Sedliacke povstania Juraja Dóžu

DóžaUdalosti z leta roku 1514 sa v marxistickej literatúre tešili veľkej obľube. Ťažko by sme v našich dejinách hľadali lepší príklad boja roľníckeho ľudu proti svojim feudálnym pánom a cirkevným hodnostárom. V súčasnosti záujem o túto krátku kapitolu dejín stagnuje, hoci ide o mimoriadne dôležitý míľnik v životoch tých, ktorí nesú na svojich ramenách ťarchu celej feudálnej spoločnosti – poddaného ľudu. Tí okrem toho, že zostali poddanými, stali sa nevoľníkmi, a teda pripútaní k pôde na večné časy. Tie napokon skončili o 271 rokov neskôr patentom Jozefa II.

V závideniahodnej situácií sa uhorskí roľníci nenachádzali nikdy. Formálne síce existovala možnosť sťahovania poddaných, ale tá bola využívaná iba málo. Takmer každý zemepán potreboval svojich poddaných, bez ktorých by nebolo možné vykonať všetky celoročné poľnohospodárske práce, ani zaplatiť jeho (väčšinou nákladný) spoločenský život. Preto v časoch menšieho vplyvu kráľa a väčšej moci feudálnej šľachty dochádzalo pravidelne k únosom poddaných. Tí ale často odchádzali aj dobrovoľne s naivnou vidinou polepšenia si u iného pána. Pracovnú silu potrebovali rovnako tak aj mestá, ktoré v 16. storočí rástli, a preto nesúhlasili so snahou feudálov pripútať k pôde svojich poddaných. Prišli by tak o najjednoduchšiu možnosť urbanizácie. Ich nesúhlas však nemal potrebnú váhu a ako sa ukázalo neskôr v priebehu povstania, mestá neboli ochotné aktívne podporiť povstalcov.

Snahy o zavedenie nevoľníctva celkom určite prebiehali už dávno pred sedliackym povstaním, ale až ono prinieslo ako na striebornom podnose zámienku k definitívnemu vykonaniu tejto zmeny.

Predpoklady na zavedenie nevoľníctva

Historici sa zhodujú na tom, že jedným z hlavných dôvodov, prečo k podobnej udalosti došlo, respektíve, prečo k nej došlo práve na začiatku 16. storočia, bola slabosť kráľa Vladislava II. Jagelovského. Už pri svojej korunovácii sa vzdal najväčšieho príjmu do kráľovskej pokladnice, ktorým bola daň 1 zlatý ročne a zvyšok kráľovských príjmov bol rovnako obmedzený, pretože akékoľvek vyberanie poplatkov prechádzalo rukami šľachty, ktorá si z nich nechávala časti pre seba. V tvorení zákonov mohla taktiež postupovať viac-menej svojvoľne, bez väčšieho kráľovho zásahu. Pomalými krokmi bolo možné pripútavať poddaných k pôde čoraz viac. Ak Vladislav II. nesúhlasil s nejakým predloženým zákonom, jedinou možnosťou, ako vyjadriť odmietavé stanovisko, bolo neopatrenie onoho zákona kráľovskou pečaťou, čím bol de jure neplatný, ale v praxi sa bez obmedzení používal naďalej.

