Poodhalenie tajomstva polynézskej kultúry Rapa Nui

Záhadné monumenty pokrývajúce jedno z najodľahlejších miest planéty vyvolávajú mnohé otázky. Za akým účelom boli sochy Moai postavené a prečo ich neskôr ostrovania zvalili? Nazrite spolu s nami do života polynézskej kultúry Rapa Nui.

Čo reprezentujú sochy Moai?

Veľkonočný ostrov je izolovaným kusom Zeme vulkanického pôvodu uprostred Tichého oceánu. Predstavuje dedičstvo unikátnej polynézskej kultúry, ktorej príslušníci žili po celé stáročia na ostrove bez vonkajších vplyvov. Obyvatelia Rapa Nui obývali osady na pobreží ostrova a členili sa na rôzne kmene, z ktorých každý postavil vlastné sochy. Tieto kolosálne kamenné monolity majú na tvári hrdý výraz, dívajú sa smerom do vnútrozemia a stoja na pevných ceremoniálnych plošinách vytvorených z okruhliakov a čadičových dosák.

Pod mnohými plošinami boli objavené tajomné komory s množstvom ľudských kostí, medzi ktorými bol pravdepodobne príbuzenský vzťah. Predpokladá sa, že sochy Moai zobrazovali zosnulých predkov, napríklad náčelníkov. Duch predka mohol prežívať v sochách a pokračovať v strážení svojho ľudu a ochrane jeho územia. Jednotliví príslušníci kmeňa boli príbuzní, a tak mali spoločných predkov, pričom priame spojenie s predkami bolo dôležitou súčasťou tunajšej komunity,

Prví osadníci na ostrove sa zoskupili do kmeňov a rozdelili medzi sebou aj miestnu pôdu. Krátko nato začali s výstavbou sôch, pričom každý klan ich budoval na počesť vlastných predkov. Ako populácia ostrova rástla, stúpal aj počet sôch Moai, ktorých stavba a kvalita bola možno istou formou súťaženia medzi kmeňmi. Predstavovali centrum ostrovného života aj priame spojenie miestnych obyvateľov s minulosťou.

Na celom ostrove Rapa Nui sa nachádza približne 900 sôch Moai, v ktorých očných jamkách sa kedysi nachádzali dôkladne opracované kúsky bieleho koraly a dúhovky boli z vulkanickej červenej škvary. Podľa miestnych legiend mali dokončené oči vzkriesiť dušu zosnulého predka, väčšina z nich však už v priebehu storočí vypadla. Sochy sa dívajú do vnútrozemia ostrova, kde leží teritórium ich príbuzných a kmeňov.

Najlepšie zachované sochy sa nachádzajú na pláži v zátoke Anakena a každá z nich je jedinečná, niektoré sú vyššie a užšie, kým iné sú nižšie a širšie. To tiež napovedá, že každá socha mala predobraz v reálnej postave a mala slúžiť pre komunikáciu so zosnulým predkom, ktorý sa so svojimi potomkami mal deliť o vlastnú moc a vedomosti. Ostrovania boli presvedčení, že ich predkovia sa nachádzajú všade okolo, najposvätnejším miestom pre stretnutia s nimi však boli plošiny so sochami Moai.

Osídľovanie Veľkonočného ostrova

Sochy stoja prevažne v blízkosti Tichého oceánu, keďže sa verilo, že duše po smrti putovali do mora, ktoré bolo hranicou medzi duchovným a hmotným svetom. Zároveň ich pobrežná poloha naznačuje spojenie s oblasťou, z ktorej pochádzali prví obyvatelia Rapa Nui. Išlo o polynézskych dobrodruhov, ktorí sa v priebehu 11. storočia vydali skpmať neznáme oblasti oceánu. Plavili sa na východ s pomocou hviezd, po príchode na Veľkonočný ostrov však zostali izolovaní od zvyšku sveta.

Vo väčšine polynézskych kultúr od Tahiti na juhu až po Havajské ostrovy na severe sa stretávame s drevenými soškami a drevorezbami. Túto tradíciu so sebou na Rapa Nui priniesli aj prví osadníci, v izolácii však získala unikátny štýl zobrazovania ľudských postáv s predĺženými hlavami. Pre tvorby sošiek nenašli vhodný druh dreva a tak používali mäkkú, sopečnú horninu zvanú tuf. Postupne sochy zväčšovali a Moai sú tak výsledkom stáročného vývoja sochárskeho umenia obyvateľov Veľkonočného ostrova.

