Rumunčina staršia ako latinčina? Rimania, Dákovia a tiene jednej teórie

V posledných rokoch lomcuje rumunskou spoločnosťou renesancia záujmu o minulosť a identitu vlastného národa. Nová vlna národnej hrdosti však so sebou prináša mnohé úskalia a riziká mýtizácie dejín. „My sme Dákovia, sme starší ako Rimania, sme praotcovia Európy!“ takéto a podobné heslá sa vďaka internetu šíria časťou rumunskej kultúrnej verejnosti rýchlosťou blesku. Je to do istej miery rezíduum traumy z komunistickej historiografie, ale aj dedičstvo vášnivej balkánskej úcty k hodnotám minulosti. O čo vlastne ide? Odkedy sa bývalý írsky katolícky kňaz, vatikanista a akademický funkcionár Micheál Ledwith vyjadril, že rumunčina je staršia ako latinčina, pretože starí Dákovia hovorili jazykom, z ktorého sa neskôr vyvinula slávna lingua latina, rozvíril ostrú debatu v rumunských akademických i laických kruhoch. Dákológia naberá na popularite a v Rumunsku vznikajú v súvislosti s dejinami Dákov mnohé zaujímavé teórie – niektoré z nich majú vedeckú váhu, iné sú výsledkom lacných nacionalistických špekulácií. Sonda do uvažovania o tajomnej dáckej civilizácii by mohla byť pre stredoeurópsky kultúrny priestor inšpiráciou a impulzom na reflexiu svojho ja, keďže prítomnosť Dákov sa dotkla aj územia Slovenska.      

Triumfător în lupte, un nume de Traian! (…) Că-n aste mâni mai curge un sânge de roman!“ (Triumfujúci víťaz v boji, meno Trajánovo!… Že v týchto rukách ešte prúdi rímska krv!) Tieto vzletné slová pochádzajú z básne barda romantickej poézie Andreia Mureşana (1816-1863). Jeho verše sa v zhudobnení folkloristu Antona Panna (1796/1798-1854) stali rumunskou národnou hymnou. Rumunsko je vari jediným štátom v Európe, ktorý vo svojej hymne spomína rímskeho cisára a dovoláva sa rímskej krvi v žilách. Ak si myslíte, že táto myšlienková výbava je dedičstvom romantického idealizmu, mýlite sa. Zalistujme v knihe dejín. V roku 1780 uzrela vo Viedni svetlo sveta prvá gramatika rumunčiny písaná latinkou z pera dvojice gréckokatolíckych humanistov, teológov a historikov Gheorge Şincaia (1754-1816) a Samuila Micu (1745-1806). Možno vás upúta, že Samuil Micu bol vnukom gréckokatolíckeho biskupa Inocenţia Micu-Kleina, ktorý študoval u jezuitu slovenského pôvodu Františka Fašinga (1686-1747) a od roku 1725 dral lavice chýrnej Trnavskej univerzity. Samuil Micu a Gheorge Şincai boli spolu s Petrom Maiorom (1756-1821) a Ionom Budai-Deleanu (1760/1763-1820) koryfejmi Transylvánskej školy (rumunsky Şcoala Ardeleană) – kultúrno-sociálneho hnutia, ktorého cieľom bola politická emancipácia sedmohradských Rumunov spod uhorského jarma. Kým Maďari, Sasi a Sikulovia združení v bratskej jednote (Unio trium nationum z roku 1437/1438) hrali prím v transylvánskej politike, zväčša pastierske rumunské obyvateľstvo bolo marginalizované i napriek tomu, že malo vlastnú bojarskú aristokraciu a riadilo sa starobylým ius antiqua Valachorum. Pravoslávni Rumuni konvertovali na katolicizmus s vierou, že sa im budú otvárať dvere palácov uhorskej šľachty. Nestalo sa. Otvorili sa im oveľa vzácnejšie dvere – brány európskych univerzít s tonami latinských kníh v regáloch prestížnych knižníc. Intelektuálom zhromaždeným pod omoforom gréckokatolíckej cirkvi ležalo na srdci kultúrne a intelektuálne pozdvihnutie rumunského národa. Ich pozornému oku neunikla similarita medzi rumunčinou a latinčinou a začali tento románsky jazyk opätovne latinizovať (v 19. storočí však toto úsilie zmutovalo na nezdravé opojenie frankofónnou kultúrou a francúzštinou, z ktorej rumunčina začala preberať plejádu slov). Aby dostali Rumunov na úroveň maďarskej a saskej nobility, učenci Transylvánskej školy vyrukovali s teóriou, podľa ktorej sú Rumuni priamymi potomkami rímskych kolonizátorov starovekej Dácie. Opierali sa o pramene týkajúce sa slávnych rímsko-dáckych vojen z rokov 101-102 a 105-106. Vieme, že ich výsledkom bola inkorporácia Dácie do administratívnej štruktúry Rímskej ríše cisárom Trajánom (pripomeňme si, že práve o ňom spieva rumunská hymna). Hoci Traján v skutočnosti anektoval iba malú časť územia obývaného Dákmi, predstavitelia Transylvánskej školy, verní ideálom osvietenstva, hlásali, že rímske vojenské jednotky vyhladili barbarských Dákov do poslednej hlavy a novú provinciu zaľudnili noblesnými prišelcami z Itálie. A ako na tieto myšlienky reagovali transylvánski Maďari? Nuž, začala sa naháňačka na tému „kto bol v Transylvánii skôr“. Boli to uhorskí mocipáni alebo rímski kolonisti, z ktorých sa zrodili Rumuni? Tento konflikt rezonoval ešte v roku 1871, kedy olomoucký rodák Eduard Robert Rösler (1836-1874) vyšiel na svetlo sveta s tzv. migračnou teóriou. Rösler bol presvedčený o tom, že Rimania exterminovali všetkých Dákov a po stiahnutí rímskej správy z Dácie cisárom Aurelianom po roku 271/272 bolo latinské obyvateľstvo kompletne presídlené na juh od Dunaja – ich novolatinskí potomkovia preto na území dnešného Rumunska nemajú čo hľadať!  Röslerove myšlienky koncentrované v práci Romänische Studien –  Untersuchungen zur älteren Geschichte Rumäniens  (Rumunské štúdiá – Pojednanie o ranej histórii Rumunska) narazili na masívny odpor rumunských intelektuálov. Tí sa opierali o odkaz Transylvánskej školy a glorifikovali každú kvapku rímskej krvi vo svojich žilách. Čo však s úbohými Dákmi? Naozaj všetci ukončili svoj život pod krvavým mečom Impéria? Pravda je kdesi uprostred. Dá sa povedať, že v Dácii žili tri „etniká“ – italickí Rimania presídlení do tejto oblasti Trajánom, minorita Dákov pod rímskou správou a slobodní Dákovia žijúci za hranicami Trajánovej provincie.        