Vyhlásenie krížovej výpravy

Dva roky pred vypuknutím sedliackeho povstania bol zvolený za pápeža Lev X. Tejto voľby sa zúčastnil aj ostrihomský arcibiskup Tomáš Bakóc. Podľa historika Petra Ratkoša sa mal z nejasných dôvodov nový pápež zbaviť nepríjemného soka, a tak dal arcibiskupovi Bakócovi titul carihradského patriarchu a podnietil ho usporiadať križiacku výpravu proti Turkom, aby ho tak pripravil o jeho nahrabané veľké bohatstva. Okrem toho však bola výprava financovaná, po predchádzajúcom schválení pápeža, aj cirkevným desiatkom. Tak dňa 9. apríla 1514 arcibiskup Tomáš Bakóc vyhlásil v Budíne krížovú výpravu na základe pápežskej buly. Hoci odporcom výpravy hrozila exkomunikácia, v Uhorsku sa šľachtici nechystali do výpravy zapojiť. Azda za to môže aj všeobecné uhorské podceňovanie tureckého nebezpečenstva, na ktoré krajina doplatila o dvanásť rokov neskôr v rozhodujúcej bitke pri Moháči. Pápež mal teda väčší záujem na ochrane kresťanského obyvateľstva v Uhorsku ako samotná uhorská šľachta, ktorá už s moslimskou ríšou susedila. Z dôvodu takéhoto nezáujmu šľachticov sa súhlasilo s náborom sedliakov do vojska, to však bolo samozrejme obmedzené výzbrojou a výstrojom. Ale ani odchod sedliakov do vojska nebol celkom po vôli šľachte. Nemuseli síce sami riskovať svoje životy v boji s Turkami, ale počas jarných prác na poli potrebovali všetky skúsené ruky na prácu, mnohokrát preto došlo k útekom sedliakov. Do vojska sa okrem roľníkov hromadili aj študenti, dobrodruhovia, remeselníci a chudoba, ktorá za odchodom videla aspoň čiastočnú nádej na oslobodenie sa z poddanských tiarch či ťažkého životného osudu. Výzbroj a skúsenosti takto nahromadenej masy ľudí nemohla byť dostatočná na potlačenie tureckého nebezpečenstva. Väčšina zbraní bola tvorená len upravenými poľnohospodárskymi nástrojmi, vidlami, sekerami, cepmi a podobne. Čo sa týka etnického zloženia vojska, prevládali Maďari, ale zúčastnené boli pochopiteľne viaceré etniká (Slováci, Rumuni či Chorváti). O otázke akéhokoľvek nacionalizmu v Uhorsku v tomto období však nemôžeme hovoriť.

Juraj Sikul veliteľom vojska

Za veliteľa vojska bol zvolený Juraj Sikul pochádzajúci zo Sedmohradska. Jeho meno sa po smrti uvádza ako Juraj Dóža a pod ním sa aj v našej historiografii stáva známym. Svoju pozíciu však nezískal náhodne. Už pred križiackou výpravou bol kapitánom Stoličného Belehradu a veliteľom jazdeckého oddielu. Počas osmanského obliehania mal v súboji zabiť tureckého veliteľa, za čo mu kráľ Vladislav II. Jagelovský daroval titul dvorného rytiera. S takouto prestížou sa po vyhlásení výpravy stáva veliteľom časti vojska.

Odvelenie vojska na juh a začiatok vzbury

O použiteľnosti takto nahromadenej armády sa už pochybovalo aj v samotnom vojsku. Akákoľvek finančná či materiálna podpora vojska šľachticmi nebola možná, a preto sa 23. mája zakázalo ďalšie verbovanie do vojska a súhlasilo sa aspoň s jeho presunutím na južnú hranicu krajiny. Vojaci však nemali záruku žiadneho žoldu a vzhľadom na chabú výzbroj ani vidinu možného víťazstva, z čoho pochopiteľne obviňovali privilegované stavy a ich neochotu výpravu podporiť. Namiesto toho, aby sa vojsko rozpustilo, obrátili sa povstalci pochodom na mestečko Cegléd, kde Juraj Dóža predniesol svoj prvý rečnícky prejav vojakom. Po takejto motivácii neskúsených bojovníkov došlo k prvému stretu s oddielmi Biharskej stolice a s vojskami veľkovaradínskeho biskupstva, ktoré znamenali prvé dôležité víťazstvo povstalcov.

„Keď pán stavia, keď sa žení, keď vydáva dcéru, keď usporiada hostinu,

keď cestuje na panovnícky dvor, dá si to od vás zaplatiť. Váš pán nič neurobí bez toho, aby vás nepoškodil. Jeho sviatok je vašim smútkom, jeho prepych pohlcuje vaše peniaze!“

                                               Z Dóžovho príhovoru povstalcom

Podľa niektorých historikov došlo takisto k rozporom aj vo vnútri povstaleckého vojska, kvôli ktorým sa rozdeľujú na dve skúpiny. Na jednej strane stáli umiernení, ktorí sa „uspokojili“ s vyvlastnením cirkevných majetkov a na druhej strane radikáli, ktorí uprednostňovali plienenie šľachtických dvorov, kaštieľov a kláštorov.

