Rusko – od monarchie ku komunizmu

Pokiaľ vás zaujal náš cyklus venovaný ruským dejinám, určite si nenechajte ujsť ani tento článok, ktorý bezprostredne nadväzuje na „Formovanie Katarína II. Veľkej„. Okrem iného sa budeme venovať  Napoleonovi, reformám cára Alexandra II., no tiež pádu dynastie Romanovcov. Magazín Magistra História praje príjemné čítanie. 

Napoleonova armáda útočí proti Rusku 

NapoleonPočas rozpačitej vlády Alexandra Pavloviča upevňoval vo Francúzsku svoju moc Napoleon Bonaparte (1769-1821). Za svoj cieľ si stanovil mimoriadne ctižiadostivý plán, a teda pretvoriť celú Európu. Napoleon a ruský cár Alexander boli veľmi rozdielni muži. Zatiaľčo prvý prekypoval rozhodnosťou a sebadôverou, pričom nikdy nespochybňoval vlastné rozhodnutia; Alexander bol často veľmi zmätený, nevedel sa rozhodnúť a svoje rozhodnutia rýchlo menil.

Hoci Rusko a Francúzsko podpísalo v roku 1807 mierovú dohodu, neskôr spolu bojovali o budúcnosť Európy. Alexander si uvedomoval Napoleonovu moc, keďže už v tom čase ovládol Prusko aj Rakúsko. V roku 1811 uzatvoril preto proti nemu spojenectvo s Anglickom. Nato Korzičan odpovedal silou a najväčšia armáda v európskej histórii započala pochod na Moskvu.

Ruskí velitelia však využili stratégiu, ktorá sa osvedčila už po celé storočia. Jej základom bol ústup a vyčerpanie útočníka pochodom po veľkej prázdnej krajine. Po celé leto pochodovala Napoleonova armáda hlbšie do Ruska, čakajúc na rozhodujúcu bitku. Napokon skutočne došlo k bojom, a to v septembri roku 1811 pri Borodine neďaleko Moskvy. Pre Napoleona bola ruská armáda poslednou prekážkou k úplnej dominancii nad európskym kontinentom. Keďže padlí pri Borodine sa len hromadili, Rusi sa radšej stiahli. Napoleon potom celé týždne čakal, kým sa Alexander vzdá, Rusi však radšej zapálili Moskvu, z ktorej takmer polovica zhorela. Čo bolo pre Rusov obetovaním, tak to znamenalo pre Francúzov katastrofu.

Napoleon prikázal svojmu vojsku ústup, to však už začínala dlhá a krutá ruská zima.  Francúzi boli veľmi ďaleko od domova, bez prístrešku a takmer bez zásob. Alexander potom prikázal Rusom, aby Francúzov napadli. Francúzska armáda prišla o povesť neporaziteľnosti a pri ústupe z Ruska padlo vyše pol milióna vojakov. Pri dosiahnutí poľských hraníc sa Napoleonove vojsko zmenšilo na desatinu svojej pôvodnej veľkosti.

Pre Alexandra znamenalo zapálenie Moskvy mystické božské konvertovanie a svätú križiacku výpravu, ktorá vrátila hlavné mestá Európy ich panovníkom. K tejto križiackej výprave sa pripojili aj pruské a rakúske vojská. V roku 1814 vkročili spojenecké sily spolu s cárom Alexandrom do Paríža a Rusi tak konečne dokázali, že sa vyrovnajú Európe, a že stoja za spoločnými záujmami kontinentu.

Mnohí ruskí vojaci boli v Paríži ovplyvnení liberálnymi myšlienkami, ktoré plánovali preniesť do Ruska. V cára  ale veľkú dôveru mať nemohli, keďže podobné idey opustil už veľakrát predtým. Alexander si bol vedomý snáh o zmeny, radšej sa však uzatvoril do náboženského mysticizmu. V roku 1825 napokon napokon zomrel na brehoch Čierneho mora.

Povstanie dekabristov a revolučný rok 1848

Bezdetný cár Alexander prenechal trón bratovi Mikulášovi I. (1796-1855). Kým Alexander bol dieťaťom liberálnych myšlienok, Mikuláš vyrástol v atmosfére nenávisti a túžbe po reformách. Určené následníctvo bolo tajomstvom a Mikuláš trón váhal prebrať. Vládli totiž aj snahy o zvrhnutie absolútnej monarchie a radikáli si boli vedomí, že lepšiu príležitosť už mať nebudú.  

