Otázky a teórie okolo osudu Titanicu

Najmodernejšia loď svojej doby aj dnes vyvoláva množstvo otázok a teórií. Dalo sa jej potopeniu predísť, minimalizovať zrážku s ľadovcom alebo straty na životoch? Zistite to spolu s nami v našom najnovšom článku.

Otázka vodotesných komôr

Vrak Titanicu dnes leží v hlbinách Atlantického oceánu ako obeť jednej z najznámejších námorných katastrof všetkých čias. Trosky lode sa nachádzajú na ploche takmer 39 km2 v hĺbke 3200 m pod hladinou oceánu a predná časť lode je od tej zadnej vzdialená približne 600 m. Tu sa veľkolepý parník potopil po zrážke s ľadovcom v noci z 14. na 15. apríla 1912 počas svojej prvej plavby z anglického mesta Southampton do New Yorku.

Experti sa aj v súčasnosti naďalej zaoberajú otázkou, ako mohol ľadovec trup lode preraziť, či aký musel byť veľký. Titanic bol najväčšou a najmodernejšou loďou svojej doby, označoval sa za nepotopiteľný a jeho interiér bol vybavený vodotesnými komorami aj automatickými vodotesnými dverami. Trup parníka pozostával z vyše dvetisíc oceľových plátov a každý z nich bol hrubý dva a pol centimetra.

Stavitelia Titanicu mali tiež vytvorený bezpečnostný plán, ktorý mal zabrániť potopeniu lode v prípade poškodenia jej trupu. Ak by sa niektorý z vodotesných priestorov začal napĺňať vodou, automaticky by sa uzatvoril a voda by sa z neho teda nedostala do inej časti lode. Pri dĺžke 270 m a šírke vyše 27 m mal Titanic k dispozícii 16 vodotesných komôr, z ktorých každá bola dlhá približne 16 m.

Titanic bol navrhnutý tak, aby sa v prípade čelnej zrážky poškodila iba predná komora a bol by schopný pokračovať v plavbe aj pri zatopení prvých dvoch komôr. Pokiaľ by bola zatopená aj tretia komora, loď by musela plavbu prerušiť a počkať na odtiahnutie, jej pasažierom by sa však nič nestalo a nebolo by potrebné použiť záchranné člny. Aj pri zaplavení štyroch komôr by sa Titanic po niekoľko dní udržal na morskej hladine. K potopeniu lode by teda malo dôjsť až v momente zatopenia aspoň piatich vodotesných komôr v prednej časti lode, kedy by loď bola poškodená v rozsahu vyše 60 m.

Ľadovec, ktorý priniesol skazu Titanicu

Do úvahy je však potrebné vziať aj rýchlosť, s akou sa Titanic pohyboval. Najrýchlejšia loď svojej doby sa plavila rýchlosťou približne 40 km za hodinu, pri ktorej by sa aj moderná loď značne poškodila v prípade zrážky s ľadovcom. Vieme, že posádka Titanicu mierne upravila svoju trasu a namiesto najkratšej námornej cesty si zvolila takú, na ktorej sa mala úplne vyhnúť ľadovcom.

Dvaja vodní pozorovatelia neustále sledovali morskú hladinu a informovali kapitána o prípadných nálezoch. Napriek tomu spozorovali ľadovec len 37 sekúnd pred nárazom. Za tento ľadovec sa pôvodne považoval špicatý kus ľadu s ostrými hranami presahujúci výškou 30 m, podľa odborníkov však takýto ľadovec musel byť viditeľný skôr aj počas tmavej noci. Experti sa preto domnievajú, že zrážku v skutočnosti zapríčinil iný ľadovec zachytený na fotografii oblasti krátko po katastrofe.

Tento ľadovec je o polovicu nižší, vďaka svojmu tvaru má však oveľa nižšie položené aj ťažisko a jeho časť pod hladinou teda bola oveľa väčšia. Súčasný simulátor odhalil, že z pohľadu posádky nezvyčajne plochý ľadovec nepresahoval nad horizont a pôsobil len ako tmavá hmota na tmavom oceáne. Bolo by takmer nemožné uvidieť ho včas počas noci bez mesačného svitu, akou bola noc z 14. na 15. apríla 1912.

Ak by k udalosti došlo cez deň, pozorovatelia by ľadovce zbadali 25 minút pred možným stretom s nimi. V nočných hodinách bez svetla Mesiaca by však ľadovce uvideli až v bezprostrednej blízkosti od lode. Práve spozorovanie ľadovca na poslednú chvíľu výrazne ovplyvnilo spôsob jeho zrážky s Titanicom.

