Republika mníchov na konci sveta. Legendy a príbehy z hory Athos

Grécky polostrov Chalkidiki (Χαλκιδική) je známy pod prezývkou Poseidonov trojzubec. Viac ako hrozivú zbraň mýtického vládcu morí však pripomína tri prsty alebo tri sviečky na ortodoxnom svietniku. Kassandra (Κασσάνδρα), Sithonia (Σιθωνία) a Athos (Άθως) sú akoby tri sestry. Spája ich rovnaká kultúra, geografické a klimatické pomery. Najvýchodnejší polostrov Athos s rozlohou cca 350 km² sa už viac než jedno tisícročie teší zvláštnemu statusu – sídli tu Autonómna mníšska republika Svätej hory (Αυτόνομη Μοναστική Πολιτεία Αγίου Όρους) alebo jednoducho Svätá hora (Άγιον Όρος). Jedno z najposvätnejších miest na Zemi, kde dodnes cítiť dotyk starej Byzancie. Pri spoznávaní dejín mníšskeho štátu ortodoxných kresťanov preplávame Egejské more a ocitneme sa v spoločnosti divotvorných ikon, imaginárne zasadneme do lavíc koncilov a ocitneme sa v kanceláriách patriarchov, srbských despotov či kniežat. Poďme sa zoznámiť s históriou Svätej hory Athos a poodhaľme tajomstvá legiend, ktoré dodávajú tomuto kúsku zeme zvláštnu gloriolu. A možno pochopíme, prečo toto miesto ospieval v básni Mních z Athosu aj bard anglickej literatúry a grékofil Lord Byron.

Vymenil loptu za kríž

Začneme perličkou zo súčasnosti. Rumunský denník Libertatea priniesol v marci 2017 správu o tom, že prominentný rumunský futbalista Eduard Bandi, hviezda klubov Tractorul Braşov, Rapid Bucureşti a Sheriff Tiraspol vymenil športový dres za mníšsku rjasu (čierny odev pravoslávnych mníchov a zároveň prvý stupeň v systéme východného mníšstva, nositeľ rjasy sa nazýva rjasofor, cirkevnoslovansky рясофоръ, čo pochádza z gréckeho ρασοφόρος) a rozhodol sa hľadať pokoj práve na Athose, v teokratickom centre ortodoxného monasticizmu. Nie je to žiadne unáhlené rozhodnutie ani bizarný výstrelok bývalej mediálnej hviezdy. Bandi je mníchom už takmer 15 rokov! Písal sa rok 2002 a kroky vtedy dvadsaťročného vrcholového športovca viedli do rumunského kláštora Gura Motrului v župe Mehedinţi, kde sa zdržal asi dva roky. Po niekoľkoročnom pobyte v monastieri Putna (jeden z najvýznamnejších kláštorov v rumunskej Bukovine, miesto posledného odpočinku stredovekého moldavského vladára a bojovníka proti Turkom Štefana III. Veľkého) sa bývalý futbalový rekordér opäť dostal na mediálnu mušku. Eduard Bandi odišiel z Rumunska na Athos, kde prijal mníšske meno otec Pachomios (rum. părintele Pahomie). Médiá komentovali rozhodnutie ex-futbalistu slovami „zanechal loptu a vzal si kríž(„a lăsat mingea şi a luat crucea“). Čo spôsobilo, že sa verejne známa osobnosť rozhodla radikálne zmeniť svoj životný štýl? Odpoveď musíme hľadať dávno pred 9. storočím, kedy sa v tomto kúte gréckeho sveta začali konštituovať prvé systematicky organizované mníšske komunity doložené exaktnými prameňmi.

