Okrídlené citáty 2. Čo nás učí bobkový list     

Chcete zistiť, ako sila slova ovplyvňuje dejiny? Otvorte si kuchársku knihu. Vážne! Každý z nás pozná bobkový list. Jeho rodokmeň siaha do starého Grécka. Obľúbené korenie a liečivá bylinka nás zavedie k záletným Olympanom, na stupienky víťazov a pod okná stredovekých univerzít. V prvej časti nášho seriálu o pôvode slov a okrídlených slovných spojení sme sa zoznámili s tajným menom Ríma. Ale veľkosť je zakliata v kaleidoskope maličkostí. Dnes je čas položiť si otázku, koľko histórie sa ukrýva v obyčajnej vetvičke vavrínu. Aby sme zistili, kde je pes zakopaný a zaslúžili si vavrínový veniec, budeme putovať až k stĺporadiu veštiarní s pachom síry.         

      

Vavrín (lat. Laurus nobilis) je stredomorský krík pôvodom z Ázie. V antike bol zasvätený bohu svetla, umenia a liečiteľstva Apolónovi. Povesť rozpráva, že Apolón sa zahľadel do krásnej nymfy Dafné. Olympská krv nebola vždy synonymom úspechu. Dafné bola voči Apolónovým pôvabom chladná ako kameň. Postaral sa o to boh lásky Erós (lat. Amor). Povestný Amorov šíp bol dvojsečnou zbraňou: dokázal lásku podnecovať, ale i zabíjať. Eros bol synom boha vojny Area. A z lásky (či skôr z dychtivej vášne; cupiditas, ardor) sa v antike rozpútala nejedna vojna. Apolón sa Erótovi vysmieval, boh lásky si z neho preto vystrelil. A to doslova. Apolónovi uštedril šíp, vďaka ktorému sa zamiloval do Dafné, ale nymfu zranil šípom, čo lásku nenávratne hubí. Katastrofa visela vo vzduchu. Roztúžený Apolón Dafné prenasledoval, kde len mohol. Zúfalá nymfa požiadala o pomoc svojho otca, riečneho boha Penea. Aby ju zachránil pred zvodmi slnečného boha, premenil Peneus svoju dcéru na vavrínový strom. Odvtedy nosí vavrín v Grécku meno Dafné (Δάφνη). Počestnosť nymfy fascinovala prvých kresťanov, ktorí v nešťastnej bytosti videli personifikáciu čistoty. Preto nie je náhoda, že na mieste niekdajšej pohanskej svätyne boha Apolóna neďaleko Atén postavili byzantskí kresťania monastier Dafnion s krásnymi freskami z 11. storočia. Stojí vraj na mieste, kde sa vlasy krásnej nymfy zmenili na zelené listy a jej hebké biele telo obalila rapavá kôra. Vo vetvičkách vavrínu žije duša cudnej ženy. Bobkový list bol z toho dôvodu jediným stromčekom vysadeným ľudskými rukami, do ktorého podľa povesti nesmel udrieť ani Diov blesk. Príbeh mýtickej rastliny sa tým nekončí – práve naopak. Apolón očarený Erotovým šípom túžil po Dafné dňom i nocou a na znak oddanosti začal nosiť na hlave veniec z vavrínových listov.          

Vavrínom boli podľa Apolónovho vzoru korunovaní triumfátori na bojových vozoch, šampióni olympijských hier, športovci s mramorovými telami ako od sochára Feidia a virtuózi slova, básnici. Niet divu, že v európskych jazykoch sa v post-antickom svete usalašilo slovné spojenie vavrínový veniec. Cestu vavrínu dejinami výborne dokumentuje aj výtvarné umenie. Staroveké národy kládli vždyzelené vetvičky na hlavu bohyne víťazstva Victorie, po grécky Niké (Νίκη, podľa starogréckeho mena tejto bohyne dostala názov aj populárna televízna súťaž). Dnes už bobkový list na hlavách prominentov nenájdeme. Od roku 1901, kedy sa vďaka poslednej vôli vynálezcu dynamitu Alfreda Nobela zrodila tradícia menom Nobelova cena, či od roku 1929, kedy Američania stvorili Oscara, symbolizujú spoločenské uznanie predovšetkým medaily a sošky rôznych tvarov a veľkostí. Medaily sa lesknú pod mikroskopom faleristiky – a vavríny? Ich symbolika sa pozvoľna presunula tam, kde majú domovské právo od čias stredoveku – na akademickú pôdu. 