Zásadný uhol nárazu

Posádka mala vykonať manevér určený pre vyhnutie sa prekážkam. Najprv sa pokúsila vyhnúť ľadovcu v prednej časti lode, prudko zatočiť a zabrániť čelnej zrážke. Trup Titanicu však naďalej smeroval na ľadove,c a tak bolo kormidlom zatočené späť, aby sa ľadovcu vyhla aj zadná časť parníka. Titanic sa napokon obtrel o ľadovec, ktorý sa nachádzal priamo pod jeho pravou časťou, v dôsledku čoho došlo k veľkému poškodeniu trupu lode. Relatívne jemný náraz pritom väčšina cestujúcich ani nepocítila.

Pri dnešnom pohľade na vrak lode nie je presne jasné, ktoré poškodenia mu ľadovec spôsobil, nakoľko časť zasiahnutá zrážkou je pochovaná pod bahnom na dne Atlantického oceánu. Svedkovia však uvádzajú, že došlo k pretrhnutiu šiestich vodotesných komôr v trupe Titanicu, kľúčový bol teda predovšetkým uhol nárazu. Jednotlivé oceľové pláty boli vystužené kovovými tyčami, ktoré v momente zrážky praskli a vytvorili tak ešte väčšiu dieru.

Ak by sa pritom Titanic potápal pomalšie, vyžiadal by si oveľa menej životov. Problémom bolo, že vodotesné komory nesiahali až do hornej časti lode. Konštruktéri vytvorili luxusný parník, ktorý si vyžadoval veľké otvorené priestory pre jedálne či tanečné sály. Ak by boli vodotesné komory umiestnené vyššie, Titanic by sa dokázal udržať na hladine po niekoľko dní, kým by čakal na príchod záchranných lodí. Luxus dostal prednosť pred bezpečnosťou, podobným spôsobom však bola stavaná väčšina parníkov toho času.

Nedostatok záchranných člnov a ako zmierniť katastrofu

Na Titanicu sa navyše nachádzalo len 20 záchranných člnov s celkovou kapacitou 1178 osôb, pričom počet cestujúcich presahoval 2300 ľudí. Každý z člnov bol konštruovaný pre 65 osôb, vzhľadom na ich pevnosť, dostatočnú výšku voľného okraja a takmer úplne pokojný oceán by však mohli uniesť aj po 80 ľudí.

Ak by bol takto zaťažený každý čln, počet zachránených by sa takmer zdvojnásobil, hoci pre všetkých by to stále nestačilo. Pod vplyvom paniky a nedostatočne organizovanej evakuácie lode bol však jeden čln v priemere obsadený len 39 pasažiermi. Počet zachránených sa tak pohyboval okolo 700 osôb, zatiaľčo 1500 cestujúcich Titanicu zahynulo, teda približne dve tretiny cestujúcich.

Simulátor udalosti odhalil, že k najmenšiemu poškodeniu lode by došlo v prípade čelnej zrážky. Podľa simulácie by takto bola zatopená len jedna predná komora a Titanic by sa udržal na vodnej hladine. Takýto manéver by si zrejme vyžiadal životy niekoľkých ľudí nachádzajúcich sa v čase zrážky v prednej časti lode, počet obetí by však bol oveľa menší. Čelný náraz do ľadovca tak bol pravdepodobne najlepším spôsobom ako zachrániť loď, odporovala mu však snaha zachrániť čo najviac ľudí. Treba tiež brať do úvahy, že posádka Titanicu mala k rozhodnutiu o manévri k dispozícii len 37 sekúnd, kým došlo k zrážke.

Dôsledky potopenia Titanicu

Titanic sa plavil plnou parou vpred v oblasti, kde sa mohli vyskytovať ľadovce. Pozorovatelia neboli na podobné podmienky pripravení a konštruktéri podcenili ničivú silu ľadu. Poučenia z potopenia Titanicu však pomohli chrániť ďalšie lode a bezpečnosť na mori zažila revolúciu. Vodotesné komory vo väčšine zaoceánskych parníkov si prešli kompletnou úpravou a lode získali dvojité vystuženie trupu, ktoré malo zabrániť ich potopeniu v prípade zrážky. Kapacita záchranných člnov musela byť v súlade s počtom cestujúcich na palube a pri vysielačkách zachytávajúcich volania lodí o pomoc musela byť neustála obsluha.  

_____________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Zničená minulost 3 10 – Titanic

Obrázok: upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/f/fd/

RMS_Titanic_3.jpg/1024px-RMS_Titanic_3.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.