Genéza tohto miesta však siaha až do čias antiky. Milovníkom starogréckych dejín iste utkvela v pamäti Herodotova správa o prieplave, ktorý na severnom úpätí polostrova nechal vybudovať perzský kráľ Xerxes (práce na budovaní jedinečného hydraulického diela trvali podľa Herodota dlhé tri roky, 483-480 pred Kr.). Ak chceme porozumieť Athosu, predstavme si veľkolepú fresku v kupole byzantského chrámu a prísne tváre svätcov, ktoré ožívajú a stretávajú sa v symfónii času. Súčasný názov Athos bol pôvodne pomenovaním kužeľovitej hory na juhu polostrova s nadmorskou výškou cca 2033 m n.m. Polostrov niesol meno Akté. Pokiaľ vám Athos evokuje meno jedného z Dumasových udatných mušketierov, ste na správnej stope. Pomenovanie vraj súvisí s bájnym obrom Athonom žijúcim kdesi vo vlnách Egejského mora. Athoská hora vraj dostala názov podľa mýtického siláka – a mušketier zasa po hore.

Úľ národov s putom Ortodoxie alebo Athos na Slovensku

Kto má chuť pokoriť hornatý kužeľ Athosu, môže vystúpiť až ku kaplnke Premenenia Pána a k železnému krížu, ktorý sa týči na vrchole hory a chráni viac než 2000 mníšskych obyvateľov mystickej republiky. A odtiaľ sa rozprestiera pohľad na spoločenstvo dvadsiatich veľkých kláštorov: Veľká lavra, Vatoped, Iviron, Chilandar, Dionysiu, Kutlumusiu, Pantokrator, Xeropotamu, Zografu, Dochiariu, Karakalu, Filotheu, Simonos Petras, Agiu Paulu, Stavronikita, Xenofont, Grigoriu, Esfigmenu, PantelejmonosKostamonitu. Kým slávne grécke Meteory pripomínajú orlie hniezda, architektúra athoských kláštorov evokuje stredoveké hrady obohatené o religióznu symboliku nebeského Jeruzalema. Mozaiku mníšskych obydlí na Athose doĺňajú skýtykalyvy. Skýt (gr. σκήτη) značí mníšsku dedinku tvorenú sústavou vzájomne oddelených obydlí s centrálnym chrámom uprostred (známy je napríklad ruský skýt proroka Eliáša alebo rumunský Prodromu zasvätený svätému Jánovi Krstiteľovi). Kalyva je mníšska pustovňa. Chalúpka, či inými slovami, koliba. Mimochodom, tento výraz, ktorý pociťujeme ako slovanský, pochádza z gréckeho καλύβη. Hľa, väzby medzi našimi európskymi jazykmi sú niekedy zložitejšie, ako pavučina!

Prevažná väčšina monastierov patrí Grékom, slovanské cirkvi sú zastúpené troma kláštormi – Chilandar je historickým kláštorom Srbov, Zografu obývajú Bulhari a Pantelejmonov monastier, inak známy aj pod prezývkou Russikon, je athoskou oázou ruskej pravoslávnej cirkvi. Špecifickým prípadom je Iviron spätý s dejinami gruzínskeho pravoslávia, no dnes v ňom znejú bohoslužby v starogréčtine. Veža v súčasnosti už neexistujúceho monastiera Amalfion je nemým svedkom dávnej slávy athoského kláštora talianskych benediktínov latinského obradu, ktorí sa usadzovali na Blízkom východe od 2. polovice 10. storočia. Taliani z pobrežia Amalfi pestovali čulé obchodné styky s Konštantínopolom, kde mali vlastnú obchodnú štvrť. Kolónia Amalfitáncov fungovala aj v Jeruzaleme. Ich kláštor vo Svätej zemi však v roku 1010 ľahol popolom ako obeť besnenia zelótskeho kalifa AlHakima bi-Amr Allaha. Latinskí mnísi sa v dôsledku tohto pogromu začali pozvoľna usadzovať na Athose. Prichádzali z amalfitánskeho pobrežia, ale aj zo Sicílie (monastier Sikelou) a z Kalábrie, teda z italo-gréckych oblastí, ktoré pôvodne patrili do jurisdikcie Konštantínopolského patriarchátu. Athoský kláštor latinských benediktínov na čele so starcom Ioanom (Giovannim?) z Beneventa, mníchom z Monte Cassina (žil na Athose približne v rokoch 986-997), po roku 1287 celkom spustol… Príčinou je destabilizácia obchodnej potenciality Amalfitáncov, ale aj vzťahy latinskej a gréckej cirkvi, ktoré boli v tej dobe na bode mrazu. A komunita západných mníchov podrobená gréckej duchovnej správe nevedomky prilievala olej do ohňa. Pápež si jej existenciu neprial, patriarchovi však chýbali prostriedky (a azda aj politická vôľa!) na jej záchranu. Na Athose dnes nájdeme mníchov všetkých národností. Stretnúť Američana s pravoslávnou kamilavkou na hlave nie je nič nezvyčajné. V monastieri Karakalu slúžia Bohu aj dvaja mnísi zo Slovenska. Koniec koncov, aj na Slovensku máme kúsok Athosu. Vedeli ste, že v monastieri Xetopotamu sa ukrýva relikviár s najväčším zachovalým fragmentom Kristovho kríža na svete? Presnú kópiu tohto relikviára, vyhotovenú a posvätenú priamo na Athose, môžete vidieť v rímskokatolíckej farnosti Breznička v okrese Poltár.

