„Slečna nesmrteľná“ (časť druhá)

     Prešlo veľa času odvtedy, čo som sa ako nepatrný tieň či neviditeľný vánok obšmietal okolo života Violet Jessopovej. Toho pocitu vzrušenia, kedy som si myslel, že ju už konečne mám, ale ona sa mi zase vyšmykla, som sa ale dodnes nezbavil. Horkosť, ktorú cítim vždy, keď si na túto ženu spomeniem, spláchnem pár dúškami whisky. Ak dovolíte, budem teraz v príbehu „slečny nesmrteľnej“ pokračovať. Vráťme sa na palubu White Star, na Olympic.

Takmer na dosah

    Áno, na Olympicu som mal pocit, že by sme si mohli byť s Violet o niečo bližší. Obaja sme boli na palube 20. septembra 1911, keď Olympic vyplával zo Southamptonu, dnes hlavného anglického prístavu transatlantických lodí pri Lamanšskom prielive, ktorý je aj ropným terminálom. Violet mi pripadala každým dňom krajšia. Miloval som jej smiech, no akosi zvláštne ma provokoval jej strach. A ten sa v dovtedy nevídanej miere prejavil práve na Olympicu, ktorý sa na svojej piatej plavbe zrazil s britskou vojnovou loďou HMS Hawke. K nešťastiu došlo v momente, keď Olympic a Hawke prešli paralelne cez Solent, a teda úžinu, ktorá oddeľuje ostrov Wight od pevniny Anglicka.

     Violet sa skutočne bála. Olympic mal poškodený pravobok v zadnej časti, pričom kolízia spôsobila na Olympicu dva veľké otvory na trupe, a to nad a pod čiarou ponoru. To viedlo následne k zaplaveniu dvoch vodotesných častí a spojovacieho hriadeľa. Napriek tomu sa ale loď dokázala vrátiť do Southamptonu. Nikto nebol vážne zranený či mŕtvy. K HMS Hawke snáď len toľko, že hoci bola vážne poškodená, neskôr ju opravili, aby bol nakoniec jej osud spečatený v októbri 1914, kedy bola potopená nemeckým U-Bootom SM U-9.

     V jednom momente, keď bola Violet naozaj vystrašená, pritúlila sa ku mne a ja som ju cítil vo svojom náručí. Až vtedy si naplno uvedomila moju prítomnosť. Prvýkrát som mal pocit, že má predo mnou rešpekt. Cítil som na sebe jej pokožku a na tvári jej dych. Zdalo sa, že by sme to spolu mohli skúsiť, no len čo sa situácia upokojila, znova som bol pre ňu neviditeľný, bezvýznamný a strašne vzdialený.

Z Olympicu na Titanic

     Olympticu v čase kolízie s britskou vojnovou loďou velil kapitán Edward Smith. Kráľovské námorníctvo obvinilo z incidentu Olympic. Táto katastrofa sa síce stala pre spoločnosť finančne náročnou, pričom kompletná linka White Star bola vytavená veľkému právnemu tlaku a nákladom na opravu Hawke, no skutočnosť, že Olympic túto kolíziu prežil, potvrdila jeho „nepotopiteľnú“ reputáciu. Oprava trvala niekoľko týždňov, pričom boli využité aj súčiastky z Titanicu, čím sa oddialila jeho premiérová plavba.

     O tom, ako sa Violet bála, svedčí fakt, že sa rozhodla vo svojich spomienkach kolíziu vytesniť. Na palube Olympicu bol ale ešte niekto, na koho nedokážem dodnes zabudnúť. Bol to kurič Arthur John Priest. Rovnako ako Violet aj on sa ma snažil ignorovať už niekoľko rokov. Stretol som ho aj na Titanicu a poviem vám, že ma začínal poriadne štvať.