Trampoty vedcov na scéne dejín        

Pokiaľ ide o pramene, najväčší moderný korpus informácií týkajúcich sa latinity východných území Rímskej ríše vo vzťahu k Rumunom (počnúc správami byzantských historikov o živote „latinofónneho“ obyvateľstva na Balkáne) zhromaždil saský historik narodený v Rumunsku a neskorší vedecký pracovník univerzity v Tübingene Adolf Armbruster (1941-2001) v monografii Latinitatea românilor, istoria unei idei (Latinský charakter Rumunov, história jednej idey). Pramene (nielen) balkánskej proveniencie však nie sú homogénne. O komunitách romanizovaných Dákov spravidla mlčia (je možné, že ich stotožňujú s rímskym obyvateľstvom z Apeninskej čižmy) a prítomnosť latinského živlu dokladajú na podstatne väčšom území Balkánskeho polostrova, než je dnešné Rumunsko (na vzdialených príbuzných Rumunov, ktorými sú románski Arumuni, Menglenorumuni či Istrorumuni, narazíme na potulkách po celom Balkáne). Naznačovalo by to, že učenci Transylvánskej školy mali predsa len pravdu a dácke etnikum bolo Rimanmi exterminované do poslednej nitky. Čierno-biela optika však v historiografii neexistuje! Nemenej dôležitým faktorom, ktorý treba brať do úvahy, je metodologický kľúč, podľa ktorého vyhodnocujeme pramene. Kronikári neboli novinári v modernom zmysle slova a ich poznatky sú skreslené okuliarmi subjektivizmu. Ako to teda bolo s jazykom Dákov? Vezmime si na pomoc vokabulár dnešnej rumunčiny. Lexikálny korpus rumunského jazyka obsahuje podľa tvrdenia jazykovedcov (na prvom mieste menujeme Georgea Pruteana, autora zaujímavej štúdie s názovm Limba traco-dacilor – Jazyk Tráko-Dákov) iba 160 slov trácko-dáckej proveniencie. Je to kvapka v mori. Dácky pôvod týchto slov navyše nie je spoľahlivo doložený, môže ísť o substrát ilýrskych regionalizmov spoločný pre balkánsky kultúrny priestor. Väčšina rumunských akademikov zdieľa názor, podľa ktorého bol jazyk starých Dákov nahradený latinčinou. Tá sa postupne zdegradovala na úroveň ľudového balkánsko-latinského, alebo inými slovami, proto-rumunského jazyka. V týchto intenciách uvažuje aj popredný rumunský romanista, autor publikácie De la latină la română (Od latinčiny k rumunčine) Marius Sala, riaditeľ Jazykového inštitútu Iorgu Iordana a Alexandra Rosettiho (Insitutul de Lingvistică „Iorgu Iordan – Alexandru Rosetti“) v Bukurešti a spoluautor encyklopédie Limbile lumii (Jazyky sveta). Slovo svet (po rumunsky lume) sa zrodilo z latinského lumen – svetlo. Svet je naše svetlo. Nie je to krásne? A svetlo poznania potrebujeme v našej problematike ako soľ!           