Česká stopa na Svätej hore a po stopách knižných pokladov

Múry srbského Chilandaru založeného panovníkom Štefanom Nemanjom v roku 1199 pamätajú aj na českého mnícha. Sáva Chilandarec, občianskym menom Slavibor Breüer, prišiel na svet 9. júla 1837 v niekdajšej metropole ťažby striebornej rudy v Kutnej hore. Počas pobytu v Srbsku v roku 1881 Slavibor konvertoval na pravoslávnu vieru. O dva roky neskôr (v apríli 1883) prijal na Athose mníšstvo a stal sa knihovníkom Chilandarského monastiera. Srbský kráľ Alexander I. Obrenovič mu za neobyčajné kultúrne zásluhy udelil Rad svätého Sávu III. stupňa. S osobnosťou českého mnícha z tíšin Athosu sa môže stretnúť aj slovenský čitateľ, ak siahne po Sávovej rozsiahlej monografii Kniha o svaté hoře Athonské, ktorá vyšla nákladom Matice českej v Prahe v roku 1911. Spolu s modernou publikáciou Hora Athos – Dějiny mnišské republiky z pera nemeckého historika a byzantológa Andreasa E. Müllera (vydaná v roku 2013 pod egidou vydavateľa Pavla Mervarta) je Sávovo dielo základnou knižnou výbavou referujúcou o bašte ortodoxného monasticizmu v českom jazyku.

V roku 1995 obohatila slovenský knižný trh publikácia archimandritu Cherubima Zo záhrady Bohorodičky – Nostalgické spomienky v preklade Jána Zozuľaka, ktorá nás pozýva nahliadnuť do duchovného života mníchov. Ten sa začal písať okolo roku 681 akýsi pustovník menom Peter. Jeho životné osudy poznáme z cirkevnej služby zostavenej mníchom Josifom po roku 880, kedy boli Petrove ostatky slávnostne prenesené do hlavného mesta Svätej hory Karyes, kde sídli najvyšší exekutívny orgán Svätej hory – Svätá správa (gr. Ιερά Επιστασία) na čele s predstaveným – tzv. protom (gr. Πρώτος). Druhou zakladateľskou postavou athoskej monastickej komunity je Euthymios Mladší, ktorý sa spočiatku (v roku 841) uchýlil na Olymp v Bytýnii a čaro athoských pustovní objavil až v roku 859. Z 10. storočia pochádza aj prvá athoská ústava – listina z roku 972 obsahuje najstarší zachovaný podpis byzantského cisára! Svoje písmo tu okrem imperátora Joanna Tzimiska zanechal zakladateľ najvýznamnejšieho athoského monastiera Veľká lavra Athanasios Athoský. Veľká lavra sa podobá malému mestu – je to živý organizmus, kde nechýba pristávacia plocha pre lietadlá. Údajne sem chodieva načerpať duchovnú silu tiež britský princ Charles, veľký sympatizant pravoslávia. Prvá athoská ústava sa zachovala do dnešných dní, vidieť ju však nemožno (a to ani v prípade, ak ste vedec). Na rozdiel od kláštorov s nespočetným množstvom umeleckých pamiatok a relikvií. Profesor Zozuľak, špecialista na byzantskú filozofiu a grécky jazyk, je jedným z hŕstky Slovákov, ktorí videli Svätú horu na vlastné oči. Zostať na Athose však možno len štyri dni, pričom každú noc treba prenocovať v inom kláštore. Tak to ukladá Diamonitirion – špeciálne písomné povolenie na pobyt na Athose, akési byzantské vízum, ktoré vydáva pútnická kancelária v metečku Uranopolis približne 140 km od Solúna. Pútnici s Diamonitiriom vo vrecku nastupujú na loď nesúcu meno liturgického mariánskeho spevu Dôstojné je (gr. Άξιον Εστί). Na konci plavby víta návštevníkov prístav Dafni – pomyslelná brána republiky, ktorej obyvatelia sa dodnes riadia byzantským počítaním času.

