„Slovenské“ pešie pluky v bitke pri Krasniku v roku 1914

Rakúsko-Uhorsko vstupovalo do 1. svetovej vojny, ktorú súčasníci nazývali Veľkou vojnou, po boku svojho spojenca, Nemeckého cisárstva. Spojenectvo  uzavreté v druhej polovici 19. storočia sa formálne zdalo ako rovnocenné, ale tlak Nemecka na dualistickú monarchiou v otázke medzinárodnej politiky na Balkáne bol obrovský. Nemecko hľadalo zámienku na rozpútanie svetovej vojny, ktorá mala zmeniť pomery na európskom kontinente v prospech cisárstva, a tak Rakúsko-Uhorsko bolo dotlačené k vyhláseniu vojny srbskému národu. Spustila sa vlna koaličných zmlúv a celá Európa mobilizovala. Výnimkou nebolo ani Rakúsko-Uhorsko, ktoré muselo vyslať svojich mužov na dve frontové línie, a to srbské a ruské bojisko. Zatiaľ čo s odporom Srbov sa príliš nepočítalo, generálny štáb na čele s Conradom von Hötzendorfom sa obával ruského útoku na východnej hranici Rakúsko-Uhorska. Súčasné severovýchodné Slovensko sa tak stalo dôležitým strategickým a oporným bodom armádam Františka Jozefa vďaka železničnej trati prechádzajúcej cez mestá Humenné a Medzilaborce smerom do Haliče.

Po celej monarchii sa v posledných júlových dňoch čítala mobilizačná vyhláška a muži aj z tých najmenších obcí, spĺňajúci základné náležitosti, ako vek či zdravotný stav, museli narukovať k svojim oddielom. Stratu mužov pocítili aj na území súčasného Slovenska, ktoré bolo rozdelené medzi dve zborové veliteľstvá –  V. zbor s veliteľstvom v Bratislave a VI. zbor s veliteľstvom v Košiciach.

Práve V. armádny zbor, povolávajúci mužov do spoločnej rakúsko-uhorskej armády zo západného Slovenska a časti Maďarska, bol vyslaný do Haliče v zostave rakúsko-uhorskej 1. armády pod velením generála jazdectva Viktora Dankla. 1. armáda pozostávala z 33. pešej divízie s veliteľstvom v Komárne, 14. pešej divízie s veliteľstvom v Bratislave a 2. jazdeckého zboru. Z pohľadu účasti mužov pochádzajúcich z územia Slovenska si musíme všímať bojové nasadenie 33. a 14. pešej divízie. V štruktúre 33. pešej divízie operoval „ostrihomský“ 26. peší pluk s približne 38% zastúpením Slovákov a „komárňanský“ 12. peší pluk s 31% Slovákov. 14. pešia divízia operovala okrem iného s „trenčianskym“ 71. peším plukom s počtom 85% Slovákov a „bratislavským“ 72. peším plukom s vyše polovičným zastúpením slovenského etnika. Na tomto mieste musíme podotknúť, že tieto percentuálne vyjadrenia sú len orientačné, keďže dobová štatistika a propaganda sa snažili skresliť informácie o reálnom stave najmä nemaďarských plukov v uhorskej časti. Až po takmer sto rokoch od skončenia prvého globálneho konfliktu v Európe archívnym výskumom zisťujeme, že muži z územia Slovenska, ktorí sa v mnohých prípadoch nemohli prihlásiť k slovenskému etniku, zohrávali v rakúsko-uhorskej armády za Veľkej vojny dôležitú úlohu.