Írsky akademik šokoval východnú Európu            

Teória, podľa ktorej košatý strom rumunského jazyka vyrástol z koreňov hovorovej latinčiny (sermo vulgaris) rímskych kolonistov, respektíve bol jej fúziou s autochtónnym (nelatinským) jazykom Dákov v dunajsko-karpatskom priestore, je vlajkovou loďou väčšiny európskych jazykovedcov a historikov. O slovo sa však hlási aj opozitná minorita – a jej hlas je čím ďalej, tým silnejší. V rokoch 2012 a 2013 známy írsky teológ monsignor Micheál Ledwith poskytol regionálnemu štábu rumunskej štátnej televízie TVR Cluj exkluzívne rozhovory. Ledwith nie je žiaden radový prelát. Tento bývalý rímskokatolícky kňaz a akademický funkcionár Kolégia svätého Patrika (St. Patrick College, írsky katolícky seminár a pontifikálna univerzita) v Maynoothe neďaleko Dublinu, 17 rokov pôsobil ako člen vatikánskej Medzinárodnej teologickej komisie (Comissio Theologica Internationalis, od roku 1969 poradný orgán Svätej stolice) za pontifikátu Jána Pavla II. Bol tiež predsedom Konferencie hláv írskych univerzít (Conference of the Heads of Irish Universities) a členom predstavenstva Konferencie rektorov európskych univerzít (Conference of European University Rectors). Micheál Ledwith disponuje vzdelaním z cirkevných dejín a na rebríčku katolíckych teológov obsadil svojho času vysokú priečku. Micheál Ledwith sa v relácii Ştiinţa şi cunoaştere (Veda a poznanie), ktorú pripravuje a vedie publicista Cristian Mureşanu, vyjadril, že latinčina je derivátom rumunčiny. Ledwith je priaznivcom kontroverznej teórie, podľa ktorej je pravlasťou indoeurópskej latinity práve Balkán. „Inými slovami,“ hovorí Ledwith, „rumunský jazyk nie je latinským (románskym) jazykom, ale naopak, latinský jazyk je rumunským (čiže pôvodne dáckym) jazykom. Takže, chcel by som pozdraviť ľudí z pohoria Bucegi, z Brašova a z Bukurešti. Vy ste tí, ktorí dali západnému svetu zázračný voz – latinský jazyk.“ Kredibilitu tvrdenia írskeho akademika znižuje fakt, že Ledwith je predovšetkým teológ. Nie je špecialistom v lingvistike ani v románskej filológii a svoje odvážne slová predniesol v populárno-náučnej televíznej relácii, nie na akademickom fóre, kde by bol prirodzene konfrontovaný so spätnou väzbou odborníkov. Táto skutočnosť dodáva jeho názorom vážnu stigmu. Micheál Ledwith okrem toho  ignoruje fakt, že rumunčina nezostala imúnna voči zubu času a podliehala vplyvom svojich balkánskych susedov. Stojí za to zaoberať sa slovami bývalého poradcu pápeža Jána Pavla II.?                         

