Putovanie za Rajskou záhradou

Ponorte sa s nami do výskumu svojrázneho profesora, ktorý sa snažil odhaliť skutočné pozadie príbehu o biblickom Edene. Kde sa podľa neho raj nachádzal a ako rozprávanie súvisí s Eposom o Gilgamešovi a sumerskou kultúrou?

Stopy v Arabskej púšti

Podľa väčšiny archeológov aj učencov je biblický príbeh o rajskej záhrade len alegóriou a nezakladá sa na reálnych faktoch. Profesor na univerzite v Missouri menom Juris Zarins (1945) chcel však jeho prostredníctvom odhaliť pôvod ľudskej spoločnosti a zistiť, odkiaľ príbeh pochádzal a prečo ho ľudia začali rozprávať. Jeho špecialitou je oblasť Blízkeho východu a realizoval výskum v Arabskej púšti, kde skúmal obchod s kadidlom z doby bájnych Troch kráľov.

Zarins so svojím tímom študoval obchodné cesty vedúce cez Arabský polostrov a pritom objavil pozostatky strateného mesta Ubar, ktoré je v Tisíc a jednej noci popisované ako mesto plné bohatstva a bujnej zelene. Zarins zistil, že Ubar bolo miestom stretu karaván, ktoré tadiaľto prechádzali naložené rozličným tovarom, okrem iného aj kadidlom. Vďaka obchodu a karavánam sa z miesta na miesto šírili aj príbehy, z ktorých niektoré si neskôr našli cestu do Biblie.

Štyri rieky spomínané v Biblii

Podľa Zarinsa hebrejská Biblia vychádzala často z námetov iných kultúr a domnieval sa, že Rajská záhrada mohla byť založená na skutočných udalostiach. Vedel, že samotný výraz Eden nemal hebrejský pôvod, ale pochádzal z Mezopotámie, kde pôsobila prastará civilizácia Sumerov. V ich jazyku sa slovo Eden vzťahovalo na poľnohospodársky nedotknuté oblasti, ktoré sa nachádzali za hranicami ich územia.

V priebehu 80. rokov 20. storočia vytvoril Juris Zarins študijnú skupinu, ktorá mala zistiť, či Rajská záhrada respektíve Eden bola skutočným miestom a kde mohla v minulosti ležať. Podľa jeho interpretácia Biblie, Edenom pretekala rieka, ktorá bola sútokom štyroch veľkých riek. K tým mali patriť dodnes existujúce hlavné rieky Mezopotámie, Eufrat a Tigris, ako aj dve neznáme rieky zvané Píšón a Gíchón.

Prvá mala pretekať oblasťou bohatou na výskyt nerastov, kým druhá vraj viedla cez krajinu, ktorú niektoré verzie Biblie popisujú ako Etiópiu alebo Sudán. Mnohí učenci verili, že Píšón sa vzťahuje na posvätnú indickú rieku Ganga, kým Gíchón mal predstavovať egyptský Níl. Ten je však od Eufratu a Tigrisu dosť vzdialený a viac nepresností v príbehu viedlo k tomu, že v priebehu dejín učenci situovali Rajskú záhradu do rôznych lokalít po celom svete.

Mýtus o stvorení a sumerský raj

Zarins sa preto vo svojom výskume zameral na oblasť Mezopotámie, z ktorej pochádzal tiež prvý známy mýt o stvorení, Epos o Gilgamešovi v mnohých ohľadoch pripomínajúci rozprávanie o Rajskej záhrade. Hlavný hrdina eposu, Gilgameš túžil odhaliť tajomstvo nesmrteľnosti a počas svojho hľadania sa stretol s rôznymi postavami, ktoré mu vysvetlili, ako vznikli ľudia. Podľa Sumerov žili prví ľudia v krásnej lokalite, ktorú netrápili choroby ani smrť, svoj raj však nenazývali Eden, ale Dilmun.

Aj Dilmun mal byť zničený veľkou potopou, ktorú ako jediný prežil mýtický Utnapištim a dostal od sumerských bohov dar večného života. Od tejto postavy sa Gilgameš dozvedel, že nesmrteľnosť môže dosiahnuť, ak nájde rastlinu života a zjesť jej plody. Nachádzať sa mala pod vodou na mieste, kde kedysi ležal Dilmun. Gilgamešovi sa rastlinu podarí nájsť, zožerie ju však had a tak podľa mýtu príde o možnosť získania nesmrteľnosti.

