Okrídlené citáty 1. Tajné meno Ríma

Slovo, fráza, veta. Základné komunikačné prostriedky, ktoré používame každý deň a možno si neuvedomujeme, že aj slová majú svoje príbehy a dejiny. Niekedy bohatšie a kľukatejšie ako ľudia. Mnohé slová prenikli v podobe okrídlených výrazov a frazeologizmov do literatúry, opery, filozofie. Niektoré, napríklad nomen-omen, sa nám prihovárajú zo stránok kníh, iné – trebárs všetky cesty vedú do Ríma – poznáme zo školských lavíc, ba aj z bežného života. Odkiaľ sa vzali tieto sentencie a príslovia? Chopila som sa brka a v novom seriáli s názvom Okrídlené citáty vás pozývam spoznať, čo sa skrýva za slovnými spojeniami starými niekoľko storočí. Dnes bude reč o Večnom meste Ríme. A nielen o ňom: povieme si, čo nám hovorí mlčanie.

Veľavravné bohyne ticha

Návštevníci zámockého parku vo viedenskom Schönbrunne sa zvyknú nechápavo pristaviť pri kvázi antickej soche, ktorá si kladie ruku k ústam, akoby nám chcela niečo zatajiť. Psst! Klasická mramorová skulptúra sa zrodila pod dlátom dizajnéra schönbrunnských záhrad Nemca Johanna Wilhelma Beyera, autora tridstiatich dvoch sôch v štýle grécko-rímskej antiky ako vystrihnutých z Domu vestálok na Rímskom fóre. Koho zobrazuje krásavica z cisárskej Viedne? Väčšina okoloidúcich sa domnieva, že elegantná postava je personifikáciou niektorej z rímskych cností. Žeby naozaj? A predsa je to inak: tajomná socha zosobňuje rímsku bohyňu Angeronu. Že ju nepoznáte? Nečudo, veď jej kult nebol príliš  rozšírený ani medzi bežným obyvateľstvom Rímskej ríše, a to ani v dobách, kedy po európskej pôde dupotali rímske kohorty. Angerona podľa všetkého nemala ani vlastné chrámy. Jej socha stála vo svätyni bohyne rozkoše Voluptas (v Grécku Ἡδονή, Hédoné) splodenej zo zväzku Amora a Psyché. Mala však vlastný sviatok. Ku cti Angerony sa konali slávnosti zvané Divalia alebo Angeronalia. Kňazi jej prinášali obete v chráme Voluptaty vždy 21. decembra. Angerona ochraňovala pred chorobami srdca (láska podľa poetickej predstavy vychádza a vchádza do srdca), držala ochrannú ruku nad tajnými milostnými vzťahmi a do jej pôsobnosti patrilo i zachovanie tajomstva. Jej hlavným atribútom bol prst pravej ruky priložený k ústam. Nie nadarmo sa vraví, že hovoriť je striebro, mlčať je zlato. Príslovie pociťujeme ako slovenské, vysktuje sa však aj v iných európskych jazykoch. Pre porovnanie, v taliančine má podobu il silenzio è d’oro e la parola d’argento. Populárny okrídlený výraz nielenže vystihuje charizmu bohyne Angerony, ba čo viac, skutočne môže mať pôvod medzi píniami v okolí Latia, kam sa podľa niektorých indícií dostal pravdepodobne až z kolísky múdrosti z Orientu. Spomeňme ešte Boëthiovo si tacuisses, philosophus manissesak by si mlčal, zostal by si filozofom. Viesť prázdne reči sa múdrym ľuďom nepatrí. Známe porekadlo nám hovorí, že výpovedná hodnota ticha je v niektorých prípadoch veľmi vysoká. Aj ticho rozpráva. Tento oxymoron je iba zdanlivý. Mlčanie má moc zamraziť kaskády zbytočných slov a obrátiť našu myseľ k tomu, čo sa skrýva za slovami – k čistote myšlienky.   

