Skutočne škandalózne ženy

Je paradoxom, že hoci mocnému Britskému impériu vládla žena, viktoriánska spoločnosť 19. storočia mala minimálne pochopenie pre práva žien, ktoré v podstate zanikli po ich vstupe do manželstva. V nasledujúcom článku vám prinášame príbeh troch odlišných žien, ktoré ľudia považovali za škandalózne a ktoré poukázali na nerovnosť a dvojitý štandard doby, v ktorej žili.

Caroline Norton a práva žien voči ich vlastným deťom

Caroline Norton (1808-1877) bola uznávaná ako poetka a autorka piesní, no zároveň bola obdivovaná pre svoj vtip a krásu. V literárnej činnosti bola úspešná a rovná mužom, ba často sa ako jediná žena zúčastňovala literárnych sedení. Jej starým otcom bol uznávaný írsky autor Richard Brinsley Sheridan (1751-1816), napriek tomu však pochádzala z chudobnej rodiny, a tak sa od nej očakávalo, že sa vhodne vydá.

Za muža si Caroline v roku 1827 vzala právnika a poslanca z radu toryovcov, Georgea Nortona (1800-1875). Už krátko po svadbe ju však začal fyzicky aj psychicky týrať. Pretváral ju na tichú a poslušnú manželku, akú chcel doma mať. Situácia sa zhoršila, keď George prišiel o svoje poslanecké miesto, kedy sa mu Caroline snažila pomôcť zapojením svojich politických kontaktov. Nájsť Nortonovi novú pozíciu pomohol starý rodinný priateľ, lord Melbourne (1779-1848), významný politik strany whigov.

Hoci Caroline v manželstve trpela, dalo jej zároveň aj troch synov, pre ktorých bola oddanou a milujúcou matkou. Uvedomovala si, že ak by manžela opustila, prišla by o všetko, vrátane svojich drahých synov. Mimo členov jej rodiny len Melbourne vedel o jej nešťastí, separáciu jej však z obavy o vlastnú povesť neodporúčal.

Norton vedel o blízkom vzťahu svojej ženy s Melbournom a v roku 1836 ju obvinil, že mu je s ním neverná. To vyvolalo veľký škandál, keďže Melbourne už zastával pozíciu premiéra, čo ohrozilo nielen jeho politickú kariéru, ale aj celú stranu whigov. Došlo k súdu, ktorý si získal veľký záujem verejnosti a tlače. Čoskoro sa ale zistilo, že členovia Nortonovho služobníctva boli podplatení a otázka nevery tak bola zamietnutá.

Melbournova reputácia však už bola narušená a prerušil tak kontakt s Caroline, ktorá začala byť označovaná za škandalóznu ženu. Prakticky zo dňa na deň bola vykázaná zo slušnej spoločnosti. Norton jej dokonca zobral synov a ukryl ich u svojej milenky. Ako právnik si bol plne vedomý, že zákon stojí na jeho strane a nie na strane vydatej ženy, ktorá bola pred očami zákona prakticky bezprávna.

Aby sa Caroline dokázala svojmu manželovi vyrovnať, začala na vlastnú päsť študovať právo a všímať si, že jej spisovateľské zárobky, ako aj peniaze od jej rodiny, plynuli Nortonovi. Zistila, že pred zákonom v podstate neexistuje a tento fakt kritizovala prostredníctvom pamfletov a listov posielaných svojej rodine a priateľom. Poukazovala na fakt, že vydatá žena v Británii nemá legálnu existenciu, čo je ešte viac paradoxné, ak vezmeme do úvahy, že krajine vládla v tom čase žena, kráľovná Viktória (1819-1901).

Caroline Norton sa tak stáva aktivistkou za práva žien voči ich deťom, hoci sa stretáva s tvrdým odporom zo strany politikov strany tory aj tlače, ktorá ju častuje rôznymi nelichotivými prívlastkami. Získala si však podporu whigov a v roku 1839 bol schválený na svoju dobu revolučný zákon Custody of Infants Act, ktorý dal separovaným ženám právo na výchovu vlastných detí a čerpal z viacerých reformných myšlienok Caroline. Vďaka jej aktivizmu boli neskôr prijaté aj ďalšie zákony, ktoré zaručovali rozvedeným ženám v Británii právo voči vlastným deťom a majetku.

Harriet Mordaunt, obeť mocných 

Lady Harriet Mordaunt (1848-1906) pochádzala z vplyvnej rodiny a bola považovaná za krásnu, hoci trochu povrchnú ženu. V roku 1866 sa vydala za zámožného a rešpektovaného sira Charlesa Mordaunta (1836-1897), naďalej však udržiavala staré známosti, vrátane kontaktu s následníkom trónu, neskorším kráľom Edwardom VII. (1841-1910).