Bakalár spiaci na vavrínoch   

Pamiatkou na víťazné vavríny je slovo laureát (lat. laureatus), ktorým označujeme úspešného absolventa štúdia, víťaza prestížnej súťaže, či osobnosť poctenú významným ocenením za celoživotné dielo. Skôr narodení si pamätajú, že slovo laureát sa hojne využívalo (alebo zneužívalo?) v dobách (ne)dávno minulých (laureát štátnej ceny). To však nemení nič na tom, že laureát značí „ovenčený vavrínom“ (latinčina poznala aj výraz laurifer – nositeľ vavrínu). Či je majiteľ vavrínovej koruny ovenčený slávou alebo len karikatúrou slávy, to etymológia slova nerieši. Že je poriadne starobylá, o tom sa presvedčili historici a lingvisti, ktorí si lámali hlavu nad tým, kde sa vzal pojem laureatus, respektíve laurus. Na čo prišli? Po tom, čo zavrhli analógiu s latinským slovom laus, laudis (chvála), dospeli k názoru, že latinské meno bobkového listu nie je ničím iným, než špecifickou transliteráciou gréckeho Dafné do reči Rimanov. Vavrín sa v starolatinskom jazyku pravdepodobne nazýval daurus, pretože latinské L korešpondovalo s gréckym D. Nie je to márny smer! Jazyková genetická cesta bobkového listu nás zavedie k indoeurópskemu lingvistickému koreňu deru-, ktorý značí jednoducho – strom (v slovnom koreni der, deru- sa zakorenil názov keltskej kňazskej kasty druidov, ktorí si mimoriadne ctili stromy, najmä duby). Aj vavrín je strom s veľkým S. Veď čo by dal stredoveký študent moriaci sa nad knihami počas bezsenných nocí za bobuľku z vavrínového kríka! Verte či nie, ak bol šikovný, naozaj ju dostal – v podobe titulu bakalár. Etymológia najnižšieho vysokoškolského titulu je takmer rozprávková. Stredovekí bakalári si údajne pripínali na odev bobuľku z bobkového listu, aby dali najavo, že prvé tri schodíky na rebríku vzdelania (gramatiku, rétoriku a dialektiku) už majú za sebou. Bobuľa sa po latinsky povie baca. Zo spojenia tohto slova so starým známym laureatus sa narodil termín baccalaureatus, bakalár. Ten, kto si z voňavej a sviežej vavrínovej koruny zaslúžil zatiaľ iba maličkú bobuľku, v ktorej sa však skrýva veľa múdrosti (ako v oriešku od Popolušky).       

Žiadny bakalár nesmie zaspať na vavrínoch (tento slovenský okrídlený výraz varuje pred pýchou a záhaľkou), pretože potom by už nemohol žať vavríny (metafora úspechu) a skončil by ako usušený bobkový list v polievke primitivizmu. Kľúčom k bráne poznania sú zvedavé otázky (ťažko by sme v metodológii vedy hľadali epistemickú hodnotu bez vhodne zvolených otázok). Pýtať sa je väčším umením, než odpovedať. Zvedavosť (lat. curiositas!) je zaodetá v notoricky známom rébuse: kde je ten pes zakopaný? Vedeli ste, že za týmto okrídleným výrazom sa skrýva zaujímavý príbeh? Pripomeňme si ho!  

Vernosť až za hrob

Bol raz jeden grécky politik menom Xanthipos. Jeho meno nám evokuje inú Grékyňu – Xanthipu, manželku filozofa Sokrata. Najnovšie teórie hovoria, že Xanthipa vôbec nebola hašterivá a na svojho muža mala tisíc dôvodov žiarliť. Prirovnanie mať jazyk ako Xanthipa, čiže nedávať si servítku pred ústa, všetko skritizovať a hľadať všade spor, hnev a šarvátku, úbohej Xanthipe prischne asi navždy. So Xanthipou sa história pohrala kruto. Vojenský vodca Xanthipos dopadol neporovnateľne lepšie. Nielenže daroval helénskej civilizácii veľkého štátnika Perikla, do dejín vstúpil aj jeho pes.

Plutarchos píše, že Xanthipos sa jedného dňa vybral na ďalekú plavbu na ostrov Salamína. Svojho štvornohého miláčika nechcel vystaviť nebezpečenstvu a nechal ho doma. Od tohto príbehu nás delia tisícročia, no smutné oči a naliehavý brechot zvieraťa sú mocnejšie, než fosílie času. Psík sa odtrhol z reťaze, preskočil plot a vrhol sa do vĺn za svojím pánom. Plával statočne. Pes však nie je morský vlk a hlbočina vie byť zradná. Keď ho zbadala posádka lode, bolo neskoro. Psík sa utopil. Užialený Xanthipos nechal verného priateľa pochovať na mieste, ktorému prischlo toponymum Psí hrob (v latinizovanej podobe Cynossema). Dni utekali a vo víre Peloponézskych vojen sa na udalosť zabudlo. A tak vznikla otázka: kde je ten pes vlastne zakopaný? Leží na mieste, ktoré sa za Plutarchových čias volalo Psí hrob, alebo nebodaj inde? Príbeh, ktorý nesie črty ľudového rozprávania, sa končí zmienkou o tom, že chlpatý štvornožec odpočíva na ktoromsi ostrove v Helesponte. Keď sa spýtame, kde je ten pes zakopaný, sme na stope objavu. Hľadáme, aby sme našli. A vo chvíli, keď sme opojení pravdou vedy, zvýskneme spolu s Archimedom zo Syrakúz: Heuréka! Pretože sme o čosi múdrejší a zistili sme, kde je pes zakopaný. Objavy však nikomu (s výnimkou Newtonovho legendárneho jablka) nepadajú z neba. Požičajme si radšej psí inštinkt a pátrajme ďalej.  