Na základe viacerých podobností bol Zarins presvedčený, že rozprávanie o Rajskej záhrade je vlastne hebrejskou verziou Eposu o Gilgamešovi a rozhodol sa najprv pokúsiť nájsť sumerský Dilmun. Odhalil, že ostrovčeky v Perzskom zálive pri dnešnom Bahrajne na pobreží Arabského polostrova kedysi pokrývali obchodné centrá, kde dochádzalo k stretu rôznych kultúr. Podľa Zarinsa do lokality prichádzali aj sumerskí obchodníci a popisovali ju práve výrazom Dilmun. V tom čase mala byť oblasť nielen plná bohatstva, ale aj zelene a tak musela zapôsobiť na Sumerov prichádzajúcich zo suchej a vyprahnutej púšte.

Umiestnenie Rajskej záhrady

Prostredníctvom satelitných fotografií získaných cez program Landsat objavil Zarins stopy po vyschnutom riečisku, ktoré v minulosti pretekalo cez Arabský polostrov a ktoré malo podľa jeho názoru predstavovať rieku Píšón. Bolo jasné, že táto rieka bola kedysi pre ľudí zdrojom hojnosti a obživy a mohla zásobovať sumerskú verziu raja, Dilmun. Voda riečiskom však naposledy pretekala pred tisíckami rokov, koncom poslednej doby ľadovej.

Zarins si uvedomil, že v tom čase vyzerala odlišne celá oblasť Perzského zálivu, kde bola hladina mora na podstatne nižšej úrovni ako dnes. Domnieval sa preto, že Eufrat, Tigris a Píšón sa v lokalite mohli skutočne spojiť a vytvoriť jednu veľkú rieku, ako je popisovaná v Biblii. Územie mohli zasahovať monzúnové dažde prinášajúce vlahu rieke Píšón a dodávajúce zeleň jej okolia, čo by vysvetľovalo, že Sumeri považovali Dilmun za raj.

Juris Zarins následne zameral svoju pozornosť na štvrtú rieku, Gíchón, ktorá podľa jeho výskumu mohla vytekať z pohoria Zagros v dnešnom Iráne. Tu dodnes pramení veľká rieka  Karún, ktorá bola v 70. rokoch 20. storočia prehradená. Predtým sa však spájala s riekami Eufrat a Tigris v rovnakom mieste, kde by sa k nim v minulosti pripájal Píšón. Išlo tak o štyri pramene tečúce ako jedna veľká rieka spolu na juh a Zarins veril, že objavil miesto, kde sa v kedysi nachádzala Rajská záhrada.

Význam príbehu o Edene

Profesor je tiež presvedčený, že príbeh o Edene rozpráva predovšetkým o tom, ako vznikla ľudská spoločnosť, kedy ľudia začali obrábať pôdu a vzniklo poľnohospodárstvo. Naznačuje, že mohli existovať viaceré podobné záhrady pripomínajúce oázy plné životy uprostred vyprahnutej púšte. Po konci doby ľadovej hladina svetových oceánov stúpla, záhradu zaliala voda a na jej mieste vznikol Perzský záliv. Záplavy prinútili ľudí presunúť sa na sever do Mezopotámie, kde sa museli naučiť pestovať plodiny pre svoje prežitie.

Keď Juris Zarins zverejnil výsledky svojej práce v roku 1987 v časopise Smithsonian, mnohí akademici s ním nesúhlasili. Ich hlavnou námietkou je fakt, že Rajská záhrada by sa mala nachádzať v mieste, odkiaľ rieky pramenili a nie v bode ich stretu. S pozitívnejším prijatím sa prekvapivo stretol u náboženskej komunity, ktorá jeho prácu všeobecne vítala, pretože ukazovala, že príbeh o Rajskej záhrade môže vychádzať zo skutočných udalostí a že Eden mohol v minulosti naozaj existovať.

___________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny seriál Lovci záhad Hledání rajské zahrady E03 II.

Obrázok: registremblay.com/wp-content/uploads/2017/11/Adam-and-Eve-in-Garden-of-Eden.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.