V kameňolome, v ktorom boli vytvorené mnohé sochy Moai, zostalo veľa z nich nedokončených. Zhotovenie jednej sochy si vyžadovalo približne rok, pričom ľudia spracúvali stvrdnutý sopečný popol s pomocou jednoduchých kamenných nástrojov. Po dokončení bola socha oddelená od skaly, priviazaná na drevené sane a posúvaná po drevených brvnách až na miesto, kde bola následne vztýčená a postavená do vyhĺbeniny.

Hrozba konfliktov a ekologickej katastrofy

Preprava sôch z lomu na miesto ich určenia sa musela realizovať cez územia náležiace rôznym kmeňom. Niektorí odborníci sa domnievajú, že po čase došlo medzi kmeňmi k rozkolom a keďže presun sôch cez rôzne teritóriá bol obmedzený, znížila sa tým pádom aj ich produkcia respektíve zostali mnohé nedokončené alebo zhodené popri ceste.

V čase príchodu prvých osadníkov na Rapa Nui, bol ostrov zarastený palmami, ktoré začali stínať, aby mali priestor pre pestovanie a drevo využili pre výrobu rybárskych člnov a prepravu sôch Moai. Podľa jednej teórie bol tak krehký ekosystém ostrova poškodený, jeho zdroje obživy sa začali zmenšovať a ľudia sa tak postupne uchyľovali k násiliu. Tejto domnienke však odporuje objav poľnohospodárskych nástrojov vyrobených z obsidánu. Tento materiál sa nachádzal len na niekoľkých ložiskách v Rapa Nui, jeho pozostatky však nachádzame po celom ostrove.

To naznačuje, že jednotlivé kmene medzi sebou spolupracovali pri obrábaní poľnohospodárskej pôdy a pestovaní väčšieho množstva plodín, aby tak zabezpečili obživu pre rastúcu populáciu. Palmové lesy kedysi pokrývajúce ostrov ustupovali pôde používanej pre pestovanie plodín a potkany, ktoré prišli s prvými osadníkmi na Rapa Nui, sa rýchlo rozmnožovali a žrali palmové semená. Lesy sa teda nemohli obnovovať a v priebehu pár storočí bol ostrov takmer úplne odlesnený.

Ostrovania pokrývali polia kameňmi sopečného pôvodu, aby tak zabezpečili pôde vyššiu úrodnosť a výživnosť. Začali budovať lesné škôlky, aby tak zachránili palmové lesy pred vymiznutím. Chránili obmedzené prírodné zdroje krajiny a toky sladkej vody, považovanej za posvätnú. Prispôsobovali sa meniacemu prostrediu, čo si vyžadovalo spoluprácu všetkých obyvateľov ostrova, nielen jednotlivých kmeňov. Príčinu zvalených sôch Moai teda nemožno hľadať v konfliktnej spoločnosti alebo zničenom ekosystéme.

Zánik spoločnosti Rapa Nui

Ostrovania žili po celé storočia na Rapa Nui izolovane a možno sa domnievali, že okrem nich už na svete nik ďalší nebol. To sa zmenilo vo Veľkonočnú nedeľu roku 1722, kedy sa na obzore ukázali plachty holandskej plachetnice. Holanďania pomenovali ostrov podľa dňa svojho príchodu ako Veľkonočný ostrov a popísali jeho vľúdne prostredie a vztýčené sochy Moai. Keď sa Európania v roku 1774 na ostrov vrátili, už na ňom panoval chaos a mnohé z tunajších sôch boli zvalené.

Sieť jaskýň pod ostrovom bola pôvodne využívaná ako zásobareň pitnej vody, skrýša v čase ohrozenia aj posvätné miesto. Postupom času sa však začala využívať aj ako pohrebisko, kde boli pochovávaní bežní ľudia, kým hroby elít sa nachádzali pri sochách Moai. Počas posledného storočia využívania jaskýň bolo v týchto podzemných hrobkách pochovaných viac ľudí, ako nikdy predtým. Historici sa domnievajú, že prví Európania priniesli so sebou v roku 1722 na Rapa Nui choroby ako kiahne či tuberkulóza, voči ktorým ostrovania nemali vytvorenú imunitu.

Počet pôvodných obyvateľov po kontakte s Európanmi tak začal v dôsledku chorôb rapídne klesať a ich kultúra postupne upadala. Opúšťalo sa od tradícií a zvykov, pričom ostrovania sa zrejme nazdávali, že sochy Moai ich prestali ochraňovať, stratili svoju moc a pravdepodobne preto mnohé z nich zvalili.


_____________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Zničená minulost 3 – 7 – Velikonoční ostrov

Obrázok: upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/5/50/AhuTongariki.JPG

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.