Echo Ledwithových slov znie v Rumunsku do dnešných dní, hoci od jeho povestného televízneho vystúpenia uplynuli viac, než štyri roky. Slová bývalého katolíckeho klerika padli na úrodnú pôdu. Ich ovocie však nie je vždy zdravé. Ledwithove myšlienky sú vodou na mlyn priaznivcov civilizácie starých Dákov, ktorí – žiaľ – produkujú výstupy rôznej úrovne. Americký lekár rumunského pôvodu Napoleon Săvescu si kladie veľmi závažné otázky: Rimania v Dácii panovali v rokoch 106 – 274/275 po Kr. Ako je možné, že počas krátkeho administratívneho pôsobenia v tomto regióne dokázali obyvateľstvo expresne romanizovať? Veď Británia žila pod práporom Rímskej ríše až do roku 410, no nikto tam nerozpráva románskym jazykom! Potiaľ Săvescove úvahy. Dodávame, že je dialektickou chybou, ak redukujeme kontakty Rimanov a Dákov iba na dobu fungovania Trajánovej Dacia felix. A práve predrímska história Dákov je onou Pandorinou skrinkou, ktorá rumunskej kultúrnej verejnosti nedovolí spávať. Generácia mladých intelektuálov sa preto štiepi na privŕžencov tradičnej teórie romanizácie dáckej etnickej bázy a na dákológov, ktorí kráčajú v šľapajach právnika a historika epochy postromantizmu Nicolae Densuşiana (1846-1911). Densuşianu bol synom gréckokatolíckeho kňaza a myšlienky latinistov z Transylvánskej školy nasával plnými dúškami – až do obdobia, kým nezačal pátrať po dáckych stopách. Z jeho pera vzišla práca s názvom Dacia preistorică (Prehistorická Dácia). Densuşianova kniha bola vypublikovaná post mortem v roku 1913, no čoskoro sa na ňu vzniesla spŕška kritiky. Literárny vedec Şerban Cioculescu (1902-1988) názory obsiahnuté v Densuşianovej práci pomenoval jedným slovom – tracomanie (trákománia). Idea, že Trákovia by mohli byť jazykovými dvojčaťmi Rimanov je nepokojným červíkom v hlave rumunskej historiografie. Pozrime sa na ňu pod lupou.

Číslovka sto – riešenie záhady alebo stovka problémov?