Záhrada Bohorodičky

Prečo vlastne ženy na Athos nesmú? Rozlúsknutie tejto hádanky sa skrýva v tisícročnej náboženskej skúsenosti miestnych mníchov, pred ktorou nám nezostáva nič iné, než zložiť klobúk. Nechajme prehovoriť legendy. Matka Božia sa po nanebovstúpení Pána Ježiša vybrala navštíviť cyperského biskupa Lazara. Nepriaznivé počasie ju zahnalo až k brehom Athosu, kde miestnym obyvateľom udelila požehnanie. Zbožná povesť? Nuž, toto rozprávanie nájdeme napríklad v itinerári ruského mnícha Vasilija Grigoroviča Barského z 2. polovice 18. storočia, i v ďalších prameňoch naratívnej povahy. Príbeh metaforicky zdôrazňuje, že Panna Mária si Athos vyvolila za svoju záhradu a je jedinou ženou, ktorá môže vstúpiť na územie svätej republiky. Prečo jedinou? Vezmime si na pomoc ďalšie rozprávanie. Dcéra rímskeho cisára Theodosia I. Veľkého Galla Placidia sa na začiatku 5. storočia vybrala na púť do Carihradu. Neobišla ani Athos, odkiaľ sa chýry o zbožnom živote miestnych mníchov šírili rýchlosťou blesku. Keď žena zrodená v purpure stála na prahu Vatopedského kláštora a už-už chcela vstúpiť do miestneho katholikonu (hlavný monastiersky chrám), ozval sa spoza dverí varovný hlas: „Stoj! Nechoď dovnútra, tu nieto miesta pre dve cisárovné!“ Nad dverami chrámu visela ikona Matky Božej. Hoci pragmatickí historici sa nad touto legendou zasmejú, nesmieme zabúdať na didaktický a kultúrny význam hagiografických narácií. Veď legenda je ako číra hladina, v ktorej sa zrkadlí duchovný život spoločnosti. Môže nám odhaliť mnohé z autentickej tradície vinúcej sa ako Ariadnina niť až do dnešných dní. Lebo tradícia je častokrát najlepším návodom na prežitie zoči-voči nástrahám labyrintu postmodernej éry.

