Pán Churchill

Rozhodol som sa vám predstaviť jedného z najznámejších predsedov vlády na svete, Winstona L. S. Churchilla. V súvislosti s ním sa pokúsim zamerať aj na určité detaily z obdobia druhej svetovej vojny, ktoré ste o ňom možno nevedeli.

Narodenie

Dátum jeho narodenia je tak trochu magický. Svetlo sveta uzrel 11. 11. 1874 v anglickom mestečku Woodstock na zámku Blenheim. Jeho otec Randolph Churchill patril medzi významných britských politikov. 

Vojenská kariéra

Už ako mladý vždy sníval o vojenskej kariére. Prvá jeho reálna skúsenosť s vojnou bola v roku 1895 na Kube, kde pôsobil ako vojenský dopisovateľ a pozorovateľ v štábe generála Valdéza. Počas nasledujúcich rokov sa ocitol v centre niekoľkých ďalších vojnových konfliktov.

Politická kariéra

Jeho prvým pokusom o presadenie sa v politike bola kandidatúra do Dolnej Snemovne v roku 1899 a to za Konzervatívnu stranu. Tá však bola neúspešná. V tom istom roku vypukla v Južnej Afrike Búrska vojna a tam on pôsobil ako dopisovateľ pre Morning Post. Tu padol do zajatia. Podarilo sa mu však utiecť a bol považovaný za národného hrdinu.

V roku 1906 nastúpil do funkcie ministra pre kolónie za Liberálnu stranu. Ďalej pôsobil ako minister obchodu a v roku 1910 ako minister vnútra, ale jeho činnosť v tejto funkcii bola vnímaná pomerne kontroverzne (obliehanie Sidney Street).

O necelý rok nato sa stal ministrom námorníctva. V prvej svetovej vojne naplánoval vylodenie v Gallipoli na Dardanelách, ktoré bolo neúspešné a znamenalo jeho pád. Vrátil sa však v roku 1917 ako minister pre výrobu vojnového materiálu. Po prevzatí moci Leninom v Rusku presadzoval čo najtvrdší vojenský zásah. Okrem iného patril ku kritikom rozpadu Rakúsko-Uhorska.

V medzivojnovom období pokračoval v pôsobení v politických funkciách a od roku 1930 bol iba radovým poslancom. Po nástupe nacistov v Nemecku ostro kritizoval tzv. appeasement – politiku ústupkov (zmierenie s Hitlerom pokojnou cestou). Toto najlepšie dokazuje jeho legendárny výrok ohľadom výsledku Mníchovskej konferencie, kde Británia a Francúzsko prinútili Československo odovzdať pohraničie Nemcom: „Veľká Británia si mohla vybrať medzi hanbou a vojnou. Vybrala si hanbu, bude mať vojnu.

Po napadnutí Poľska Nemeckom sa Churchill stal opäť ministrom námorníctva. Presadzoval obsadenie Nórska. K tomu sa však pristúpilo, až po útoku Nemcov. Snahy Britov boli neúspešné a Nórsko patrilo medzi prvé krajiny, ktoré Nemci začali okupovať. Premiér Nevil Chamberlain odstúpil a vtedy do jeho miesta povolali W. Churchilla.

V jednom z prvých jeho prejavov v tejto funkcii sľúbil národu iba krv, pot, slzy a totálnu vojnu s Nemeckom. „Pýtate sa, čo je našou politikou? Odpoviem vám. Bojovať na mori, bojovať na zemi a vo vzduchu so všetkou mocou a všetkou silou, ktorú nám Boh môže dať…“  Americkému prezidentovi F. D. Rooseveltovi napísal, že ak náhodou Nemci porazia Britov, tak sa presídli do niektorej z britských kolónií a tam bude pokračovať v odpore proti Hitlerovi. Po zdrvujúcej porážke Francúzska sa začala bitka o Britániu. V nej sa, okrem iného, vyznamenali aj letci z okupovaných národov (Poľsko, Československo…). Aj keď sa víťazstvo raz prikláňalo na jednu a raz zase na druhú stranu, obrancovia napokon zvíťazili. Okrem tejto bitky sa viedli ťažké boje aj v Severnej Afrike (tu britské jednotky bojovali najprv s fašistickým Talianskom a potom s Nemcami) a popritom sa Winston Churchill pokúsil pomôcť aj Grécku. V dôsledku ťažkých bojov (Kréta) boli britské vojská porazené.

Keď Hitler porušil „Zmluvu o neútočení“, ktorú dohodol so Stalinom, tak sa Churchill, aj napriek tomu, že pred nacizmom považoval za najväčšie zlo na svete komunizmus, začal sa angažovať v pomoci Sovietskemu Rusku

V roku 1941 Japonci napadli Pearl Harbor, tým začali vojnu s USA. O niekoľko dní neskôr vyhlásili vojnu Spojeným štátom aj Nemci a Taliani. Tak sa zrodila protihitlerovská koalícia.

Prvou spoločnou akciou Británie a USA bola operácia Torch, v rámci ktorej mali byť obsadené územia v Severnej Afrike patriace kolaboračnému Vichystickému Francúzsku. Británia sa dopustila viacerých kontroverzných krokov. Na daných územiach sa k moci dostali francúzski predstavitelia, ktorých povesť bola poškvrnená kolaboráciou s Nemcami. Samotný Winston Churchill naliehal na generála de Gaulla – predstaviteľa tzv. hnutia Slobodných Francúzov, aby vytvoril s vyššie spomínanými Francúzmi jednotný orgán. Druhou spoločnou akciou bolo oslobodenie Talianska. To sa podarilo na výbornú. Taliani sa zbavili Mussoliniho a jeho prisluhovačov.