Jej manžel bol poslancom, ktorého pracovné povinnosti často odvázali z domu, zatiaľčo Harriet trávila čas v spoločnosti priateľov, s čím Charles súhlasil, nechcel však, aby pokračovala v styku s princom. Po 18 mesiacoch manželstva odišiel Charles na dlhší rybársky výlet do Nórska, z ktorého sa vrátil skôr než bolo plánované a našiel princa prakticky stáť vo dverách, zatiaľčo jeho manželka sedela v koči ťahanom dvojicou poníkov, ktorých jej Edward daroval.

O osem mesiacov neskôr Harriet porodila dievčatko, obávala sa však, že trpí chorobou, ktorou sa mohla nakaziť od jedného zo svojich priateľov. V strachu povedala manželovi, že nie je otcom bábätka a že popri princovi strávila noc aj s inými mužmi. Zdrvený Charles nevidel inú možnosť, ako sa s manželkou rozviesť, čomu sa snažil zabrániť Harrietim otec, Sir Thomas Moncreiffe, obávajúci sa škandálu, ktorý by poškodil meno jeho rodiny.

Thomas bol pripravený obetovať pre rodinnú povesť vlastnú dcéru, o ktorej začal tvrdiť, že je psychicky labilná. Ak by sa to potvrdilo, nenechali by ju vypovedať na súde v záležitosti rozvodu. Otec posielal za Harriet viacerých psychiatrov, ktorých miatlo jej podivné správanie, a tak ju skutočne označili za mentálne narušenú osobu. Blízki priatelia vrátane princa Edwarda sa od Harriet rýchlo dištancovali a súd, ktorý mal riešiť rozvod, sa zmenil na súd zaoberajúci sa otázkou Harrietinho psychického zdravia.

Charles Mordaunt sa snažil dokázať, že jeho manželka je v poriadku, aby sa s ňou mohol rozviesť, proti tomu však vypovedali viacerí svedkovia podporujúci sira Thomasa. Dokonca sa objavil domnelý zoznam milencov Harriet, vzťahom s princom sa však súd vďaka zásahu premiéra nezaoberal. Výsledný rozsudok súhlasil s tým, že Harriet Mordaunt je mentálne chorá a nasledujúcich 33 rokov svojho života strávila v rôznych psychiatrických liečebniach, kde napokon aj zomrela.

Josephine Butler a boj za práva žien

Josephine Butler (1828-1906) vyrástla v radikálnom a reformátorskom prostredí. Bola vášnivou zástankyňou práva žien. Zároveň bola vzdelaná, nábožná a mala silné cítenie pre sociálnu spravodlivosť. S manželom Georgeom Butlerom a tromi synmi sa po smrti jedinej dcéry rodina presťahovala do Liverpoolu, ktorý bol jedným z najrýchlejšie rastúcich britských miest, no zároveň v ňom prekvitalo bohatstvo aj chudoba.

Tu sa Josephine začína zaujímať o miestne ženy, pre ktorých je jedinou možnosťou prežitia prostitúcia, vrátane mladých dievčat už od dvanástich rokov. Voči prostitútkam nemala predsudky, správala sa k nimi ako seberovným a nazývala ich svojimi sestrami. Viaceré zo žien na ulici vzala k sebe domov a v podstate sa stali súčasťou jej rodiny.

Keďže vojakom viktoriánskej rodiny bolo zákazané ženiť sa, ich sexuálny život v podstate závisel od prostitútok. Aby sa predišlo šíreniu pohlavných chorôb, prostitútky museli absolvovať pravidelné lekárske prehliadky, inak by boli zatknuté a uväznené. Podobná prehliadka bola veľmi bolestivá a nepríjemná, obzvlášť pre ženy, ktoré v tom čase boli tehotné alebo menštruovali.

Josephine Butler bojovala proti legistlatíve prikazujúcej tieto prehliadky a z jej iniciatívy sa dostala do parlamentu petícia s dvetisíc podpismi. Tiež sa začali vydávať tematicky ladené noviny The Shield. V manželovi mala Josephine veľkú podporu, ako však jej kampaň rástla, našla si aj odporcov, ktorí pochádzali aj z radov niektorých prostitútok, ktoré považovali lekárske prehliadky za istú legitimizáciu svojej činnosti a potvrdenie o svojom zdraví.

Liberálni poslanci napokon schválili zrušenie zákona nariaďujúceho prehliadky prostitútok a kráľovná Viktória ho svojím podpisom odobrila v roku 1886. Boj Josephine Butler za práva žien tak priniesol po 16 rokov aktívnej činnosti prvé ovocie.

____________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film History Channel Documentary – Scandalous Women

Obrázok: upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/c/cc/Caroline_Norton_%281808-77%29_society_beauty_and_author_by_GH%2C_Chatsworth_Coll..jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.