Po stopách Jantárovej komnaty

Čo sa stalo s pôvodnou Jantárovou komnatou, ktorá koncom druhej svetovej vojny záhadne zmizla? Bola zničená, alebo sa ju podarilo zachrániť a stále čaká na svoje objavenie? Zistite, kam viedli stopy po nej sovietsku aj nemeckú tajnú službu.

Čo predstavovala Jantárová komnata

Nádherná Jantárová komnata pozostávala zo sady panelov, ktorými boli obložené steny jednej z komnát Katarínskeho paláca (súčasť komplexu Carskoje Selo – bývalá letná rezidencia ruských imperátov, ktorá sa nachádza 25 km južne od Petrohradu). Vynikala precíznou remeselnou prácou nemeckých majstrov z 18. storočia a pozostávala z miliónov drobných kúskov vzácneho jantáru. Na znak spojenectva vo vojne proti Švédsku daroval v roku 1716 pruský kráľ jantárové panely ruskému cárovi Petrovi I. Veľkému (1672-1725). V polovici 18. storočia boli umiestnené do nového Katarínskeho paláca v Cárskom Sele neďaleko Petrohradu, kde tak vznikla slávna Jantárová komnata a zostala tu až do druhej svetovej vojny.

Po vpáde nacistického Nemecka do Sovietskeho zväzu v júni 1941 neprichádzali len vojaci, ale aj znalci umenia, ktorí chceli odniesť so sebou všetko, čo predstavovalo nemecké remeselné umenie, predovšetkým z obdobia 18. a 19. storočia. Vychádzali z rozsiahleho zoznamu pokladov, na ktorého popredných priečkach sa nachádzala Jantárová komnata predstavujúca spojenie s historickým nemeckým odkazom.

Presun pokladu do Kaliningradu

Sovietski kurátori sa medzitým snažili zachrániť tisíce vzácnych umeleckých diel, ktoré balili a viezli na východ, na Sibír. Jantárová komnata sa však zdala byť na presun príliš krehká a odstrániť jantár zo stien bolo príliš riskantné, nakoľko sa mohol ľahko poškodiť. Preto bola len zamaskovaná, prelepili cez ňu papier, ktorý mal panelom zabrániť v praskaní, na papier položili bavlnenú vatu z vankúšov a následne ďalšie plátno a tapetu.

Nemeckí vojaci prišli do Katarínskeho paláca v septembri 1941, presne vedeli, kde majú komnatu hľadať a tak ju zamaskovanie nedokázalo zachrániť. Neobávali sa jej poškodenia, jantár systematicky zo stien strhali, jednotlivé panely očíslovali a uložili ich do debien smerujúcich do mesta Kaliningrad. Tu boli panely z jantáru nainštalované do mestského múzea na miestnom hrade, ktorý je posledným známym miestom, kde sa komnata nachádzala. Čo sa s ňou stalo potom, sa zakladá len na dohadoch.

Začiatkom roku 1945 boli už Nemci na ústupe a lietadlá spojeneckých vojsk bombardovali nemecké opevnenia v Kaliningrade, kým do mesta postupovala Červená armáda a od apríla 1945 bolo opäť ruské. Ihneď po príchode do Kaliningradu začali Rusi pátrať po Jantárovej komnate, nemohli ju však nikde nájsť, a tak sa vynorila otázka, či bola počas bojov o mesto zničená alebo sa ju predtým podarilo ukryť a ustupujúci Nemci si ju vzali so sebou.

Prvé stopy po Jantárovej komnate

Od jari 1946 posielal Sovietsky zväz znalcov umenia, aby prehľadávali trosky Európy a hľadali poklady ukradnuté z Ruska. Pátranie v Kaliningrade viedol hlavný kurátor Jantárovej komnaty v medzivojnovom období, Anatolij Kučumov (1912-19993). Ten v troskách hradu v Kaliningrade našiel fragmenty troch zo štyroch kamenných mozaík, ktoré sa nachádzali v komnate.