Predstava, že Dákovia hovorili archaickou formou latinčiny, je veľmi lákavá, ale vo vedeckých kruhoch naráža na múr prekážok. Najskôr malá šálka čaju z európskej lingvistiky. Indoeurópske jazyky zdieľajú spoločný pra-indoeurópsky základ, z ktorého sa postupne začali vyčleňovať nové jazykové varianty. Indoeurópska jazykoveda preto rozlišuje medzi tzv. satemovými a kentumovými jazykmi. Toto členenie sa demonštruje na odlišnej výslovnosti číslovky sto. Jazyky skupiny satem, medzi ktoré patria indoiránske (staroiránska avestánčina v zoroastrizme), baltské a slovanské jazyky, číslovku sto vyslovovali съто (vyslov sŭto), čo sa zachovalo do dnešných dní napríklad v cirkevnej staroslovančine (liturgický jazyk Slovanov zavedený sv. Konštantínom a Metodom). Italické a keltské jazyky na označenie kardinálnej číslovky sto používali výraz centum (vyslov kentum, keďže v latinčine sa c pôvodne čítalo ako k, čo môžeme pozorovať i dnes v juhorománskej sardínčine). Táto teória má svoje slabiny. Predpokladá existenciu izoglosy – deliacej línie, ktorá vymedzuje predel medzi oboma rečovými modelmi. Červené čiary hraníc bijú do očí v tabuľkách a schémach. Označenie jazykového kontinua, čiže priestoru, kde sa oba lingvistické varianty prelínajú, dotýkajú a spájajú do vzájomnej symbiózy, v nich spravidla nenájdeme. Nečudo, že geografická lokalizácia izoglos je takmer vždy zahalená rúškom tajomstva. Jazyk tráckych kmeňov, ku ktorým patrili aj Dákovia, odborníci zaraďujú do skupiny satem. Z toho vyplýva, že reč Dákov mala vraj bližšie k praslovanskému jazyku, než k latinčine. Je to však skutočne pravda? Číslovka sto sa v rumunčine povie sută, čo zaváňa similaritou so slovanským jazykovým svetom. A podobnosť veru neklame! Sută je lexikálna výpožička z cirkevnej slovančiny, ktorá sa používala (popri gréčtine) ako liturgický jazyk pravoslávnych obradov a úradný jazyk kniežacej kancelárie v stredovekom Moldavsku a Valašsku. Slovíčko sută sa v rumunskom jazyku ocitlo až v stredoveku, kedy nahradilo pôvodný latinský tvar. S rečou Dákov nemá nič spoločné! Ako to vieme? V jazyku Arumunov (balkánske románske etnikum príbuzné Rumunom) dodnes existuje výraz tsentu/tsendu, ktorý v sebe nezaprie latinský pôvod. Románska dalmátčina používala výraz ciant. Číslovka sto sa v balkánskych románskych jazykoch pravdepodobne vyskytovala v tvare centu/ciantu, čo je totožné so sicílskym a sardínskym centu. A sme pri koreni veci. Sicílčina a sardínčina patria spolu s juhoitalskými dialektami do východorománskej jazykovej skupiny – rovnako, ako rumunčina, sú teda jazykmi typu kentum. Hovorí sa, že jedna lastovička leto nerobí. Cudzia číslovka slovanského pôvodu (navyše, umelo importovaná do rumunčiny v stredoveku) automaticky neznamená, že prekurzor rumunčiny jazyk Dákov naozaj patril do balto-iránsko-slovanskej skupiny satem.         

Čo hovorí Ovídius  

Biť sa do pŕs, že „dáčtina“ bola predchodcom jazyka antických Rimanov, je priveľmi odvážne. Nechajme radšej prehovoriť očitého svedka – veľkého rímskeho klasika Ovídia, ktorý sa dostal do nemilosti cisára Augusta a dožil v exile v meste Tomis (dnešná Constanţa) na brehu Čierneho mora. Ovídius, chýrny magister amoris (učiteľ lásky), skladal verše aj na území dnešného Rumunska (zomrel v Tomide v roku 17 po Kr.). Čo súdi velikán latinskej poézie o miestnych Trákoch, ktorých nazýva Gétmi? „Barbarus hic ego sum, qui non intellegor ulli, et rident stolidi verba Latina Getae“, sťažuje sa v básni Tristia. Ovídius narieka, že v Tomide ho považujú za barbara, nikto mu nerozumie (!) a Géti sa vysmievajú latinským slovám. Na prvý pohľad sa zdá, že všetko je jasné. Domáci Ovídiovi nerozumeli. Čo však znamená rozumieť? Kontext verša nám odhaľuje, že básnik sa dočkal výsmechu, akoby bol barbarom, takže rozumieť tu značí skôr akceptovať, prijať za svojho. Ovídius sa ocitol na samej hranici Impéria, svoje vyhostenie vnímal ako krivdu a s fatálnym verdiktom cisára sa nikdy nezmieril. Ušľachtilé mravy učiteľa lásky boli na míle vzdialené drsnej životnej realite námorníkov z Constanţe. Vycibrený, artificiálny a po všetkých stránkach harmonický jazyk rímskej smotánky znel ich ušiam cudzo. Výsmech zo spôsobu reči však neznačí, že miestni obyvatelia vôbec nerozumeli významu latinských slov. V tomto kontexte sa vyjadruje rumunský autor Paul Lazăr Tonciulescu v knihe Impactul Romei asupra Daciei şi consecinţele lui (Dopad Ríma na Dáciu a jeho dôsledky): „Aby si vzbudil úškľabky, musíš hovoriť jazykom, ktorý je pre tvojho partnera v rozhovore zrozumiteľný, no musíš sa pritom vyjadrovať spôsobom, ktorý sa javí ako neprimeraný, nekultivovaný a smiešny. (…) Dalo sa očakávať, že Dákovia sa budú smiať, keď Ovídius hovorieval dies namiesto dzi (zi = deň v súčasnej rumunčine) alebo terra namiesto ţeara (porovnaj dnešné rumunské ţară = zem).“ Tonciulescova explikácia sa dotýka psychológie, recepcie jazyka a mentality národov. Je to pre historika veľmi nebezpečný terén, ale nie je nezvládnuteľný. Vyžaduje si výstroj v podobe interdisciplinárneho poznania a – odvahu. Rímsky dramatik Publius Terentius Afer sa v komédii Phormio vyjadril jasne: „Fortis Fortuna adiuvat“ (Silným Šťastena pomáha). Myšlienky fanúšikov Dákov sú podmanivé. Buďme teda silní a nebojme sa vypočuť si druhú stranu. Audiatur et altera pars.                   

