Poprava občana Capeta

„ZOMIERAM NEVINNÝ. ZLOČINY, Z KTORÝCH SOM OBŽALOVANÝ, SOM NESPÁCHAL.“ – POSLEDNÉ DEJSTVO ŽIVOTA ĽUDOVÍTA XVI.

poprava capeta

Posledné slová 38-ročného francúzskeho občana Ľudovíta Capeta, bývalého francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI. (vládol v rokoch 1774-1792), ktoré boli adresované ľudu, zazneli pred jeho popravou. Tá sa konala 21. januára 1793 na niekdajšom parížskom Place de la Revolutione (Námestie revolúcie). Jeho ďalšie slová počuli už len tí, ktorí stáli v jeho tesnej blízkosti, nakoľko sa začalo bubnovanie označujúce začiatok popravného procesu. Ľudovítov hlas sa čoraz viac strácal v hluku, on však ešte dodal, že odpúšťa všetkým, ktorí nesú akúkoľvek zodpovednosť za jeho smrť a vyslovil prianie, aby jeho preliata krv priniesla blaho Francúzsku. Bol to viac ako dôstojný postoj človeka, ktorý stál na prahu smrti a čelil pohŕdaniu národa. Národa, ktorého predstavitelia rozhodli o jeho smrti 16. januára v pomere hlasov 387: 334. Ďalšie hlasovanie Konventu (366: 319) rozhodlo o tom, že kráľ má byť popravený bez omeškania. Jeho žiadosti o odloženie popravy o pár dní, aby sa na smrť ako pobožný človek mohol pripraviť, nebolo vyhovené.

Napriek neodvolateľnému verdiktu sa našli aj takí, ktorí pevne dúfali, že k poprave kráľa nedôjde. Dokonca tomu chceli zabrániť. Royalisti údajne pripravovali uniesť kráľa počas jeho cesty z väzenia Temple na popravisko. Toho sa mal obávať aj Sir Charles Henri-Sanson, hlavný kat republiky, ktorý mal tú „česť“ uštedriť Capetovi smrteľnú ranu pred očami celého Paríža. Údajne deň pred plánovanou popravou dostal Sanson list, v ktorom mu oznámili, že poprava sa konať nebude, lebo kráľ bude včas vyslobodený, nech sa teda pripraví na to najhoršie. Takisto sa traduje, že „nastávajúci kráľovrah“ sám do poslednej chvíle dúfal, že sa kráľ na miesto hrôzostrašného činu nedostaví. Veď napokon, bol to práve Ľudovít XVI., ktorý Sansona dávnejšie vyslobodil z hrozby väzenia pre dlžníkov. Bol mu za to vďačný do poslednej chvíle. Navyše, Sanson svoju prácu kata v skutočnosti nenávidel od začiatku. Nemal však veľmi na výber. Narodil sa do tejto profesie, ktorá sa zdedila z otca na syna, z generácie na generáciu. Sanson predstavoval štvrtú zo šiestich generácií tejto katovskej dynastie, svoju prácu však vykonával nechtiac, keby mohol, rád by ju vymenil za inú. A  hoci tak pevne dúfal, že kráľa nebude musieť popraviť, nič  prevratné sa nakoniec neudialo. Všetko išlo podľa pôvodného plánu.

Ľudovít Capet vstal v osudné ráno okolo piatej, zúčastnil sa svätej omše a okolo siedmej sa rozlúčil so svojou rodinou, so svojou manželkou, ktorá ho čoskoro nasledovala na druhý svet, s dcérou i so synom, a potom nasadol do koča. Jeho spoločníkom na poslednej ceste života bol jeho spovedník, farár Henri Essex Edgeworth. Cesta z Temple na popravisko trvala takmer dve hodiny. O desiatej zelený koč, sprevádzaný gardistami, dorazil na námestie Zastavil sa. Vystúpil z neho detronizovaný panovník  v sprievode svojho spovedníka, ktorý pri ňom stál až do jeho poslednej chvíle. Všetci so zadržaným dychom sledovali, ako bývalý panovník pochoduje ku gilotíne. Sansonov brat sa Ľudovítovi ponúkol, že mu pomôže vyzliecť si zvrchník, ale on mu odvetil: „ Je to zbytočné, je to dobre tak, ako som“. Nakoniec si svoj vrchný kabát vyzliekol sám. A stál pred davom, pred ľudom vlastnej krajiny tak, ako ešte nikdy predtým. Mohla to byť potupná skúsenosť. Nikdy predtým si nepomyslel, že jeho vlastný ľud si bude žiadať jeho hlavu, jeho krv, že záujmy Francúzska a jej budúcnosti si raz vyžiadajú obeť jeho vlastného života.

Mohol to byť celkom obyčajný január. Teploty poriadne pod nulou, mrazy, aké majú byť. Zima v plnom prúde. Najlepšie je pod perinou, alebo aspoň pri kozube, len nech nikto nemrzne na ulici. Francúzsky ľud si to ale dobrovoľne zvolil. Tisíce ľudí, chudobní i bohatí, šľachtici i bedári, deti, ženy, mešťania, žobráci, vojaci, z hlavného mesta i z vidieku sa zišli na Námestí revolúcie, aby sa tam stali svedkami popravy Ľudovíta Capeta, nepriateľa francúzskeho ľudu. Aj sťatie obyčajného smrteľníka by pritiahlo davy na zimné námestie, nieto ešte doterajšieho panovníka. Všetci chceli byť pri tom, keď nenávidený bývalý kráľ naposledy vydýchne a Francúzsko bude chudobnejšie o ďalšieho zločinca veľkého formátu. Aspoň vďaka neľútostnej  revolučnej propagande tejto pravde mnohí uverili.

Vo chvíli, keď podľa zaužívaného zvyku pristúpili katovi pomocníci, aby mu za chrbtom zviazali ruku, sa v kráľovi vzbudila hrdosť, vzoprel sa. Veď to sa  predsa nemusí, on nie je ako obyčajní zločinci, dokonca, on nie je zločincom vôbec. Nakoniec musel zasiahnuť Edgeworth, ktorý stál pri kráľovi a presvedčil ho, aby nekládol odpor, lebo bez tohto to nepôjde. Ľudovít nakoniec dovolil, aby mu zviazali ruky, namiesto povrazu mu však ruky zviazali jeho vlastnou vreckovkou. V posledných chvíľach Ľudovíta priviazali k lavici, ktorú následne položili na ďalšiu lavicu, a Sanson potiahol povraz držiaci 40 kg gilotínu. Po niekoľkých sekundách bolo po všetkom. Capetovu manželku Máriu Antoinettu, mimochodom pätnáste dieťa Márie Terézie, popravili na tom istom mieste, o deväť mesiacov neskôr. Vtedy si už Sanson mohol vydýchnuť. S bývalou kráľovnou sa popasoval už jeho syn, ktorý nemal na výber a musel prebrať žezlo v rodinnom podnikaní po svojom slávnom otcovi, v rukách ktorého sa gilotína prvýkrát vyskúšala na oficiálnej poprave.  

____________

Autorka: Mgr. Zsuzsanna Varga

Zdroje:

ng.hu/Civilizacio/2005/01/XVI_Lajos_kivegzese

mult-kor.hu/20130121_meltosaggal_ment_a_nyaktilo_ala_xvi_lajos?pIdx=2

Obrázok:

mult-kor.hu/image/gallery/910/.630×1260/6489.jpg?lavid=209622

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.