Po schodoch slávy až na popravisko

tudor henry-annePísal sa rok 1536. V piatok 19. mája o deviatej hodine dopoludnia vstúpil veliteľ londýnskeho Toweru do miestnosti, kde ho očakávala mladá žena v šedočiernych damaskových šatách lemovaných kožušinou, s hlbokým štvorcovým výstrihom. Cez plecia jej splýval dlhý biely plášť. Na hlave mala čepiec a pod ním malú čiapočku pripevnenú na dlhých čiernych vlasoch, ktoré jej vyčesali tak, aby neprekážali katovi. Kto bola táto žena, ktorú osud priviedol až pod ostrie katovej sekery? Bola to Anna Boleynová, druhá manželka anglického kráľa Henricha VIII. Tudora a zároveň matka veľkej vládkyne Alžbety I. Annin pôvod, na rozdiel od jej životného príbehu, vďaka ktorému sa nezmazateľne zapísala do dejín, nie je nijako zvláštny a pozoruhodný. Do veľkého sveta vstúpila vďaka starostlivej matke dobre „vybavená“ – okrem neodškriepiteľného pôvabu, osobného čara a temperamentu bola obdarená schopnosťami, ktoré v budúcnosti dobre využilaovládala hru na rôzne hudobné nástroje, tanec, spisovný jazyk, krasopis a francúzštinu, vedela krásne vyšívať, milovala poéziu a osvojila si pôvabné a dôstojné vystupovanie. Jej veľkou záľubou sa stala móda. Bola útla, vďaka čomu pôsobila veľmi krehko. Neoplývala síce kyprými tvarmi a bujným poprsím, ako bolo v tých časoch v móde, mala však neodškriepiteľné osobné čaro. Čierne oči a veľmi dlhé tmavohnedé vlasy voľne spustené na chrbát a ozdobené šperkmi, boli to prvé, čo si muži na nej všimli. Anna však upútavala pozornosť aj niečím inýmmala rada hazardné hry, karty, nepohrdla dobrým vínom a veľmi rada sa zabávala. Vďaka týmto vlastnostiam sa čoskoro stala dvornou dámou Klaudie, manželky nového francúzskeho kráľa Františka I. Začiatkom roku 1522 sa vrátila do rodného Anglicka. Bola úplne iná, pretože všetko na nej bolo francúzskešaty, účes, vystupovanie, reč, správanie… Netrvalo dlho a opäť bola dvornou dámou. Jej paňou sa tentoraz stala sama Katarína Aragónska, vznešená manželka Henricha VIII. Niet sa čomu čudovať, že toto „bláznivé dievča z dvora“, ako ju sám kráľ nazval, mu čoskoro pomotalo hlavu. Dokonca nedal povolenie na jej svadbu s významným šľachticom menom Henry Percy. Svoje rozhodnutie odôvodnil slovami: „Jeho výsosť zamýšľa dať prednosť inému ženíchovi pre Annu Boleynovú, aj keď ona o tom ešte nevie“. Tá sa po tomto cítila zaskočená a tiež urazená. Vôbec však netušila, že v pozadí celej akcie stál sám Henrich VIII., ktorý už vtedy s ňou mal plány. Svoj záujem dal najavo až o niekoľko rokov neskôr, keď ju požiadal, aby sa stala jeho milenkou, ale ona na jeho veľké prekvapenie túto ponuku odmietla. Nehodlala byť len jednou z jeho mnohých konkubín. Toto odmietnutie ho však ešte viac dráždilo, kráľ nebol zvyknutý, že ho niektorá žena na jeho dvore odmietla. Chcel ju mať. Na slová, že sa nevzdá a že „bude teda žiť a dúfať“, pobúrená Anna údajne odpovedala: „Najmocnejší kráľ, nechápem, ako môžete prechovávať takúto nádej! Vašou manželkou byť nemôžem jednak preto, že toho nie som hodná, jednak preto, že už jednu kráľovnú máte. A vašou milenkou nebudem.