Dňa 14. decembra 1825 predstúpil Mikuláš pred ruskú elitu, aby prisahal vernosť svojmu národu. Rebelskí velitelia sa však zoradili na námestí v Petrohrade a požadovali novú formu vlády, konštitučnú monarchiu. Sedem stoviek vojakov, nazývaných neskôr dekabristami, malo na moment v rukách osud Ruska. Mikuláš však proti nim zakročil a rebeli aj ich sny skončili v chaose. Hlavní vodcovia povstania boli poslaní na galeje a ďalší na Sibír.

Mikuláš I. zachoval romanovskú dynastiu a Rusko bolo počas jeho vlády najmocnejšou krajinou na Zemi. Storočie revolúcií sa však ešte len začalo. Mikuláš potvrdil absolútnu vládu, popri ktorej neexistovali politické strany a o politike sa nemohlo baviť. Podobné reči sa preto viedli len tajne, aj keď takéto stretnutia boli často odhalené a mnohí z účastníkov boli popravení, prípadne vyhnaní do exilu.  

Len jeden muž sa odvážil verejne vyhlásiť túžbu po slobode a právach. Bol ním veľký básnik Alexander Sergejevič Puškin (1799-1837), národný hrdina. Majster slova však v roku 1837 zomrel v streleckom dueli s dôstojníkom, čo mal pletky s Puškinovou ženou v dobách, kedy bola česť dôležitejšia než život. Puškinova smrť bola vnímaná ako národná tragédia, Rusko však čakali oveľa horšie veci.

Európa prechádzala zmenami, prichádzala priemyselná revolúcia, nacionalizmus, socializmus, demokracia a revolučný rok 1848. Počas tejto doby si cár Mikuláš vyslúžil prezývku „žandár Európy“, teda  policajt, ktorý chránil monarchie. Jeho sebadôvera bojovníka proti anarchii však viedla až k prílišnej arogancii.

Krymská vojna (1853-1856)

Cár Mikuláš túžil rozšíriť ruské impérium na úkor umierajúcej Osmanskej ríše až na Balkán. Ruskí vojaci preto v roku 1853 napadli Turkov v prístavoch na brehoch Čierneho mora. Anglicko a Francúzsko sa ale obávalo prílišného vplyvu Ruska, a preto sa obe krajiny postavili na stranu Osmanskej ríše. Začala sa tak Krymská vojna, ktorá ukázala, že Rusko nebolo až tak mocné, ako sa všeobecne myslelo. Anglicko a Francúzsko totiž používali výdobytky priemyselnej revolúcie, napríklad parné stroje, ktoré Rusku chýbali. Najväčšiu vojenskú mocnosť sveta prepadol šok, že nedokáže túto vojnu vyhrať s brilantnou ľahkosťou. 

Vo februári 1855 cár Mikuláš zomrel a na trón sa dostal jeho syn Alexander II. (1818-1881), ktorý sa poučil z otcovej porážky na Kryme a prebudil do reality. Nový cár zvolal vojakov späť do Ruska, keďže plánoval novú vojnu, vojnu s ruskou minulosťou. V tejto vojne sa ruská armáda, ekonomika aj spoločnosť musela podrobiť zmenám, ak chceli prežiť. Para a oceľ menili svet, v Rusku však zmena nebola možná, až kým ju neumožnil cár. Reformy boli nevyhnutné.

Reformy Alexandra II. a revoluční atentátnici 

Nový ruský cár odpustil dekabristom, zaviedol porotný súd, uvoľnil cenzúru, spustil nové priemyselné odvetvia a stavbu železnice vedúcej k Čiernemu moru. Jeho hlavným úspechom však bolo zrušenie nevoľníctva, keďže bol presvedčený o tom, že národ vybudovaný na nevoľníkoch nikdy nemôže prežiť v priemyselnej dobe. Modernizácia a nevoľníctvo boli v Alexandrových očiach nezlučiteľné. Konzervatívni šľachtici sa emancipácii bránili, báli sa totiž, že bez nevoľníkov prídu o majetky a ekonomika skolapsuje. V roku 1861 však Alexander aj tak zrušil nevoľníctvo, čo bolo najskôr považované za hrdinský čin a on sám bol vnímaný ako cár osloboditeľ, pričom tento titul nosil s hrdosťou.