K Vatopedskému kláštoru sa viaže ešte iné, nemenej pútavé rozprávanie. Arkádius, nevlastný brat už spomínanej Gally Placidie, sa jedného dňa plavil z Ríma do Konštantínovho mesta na Bospore. Na mori ho však stihla strašná búrka. Div, že sa neutopil! Aká bola radosť dvoranov, keď našli schúleného Arkádia spokojne spať pod tŕnistým kríkom! Jeho otec Theodosius vraj nechal z vďaky za záchranu syna postaviť kostol (iné varianty príbehu uvádzajú, že postavil priamo kláštor). Druhá verzia príbehu hovorí, že zachráneným dieťaťom bol cisárov brat menom Vaton. Kláštor preto dostal meno Vatopedion (grécke slovo παιδίον znamená malé dieťa, odtiaľ máme v slovenčine napríklad výraz pediater). Zázraky sú neodmysliteľnou súčasťou koloritu Athosu. Pripomeňme si ešte jeden: srbský Chilandar sa hrdí svetoznámou ikonou Bohorodičky Trojeručice (srbsky Тројеручица). Jej príbeh sa začína v 8. storočí, kedy na dvore umajjovského kalifa Al-Valída I. žil cirkevný otec Ján z Damašku, neochvejný apologét úcty k ikonám. V neďalekej Byzancii zúril ikonoklazmus, politicko-kultúrny zápas o teológiu ortodoxnej ikony pod vedením Leva III. Isaurijského. Ikonodul Ján z Damašku prišiel kvôli svojim bohovedným spisom o ruku. Legenda hovorí, že keď sa cirkevný otec v roku 717 pomodlil pred mariánskou ikonou, ruka mu zázračne dorástla. A s ňou aj nová chuť hlásať Božie slovo.

Sila tradície

Byzantský cisár Konštantín IX. Monomachos vydal v roku 1045 Typikon zakazujúci prístup na Svätú horu ženám (ako vidíme, stalo sa tak ešte pred osudnou veľkou schizmou v roku 1054, ktorá formálne rozštiepila dovtedy spoločnú chrbtovú kosť západnej a východnej cirkvi). Mimochodom, v roku 1045 Konštantín IX. anektoval starobylé arménske Ani. Dodržiavať cisárske pravidlo nebolo vždy jednoduché. Za vlády Alexia I. Komnéna v rokoch 1081-1118 sa na úpätí Athosu objavovali valašskí pastieri so stádami oviec a kôz. Ich ženy a dievčatá sa obliekali do mužských šiat, aby mohli vstúpiť na Svätú horu. A počas gréckeho povstania proti osmanskej nadvláde v rokoch 1821-1829 sa k brehom Athosu utiekali aj ženy, ktoré tu hľadali útočisko pred zúriacimi Turkami. Dnes sa ženy môžu priblížiť k brehom Athosu maximálne na 500 m a panorámu kláštorov môžu pozorovať len z výletnej lode. Zákaz vstupu žien na Athos však nemá žiaden diskriminačný podtón, ale súvisí s prísnou disciplínou typickou pre modus vivendi ortodoxného mníšstva. A tá platí aj vice versa. Slávny ženský kláštor v dedine Ormylia na Chalkidiki neďaleko Solúna má prísne reštrikcie upravujúce pohyb mužov na území kláštora. Kto si praje nocľah v dome pre pútnikov, musí na vydanie povolenia čakať nezriedka až šesť mesiacov. A tohto povolenia sa v Ormylii muži dočkajú len vo veľmi výnimočných prípadoch, zvyčajne len vtedy, ak ide o kňaza alebo biskupa. Stručne a jasne: pokiaľ ide o ženské kláštory, komunita limituje pohyb mužov na svojom teritóriu, ak sa však jedná o mužské kláštory – čo je aj prípad Athosu – postupuje sa v súlade s kanonickou disciplínou cirkvi a prítomnosť opačného pohlavia sa reguluje prohibíciou. V prípade Athosu tento zákaz platí aj pre samice zvierat.

Cirkevné kánony nedovoľujú vstup na Svätú horu ani maloletým deťom (a to aj mužského pohlavia). V dejinách však nájdeme aj výnimky. V roku 2016 priniesol rumunský cirkevný magazín Lumea credinţei reportáž o dvanásťročnom chlapcovi menom Mihail Perlea, ktorý opustil rodičov a školu, aby vstúpil do jedného z athoských kláštorov. Mihail sa narodil na Kréte v rodine rumunského pôvodu. Neskôr sa jeho rodičia presťahovali do Ríma, kde navštevovali bohoslužby rumunského pravoslávneho arcibiskupstva v Taliansku pod omoforom vladyku Siluana Şpana. Mihail miništroval v chráme už ako päťročný. „Učil som sa gréčtinu sedem hodín denne“, hovorí dvanásťročný chlapec, ktorý je členom bratstva monastiera Prodromu a na Athose navštevuje kláštornú školu. Aj taký je Athos. Miesto, ktoré fascinuje všetky vekové kategórie.