Po štvrtej však nebolo ani stopy rovnako ako po cennejších jantárových paneloch, ktoré podľa Kučumova museli odviezť a komnata tak obliehaniu mesta mala odolať. Niektorí ľudia uvádzali, že počas bombardovania ukryli Nemci Jantárovú komnatu pod zem, kurátorov tím sa tak pustil do kopania a hľadal aj v zatopených tuneloch, kde si razil cestu odstreľovaním. Hľadali podzemné bunkre a stopy po komnate, nič však nenašli.

K pátraniu sa čoskoro pridala novo sformovaná Nemecká demokratická republika, teda Východné Nemecko a jeho vysoko efektívna tajná služba. Tunajší komunisti cítili komplex viny za vtrhnutie do prvej socialistickej krajiny sveta, mnohí sa snažili túto vinu nejakým spôsobom zmierniť a preto chceli Sovietom pomôcť pri hľadaní. Ďalších 30 rokov sa tak viedli dva vyšetrovacie procesy súčasne, zo strany nemeckej a sovietskej tajnej služby. Nespolupracovali však navzájom, nakoľko každá strana chcela komnatu nájsť ako prvá.

Výzva pre nemeckú verejnosť

Kým Sovieti skúmali predovšetkým Kaliningrad a jeho blízke okolie, Nemci postupovali podľa rád bývalého nacistického dôstojníka, ktorý pôsobil počas vojny ako asistent kurátora na hrade v Kaliningrade, kde bola komnata vystavená. Ten vraj počul od kurátora, že keď sa začalo bombardovanie mesta a postup Červenej armády, bola Jantárová komnata odvezená do bezpečia a domnieval sa, že mohlo existovať viac miest, kde by mohla byť ukrytá, vrátane mesta Görlitz pri nemecko-poľskej hranici.

Pri podrobnejšom skúmaní týchto domnienok si však Nemci uvedomili, že ide len o fámy, ktoré nestačili na prevrátenie mesta naruby. Viac nových stôp nenachádzali a preto sa v roku 1958 pokúsili osloviť verejnosť článkom vo Východonemeckých novinách, kde zverejnili výzvu o tom, aby im ľudia poskytli informácie o Jantárovej komnate, pokiaľ nejaké majú. Nemecké vyšetrovanie viedol v tom čase agent tajnej služby, Paul Enke, ktorý čoskoro obdržal dopis od muža s krycím menom Rudi Ringler.

Tento muž tvrdil, že v pivnici domu svojej rodiny objavil dokumenty potvrdzujúce, že jeho zosnulý otec bol členom SS. Jeden z dokumentov mal obsahovať potvrdenie o 42 debniach, ktoré boli vraj prevezené na tajné miesto, prístup do ktorého bol vyhodený do povetria a tiež prepis rádiovej správy, v ktorej zaznelo „Akcia Jantárová komnata dokončená“. Podobné tvrdenia sa nedali dokázať, keďže muž podľa vlastných slov kompromitujúce dokumenty spálil skôr, než bola publikovaná výzva v novinách.

Pre nemeckú tajnú políciu to však bolo potvrdením o tom, že niekto prikázal evakuáciu Jantárovej komnaty a táto bola úspešná. Pri ďalšom výskume agent Enke zistil, že podobná rádiová správa by mohla pochádzať z malého nemeckého mestečka Lengfeld v Krušných horách pri hraniciach s Československom. Oblasť hôr a údolí však bola plná potenciálnych úkrytov pre komnatu a tak Nemci potrebovali konkrétnejší dôkaz.

Ďalšie objavy a domnienky

V priebehu 60. rokov na sovietskej strane vypočúvali nacistického dôstojníka menom Erich Koch (1896-1986), ktorý bol počas vojny zodpovedný za inštaláciu Jantárovej komnaty v hradnom múzeu v Kaliningrade. V roku 1967 potvrdil KGB, že v priebehu posledných dní vojny nariadil rozobratie Jantárovej komnaty, nestihli ju však evakuovať a tak ju zabalili do debien a pochovali do tajného bunkru pod kostolom v Kaliningrade. Sovieti tak pokračovali v prehľadávaní mesta, nič nového však nenašli.