“ Ťažko povedať, či ho práve tieto slová povzbudili k jeho nasledujúcim krokom, isté však je, že krátko po tomto rozhovore sa definitívne rozhodol anulovať manželstvo s Katarínou Aragónskou, ktorá mu neporodila mužského dediča. Rozvodová kauza trvala niekoľko rokov a Anna Boleynová bola čím ďalej, tým netrpezlivejšia. Nakoniec však svoj cieľ dosiahla. Prvým významným krokom na tejto strastiplnej ceste, končiacej sa na popravisku, bol titul kráľovského peera, ktorý jej v roku 1532 kráľ slávnostne udelil, vďaka čomu sa jej dostalo obrovskej pocty. Táto ceremónia z nej spravila „markízu z Pembroku“. V tom čase bola Anna Boleynová už niekoľko dní kráľovou milenkou. Zárukou jej šťastia a budúcnosti mala byť jej plodnosť. S príchodom nového roku sa začali prípravy na kráľovskú svadbu. Vtedy bola už Anna v požehnanom stave. Sobáš sa uskutočnil 25. januára 1533 v súkromnej kaplnke Henricha VIII.  len v prítomnosti kňaza a niekoľkých svedkov. Správa o novom kráľovom manželskom zväzku sa čoskoro rozšírila a ani zďaleka ju všetci neprijímali pozitívne. Anna Boleynová nebola obľúbená ani medzi šľachticmi, ani medzi obyčajnými ľuďmi. Mnohí ju označovali za „hanbu kresťanstva, pobehlicu a smilnicu“. Bez ohľadu na zjavné antipatie voči novej kráľovnej sa začala pripravovať jej korunovácia, ktorá sa uskutočnila 1. júna 1533. Henrich VIII. spravil pre svoju manželku všetko, čo jej videl na očiach. Urobil z nej kráľovnú. Kvôli nej zavrhol Katarínu Aragónsku, dostal sa do roztržky s pápežom, ktorý mu pohrozil exkomunikáciou, ak sa jej nevzdá, a dokonca vyhlásil jeho nové manželstvo za neplatné. Na oplátku očakával, že ho Anna obdaruje tým, po čom toľké roky bezvýsledne túžil – synom, ktorý by zabezpečil pokračovanie Tudorovskej dynastie. Počas jej prvého tehotenstva sa neobjavili žiadne komplikácie. Za jeho úspešný priebeh sa modlili kňazi aj mnísi. Astrológovia a jasnovidci ubezpečovali kráľa tvrdeniami, že Anna istotne privedie na svet zdravého syna. No jeden z nich, William Glover, jej povedal, že porodí „dieťa ženského pohlavia a vladárku tejto krajiny“. Obdobie tehotenstva kráľovnej však nebolo len obdobím očakávania šťastnej udalosti, ale aj prvých vážnych sporov medzi ňou a jej manželom. Zatiaľ čo sa Anna pripravovala na svoj prvý pôrod a z pochopiteľných dôvodov asi nemala veľký záujem o sexuálny život, našiel si Henrich VIII. náhradu. Anna veľmi ťažko znášala jeho neveru a trpko mu ju vyčítala. 7. septembra 1533 Anna Boleynová priniesla na svet svoje prvé dieťa, silné a zdravé dievča a budúcu kráľovnú Alžbetu I. Henrich VIII. neskrýval sklamanie, ale keď sa mu s plačom ospravedlňovala, že mu nedala syna, povedal jej: „Ty i ja sme mladí a s pomocou Božou nabudúce príde chlapec“.