Igumen a tí druhí

Athos bol po dobytí Konštantínopola po roku 1453 centrom vzdelanosti. Stačí spomenúť svätohorskú akadémiu Athoniadu (grécky Αθωνιάς Εκκλησιαστική Ακαδημία), kde sa od roku 1749 vzdelávali elity gréckeho pravoslávia nerozlučne späté s prúdom moderného gréckeho osvietenstva. Bohaté zbierky kódexov a rukopisov prilákali pred brány Vatopedu aj gréckeho dobrodruha Michaela Trivolisa, ktorý vstúpil do dejín spirituality pod mníšskym menom Maxim Grék. Syn Manuela a Ireny nasával sladkosť filozofie s materským mliekom. Z Palestíny putoval do Savonarolovej renesančnej Florencie, kde sa zdokonalil v latinskom jazyku a v poznaní helénskych náuk. Po benátskom intermezze hľadá syn Hellady nový domov na Athose, kam prichádza v polovici roka 1506. Maximova deskripcia athoských kláštorov patrí k najzávažnejším prameňom svojho druhu, pretože autor si okrem duchovného života berie na mušku aj prírodné a geografické špecifiká. Maxim Grék pútavo rozpráva o spôsobe života athoských mníchov. Ten sa podľa východnej tradície člení na idiorytmickýkoinobiálny. Čo sa skrýva pod týmito dvoma (trochu krkolomnými) gréckymi slovami? Nič zložité! Termín koinobiálny vznikol „zlepením“ gréckych slov κοινός a βίος, čiže spoločný život. Ako názov napovedá, ide o duchovných synov priekopníka cenobitizmu, Egypťana svätého Pachomia, ktorí žijú v ucelenej komunite pod vedením duchovnej autority. Idiorytmické mníšstvo je opačný pól. Pod gréckym ἴδιος a ρυθμός sa skrýva označenie finančne sebestačného mnícha žijúceho samostatným spôsobom života. Napriek tomu nie je, moderne povedané, sám sebe pánom, veď dodržiava prísne modlitebné pravidlo! Pri tajomných gréckych termínoch ešte na chvíľu zostaneme – majme teda oči (a uši) na stopkách! Je známe, že „opát“ ortodoxného kláštora sa nazýva igumen, prípadne archimandrita, pokiaľ je predstavený zároveň mníchom aj kňazom. Náš starý známy Maxim Grék však spomína ešte iné (na prvý pohľad čudesné) funkcie, napríklad eklesiarchu, čiže akéhosi zástupcu igumena dohliadajúceho na monastické pomery, ktorý má na pleciach aj povinnosti kostolníka. „Quod scripsi, scripsi.“ „Čo som napísal, napísal som“, hovorí okrídlené príslovie z úst neslávne známeho Pontia Piláta. Pretože to, čo je napísané, zostáva – najmä vtedy, ak je to vryté do kameňa. Aj liturgický a disciplinárny poriadok athoských kláštorov sa riadi literou knihy zvanej typikon. O doržiavanie typika sa podľa slov Maxima Gréka staral typikár, v slovanskom prostredí ustavščik. Nosokomos nemal na starosti nosy, ale charitatívnu prácu v špitáli. A pokiaľ sa vám z gréckych slovíčok ešte nezatočila hlava, prezradím vám, že strážca liturgických nádob sa honosil vznešeným titulom skevofylax. A aké boli ďalšie osudy strážcu múdrosti athoských starcov?

