Po stopách Atlantídy

atlantis5

V dnešnej dobe, vo väčšine prípadov platí, že väčšinu ľudí, miest a udalostí, o ktorých sa rozpráva, vieme pomerne presne zaradiť. Toto tvrdenie je možné aplikovať aj na históriu, pretože jednotlivé obdobia sú dopodrobna preskúmané a občas sa nám môže zdať, že už sa ani nič nové nedá objaviť. Aj napriek tomuto zdaniu existujú niektoré udalosti či príbehy, ktoré sú zahalené rúškom tajomstvaZáhady a tajomstvá miluje snáď každý. Ich kúzlo je tým silnejšie, čím viac reálnych prvkov obsahujú  ak sa týkajú ľudí, ktorí kedysi naozaj existovali, poprípade popisujú udalosti, ktoré sa naozaj stali. Niekedy je ale ťažké rozpoznať, či majú niektoré legendy pravdivý aspoň základ, alebo sú iba výtvorom našej fantázie. Niektoré z týchto príbehov mohli vzniknúť iba na základe nepodložených špekulácií, či zle interpretovaných informácií. Avšak práve takéto legendy sa zdajú byť najpríťažlivejšie, pretože nám ponúkajú vzrušujúcu motiváciu – odhalenie dlho hľadanej pravdy. Začiatok vlády kráľovnej Viktórie tiež môžeme pomenovať ako „koniec zemepisnej neistoty“, pretože všetky biele miesta na mape boli postupne zaplnené. Toto bádanie zvýšilo záujem aj o stratené krajiny, či mestá. Objavitelia neustále nachádzajú ruiny starých miest a chrámov, ktoré nám pomáhajú pozmeniť, alebo doplniť informácie o dávno minulých kultúrach a civilizáciách. Atlantída je typickým príkladom stratenej krajiny. Na zemskom povrchu už bola lokalizovaná takmer všade, od Írska až po Antarktídu. Čo ale vlastne je Atlantída? Legendárny pozostatok pôvodne významnej prehistorickej civilizácie? Neškodný výmysel autorov fantastických poviedok? Rozmar filozofov, či ideologická zbraň fanatikov? A ak niekedy naozaj existovala, kde to bolo? Pôvodným a najstarším prameňom spomínajúcim Atlantídu je dielo gréckeho filozofa Platóna (427 347 p. n. l.). Jeho dialógy Tímaios a Kritiás obsahujú diskusie medzi skutočnými a (možno) vymyslenými postavami. Jedna z vystupujúcich postáv, štátnik a filozof Kritiás, rozpráva príbeh, ktorý sa údajne sám dozvedel z druhej ruky. Platón opisuje Atlantídu ako vyspelú civilizáciu na západe, ktorá si podmanila západné Stredomorie a sídlila západne od Herkulových stĺpov“. Pojem Herkulove stĺpy“ v starovekom Grécku označoval Gibraltársky prieliv, oddeľujúci Stredozemné more od Atlantického oceánu. Atlantída sa nachádzala teda v tomto oceáne. Z tohto diela sa dozvedáme aj to, ako Atlantída vyzerala. Jej pevnina mala pretiahnutý tvar a pozdĺžne merala približne 700 kilometrov. Pobrežia lemovali pohoria, na ktoré z vnútornej strany nadväzovali nížiny. Dominantou bola hora na juhu, v okolí ktorej vyrástlo hlavné mesto. Pozdĺž krajiny boli vykopané vodné priekopy, ktoré spájal s oceánom obrovský kanál – touto cestou sa uskutočňoval obchod s ostatným svetom. Na vrchole doby bronzovej bola Atlantída bohatá, mala silnú armádu, loďstvo a dostatok surovín na obchodovanie s ostatnými krajinami. Platón tiež opisuje, ako bola táto krajina stvorená. Keď si olympskí bohovia rozdeľovali svet, Poseidón, vládca mora, si Atlantídu zobral a upravil ju podľa svojich predstáv. Pánmi Atlantídy sa potom stali jeho deti (z ktorých najstarší bol podľa legendy Atlas) a vládli podľa otcových príkazov. Ale ako rástla ich moc a bohatstvo, upadala ich morálka. To sa znepáčilo ostatným bohom a rozhodli sa zasiahnuť zoslali na Atlantídu obrovské zemetrasenie, po ktorom pevnina navždy zmizla vo vlnách. O Atlantíde sa vo svojich dielach zmieňujú aj iní spisovatelia, žiadny z nich ale časovo nepredchádza Platóna. Je teda pravdepodobné, že vychádzajú, alebo sa inšpirovali práve ním. K najznámejším patrí Proklos (410 – 485 n. l.), ktorý k Platónovým spisom pridáva komentár, že mnohí cestovatelia tvrdia, že na vlastné oči videli egyptský stĺp, na ktorom je vytesaný príbeh o Atlantíde. To dodáva Platónovým výpovediam istú dôveryhodnosť. Existenciu Atlantídy nepriamo potvrdzuje aj „Panathénaia“ (Panaténaje), sviatky aténskej patrónky, bohyne „Pallas Athény“ a najvýznamnejšie slávnosti v starých Aténach. Podľa niektorých bádateľov mal tento festival oslavovať bohyňu Aténu za jej rolu pri pomoci mestu vo vojne proti Poseidónovmu národu, teda pravdepodobne proti Atlanťanom. Keďže Panaténajské slávnosti sa konali už v dobách pred Platónom, je zrejmé, že si Platón Atlantídu nevymyslel. Atlantída sa stala ešte tajomnejšou zásluhou Edgara Caycea (1877 – 1945), ktorý bol jasnovidcom a veštcom. Ako mladý zistil, že keď sa dostane do hypnotického spánku, dokáže ľuďom nahliadať do minulých životov, a tak priniesol svedectvo z dávnych svetov, predovšetkým z Atlantídy.