Jazyk Dákov vo svetle prameňov    

Zrekonštruovať reč Dákov je úloha, ktorá si vyžaduje nadľudské sily. Zvyčajne platí, že tam, kde niet dostatok primárnych prameňov, fantázia pracuje rýchlejšie. V prípade predpokladanej similarity medzi dáčtinou a latinčinou však nemusí ísť o fantáziu. Svetlom na konci tunela sú archeologické nálezy. Filológ Ariton Vraciu (1927-1987) napísal, že Dákovia nemali vlastnú abecedu, no pamiatky hmotnej povahy nás presviedčajú o ich vysokej gramotnosti. Jeden príklad za všetky: na váze z bývalej dáckej metropoly Sarmizegetusa stojí „Decebalvs per Scorilo“ (Decebal, syn Scorila, per je miestna varianta latinského puer – chlapec, tu vo význame potomok mužského pohlavia). Dácka nobilita prijala latinské písmo veľmi rýchlo, čo neuniklo pozornosti Vraciovho generačného druha Hadriana Daicovicia (1932-1984), autora monografie Dacii (Dákovia). Daicoviciu píše, že „jazyk mocného Rímskeho impéria bol v kráľovskej kancelárii v Sarmizegetuse známy a používaný, teda Dákovia poznali (rímske) písmo. Prirodzene, litery neboli prístupné všetkým Dákom (gramotnosť bola výsadou nobility) a príklady používania písma sú zriedkavé.“ Dodávame, že v tomto kúte Balkánu, kde sa o slovo hlásila aj gréčtina, je rýchla adaptácia latinského písma a jazyka zo strany Dákov prekvapením. Je to vari dôkaz, že Dákovia skutočne hovorili dialektom latinčiny? „Romanizácia bola miera vecí svetovej mocnosti, ktorá, tak ako Prometeus, niesla pochodeň civilizácie do barbarského sveta,“ tvrdí nemecký historik staroveku Michael Sommer, narážajúc na verejnoprospešné aktivity armády pod egidou imperátora. Dákovia boli z jazykového hľadiska „romanizovaní“ dávno pred tým, než rímske zbrane premenili Decebalovo hrdé kráľovstvo na zlatú podnožku pod nohami cisára. Faktom zostáva, že v rumunčine sa zachovali mnohé archaické a klasickou latinčinou voňajúce výrazy, ktoré v západných románskych jazykoch zapadli prachom: eu înţeleg – ja rozumiem (lat. ego intellego), frumos – krásny (lat. formosus), domnul – pán (lat. dominus), Dumnezeu – Boh (lat. Dominus Deus), biserica – kostol (lat. basilica), a umbla, umblare – ponáhľať sa (lat. ambulare), alba – biela (lat. alba, biela perla) etc. Rumunský jazyk si vďaka geografickej izolácii od zvyšku románskeho sveta zachoval konzervatívny charakter, ktorý nezničili ani neskoršie slovanské, grécke a turecké prímesy. A to nesmieme zabúdať na skutočnosť, že pravoslávni Rumuni nikdy neboli vystavení priamemu vplyvu stredovekej latinčiny, ktorá bola lingua franca rímskokatolíckej Európy! Čo z toho vyplýva? Dákovia podľa svedectva archeologických nálezov (a archaizmov v rumunskom jazyku) latinizovali samých seba – bez rímskej krvi a meča, pretože v čase, keď Traján dobyl Dáciu, (minimálne) najvyššia vrstva dáckej spoločnosti už hovorila po latinsky. Nik zatiaľ nedokázal definitívne vysvetliť, ako je to možné.              