Z kláštora (takmer) na hranicu

Mních Maxim Grék, jeden z našich najepších informátorov (nielen) o Athose, žil na Svätej hore do roku 1516. Potom na neho čakala nová služba na ďalekej Rusi, kde sa mal oddať prekladom diel východných otcov do slovanského jazyka. Geniálny filológ mal na to všetky predpoklady – obohatil domáci fond hagiografickej a didaktickej literatúry o vzácne diela. Biblické texty Maxim prekladal s plným nasadením (jeho referenčným jazykom však bola latinčina, pretože po rusky spočiatku vôbec nevedel!). Odysea učeného Svätohorca sa skončila bolestne. V roku 1525 bol odsúdený do vyhnanstva (zdá sa, že smrti unikol iba o chlp). Údajne sa zamotal do pavučiny herézy. A odtiaľ už niet záchrany. Trikrát ho dosúdil koncil, trikrát sa na Maximovu hlavu zosypalo obvinenie z kacírstva. Svojimi prekladmi vraj prekrúcal vieru. V tej dobe sa na Rusi verilo, že litera je substanciálnym nositeľom božstva (táto predstava je veľmi starobylá a pramení v antickej predstave o deifikácii slova a božskej sile mena). Narušenie formy rovná sa porušenie obsahu. Maxim bol oproti tomu zástancom modernej teórie prekladu, alfou a omegou jeho redakcií bolo zachovanie správneho významu slov, a nie špekulácie nad božskou nedotknuteľnosťou písmen. Sila a duchovná emanácia slova však stála v zornom poli prostredia, z ktorého Maxim vyšiel – vychádzala zo samého srdca Athosu. V oboch kardinálnych duchovných prúdoch v dejinách pravoslávnej mníšskej republiky – v hesychazme a v imjaslaví – hralo hlavnú úlohu jeho veličenstvo slovo. Na to si však posvietime nabudúce.

____________

Autorka: Dr. Lucia Laudoniu

Zdroje:

D’Antiga, Renato: Storia e spiritualità del Monte Athos. Padova : Casadeilibri, 2007. ISBN 978-8889466223

Chilandarec, Sáva: Kniha o Svaté hoře Athonské. Praha : Matica česká, 1911.

Mueller, Andreas E..: Hora Athos. Dějiny mnišské republiky. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2013. ISBN 978-80-7465-058-1

Pertusi, Agostino: Monasteri e monaci italiani all’Athos nell’alto Medioevo. In: Le Millénaire du Mont Athos, 963-1963. Etudes et Mélanges. Chevetogne : Éditions de Chevetogne, 1963, s. 217-251

Obrázky

Obrázok č.1.: Maľovaná mapa Athosu s významnými kláštormi. Monastier Esfigmen situovaný na severovýchode polostrova je „čiernou ovcou“ v spoločenstve ostatných kláštorov. Od roku 1972 bratstvo Esfigmenu nespomína na bohoslužbách konštantínopolského patriarchu, do jurisdikcie ktorého Athos patrí. Mnísi si vyslúžili nálepku „rebeli“, pretože odmietajú ekumenické hnutie a kriticky sa dívajú na kontakty pravoslávia s rímskym katolicizmom. Zdroj: http://www.liakadahotel.gr/slider/133/slider_image.jpg

Obrázok č.2.: Pohľad na monastier Karakalu. Bol vybudovaný na prelome 10. a 11. storočia mníchom Nikolasom Karakalom, po ktorom nosí meno. Žijú v ňom aj slovenskí mnísi. Zdroj: http://www.bemerkenswelt.de/galerien/Athos-Karakalou/Athos-Karakalou-005.jpg

Obrázok č.3.: Bohorodička Trojeručica (srbsky Тројеручица, grécky Παναγία Τριχερούσα, patrí k najznámejším ikonám z Athosu. Ikona sa dostala na Svätú horu z palestínskeho monastiera Mar Saba ako dar srbského národného svätca Sávu (Rastka Nemanjića), ktorý prišiel na Svätú horu okolo roku 1186. V roku 1347 však srbský kráľ Štefan Uroš IV. Dušan odniesol Trojeručicu do Srbska, kde skončila v kláštore Studenica. Na Athos sa slávna ikona vrátila až v 15. storočí. Zdroj: https://www.hilandar.org/wp-content/uploads/2014/09/trojerucica.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.