AtlantisTheMyth
Podľa Caycea trvala história Atlantídy 40-tisíc rokov, v priebehu ktorých sa obyvatelia vyvinuli z obyčajnej myšlienkovej energie a stali sa z nich ľudské bytosti s vyspelou kultúrou, ako ich popísal aj Platón, ktoré boli schopné ovládať zložité, pokročilé technológie, napríklad energetické kryštály, laser, či lietajúce stroje. Cayce tvrdil, že Atlanťania stáli pri zrode starých civilizácií v Egypte a v Mayskej ríši, do ktorej prišli ako utečenci, alebo ju priamo kolonizovali. Pôvodne pevnina Atlantídy mala zaberať väčšinu plochy dnešného Atlantického oceána rozkladala sa medzi Španielskom a Afrikou na východe a karibskou oblasťou na západe, pričom súčasťou bola aj časť Severnej Ameriky. Za pozostatok tejto pevniny označil karibský ostrovček Bimini a tvrdil, že práve tu bude raz objavená. Medzi nasledovníkmi Edgara Caycea sa zdvihla vlna nadšenia, keď potápači na morskom dne v blízkosti Bimini naozaj objavili v hĺbke asi piatich metrov kamennú ulicu, pripomínajúcu cesty starého Ríma a fantastický megalitický komplex. Mnohí považujú tieto nálezy za dôkaz existencie dávnej vyspelej civilizácie, ktorá našla svoj koniec v morských vlnách, rovnako ako Atlantída.

 Mohla Atlantída existovať?

Predstavy o Atlantíde ako veľkom ostrove, či dokonca kontinente ale nemôžu byť pravdivé. Potvrdzuje to hlavne teória pohybu pevninových dosiek a zmapovanie dna Atlantického oceána. Štruktúra pevninových dosiek ukazuje, že obidve Ameriky, Európa a Afrika boli kedysi spojené. To vysvetľuje aj podobnosť fauny a flóry, či zhodu v niektorých prvkoch starovekých kultúr obývajúcich tieto územia. Taktiež z geofyzikálneho hľadiska je nemožné, aby pevnina klesla na morské dno, pretože horniny, ktoré vytvárajú pevninové platne, sú ľahšie, ako horniny nachádzajúce sa na dne oceánu. Ak sa nám tieto dôkazy zdajú byť nepostačujúce, vráťme sa tam, kde to všetko začalo. Z Platónovho spisu, ako hlavného prameňa vyplýva, že Atlantída nikdy neexistovala ako reálne mesto a sám to potvrdzuje výpoveďou jednej z jeho postáv vo svojej Ústave: „Premýšľam, či je možné vymyslieť si veľký príbeh z tých historiek, ktoré sme si rozprávali… veľkolepý mýtus, ktorý by sám o sebe presvedčil celú našu spoločnosť… nič nové – rozprávkové príbehy, ako je tento, rozprávajú básnici a tí presvedčili ľudí, aby uverili veciam, ktoré sa stali v dávnych časoch“.“

Autorka: Mirka Klieštiková

Zdroj: Joel Levy – Ztracená historie; Rainer Holbe – My z Atlantídy

Obrázky: atlantis-shortstorycontest.com; blog.dolorescannon.com

 

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.