Nemecký agent Enke neskôr v roku 1976 našiel v meste Weimar záznamy o umení, ktoré si Koch osobne nakradol, vrátane 132 strieborných svietnikov. Rovnaký počet svietnikov bol v Jantárovej komnate, postupne si však Enke uvedomil, že Koch musel Sovietom klamať. Natrafil na historku, podľa ktorej sa debny s jantárovými panelmi nachádzali aj vo Weimare, odkiaľ ich odviezla sanitka so znakom Červeného kríža, aby na ňu nik neútočil. Tá ich mala priviesť do Krušných hôr, kde následne Nemci začali prehľadávať opustené a nepoužívané doly s pomocou ťažkej techniky.

Drahá operácia však vyšla naprázdno a po podrobnejšom preskúmaní historky muža, ktorý si hovoril Rudi Ringler, sa zistilo, že celý príbeh bol vymyslený. Aj napriek podobnému neúspechu pokračovala nemecká tajná služba v hľadaní Jantárovej komnaty ďalšie až do pádu Železnej opony. Po eufórii nasledujúcej znovuzjednotenie Nemecka v októbri 1990, súhlasila Nemecká energetická spoločnosť, že bude sponzorovať výrobu novej Jantárovej komnaty, ktorá mala byť neskôr darovaná Rusku.

Je záhada konečne vyriešená?

Rozsiahly a finančne nákladný projekt bol náročný, nakoľko remeselníci už dávno nespracúvali jantár týmto spôsobom a nezachovali sa farebné fotografie komnaty, len čiernobiele. Po prekonaní rôznych ťažkostí bola Jantárová komnata dokončená v roku 2003, umiestnená na miesto svojej predchodkyne v Katarínskom paláci a slávnostne predstavená verejnosti pri príležitosti osláv 300. výročia založenia mesta Petrohrad.

Naďalej však zostáva otázka, čo sa stalo s pôvodnou Jantárovou komnatou? V roku 2004 publikoval investigatívny novinár Adrian Levy výsledky svojho výskumu v Berlíne, Moskve a Petrohrade. Zistil, že v lete 1945 vyslali Rusi do Kaliningradu profesora Štátneho historického múzea v Moskve, hoci o jeho návšteve neexistujú takmer žiadne záznamy.

Tento profesor prišiel k záveru, že požiar hradu v Kaliningrade zapríčinila samotná Červená armáda, ktorá ho považovala za stelesnenie nacizmu a neuvažovala, že v ňom môžu byť uložené poklady. Hrad vyhorel a Jantárovú komnatu, ktorá v ňom bola uložená, tak pravdepodobne nevedomky zničili samotní Rusi.

Sovietske úrady však odmietli prijať informáciu, že by Červená armáda zničila jedno z najdôležitejších umeleckých diel krajiny. Začal sa tak šíriť príbeh o tom, že Jantárová komnata mohla byť zachránená a ukrytá pred zničením. Túto verziu potvrdil kurátor Kučumov, nakoľko práve on rozhodol, že v čase evakuácie Katarínskeho paláca bola komnata príliš krehká na presun.

Obával sa, že bude za podobné rozhodnutie potrestaný a preto potvrdil odpoveď, ktorá bola priaznivejšia pre Sovietsky zväz aj jeho samého. Pravdepodobne si zachránil život, keď prehlásil, že existuje dostatok dôkazov o tom, že komnata bola zachránená. Pôvodná Jantárová komnata teda bola zrejme zničená, čo by vysvetľovalo, prečo pátrania po nej nikam neviedli. Napriek tomu ju však naďalej hľadajú mnohí nadšenci, napríklad Henry Hattenhauer v Krušných horách v juhovýchodnom Nemecku, ktorý je presvedčený, že raz komnatu objaví v jednom z miestnych bridlicových dolov.

_____________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny seriál Lovci záhad

Obrázok: upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/a9/Bernsteinzimmer03.jpg/

1024px-Bernsteinzimmer03.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.