Netrvalo dlho a Anna bola opäť v druhom stave, jej druhé tehotenstvo sa však skončilo predčasným pôrodom mŕtveho dievčatka. Aj keď sa po fyzickej stránke veľmi rýchlo zotavila, strata dieťaťa bola pre ňu ťažko zahojiteľnou ranou. Trpela nielen ako žena, ale najmä ako kráľovná. Uvedomovala si, že prišla o veľkú časť vplyvu na dvore, ale aj u samého Henricha VIII. Vedela, že pre kráľa, ktorý vždy prejavoval sklony k ľúbostným pomerom, už nie je taká žiaduca a atraktívna ako kedysi. Postupne strácala svoju krásu. Stávala sa podozrievavou, domýšľavou a márnivou. Obťažovala ho svojimi nekonečnými výstupmi žiarlivosti, unavovala ho stále novými požiadavkami a nárokmi. A s pribúdajúcimi rokmi sa z bláznivo zaľúbeného kráľa v strednom veku, podľa názoru mnohých, zotročeného nehodnou ženou, stával muž, ktorý toho začínal mať dosť. Aj keď už na ňu nepozeral zamilovanými očami, ešte stále veril, že mu môže dať syna. To bolo jediné, čo ešte mohlo zachrániť ich manželstvo. Anna skutočne znova otehotnela. Radosť však netrvala dlho, pretože aj toto tehotenstvo sa skončilo predčasne pôrodom mŕtveho dieťaťa. Odvtedy sa kráľ ani nesnažil hrať na zhovievavého a pozorného manžela, čo prinášalo veľkú radosť kráľovniným nepriateľom. Na konci roka 1535 v Anne vzplanulo posledné svetielko nádeje. V novembri už vedela, že je zase v požehnanom stave. Dobre chápala, že od definitívnej skazy ju delí len krehký život, ktorý rastie v jej tele. Okrem toho dobre vedela, že jej manžel má novú lásku, o niekoľko rokov mladšiu Janu Seymorovú, ktorú bohato obdarovával. Keď ho jedného dňa pristihla s ňou, ako mu sedí na kolenách, dostala záchvat hnevu. Správala sa ako nepríčetná. Henrich, vidiac ju v takomto rozpoložení, okamžite poslal Janu preč a Annu upokojoval, pretože sa bál o dieťa, ktoré nosila pod srdcom. Bohužiaľ, ešte v ten deň sa tehotenstvo kráľovnej predčasne skončilo. Potratila svojho záchrancu. Napriek jej zúfalému náreku, nešetril tvrdými slovami, sťažoval sa, že prišiel o svojho chlapca. Kráľovná, fyzicky i duševne utrápená, ho zaplavila nespočetnými výčitkami. Kričala, že hlavnou príčinou všetkého je on sám. Už sa vôbec neovládala, keď mu povedala: „ Pretože Vás milujem oveľa viac, než Vás milovala Katarína, pukalo mi srdce pri pohľade, ako milujete iné.“ Tentoraz však zašla už priďaleko. Henrich VIII. mal všetkého dosť. „Porozprávam sa s Vami, až budete v poriadku,“ povedal a chladne opustil jej spálňu. Keď opadli vášne, dostavil sa strach. Anna vedela, že prekročila svoje hranice. I sám Henrich si uvedomoval, že manželstvo s ňou bol veľký omyl. Vyjadril sa, že tento sobáš uzavrel zvedený jej čarami a kúzlami, že ho z tohto dôvodu považuje za neplatný. Podľa jeho názoru im práve preto Boh nedovolil mať mužské potomstvo. Hneď potom sa začal pripravovať na možnosť oženiť sa s inou. Aj keď sa Anna obávala rozvodu, ktorý by ju uvrhol na samé dno, Henrich VIII. mal s ňou iné plány. Chcel byť slobodný hneď a bez prieťahov. V hlavách jej nepriateľov sa zrodil mimoriadne krutý nápadAnnu mali obviniť z nejakého hrdelného zločinu, napríklad z velezrady, a postaviť ju pred súd. Samozrejme, to musel byť taký zločin, ktorý by vyvolal nielen odpor voči kráľovnej, ale aj výrazne posilnil sympatie k samému kráľovi. Táto myšlienka sa zrodila v hlave Thomasa Cromwella, tajomníka Henricha VIII. Obaja sa tak stali hlavnými aktérmi sprisahania proti kráľovnej, ktorej jediným previnením bolo, že sa panovníkovi proste zunovala a stála v ceste jeho ďalšiemu vzťahu. Okrem cudzoložstva s inými mužmi bola obvinená aj zo sprisahania, ktorého cieľom malo byť zavraždenie samého anglického kráľa. Thomas Cromwell bol so svojím dielom spokojný. Pripravil dostatočne presvedčivé dôkazy o vine Anny Boleynovej a predložil ich Henrichovi. Súdny proces s Annou a jej „milencami“ sa začal 10. mája 1536 a skončil sa rozhodnutím, že všetci obvinení boli odsúdení na smrť. Anna prijala rozsudok pokojne. Cítila však veľký zármutok z toho, že pre ňu majú zomrieť aj ďalší ľudia, ktorí sú rovnako nevinní ako ona. Anna mala pred sebou už len niekoľko dní života. Henrich VIII. však nechcel, aby Annu popravili ako anglickú kráľovnú. Kráľ poveril svojich dôverníkov, aby našli dôkazy, na ktorých základe by sa dalo jeho manželstvo vyhlásiť za neplatné. Niekoľko hodín po tom, ako kat odpravil zo sveta Anniných údajných milencov, súd vyhlásil jej manželský zväzok s Henrichom VIII. za neplatný a verejne oznámil, že nikdy nebola skutočnou anglickou kráľovnou. A tak na popravisko o dva dni neskôr vystúpila iba Anna Boleynovámarkíza z Pembroke.

Autorka: Mirka Klieštiková
Zdroj: Jaroslav Perniš – Slzy mocných                                                                                                                                                                                   Obrázky: 4.bp.blogspot.com, friendscout24.de

 

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.