Ako riešiť problémy?

Sotva nájdeme v dejinách známejšiu personifikáciu múdrosti, než osobu biblického kráľa Šalamúna. Ustálené slovné spojenie múdry ako Šalamún, prípadne šalamúnske rozhodnutie, prešlo do mnohých jazykov práve z Biblie. Rozprávanie zo Svätého písma nás zoznámi s dvoma ženami-matkami. Obe si nárokovali na živé dieťa. Nie a nie zistiť, ktorá z nich ho porodila! Kráľ Šalamún vyriešil ich svár po svojom: prikázal dieťa rozťať a každej z hašterivých žien „venovať“ polovicu mŕtveho telíčka. V jednej zo žien bil na poplach materinský pud. So slzami v očiach odmietla krutý ortieľ a bola ochotná radšej sa dieťaťa vzdať, len nech zostane žiť. Tak sa ukázalo, kto je jeho skutočnou matkou. Láska totiž nechce vlastniť, láska potrebuje predovšetkým milovať. Táto udalosť vošla do kultúrnych dejín pod názvom Šalamúnov súd. Rozsudok biblického kráľa je dodnes šifrou pre dôvtipné a diplomatické rozlúsknutie náročného problému. Rovnaký um a bystrosť, akú mal Šalamún, si vyžadovalo rozmotanie povestného uzla na vojnovom voze sedliaka Gordia z Frýgie. Podľa starého východného proroctva sa muž, ktorý lano rozmotá, stane vládcom celej Ázie. V roku 334 pred Kr. prekročil mladý vojvodca Alexander Veľký Bospor. Vojenský zdar ho priviedol až k úrodným krajom Malej Ázie. Ocitol sa zoči-voči povestnému uzlu a rozhodol sa, že si s ním zmeria sily. Podľa starogréckeho historika Plutarcha netrvalo dlho, a došiel mu dych. A spolu s ním aj trpezlivosť. Alexander vytasil meč a nešťastný uzol z celej sily rozsekol na franforce. Pamiatka na Alexandrovo helenizované impérium zostala v európskych jazykoch v podobe ustáleného slovného spojenia, ktoré používame, keď chceme vyjadriť bleskové riešenie zdanlivo bezvýchodiskovej situácie. Inými slovami, rozťať gordický uzol.    

Každý smrteľník sa musí popasovať s väčšou či menšou kopou problémov. Niekedy nevieme, kde nám hlava stojí (presnejšie, či ju ešte vôbec máme). Skeptik ľahko dospeje k myšlienke, ktorú údajne vyriekol už spomínaný majster filozofie Sokrates: scio me nihil scire. Po slovensky: viem, že nič neviem. Latinčinári poznajú túto vetičku ako brilantný príklad gramatickej väzby akuzatívu s infinitívom. Čo na tom, že neexistuje žiadna písomná zmienka dokladajúca Sokratovo autorstvo týchto slov! Okrídlenú sentenciu máme z druhej ruky, sprostredkoval nám ju Sokratov žiak Platón. Nech je pôvodcom tohto výrazu ktokoľvek, prihovára sa nám svojou aktuálnosťou. Je ako laserový lúč, ktorý roztaví našu odvážnu predstavu o múdrosti. V skutočnosti nevieme nič, poznanie sa rozplýva ako hmla horizontu a sneh v prvých lúčoch Slnka. V staroveku však z tejto hmly povstali veštby a predpovede.

V známej veštiarni v Delfách sedávala na trojnožke veštkyňa menom Pýtia. Výpary síry z posvätného prameňa ju privádzali do extázy. Jej veštby, ktoré mali podobu nekoordinovaných zvukov, sa vyznačovali nejasnosťou. Pýtická veštba sa teda hodí na akúkoľvek príležitosť a kto rozpráva ako Pýtia, hovorí dvojzmyselne. Prečo sa Pýtia dokázala „trafiť“ do každej situácie a jej výroky mali univerzálne použitie (náročky netvrdím platnosť, veď všetci ich čítali v zrkadle svojej vôle)? Odpoveď vás prekvapí. Pýtia žuvala v ústach lístočky vavrínu. Halucinogénnou drogou slávnej Pýtie bol obyčajný bobkový list… A sme na začiatku nášho rozprávania. Keď budete najbližšie listovať v kuchárskych knihách starých materí a svoje dobroty ozdobíte vavrínovými lístkami, spomeňte si na to, že v tejto tajomnej rastlinke sa skrýva kus antických dejín.