     Mal som pocit, že Violet je na Olympicu šťastná, a preto sa dalo predpokladať, že mu zostane verná. Priatelia ju viackrát prehovárali, aby to skúsila na Titanicu, ale ona ich odmietla. Neviem, či jej rozhodnutie nakoniec zmenila tá zrážka alebo skutočnosť, ako sme sa tam zblížili. Koniec-koncov, tie dve veci sa nevylučujú. Jedného dňa si proste povedala:

„Bude to nádherný zážitok!“ Zbalila si svoje veci a pripojila sa k Titanicu. Obliekla si nový uhladený hnedý oblek na nastúpila na luxusnú loď v prístavisku Southamptone, o ktorej všetci toľko rozprávali. Bolo to 10. apríla 1912 a Violet mala vtedy 24 rokov. Nemohla tušiť, čo ju čaká o štyri dni.

Najmilšie tváre Titanicu

     Violet rada spomínala na Thomasa Andrewsa, ktorého spoznala na Titanicu. Ona aj ostatní členovia posádky ho veľmi obdivovali, pretože bol asi jedinou osobou na lodi, ktorá dbala na zamestnancov a ich potreby. Tento britský obchodník a staviteľ lodí nechal zariadiť kajuty pre pracovníkov lode v nadštandardnom štýle. Aj Violet bola so svojou izbou spokojná. Tento milovaný konštruktér vypadal ale často veľmi unavene a ustarostene. Mohol tušiť, čo sa s jeho loďou stane? Keď si Violet na neho neskôr spomínala, videla ho ako neveselého pána, ktorý ľutoval posádku, pretože musí pracovať tak ďaleko od domova. Keďže sa narodil v Írsku, mal k Violet o niečo bližšie. Svoj domov miloval a sám túžil vrátiť sa do pokojnej atmosféry tohto kraja. Okrem neho si Violet s obdivom spomínala aj na škótskeho huslistu Jocka Hume.

     Stál som pri Violet na palube a pozorovali sme okolie. Slnko nebolo až také jasné a pod ľahký kabátik sa jej vkrádal chladný vzduch. Večer sa ochladilo ešte viac. To nehostinné počasie vonku bolo ale skvelým medzičlánkom, ktorý mal zdôrazniť všetok ten luxus a pohodlie vo vnútri.

Hebrejská modlitba

     Ešte som nespomínal, že Violet bola silná katolíčka. Možno aj preto bolo tak ťažké získať si jej srdce a dostať ju do svojho náručia. Neustále nosila pri sebe ruženec a verila v silu modlitby. Je to zvláštne, ale chvíľku predtým, ako sa Titanic zrazil s ľadovcom, čítala preklad jednej hebrejskej modlitby, ktorá ju mala uchrániť pred ohňom a vodou. Potom ju nahlas prečítala aj jej spolubývajúca Elizabeth Leather. Keďže boli obe ospalé, tak sa uložili na spánok. V momente, keď došlo k osudnému momentu, ešte nespali.

Milovanie na dosah

     Či už si to Violet uvedomovala, či nie, na Titanicu sa skutočne pohrávala s myšlienkou, že by mohla so mnou nadviazať intímny pomer. Zvlášť v čase, kedy tam vypukol totálny chaos, sa na mňa doslova nalepila. Nečakal som ten náhly príval sympatie, a preto som nedokázal pohotovo reagovať. Rozprávala sa so mnou a ja som cítil, že je pripravená odovzdať sa mi. Lenže to nebol najvhodnejší moment, pretože som bol naozaj plne vyťažený a nedokázal som si nájsť čas ani na malú päťminútovku. Skutočne toho dodnes ľutujem, ale v tom momente som bol v takej eufórii, že to nedokážem vhodne opísať. Dodnes ale cítim na svojich ústach jej pery a chuť jej sladkého jazyka. Nedokážem zabudnúť na jej oddané oči a roztrasené kolená.