Angerona, rímska bohyňa ticha, je zahalená rúškom tajomstva. Nie je jednoduché sa s ňou zoznámiť, veď naše poznanie sťažuje fakt, že sa delila o kompetencie s inými božstvami – napríklad s egyptským Harpokratom (grécky Ἁρποκράτης). Tento boh z ptolemaiovskej Alexandrie bol pôvodne bohom východu Slnka, ale sochári ho stvárňovali v podobe malého chlapca s prstom letmo priloženým k ústam. Má to niečo spoločné s mlčaním? Rímski básnici na čele s Varronom boli presvedčení, že áno. A tak sa Harpokratés stal spolu s Angeronou božstvom ticha. V skutočnosti však Harpokratovo gesto znázorňovalo egyptský hieroglyf vo význame „detská podoba egyptského boha Hora“. Terakotové sošky mlčiaceho „dieťata Hora“ sa stali obľúbeným „inventárom“ antických domácich svätýň. A aby to bolo ešte komplikovanejšie, pripomeňme si, že starý Rím poznal ešte jednu bohyňu ticha. Bola ňou Tacita Muta, inými slovami Dea Tacita. Jej meno etymologicky súvisí s latinským infinitívom prézenta aktíva tacere – mlčať, prípadne s výrazmi tacite – mlčky, potichu a tacitus – mĺkvy. Prídomok muta znamená nemá, teda tá, ktorá nemôže rozprávať. Kto bola táto Tacita? Legenda hovorí, že Jupiter jej nechal za trest vyrezať jazyk, preto sa stala symbolom večného ticha – a v prenesenom zmysle slova i smrti. Kde nieto živých úst, tam nieto ani živého slova. Bohyňa ticha sa tešila verejnej úcte počas Parentálií 18. alebo 21. februára. V raných dobách rímskej religiozity jej meno znelo Lala alebo Lara (z gréckeho λαλέω – bľabotať, lalotať, rozprávať po slabikách). Tým, čo vymýšľali obrady na počesť Tacity, fantázia veru nechýbala. Bolo treba pokropiť smolou hlavu stredomorskej ryby zvanej Spicara maena (v Taliansku známa ako menola) a opiecť ju na víne. Takto získané jedlo a nápoj sa používali ako prostriedok proti klebetám. Radšej to neskúšajte! No pokiaľ dnes povieme, že niekto mlčí ako ryba alebo mlčí ako hrob, nevedomky narážame na starorímsky kult bohyne ticha Tacity Muty.            

Roma arcana – za vyzradenie smrť!

To, že ticho sa vypláca (nielen) filozofom a pustiť si jazyk na prechádzku môže mať fatálne následky, pocítil na vlastnej koži rímsky gramatik, básnik a politik Quintus Valerius Soranus. Pocházal z mestečka Sora v provincii Frosinone v Latiu a podľa Ciceróna patril k najvzdelanejším nositeľom tógy (literatissimum togatorum omnium – tak Cicero deklaruje v diele De oratore). Quintus Valerius Soranus sa bratal s Cicerónom i Varronom a jeho hviezda stúpala stále vyššie. V roku 82 pred Kr. sa zhostil funkcie tribúna ľudu (tribunus plebis), popredné postavenie si však dlho neužil. Čakala na neho násilná smrť. A tá ho „preslávila“ viac, než rétorské umenie. Gramatik Marcus Servius Honoratus nám zanechal správu, podľa ktorej sa tribún Valerius Soranus previnil verejným vyzradením a znesvätením tajného mena Ríma. Za to musel (nedobrovoľne) položiť život. Sám Honoratus má však v spôsobe výkonu Soranovho trestu chaos. Jedni hovoria, že bol odsúdený na smrť ukrižovaním, podľa iných ho zavraždili na Sicílii z vôle senátu. Trochu sa pri týchto slovách pristavíme. Ukrižovanie bolo predsa vyhradené pre otrokov bez kvapky rímskej krvi. Poslať tribúna ľudu na kríž bolo pre rímsku spoločnosť prisilné sústo. Aj Plutarchos píše, že Valerius Soranus neunikol smrti, pretože znesvätil tajné meno Ríma. O čo vlastne šlo?  