Tí istí šľachtici, ktorí o podpore „križiakov“ nechceli ani počuť, po vypuknutí povstania dokázali okamžite sformovať vojsko na obranu vlastných záujmov. Palatín Štefan Bátori sa s nimi stretol už 26. mája v prvej veľkej bitke pri sedmohradskej rieke Mureš, kde bol na hlavu porazený a holý život si zachránil útekom z bojiska. Ku krutostiam zo strany sedliackeho vojska dochádzalo rovnako ako aj zo strany šľachty. Po tejto bitke bol popravený biskup Mikuláš Čáki a taverník Štefan Telegdy. Povstalci pochodovali po oboch brehoch rieky Mureš a obsadzovali jej okolie. Centrom povstania sa stalo celé Potisie a do vojska bolo zhromaždených nakoniec až 50.000 mužov, ktorí boli verbovaní z každej dediny a mestečka, po ktorej povstalci pochodovali.

povstanie juraja dozu

Rozhodujúca bitka pri Temešvári

Povstalecké vojsko neoperovalo všade súčasne, dochádzalo k bojom v blízkosti Pešti, ale aj na viacerých miestach v povodí rieky Mureš. Hlavné časti vojska sa zhromaždili v okolí Temešváru, kam po neúspechu odišiel aj palatín Bátori. V okolí pevnosti sa rozprestierali močiare, ktoré bránili obliehaniu, a preto sedliaci budovali sieť odvodňovacích kanálov, aby oblasť vysušili. Proti takto rozsiahlemu obliehaniu nebolo v Temešvári a jeho okolí dostatočné množstvo brancov. Pomocnú ruku obliehanému mestu mohol podať knieža zo Sedmohradska, ktorým bol Ján Zápoľský. Už predtým si robil zálusk na uhorský trón a pokúšal sa o sobášnu politiku najskôr s Jagelovcami, neskôr s Habsburgovcami, v oboch prípadoch neúspešne. Triumf nad sedliakmi by mu celkom určite pomohol k jeho ceste na trón, okrem toho bol po porážke palatína veliteľom najväčšieho vojska v Uhorsku. Jeho vojská porazili zadné oddiely povstalcov ešte pred samotnou rozhodujúcou bitkou, ku ktorej došlo 14. júla 1514. Dóžove početné, ale neskúsené a slabo vyzbrojené jednotky sa sústredili na poli pri Temešvári proti Zápoľského ťažkej jazde. Pred bojom došlo k rečníckym prejavom na oboch stranách bojiska, Zápoľský dokonca sľúbil slobodu povstalcom, ktorí kapitulujú, čo porušilo morálku a lojálnosť sedliackeho vojska. Hneď potom prišiel úder ťažkej jazdy, ktorý rozohnal povstalcov a po počiatočnom bránení bolo sedliacke vojsko porazené. Vodca povstania utrpel zranenia a následne bol zajatý spolu s jeho bratmi, ktorí takisto velili časti vojska. Zvyšky povstalcov sa rozutekali po okolí, kde boli prenasledovaní šľachtickými vojskami a nemilosrdne zabíjaní.

Ohlasy povstania po Uhorsku

Strach postihol šľachtu aj samotného kráľa. Ten prikázal poslať šľachtické banderiálne jednotky do Budína, bez ohľadu na to, či samotnému šľachticovi hrozí nebezpečenstvo zo strany povstalcov. Veľké obavy kolovali aj v mestách, kde početná mestská chudoba dobre vedela o tom, že sa v krajine rozširuje povstanie a existovala možnosť obsadenia dobre chránených mestských pevností, čo by značne prevážilo v prospech povstalcov. Mestám sa len so šťastím podarilo korupciou a rôznymi darmi v prospech chudoby odvrátiť tento možný scenár.

Na území dnešného Slovenska nedošlo k žiadnym výrazným impulzom k prepuknutiu povstania. Aktívne bolo do povstania zapojené východné Slovensko, kde sa zhromažďovali najmä do dobre opevnených Košíc šľachtici, ktorí utekali z Potisia.

