„Slečna nesmrteľná“ (časť prvá)

         Neznášam zápach prepáleného oleja, ktorý sa vďaka prekvitajúcemu rýchlemu občerstveniu šíri celým mestom, preto som sa pred ním ukryl na streche. Môj strešný byt pripomína vstupnú bránu do neba. Keď vyjdem na terasu, celé mesto mám na dlani. Ľudia tam dole sa hemžia ako mravce, čo vedie k tomu, že sa vám zdajú ešte bezvýznamnejší než v skutočnosti sú. Rád sedím tu hore iba v trenírkam a s pôžitkom si vychutnávam drahú cigaru.Vo svojom živote som sa stretol s mnohými ľuďmi, ale na väčšinu z nich som zabudol. Viackrát som sa zamiloval a neraz bol sklamaný. Jednou z tých, čo sa najviac dotkli môjho srdca, bola aj ona, Violet Constance Jessopová, alebo ako ju nazývam ja, „slečna nesmrteľná“.

Dievča so zvláštnou silou

    Tá malá nezbednica sa narodila 2. októbra 1887 v argentínskej Bahía Blanca ako najstaršia dcéra írskych prisťahovalcov Wiliama a Katherine Jessop. Bola tak sladká, že už vtedy si vás celkom získala. Lenže ona sa milovať nenechala, neustále s niekým a niečím bojovala. Manželia Jessopovci mali deväť detí, no iba šesť ich prežilo. Ruka nezvratného osudu sa dotkla aj Violet, keď ochorela na tuberkulózu. Zdalo sa, že to rozkošné dieťa si predsa len vezme smrť, ale ona, aj napriek prognózam lekárov, chorobu prežila. Mohlo by sa to zdať ako náhoda, že sa vyšmykla z ruky, ktorú jej podávalo podsvetie, ale nie som si istý, či slovo náhoda je v tomto prípade vhodné. Bolo okolo nej cítiť zvláštnu silu, ktorú má na tomto svete len pár ľudí. A bolo to rovnako otravné ako ten pach spáleného oleja. Dievča sa vzorne staralo o svojich mladších súrodencov a ako najstaršia musela byť aj najsilnejšia.

„Ty si moje statočné dievčatko,“ povedala jej neraz matka.

„Teba nepokorí ani smrť,“ dodala o niečo tichšie a Violet sa na ňu rozkošne usmiala.

„Nech si len po mňa príde, ja jej ukážem,“ žartovala tá nevedomá roztopašnica. Tu niekde sa začal jej príbeh plný životunebezpečných konfliktov, kedy nad ňou ustavične visela povestná kosa pripravená utnúť a stopnúť jej čerstvý nádych, ale ona ju jednoducho chytila a zlomila na polovicu.  

Sťahovanie

     Keď mala Violet šestnásť rokov, začal som si ju viac všímať. Vyrástla do krásy a nepoložila ju ani taká udalosť ako smrť otca, ktorý prešiel na druhú stranu po komplikovanej operácií.

„Zlatko, nevidím iné východisko, musíme sa presťahovať,“ prehlásila pani Jessopová. 

„Mami, my to zvládneme, pomôžem ti!“ apelovala na ňu Violet, pretože sa jej nechcelo opustiť známe mesto a priateľov. No a také šestnásťročné dievča tu tiež malo svoju platonickú lásku. Samozrejme, matka mala svoju hlavu a vedela, čo je pre rodinu dobré. Zbalili si kufre a odcestovali do Anglicka.

„Kláštorná škola,“ rozhodla matka okamžite, keď vyberala vhodnú inštitúciu pre Violetino vzdelávanie.

„To mi naozaj nemôžeš v ničom vyhovieť? Robíš mi to naschvál?“ hnevalo sa dievča na matku.

„Prepáč, vieš predsa, aké to máme teraz ťažké. Okrem toho sa musíš postarať o sestru, pretože som vzala prácu stewardky na lodi Royal Mail Line. Tvoj otec nám, ako farmár oviec, veľký majetok nezanechal.“

„No výborne! Takže ťa neuvidíme celé týždne?“

„A dosť! Ten tvoj ustavičný vzdor ma vyčerpáva,“ uzavrela to matka.

Čas dospieť

     Mohlo by sa zdať, že Violet dospela veľmi-veľmi dávno, možno v čase, keď pokorila tuberkulózu, či keď sa musela starať o piatich mladších súrodencov. Ak nie vtedy, tak po smrti otca určite. Áno, bola tvrdohlavá a očakávala sa od nej zodpovednosť, netreba si ale myslieť, že bola vážna a nudná. Práve naopak, vedela sa tešiť z maličkostí a detstvo si užívala tak ako sa na dieťa patrí. Veľa sa smiala a nebránila sa ani spáchať nejakú tú hlúposť. Najviac ležala v žalúdku susedovi Johnovi, pretože mu so sestrou neustále chodili do záhrady. Nemohli predsa zato, že práve on mal tie najkrajšie jablká, najšťavnatejšie hrušky a najväčšie jahody.

     Potom ale prišla pre Violet ďalšia skúška, ku ktorej sa musela postaviť naozaj vážne. Matka ochorela a jej rolu mala nadobro prevziať ona. Keďže práca stewardky sa osvedčila, dvadsaťjedenročná Violet sa taktiež vybrala po tejto ceste.

„Slečna, dnes ste neuspeli. Ak chcete byť prijatá ako stewardka na našej lodi, nabudúce budete musieť byť menej… no povedzme to tak, atraktívna!“ takto skončil jej prvý pohovor. Druhýkrát už bola múdrejšia a obliekala sa tak, aby čo najviac zahalila svoje prednosti. Zvolila jemný mejkap a o niečo dlhšiu sukňu. Tak sa jej v roku 1908 podarilo dostať na linku Royal Mail Line, na palubu Orinoco.

Violet opäť vzdoruje

     Po dvoch rokoch na Royal Mail Line začala Violet pracovať pre plavidlo White Star RMS, trieda Olympic. Bola to skutočne luxusná loď, snáď najväčšie civilné plavidlo tej doby. Niekto by povedal, že prácou na tomto mieste sa mu splnil životný sen. Ona ale na White Star pracovať nechcela, pretože plavba po severnom Atlantiku zaváňala nebezpečenstvom. Nepáčili sa jej poveternostné podmietky, pričom jej obavy podčiarklo množstvo príbehov o náročných plavbách.     

     Napriek svojim protestom a otvorenej nespokojnosti bolo to úžasné dievča so šedo-modrými očami, hnedými vlasmi a írskym prízvukom prijaté ako stewardka na White Star Line. Pracovala sedemnásť hodín denne za odmenu dve libry.    

     Myslím, že to bolo na tejto lodi, keď som sa do Violet úplne zbláznil. Doslova som sa ňou stal posadnutý a ona o mne ani nevedela. Nejavila záujem, pripadal som jej asi málo aktívny, energický, jednoducho málo živý. A ona sa toho života skutočne držala zubami nechtami!

     V ďalšej časti sa dozviete, aké nástrahy na ňu čakali počas jej lodnej kariéry a ako som sa tešil, že snáď sa mi ju predsa len podarí dostať.

_________________

Autorka: Ing. Lujza Potočná

Obrázok: i.pinimg.com/originals/8c/3a/4d/8c3a4d2a2f7c6c5984ee3027e0e6a187.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.