesto: Istorioare din viața etnicilor italieni din România. București : Ararat, 2005. ISBN 978-973-7727-29-9 

Grosaru, Ioana – Tarabega, Gabriela: Italienii din România. O istorie în imagini. / Italiani in Romania. Una storia in immagini. București : Asociația Italienilor din România, 2012. ISBN 978-973-0-13688-3 

Macarie, Gheorghe: Interferențe spirituale italo-române/ Interferenze spirituali italo-rumene. Iași : Universitas XXI, 2002. ISBN 973-8344-27-1 

Obrázky

Foto č. 1.: Luigi Cazzavilan (1852-1904) prišiel do Rumunska v roku 1877 ako vojnový korešpondent a jeho hviezda stúpala strmo nahor. Z učiteľa talianskeho jazyka na bukurešťskom Lýceu svätého Sávu sa stal priekopník modernej rumunskej tlače. Takto ho videl karikaturista Constantin Jiquidi. Zdroj: upload.wikimedia.org  

Foto č. 2.: Obchodné lode janovských boháčov priplávali až k brehom Čierneho mora do prístavného mesta Constanța. Pamiatkou na ich expanziu je Janovský maják (Farul genovez) dokončený v rokoch 1860-61 na základoch pôvodného majáka z 13. stor. Maják v metropole Dobrudže je symbolom kontinuity talianskeho osídlenia zemí za Dunajom od stredoveku až po 19. a 20. storočie. Zdroj: upload.wikimedia.org 

Foto č. 3.: Taliansky migračný prúd na prelome storočí symbolicky oživil spomienky na zašlú slávu balkánskych Talianov. Kým talianski obyvatelia v Dalmácii sa tešili výbornému sociálnemu statusu, ich kompatrioti ťažko pracovali na území Rumunska pri ťažbe kameňa a dreva. Jedna z dobových fotografií vystihuje ich kočovný osud. Zdroj: cunoastelumea.ro                                                             

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.