Následky po porážke v Temešvári

Povstalcov, ktorí nezomreli priamo v bitke proti Zápoľského jednotkám, postihli tie najkrutejšie možné formy trestov. Prenasledovaní boli celé dni po bitke, zajatci boli vešaní a upaľovaní. Krutosť prenasledovania bola taká obrovská, že na najbližšom sneme v novembri muselo dôjsť k rozhodnutiu, že šľachtici so zabíjaním poddaných majú prestať, lebo nebude mať kto pracovať na poliach. Obzvlášť krutý trest postihol samotného vodcu povstania Juraja Dóžu. Keďže ho považovali za „kráľa sedliakov“, zhotovili mu kovový trón, ktorý ohňom rozžeravili a na hlavu mu dali žeravú korunu. Pomalá smrť bola o to krutejšia, že vybraní povstalci boli donútení hrýzť zaživa mäso z jeho tela. 

Na spomínanom novembrovom sneme z roku 1514 sa z oboch strán (šľachtickej i prelátskej) hrnuli obvinenia a návrhy trestov pre všetkých poddaných, aby definitívne zabránili možnému ďalšiemu vzniku povstania. Hlavným bodom programu novembrového snemu bolo prijatie nového zákonníka nazvaného Tripartitum, ktorého autorom bol Štefan Verbõci. Štrnásty článok tohto zákonníka hovoril o tom, aby sa trest rozšíril aj na ich potomkov, aby sa presvedčili o tom, akým veľkým zločinom je povstanie proti pánom, a tak v budúcnosti všetci roľníci usedaní v akejkoľvek časti krajiny strácajú slobodu a možnosť sťahovania sa z miesta na miesto, nech sú svojím zemepánom daní do úplného a večného poddanstva.

Nevoľníkom sa zakazuje nosenie zbrane, každému šľachticovi, ktorému bola v povstaní spôsobená škoda, má si ju kompenzovať na svojich poddaných a povinné práce na panskom sa zvýšili na 52 dní ročne s povinne odovzdávanými naturáliami v podobe dvanástich kurčiat, dvoch husí a za každých 10 poddaných jedno prasa.

Samotné Tripartitum nezískalo kráľovskú pečať od Vladislava II., napriek tomu sa používalo až do roku 1848.

Na záver

Hoci plány povstalcov boli veľkolepé, výsledkom bol ich presný opak. Strata akejkoľvek slobody bola typickým znakom uhorských nevoľníkov až do konca 18. storočia. Celkom sa zmenili aj pomery na domácej politickej scéne. Vedúcou osobnosťou domácej oligarchie sa stal Ján Zápoľský, ktorý už dvanásť rokov súperil s Ferdinandom I. o pozíciu na uhorskom tróne. V ďalšom desaťročí síce ešte vypuklo banícke povstanie, ale už nikdy nenastala možnosť pre nevoľníkov povstať proti svojim pánom v tak veľkej miere, ako tomu bolo v lete roku 1514.  

_______________

Autor: Bc. Jozef Voříšek

Použitá literatúra:

CAMBEL, Samuel. (et al.). Dejiny Slovenska I. Bratislava : VEDA, 1986, s. 418 – 421.

DANGL, Vojtech – SEGEŠ, Vladimír. Vojvodcovia. Praha : Ottovo nakladatelství, 2012, s. 112 – 114. ISBN 978-80-7360-986-3.

HOLOTÍK, Ľudovít (et al.). Dejiny Slovenska I. Bratislava : SAV, 1961, s. 234 – 239.

KÓNYA, Peter (et al.). Dejiny Uhorska (1000-1918). Prešov : Vyfavateľstvo Prešovskej univerzity, 2013, s. 161 – 162. ISBN 978-80-555-0921-1.

KRŠÁK, Pavol (et al.). Ottov historický atlas Slovensko. Praha : Ottovo nakladatelství, 2009, s. 124 – 125. ISBN 978-80-7360-834-7.

MRVA, Ivan – SEGEŠ, Vladimír. Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava : Perfekt, 2012, s. 131 – 132. ISBN 978-80-8046-586-5.

Obrázky: upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/c/c1/D%C3%B3zsa_Gy%C3%B6rgy.jpg/230px-D%C3%B3zsa_Gy%C3%B6rgy.jpg

upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/b/bb/Derkovits%2C_Gyula_-_D%C3%B3zsa-series_I._Marchers_%281928%29.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.