Okrídlené citáty 1. Tajné meno Ríma si môžete prečítať TU.

____________

Autorka: Dr. Lucia Laudoniu

Zdroje:
* práca je založená na vlastnej štúdii autorky 
BONAVILLA, Aquilino – MARCHI, Marco Aurelio: Dizionario etimologico di tutti i vocaboli usati nelle scienze, arti i mestieri che traccono origine dal greco. Milano : Tipografia di Giacomo Pirola, 1821. 
RENDICH, Franco: Dizionario etimologico comparato delle lingue classiche indoeuropeeIndoeuropeo, sanscrito, greco, latino. Roma : Palombi Editori, 2010. ISBN 8860603080 
Obrázky:
Obrázok č. 1.: Premenu nymfy Dafné na strom živo vykresľujú Ovídiove Metamorfózy. Paleta florentínskeho renesančného majstra Piera del Pollaiolo vyjadruje Ovídiov dramatizmus v kompozičnej skratke. Kladie vedľa seba dva city, dva myšlienkové pochody, ktoré sa navzájom negujú. Boh Apolón sa oddáva exuberantnej vášni, no Dafné už vypína k nebu ruky meniace sa na ťažké a rapavé konáre. Obraz je vyjadrením kontrastu medzi vášnou a cudnosťou. Poukazuje na paralelizmus opozitných myšlienok v objatí času (ako diachrónny film). Zdroj: upload.wikimedia.org  
Obrázok č. 2.: Antická civilizácia bola kultúrou slova a obrazu, pričom diferencia medzi nimi je tenšia, než ľad. V slovách sa skrývali obrazy. A v obrazoch spali slová. Vavrínová koruna bola od nepamäti symbolom triumfu. Jej kruhový tvar symbolizoval eternitu, večnosť veľkých činov. Tento význam (byť korunovaný vavrínovým vencom) nesie i meno Štefan (gr. Στέφανος). Kresťanský martýr Štefan nenosil toto meno nadarmo, veď podľa evanjelia je prvým nositeľom mučeníckej koruny. Cirkevní otcovia prirovnávali mučeníctvo prvých kresťanov k víťaznému zápasu atlétov. Klasický figurálny výjav nám ukazuje, že symbol vavrínu z olympijských hier bol hlboko vpísaný do fantázie ľudí grécko-rímskeho sveta. Zdroj: http://villahurmuses.com    
Obrázok č. 3.: Meno izraelského kráľa Šalamúna sa v hebrejčine prekladá slovami „Jeho pokoj“. Nuž, pokoj Hospodinov sa vznášal nad Šalamúnovými rozhodnutiami. Spor dvoch žien zaodel do barokových kriviek Peter Paul Rubens približne v roku 1617. Všimnime si farbu Šalamúnovho plášťa (červená symbolizuje krv, ktorá je podľa židovskej exegézy úzko spätá s dušou). Šaty oboch žien poukazujú na protiklad Slnka a Mesiaca. Zlatá farba charakterizuje skutočnú matku. Sprítomňuje nám teplo jej citu a svetlo poznania. Bielosivý odev jej protistrany naznačuje chlad mesačnej pustatiny a vyprahnutosť duše falošnej ženy. Monumentálny Rubensov obraz je majetkom Dánskej národnej galérie. Zdroj: upload.wikimedia.org  
Obrázok č. 4.: Omámená kňažka na známej olejomaľbe Johna Colliera z roku 1891 nie je nikto iný, než Pýtia. Delfské orákulum (veštiareň) na úbočí Parnasu si pamätá viacero Pýtií, ktoré údajne komunikovali so supranaturálnym svetom. Spod Collierovho štetca vystúpila žena zahalená v červenom rubáši. V dlani zviera vetvičku vavrínu. Bobkový list je na obraze prítomný hneď dvakrát (odpočíva aj v ľavom dolnom rohu). Z toho možno usúdiť, že vavrín tu zosobňuje nemateriálny akt veštby. Zvädnutý trs predstavuje falošnú prognózu, zelený konárik symbolizuje pravdu z nebies. Slová Pýtie boli totiž dvojzmyselné – kto chcel, videl v nich usušenú vetvu a zároveň zelený plod. Zdroj: upload.wikimedia.org 

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.