Čoskoro sa však ukázalo, že zrušenie nevoľníctva neprinieslo očakávané výsledky. Roľníci si museli odkúpiť pôdu od vlastníkov za veľmi vysoké ceny, čím sa ocitli vo veľkých dlhoch. Cár ich síce oslobodil, predsa však boli chudobnejší než kedykoľvek predtým. Poľnohospodárska produkcia sa znížila a hrozil kolaps ekonomiky. Opäť sa začali ozývať revolučné a radikálne hlasy za republikanizmus či socializmus. Hlavné rebelské hnutie sa volalo Narodnaja volja čiže Sloboda ľudu a viedla ho žena menom Sofia Perovská, ktorá plánovala atentát na cára. Celkovo bolo na cára Alexandra II. spáchaných viacero atentátov, počas ktorých boli bomby vložené do jeho vlaku či jedálne Zimného paláca.

Je paradoxné, že hoci Alexander venoval svoju vládu reformám, prenasledovali ho atentátnici, čo vyvolávalo okolo jeho osoby kampaň strachu. On však neprestával s reformami a plánoval návrh legislatívnej komory, po prvýkrát v histórii sa tak plánoval podeliť o svoju moc. V marci roku 1881 sa začalo Rusko pripravovať na cestu k parlamentnej vláde, cára však na ceste k palácu zastavili atentátnici so štyrmi bombami. Viedla ich Perovská. Tento atentát sa už cárovi prežiť nepodarilo a zomrel.  

Revolucionári si následne mysleli, že nastala nová éra a ruský ľud bol vyslobodený. Nový cár Alexander III. (1854-1894) však nechal Sofiu a jej spoločníkov popraviť. Otcov zámer zdieľania moci s legislatívou odmietol ako chybný, načo boli reformy pozastavené. Zvyšky Slobody ľudu naplánovali v roku 1887 atentát na nového cára, ich plány však boli odhalené a rebeli popravení. Jedným z nich bol tiež Alexander Uľjanov (1866-1887), ktorý po sebe zanechal oddaného mladšieho brata Vladimira (1870-1924). Ten Rusko o niečo neskôr revolučne premenil pod menom Lenin.

Ako v roku 1894 vstúpilo Rusko do moderného veku, roľníci sa presunuli za novou prácou do fabrík, čím sa provinčné mestečká zmenili na urbanizované centrá. Krajina sa spriemyselnila a v dôsledku toho vznikla robotnícka trieda, hlavne vo veľkých mestách ako Moskva, Petrohrad a Kyjev. Práve tu treba hľadať zrod marxistických myšlienok.

Posledný ruský cár a pád dynastie Romanovcov

V roku 1894 zomrel Alexander III. a novým cárom sa stal jeho syn Mikuláš II. (1868-1918), ktorý bol ženatý s nemeckou princeznou Alexandrou (1872-1918), vnučkou britskej kráľovnej Viktórie (1819-1901). Nový cár sa snažil získať nové územia od Číny a Kórei, tu však jeho ambície narazili na iné rastúce impérium v regióne, Japonsko. V roku 1904 Japonsko vyhlásilo Rusku vojnu. Nedávno dokončená Transsibírska magistrála umožnila poslať vojakov do armády, tí však boli porazení. Mikuláš tak v Čiernom mori vybudoval námornú armádu a poslal ju do Japonska. V máji 1905 konečne (po ôsmich vyčerpávajúcich mesiacoch) dorazili ruské flotily do Japonska, kde na nich čakali už lepšie vyzbrojení a oddýchnutí Japonci. Takmer dve tretiny ruskej flotily boli zničené v zdrvujúcej porážke, čo znamenalo hroznú porážku a mrhanie ruskými zdrojmi.

krvava nedelaRok 1905 bol ešte k tomu revolučným rokom, kedy počas jedného dňa vypochodovalo množstvo ľudí smerom k Zimnému palácu. Demonštranti žiadali slobodu slova, reprezentujúcu vládu a mier s Japonskom. Boli hlboko nábožensky založení, mali so sebou ikony a nie zbrane alebo slogany. Dav odmietol odísť bez toho, aby cárovi doručil svoju petíciu, Mikuláš bol však s rodinou mimo mesta. Palácová stráž začala do ľudí strieľať a hoci celkové odhady obetí toho dňa sa líšia, isté je, že do dejín vošiel pod menom Krvavá nedeľa.

Revolučné hnutia získali moc v 50 mestách a ozbrojení robotníci hrozili zničením akejkoľvek otvorenej fabriky. Rusko sa tak ocitlo v otvorenej občianskej vojne a cár bol nútený zaručiť základné občianske práva či nové zastupiteľstvo menom Duma. Mikuláš však neznášal reformy, ku ktorým bol donútený a v roku 1906 Dumu rozpustil, presvedčený o svojom vlastnom božskom práve na vládu.