Taliansky klasik 19. storočia Giovanni Pascoli, básnik zamilovaný do latinčiny a veľký znalec Danteho, vzdal hold Rímu v poéme Hymnus in Romam (taliansky Inno a Roma, čiže Hymnus na Rím) z roku 1911. Dielo vypublikoval dvojjazyčne, v latinčine aj v taliančine. Pristavme sa pri Pascoliho veršoch: „Risuoni il nome che nessun profano / sapea qual fosse, e solo nei misteri / segretamente s’inalzò tra gl’inni.“ Čo nám básnik hovorí? „Rozozvuč opäť meno, ktoré žiadny nezasvätenec / nebol by býval znal (zámerne zachovávame archaický – a na prvý pohľad trochu kostrbatý – básnický jazyk!) a iba v mystériách (v tajných obradoch) / tajomne sa povznášalo medzi hymnami.“ Patriot a latinista Pascoli naráža na legendu o troch menách mesta miest. To prvé bolo verejné – Roma, Rím. Aj pôvod tohto slova mizne v hlbinách času. Môže súvisieť so starogréckym ῥώμη, čo znamená sila, moc. Iná etymológia hovorí, že meno Roma vzniklo z archaického názvu rieky Tiber – Rumon alebo Rumen. Rím bol naozaj srdcom mocného Impéria, bol však tiež mestom pulzujúcim pri rieke. A mýtické rieky dávali život vari všetkým antickým kultúram. Druhé, religiózne alebo posvätné meno Ríma vraj znelo Flora. Tak súdi Pascoli, fascinovaný predstavou, že Rím bol spätý s Venušou – bohyňou lásky a s Florou, pohanskou patrónkou kvetov a záhrad.  

Stroj času: nomen-omen   

Verše Giovanniho Pascoliho nie sú len výplodom fantázie. Taliansky bard sa opieral o starodávny spis byzantského autora citovaného v Taliansku pod menom Giovanni Lorenzo Lido, po grécky Ἰωάννης ὁ Λυδός. Tento muž žil v justiniánskej epoche a preslávil sa ako historik. Lido nám v diele O mesiacoch (De mensibus) odhaľuje čo-to z rímskych zvykov. Na mušku si berie aj ono tajné meno Ríma. Podľa antickej predstavy bolo tajné meno vyjadrením najvlastnejšej substancie a identity osoby alebo javu. Preto sa hovorí: nomen-omen, ergo, meno-znameno. Tento výrok je zakliaty v druhej knihe Inštitúcií (Institutiones) cisára Justiniána: „nomina sunt consequentia rerum“ („mená sú dôsledkami, následkami, poriadkom vecí“). Meno je duchovný stroj času, vedie nás k podstate vecí. Okrídlená fráza „nomen atque omen“ („meno a zároveň i znamenie“) však pochádza z hry Peržan (Persa) od slávneho rímskeho dramatika Plauta. Meno teda neslúžilo len ako identifikačný znak, tak, ako je tomu dnes, ale malo skrytý mystický význam. Znesvätenie tajného mena bolo svätokrádežou, po latinsky sacrilegium. Pokiaľ Quintus Valerius Soranus skutočne vyzradil „liturgické“ meno Večného mesta, podľa zákonov vtedajšieho pohanstva musel za to zaplatiť životom. Odhalenie tajného mena bolo obnažením identity, akoby moc mesta Ríma mal byť zlomená a vydaná napospas nepriateľovi. Magické meno Ríma poznal iba veľkňaz – pontifex maximus – a tradovalo sa ústne. Romantická predstava, že týmto tajomným menom bolo slovíčko amor, však neobstojí. Áno, slovo amor hralo v obradoch a v invokáciách spojených s kultom bohyne mesta Ríma dôležitú úlohu. Tajným menom Večného mesta však určite nebolo. Čo nás vedie k takémuto úsudku? Ruku na srdce: výraz amor je spätý s poéziou a patril do základnej lexikálnej výbavy latinského jazyka. Toto slovko preto nemohlo mať význam nejakého tajného a verejnosti neprístupného substantíva či kódu, veď bolo známe vzdelancom v tóge a istotne aj tým, ktorí sa s umením či politikou veľmi nekamarátili. Väzba Roma – Amor populárna v literatúre a v hudbe (Roma Amor je názov talianskej neofolkovej hudobnej skupiny) je výsledkom romantického snenia, ktoré sa opieralo o nápisy v Pompejach (anagramy a tzv. magické štvorce). Ako teda znelo tajné meno Ríma? Nevieme. Smola! Môžeme si zalistovať v knižke Marca Baistrocchiho Arcana urbis z roku 1987 z Janova, v ktorej nám autor ponúka viacero hypotéz a možností týkajúcich sa tajných mien starorímskych božstiev (áno, rímske božstvá mali okrem verejných mien aj svoje tajné mená), i Ríma samého. Vieme iba to, že tajné meno mesta na Tibere bolo realitou. Jeho existenciu dokladá Plínius starší, Ambrosius Theodosius Macrobius, Iulius Honorius a zopár ďalších autorov starých viac, než dve tisícročia. Hľadanie tajného mena Ríma nedá spávať ani moderným literátom. Jedným z nich je Nica Fiori, autor publikácie Roma arcana, ktorá vyšla v roku 2000. Spolu s Fiorim si môžeme položil prst na ústa tak, ako bohyňa Angerona. Posvätnú bohyňu mlčania z úvodu nášho rozprávania nespomíname náhodou. Práve Angerona sa podľa rímskej religiozity mala postarať o to, aby tajomné meno Ríma zostalo navždy utajené a pochované v tôni času.             