Dákovia boli najcivilizovanejším etnikom v sfére barbarika – mali vlastnú mytológiu (monoteistický kult Zamolxida), nobilitu, formu štátnosti, aktívne používali latinský jazyk a rímske písmo. Odvážna teória, podľa ktorej záhadná dáčtina nepatrila do baltsko-slovanskej skupiny satem, ale bola dvojčaťom (či dokonca matkou!) svetovládnej latinčiny, by, obrazne povedané, mohla vniesť nový vietor do plachát vied o staroveku. Situáciu žiaľ komplikuje absencia dostatočnej pramennej základne a nacionálny zápal, v ktorom už „zhorel“ nejeden triezvy názor.     

____________

Autorka: Dr. Lucia Laudoniu

Zdroje:

Armbruster, Adolf: Romanitatea românilor – Istoria unei idei. Colecţie: Biblioteca de istorie a României. Bucureşti : Editura Enciclopedică, 2012. ISBN 973-45-0660-6 
Boia, Lucian: Evoluţia istoriografiei române. Bucureşti : Universitatea din Bucureşti – Facultatea de istorie, 1976  
Daicoviciu, Hadrian: Dacii. Bucureşti : Editura Ştiinţifică, 1965 

Chindriş, Ioan: Cultură şi societate în contextul Şcolii ardelene. Cluj-Napoca : Cartimpex, 2001. ISBN 9739414516

Sala, Marius: De la latină la română. Bucureşti : Pro Universitaria, 2012. ISBN 978-606-647-435-1 
Tonciulescu, Paul Lazăr: Impactul Romei aspura Daciei şi consecinţele lui. Bucureşti : Editura Miracol, 1997. ISBN 973-9182-72-0 
Vraciu, Ariton: Limba daco-geţilor. Timişoara : Facla, 1980    
Obrázky
Obrázok č. 1.: Súsošie vrcholných predstaviteľov Transylvánskej školy – Samuila Micu, Gheorgea Șincaia a Petru Maiora. Autorom tejto skulptúry z roku 1973 je zakladateľ moderného rumunského sochárstva Romulus Ladea. Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/3/39/ScoalaArdeleana_%282%29.JPG  
Obrázok č. 2.: Kamenná tvár posledného dáckeho kráľa Decebala sa týči nad Dunajom neďaleko rumunského mesta Orşova. Basreliéf s výškou 55 metrov je najvyšším svojho druhu v Európe. Autor sochy, výtvarník a amatérsky historik Josif Constantin Drăgan pracoval na diele 10 rokov (1994-2004). Tvár kráľa tesalo 12 sochárov a pri jej modelovaní vraj použili viac než tonu dynamitu. Zdroj: http://static.panoramio.com/photos/large/51768867.jpg   

Obrázok č. 3. Slávny Trajánov stĺp v Ríme z roku 113 zaklial do kameňa víťazstvá cisára Trajána nad Dákmi. Rumunskí historici romantizmu mu prisúdili epiteton „rodný list národa“. Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/b/bf/Columna_lui_Traian_din_Roma.jpg/768px-Columna_lui_Traian_din_Roma.jpg 

Obrázok č. 4.: Sarmizegetusa Regia bola politickým, ekonomickým a náboženským centrom niekdajšieho kráľovstva Dákov. Po dobytí Dácie založili Rimania nové sídlo Colona Ulpia Traiana Augusta Dacica Sarmizegetusa, ktoré bolo od pôvodnej rezidencie dáckych kráľov vzdialené asi 40 km. Na obrázku vidíme pozostatky dáckych svätýň v Sarmizegetuse. Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/a2/Sarmizegetusa_Regia.JPG/800px-Sarmizegetusa_Regia.JPG   
Dodatok:

Micheál Ledwith hovorí o rumunskom jazyku (po anglicky s rumunskými titulkami). Link: https://www.youtube.com/watch?v=6T5Afl-yxa8    

Dokument „Dákovia – šokujúce pravdy“ z dielne Daniela Roxina, ktorý postavil rumunskú kultúrnu obec do pozoru (rumunské znenie s anglickými titulkami). Link: https://www.youtube.com/watch?v=6PBdNU7xAcM  

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.