Violet zachránilo dieťa

     Po vypuknutí chaosu na lodi a potom, ako sa zdalo, že by sme si mohli byť s Violet bližší, bola povolaná, aby pomáhala so záchranou cestujúcich. Stála pri záchranných člnoch a pozorovala, ako sa ženy držia pevne svojich mužov predtým, než nastúpia do člnu. Keď pomáhala pri nástupe na čln číslo 16, jeden z dôstojníkov jej podal do náručia dieťa.

„Slečna Jessopová, dávajte naň pozor,“ prikázal jej a v podstate to bola pre ňu výzva, príkaz či akási vstupenka k tomu, aby sa dostala do záchranného člna.

„Neboj sa, zlatíčko,“ chlácholila dieťa a silno si ho pritískala k záchrannej veste. Po dlhom čakaní prišla ráno konečne loď RMS Carpathia, aby zozbierala prežitých. V Severnom Atlantickom oceáne prišlo pri katastrofe lode Titanic o život 1517 ľudí. Carpathia prežila nebezpečné ľadové bariéry a cieľavedome sa pustila do záchrannej misie. Podarilo sa jej zachrániť 705 jedincov, ktorí čakali na záchranu v člnoch. Na palube Carpathie sa prirútila k Violet nejaká žena, pravdepodobne matka dieťaťa, a vytrhla jej ho z rúk. Violet sa nedočkala žiadnej vďaky, bola však príliš zmrznutá, aby sa nad tým nejako zvlášť pozastavovala.

„Slečna nesmrteľná“ na lodi Britannic

     A tak som si premrhal svoju šancu. To rozkošné dievča som mal na dosah, no zas a znova sa mi vyšmykla. Violet sa po fiasku, ktoré sa spájalo s prvou plavbou Titanicu, zamestnala na palube lode HMHS Britannic. Spolu s ňou sem prišiel aj starý známy kurič Arthur John Priest, nad ktorým tiež držal ruku akýsi anjel strážny.

     Violet Jessopová slúžila počas prvej svetovej vojny ako stewardka britského Červeného kríža. Ráno 21. novembra 1916 sa nachádzala na palube lode HMHS Britannic, ktorá bola prerobená na nemocničnú loď. Vďaka nevysvetliteľnému výbuchu sa začalo v Egejskom mori plavidlo potápať. Do 55 minút bolo pod vodou. Zomrelo tu 30 z 1066 cestujúcich. Britské úrady predpokladali, že loď musela byť zasiahnutá torpédom nemeckých síl. Teórie sprisahania dokonca naznačovali, že by mohla byť britská vláda sama zodpovedná za potopenie plavidla. Vedci nikdy neobjasnili skutočnú príčinu tohto nešťastia.

     Kým loď Britannic klesala na dno, Jessopová a ďalší cestujúci bojovali o život. Ona sama bola takmer zabitá lodnými vrtuľami, ktoré spúšťajú na vodu záchranné člny. Zo svojho člna musela vyskočiť, čo viedlo k traumatickému poraneniu hlavy. No ako inak, aj toto Violet prežila. Súčiastky z lode padali ako detské hračky. Biela pýcha oceánskeho lekárskeho sveta bola potopená. Violet sa v roku 1920 vrátila na loď White Star a ja som tam šiel, samozrejme, s ňou.

     O niekoľko rokov neskôr, keď šla Violet k lekárovi kvôli bolesti hlavy, bola upozornená, že kedysi utrpela zlomeninu lebky. Áno, bolo to na lodi Britannic.

      Možno poznáte ten pocit, že najviac túžite po tom, čo nemôžete mať. Je to zvláštne, pretože som bol presvedčený, že raz ju dostanem, no aj tak ma neuveriteľne hnevalo, že to nie je práve tu a teraz.

     V poslednej tretej časti vám prezradím viac o Violetinom katastrofálnom manželstve a o tom, ako sa jej život uberal ďalej po lodnej kariére.

Ak ste nečítali prvú časť, rýchlo to napravte. Nájdete ju TU

_____________

Autorka: Ing. Lujza Potočná

Obrázok: upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/b/bd/Violet_jessop_titanic.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.