Panenská kráľovná Alžbeta I.

alžbetaŠanca Alžbety Tudorovej stať sa panovníčkou bola minimálna. Otec Henrich VIII. dal popraviť jej matku Annu Boleynovú, dcéru vyhlásil za bastarda a nejavil o ňu záujem. Po jeho smrti síce získala právo na trón, ale jeho legitimita nikdy nebola pevná. Okúsila aj väzenie (aj keď veľmi panské) v Toweri a hrozila jej smrť za vlastizradu. 14. januára 1559 sa však do Londýna vrátila na vlastnú korunováciu. Nevlastní súrodenci a predchodcovia na tróne – Eduard VI. a Mária Krvavá – Alžbetu nenávideli a nemali ju prečo podporovať. Smrť Márie Tudorovej, ktorá umrela bez dediča a škrípajúc zubami určila Alžbetu za svoju nástupníčku, jej život úplne zmenila. Alžbeta nebola krásna v klasickom zmysle slova. Jej tvár bola príliš výrazná, nos príliš dlhý a špicatý, pleť trochu pritmavá. Mala však nádherné zlatočervené vlasy a nápadne krásne ruky s dlhými jemnými prstami. Bola štíhla a vedela sa nádherne obliekať, hoci v starobe sa priveľmi parádila a šminkovala, aby zakryla svoj vek. Bola však aj mimoriadne vzdelaná ovládala sedem rečí a privádzala nejedného muža do úžasu svojou učenosťou, ale aj pohotovosťou. Vedela byť i veľmi krutá a používať slovník ako kočiš. Svoju nenávisť k rivalke, škótskej kráľovnej Márii Stuartovej, vyjadrovala vulgarizmami a po smrti Máriinho manžela ju nazvala „vrahyňou“, pred popravou ju väznila 18 rokov. Problémy nastali, keď si šľachta uvedomila, že Alžbeta je len žena a vládnuť by za ňu mal predsa len manžel. Tu sa Alžbeta ukázala ako rodený diplomat a intrigán. Oficiálne síce vyhlásila, že sa vydala za Anglicko, ale spočiatku ju nikto nebral vážne. Nikdy neodmietla návrhy šľachty a diplomati rokovali na všetky strany o jej možnom sobáši. Ako manželia do úvahy prichádzali Karol Habsburg, švédsky panovník Erik aj švagor Filip II. Španiel a katolík, a teda aj nepriateľ, ale aj mnohí významní anglickí šľachtici. Ona sa však naozaj nikdy nevydala. Dohady, či bola Alžbeta zdravotne v poriadku, boli už vtedy a neumĺkli dodnes. Skutočný dôvod bol však asi v tom, že manželstvo by ju politicky oslabilo, v čom kráľovnú utvrdzovali skúsenosti jej matky a sestry s ich manželmi. Ďalším dôvodom bol Róbert Dudley, z ktorého spravila lorda z Leicesteru. Vždy bol v jej blízkosti, klamal ju, opúšťal a ona mu odpúšťala.

Ešte jedna otázka bola pre Alžbetu dôležitá. Anglicko potrebovalo následníka. „Panenská kráľovná“ sa rozhodla, že sa zmieri so Škótskom (aj keď bolo katolícke) a nekrvavo ho  opäť pripojí k Anglicku tak, že syna svojej najväčšej rivalky Jakuba Stuarta urobí následníkom anglického trónu. Jakubova prastará matka bola sestrou Henricha VIII. a nárok na trón bol naozaj legitímny. Prefíkaný Jakub sa nikdy nepostavil na matkinu stranu (vlastne ju ani nepoznal) a milovanej tete Alžbete vždy vychádzal v ústrety.

Na starobu sa Alžbeta Anglická stala zatrpknutou. Správa obrovského kráľovstva vyžadovala mladú, inteligentnú a dravú generáciu, ktorej kráľovná dala šancu. Hoci mladí muži často využívali lichôtky a dvorili starnúcej namaľovanej a vyparádenej kráľovnej, svoju šancu si nenechali ujsť. Kritický rozum Alžbetu neopúšťal a nikdy nezabudla na svoje chyby. Keď Mária Stuartová porodila syna, povedala Alžbeta o sebe: „Nie som nič iné ako odumretý kmeň stromu.“

Autorka: Martina Kružlíková
Zdroje: zivot.azet.sk, tudorovci.cz

Obrázky:  profimedia.sk

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.