Problémy so Sovietskym Ruskom

Prvou konferenciou vedúcich predstaviteľov „Veľkej Trojky“ (Roosevelt, Churchill, Stalin) bola konferencia v Teheráne. Tam sa napríklad dohodlo, že druhý front proti fašistickému Nemecku povedie cez Francúzsko, ale i to, že spojenci budú podporovať Titove odbojové sily v Juhoslávii a podobne. Často sa uvádza, že Winston Churchill požadoval druhý front cez Balkán. On však toto v piatom zväzku svojich pamätí označil za mýtus. Uviedol, že mal v pláne iba veľkú akciu v Grécku, aby zamestnal početné sily z Egypta. Začal však  uvažovať o rozšírení bojových akcií z Talianska do Istrijského polostrova (vtedajšia Juhoslávia), v rámci ktorých by mohli spoločne oslobodiť Viedeň a Maďarsko.

Ak nepočítame problémy pri vysielaní konvojov z Británie do ZSSR (večné sťažnosti Stalina, že pomoc v takejto podobe je nedostatočná a obmedzenia, ktoré spôsobovali Rusi britským námorníkom), tak asi prvou najvážnejšou konfrontáciou Británie a Ruska bolo Varšavské povstanie. To zorganizovala poľská exilová vláda v Londýne. Ruské vojská boli niekoľko kilometrov od Varšavy, no zastavili sa a povstalcom odmietli pomôcť. Pomôcť chceli ostatní spojenci, ale Rusi im zabránili využívať letiská v oblastiach, kde mali prítomné svoje vojská. Tu Winston Churchill spravil opäť dosť nešťastnú vec. V poslednej časti svojich pamätí sa zmienil o tom, že keď zasadal vojnový kabinet, tak mal chuť navrhnúť deklaráciu, v ktorej by Rusom pohrozili zastavením konvojov. Ale nespravil tak, lebo mal na mysli osud miliónov ľudí bojujúcich v celosvetovom zápase a v záujme dosiahnutia spoločného cieľa je čas od času nutné podriadiť sa, aj keď je to hrozné, alebo dokonca ponižujúce…

Ďalšou zo spoločných konferencií bola Konferencia na Jalte. Tam sa dohodlo, že Sovietske Rusko po porážke Nemecka vstúpi do vojny proti Japonsku, preberalo sa rozdelenie nemeckého štátu do okupačných zón a podobne… Najdôležitejšou vecou, ktorá na dlhý čas ovplyvnila dejiny Európy bolo asi to, že Rusi získali v štátoch, ktoré obsadili, rozhodujúci vplyv. Za toto bol po vojne Churchill dosť kritizovaný. No on sa to snažil riešiť tým, že v Deklarácii oslobodenej Európy prijatej na Jalte sa dohodlo, že všetky krajiny sa budú môcť demokraticky rozhodnúť pre svoj systém vlády. No už v Poľsku sa ukázalo, ako si to Rusi predstavujú. Začalo zatýkanie antikomunistických predstaviteľov a sovietsky minister zahraničia Molotov odvolal dohodu, na základe ktorej mali byť prizvaní pozorovatelia z USA a Veľkej Británie počas poľských slobodných volieb.

Po vojne

Po skončení vojny došlo k rozpadu vojnového kabinetu. Premiérom sa stal Clement Attlee. Winston Churchill v tej dobe pôsobil ako opozičný poslanec, zbieral vyznamenania a prednášal (v prejave v americkom Fultone prvýkrát použil výraz Železná opona). Popritom opäť pokračoval aj v písaní (svoj spisovateľský talent prejavoval už skôr, keď napísal knihy ako Život lorda Randolpha Churchilla, Dejiny anglicky hovoriacich národov). V roku 1953 napísal asi svoju najslávnejšiu publikáciu – Druhá svetová vojna. Za to mu v roku 1953 udelili Nobelovu cenu.  Kniha dokáže zaujať aj dnes, hlavne pre jeho štýl písania, keďže nikdy nebol profesionálnym historikom, tak sa nepúšťa do žiadnych zložitých analýz, ale pri čítaní máte pocit, akoby príbeh rozprával váš dobrý známy, ktoré to celé prežil.

Do veľkej politiky sa ešte nakrátko vrátil v roku 1951, kedy ako predseda Konzervatívnej strany sa stal premiérom. Vtedy bol nútený zaoberať sa povstaniami v kolóniách. Presadzoval síce väčšinou vojenské zásahy, ale bolo jasné, že sa britské panstvo vo svete končí. Taktiež mal dva záchvaty mŕtvice, po ktorých si uvedomil, že na svoj úrad už nestačí a zo zdravotných dôvodov sa vzdal svojho postu.

Zomrel na následky ďalšej mŕtvice v roku 1965.

Zhrnutie

Napriek tomu, že je možné Winstonovi Churchillovi čo-to vyčítať (tvrdo presadzovaná politika kolonializmu, pomerne naivný postup voči Stalinovi, kedy predpokladal, že sa s ním dá jednať ako s človekom), myslím si, že bol mužom, ktorého v tej dobe Británia jednoznačne  potrebovala. Podľa mňa, keby sa dostal do premiérskeho kresla skôr, druhá svetová vojna sa mohla vyvíjať úplne inak.

Autor:  Tomáš Karľa

Zdroje: W. S. Churchill – Druhá světová válka (Diely I., II., III., V., VI.), dejepis.com

Obrázky: 3.bp.blogspot.com, 2.bp.blogspot.com, biography.com

 

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.