V auguste roku 1904 došlo tiež k dôležitému momentu v živote cárskeho páru, pretože sa narodil dedič trónu. Piate dieťa manželstva, ktorým bol po štyroch dcérach syn Alexej. Chlapček bol však od narodenia veľmi chorľavý a čoskoro sa zistilo, že trpí hemofíliou. Na tú neexistoval liek a väčšina obetí tejto choroby zomierala už v detskom veku. Ak by Alexej umrel, Rusko by sa ocitlo v chaose o následníctvo.

Hlavným strachom cára bolo teda zdravie malého Alexeja. Jeho matka Alexandra sa čoraz viac ponárala do mysticizmu a hľadala odpovede na synovu chorobu všade možne, hľadajúc zázraky. Blízky priateľ jej preto priviedol záhadného sibírskeho mnícha Gregorijiho Rasputina (1869-1916), ktorý raz Alexejovi skutočne pomohol a stal sa potom verným členom cárskych kruhov. Jeho temné stránky však vyvolávali v ruskej spoločnosti škandál, keďže sa  v mnohých ohľadoch správal nevychovane ako zviera.

Raspustinov veľký vplyv na cárovnú Alexandru hneval aj verných cáristov a v decembri roku 1916 sa ho skupinka z nich, vedená Felixom Juzupovom (1887-1967), snažila odstrániť. Juzupov pozval Rasputina na hostinu do svojho paláca, kde sa ho pokúsili najprv neúspešne otráviť, potom zastreliť niekoľkými guľkami a napokon ho vhodili do rieky Nevy. O tri dni neskôr bolo Rasputinovo telo objavené a zistilo sa, že keď ho do vody vhodili, ešte dýchal, keďže mal vodu v pľúcach. Cárovná bola v depresii a už považovala svojho syna za mŕtveho, zatiaľčo rebeli potajomky oslavovali.

V roku 1914 sa začala 1. svetová vojna a rozpory v spoločnosti boli načas zabudnuté, keďže všetci spoločne sa vydávali na záchranu ruského impéria. Rusko však utrpelo veľmi veľké straty na bojových poliach a ruský ľud začal hladovať. Ohne revolúcie tak boli znova zapálené. 

Vo februári 1917 bola ruská ekonomika s miliónmi mužov na fronte v ruinách, narástla inflácia a rubeľ bol prakticky bezcenný. Začalo dochádzať jedlo a palivo. To bol ideálny čas na vypuknutie revolúcie, čo znamenalo aj koniec ruského impéria. Armáda opustila cára a uvoľnila sa cesta pre anarchiu. Mikuláš s rodinou sa vydal v cárskom vlaku preč, štrajkujúci robotníci však vlak zastavili. Cár dostal dekrét od Dumy, ktorý požadoval, aby abdikoval a moc vložil do jej rúk. Mikuláš to však považoval za urážku voči božskému právu a cirkvi. Chcel zachovať monarchiu a dať moc do rúk svojho syna, 12-ročného Alexeja, jeho radcovia ho však presvedčili, že by to pre chlapca znamenalo rozsudok smrti. Za cára tak menoval svojho brata Michala (1878-1918), ten však korunu odmietol.

Posledná absolútna monarchia v Európe tak padla. Po takmer 20 rokoch exilu sa do Ruska vrátil v tom čase aj prorok robotníckeho raja, Lenin. Jeho boľševici Dumu rozpustili a k moci sa dostali komunisti. Z 1. svetovej vojny tak Rusko prehuplo rovno do vojny občianskej. 

Cárska rodina bola medzitým premiestnená do skromného domu na Uralu, kde ich neskôr zastrelili vojaci červenej armády. Noví politici na čele s Leninom sa totiž báli cárskeho vplyvu. Kráľovská línia sa ocitla v popole, zostalo však po nej množstvo architektonických pamiatok, ortodoxná viera a patriotizmus. Ruská cirkev v roku 2000 kanonizovala aj nových svätých, posledných členov cárskej rodiny, cára Mikuláša II., jeho manželku Alexandru a deti Oľgu, Tatianu, Máriu, Anastáziu a Alexeja.

____________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film A History of Russia (Tsars and Revolutions)

Obrázok: encyclopediaofukraine.com/pic%5CN%5CA%5CNapoleon_Bonaparte.jpg

everydaysaholiday.org/wp-content/uploads/2011/01/g1-5363.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.