Stred sveta na križovatke ciest

Čím by boli európske dejiny bez Ríma, hlavy sveta? Roma – caput mundi, hovorí okrídlené latinské príslovie od učeného Rimana Tita Livia. Naša cesta za príbehmi slov a fráz spätých s metropolou duchovných dejín Európy by nebola kompletná, keby sme obišli veľmi známe úslovie všetky cesty vedú do Ríma, v talianskej verzii tutte le strade portano a Roma, v latinčine omnes viae Romam ducunt. Príslovie odkazuje na staroveký systém dopravných tepien, na ktorý nadväzujú moderné štátne cestné komunikácie v Taliansku. Antické cesty Via Aurelia, Via Appia, Via Cassia, Via Tiburtina, Via Flaminia, Via SalariaVia Ostiense majú niečo spoločné: vedú do Ríma. Presnejšie, spájajú hlavné mesto s významnými sídlami Apeninského polostrova. Aby sa vzdialenosť jednotlivých provincií od Ríma ľahšie merala, nechal cisár Octavianus Augustus postaviť na Rímskom fóre zlatý míľnik – milliarium aureum. Zo stĺpu s výškou vyše metra, na ktorom kedysi viseli zlaté tabuľky s geografickými dátami, zostali len základy. Nič viac? Veď okrem kopy kamenia nám v slovenskom a talianskom jazyku zostala metamora, že všetky cesty skutočne vedú do Ríma – ku kolíske našej kultúry.   

Pokračovanie nabudúce.

____________

Autorka: Dr. Lucia Laudoniu

Zdroje

Baistrocchi, Marco: Arcana urbis: considerazioni su alcuni rituali arcaici di Roma. Genova : Edizioni culturali internazionali, 1987. 

Casalino, Giandomenico: Il nome segreto di Roma. Metafisica della romanità. Roma : Edizioni mediterranee, 2003. ISBN 8827215379. 

Fiori, Nica: Roma arcana: i misteri della Roma più segreta. Roma : Edizioni mediterranee, 2000. ISBN 8827213538. 

Lapucci, Carlo: Dizionario dei proverbi italiani. Milano : Mondadori, 2007. ISBN 8804567481.  

Obrázky

Obrázok č. 1.: Socha bohyne Angerony v záhradách viedenského Schoenbrunnu nás učí, že mlčanie je cnosť. Zdroj: upload.wikimedia.org 

Obrázok č. 2.: Taliansky poeta konca 19. storočia Giovanni Pascoli ospieval tajné meno Ríma v básnickej skladbe Hymnus na Rím. Zdroj: upload.wikimedia.org 

Obrázok č. 3.: Z míľnika na Forum Romanum zostal iba podstavec. Aj vďaka nemu sa v európskych jazykoch udomácnila okrídlená veta, podľa ktorej všetky cesty vedú do Ríma. Zdroj: upload.wikimedia.org 

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.