Svoje významné postavenie si „slovenské“ pešie pluky zastali už v prvých týždňoch vojny. Po transporte na haličské bojisko sa ocitli v neznámom priestore proti nepriateľovi, o ktorom mali od veliteľov skreslené informácie, keďže panoval názor, že ruská armáda je síce početnejšia, ale zle vyzbrojená, nevycvičená a nemá dostatočnú disciplínu. Rakúsko-uhorské armády, konkrétne 1., 4. a 3. armáda, sa v prvej polovici augusta zoskupili na hraniciach s Ruskom v Haliči. Na severnom krídle, ak nevezmeme do úvahy Armádnu skupinu Kummer, ktorá sa v druhej polovici augusta nachádzala za hlavnou líniou; armádne veliteľstvo Rakúsko-Uhorska umiestnilo 1. rakúsko-uhorskú armádu aj s vyššie spomínanými „slovenskými“ pešími plukmi. Oproti nej sa zhromaždila ruská 4. armáda generála Antona von Salzu.

Generál rakúsko-uhorskej armády Viktor Dankl chcel prekvapiť nepriateľa, a tak 23. augusta 1914 vydal rozkaz na pochod vpred. Ruská armáda taktiež plánovala ofenzívnu činnosť, ale cárske jednotky neboli pripravené k útoku. Ruské jednotky ešte neboli v plnej sile a rakúsko-uhorské vojská ich dokonca prečíslili.

1. armádny zbor v zostave s cisársko-kráľovskými plukmi povolávaných z územia Slovenska operoval v tom čase v priestore medzi mestami Rudnik a Janów. Cieľom celého zboru bolo postúpiť do mesta Janów, ktoré bolo spojené cestnou infraštruktúrou s najvýznamnejším mestom v regióne Lublinom.

Rakúsko-uhorské jednotky museli čeliť náročnému piesočnatému terénu a vysokým teplotám v údolí rieky Tanew, okrem iného na prelome augusta a septembra sa pôda vplyvom nedostatkom zrážok menila na piesočnaté roviny a pri náhlej búrke sa zemina premenila na nepriechodný bahnistý terén, čo sťažovalo postup tisíckam vojakov a techniky. Okolie rieky Tanew sa vyznačovalo bohatým a hustým lesným porastom a nedostatkom cestnej infraštruktúry, s čím museli oba generálne štáby počítať pri plánovaní ofenzívy v Haliči, ale ako dnes už vieme, pravdepodobne túto stránku velitelia zanedbali.

Ofenzíva rakúsko-uhorskej armády na severnom úseku haličskej frontovej línie započala 23. augusta 1914. Rakúsko-uhorská 1. armáda sa mala 23. augusta presunúť do oblasti severne od rieky Tanew s cieľom obsadiť dôležité strategické pozície, čím by vytvorili predpoklad na frontálny útok, pričom najsevernejšie jednotky sa postupne mali stáčať s cieľom obkľúčiť cárske jednotky. Rakúsko-uhorské armádne velenie (Armeeoberkommando) umiestnilo „bratislavský“ V. zbor  do centra rakúsko-uhorskej 1. armády. Zborové jednotky mali za úlohu dosiahnuť líniu Andrzejów – Wojciechów – Osada Zarajec až po Karasiówku pri Weglineku. V. zbor, v ktorom operovali cisárske a kráľovské pešie pluky, povolané z územia dnešného Slovenska,  úzko kooperoval s „krakovským“ I. zborom, ktorého obvody sa nachádzali v západnej Haliči, Sliezsku a v severnej časti Moravy.

23. augusta sa na haličskom fronte začala prvý veľký boj medzi rakúsko-uhorskou a ruskou armádou, ktorý do dejín vošiel ako bitka pri Krasniku. Hneď zrána sa V. zbor presúval smerom na sever a severozápad k obciam Biała, Momoty a Janów. V rámci zboru postupovali „slovenské“ regimenty číslo 71 a 72 k obciam Wojciechów a Zarajec, ale nevhodný terén a pohyb ruských vojsk ich prinútil k ústupu k obci Polichno. Okolie obce bolo obsadené cárskymi jednotkami. Velenie zboru nemohlo vyčkávať, a tak vyslalo smerom ku Krasniku prieskumné oddiely, ktoré sa však dostali pod paľbu cárskych jednotiek a delostrelectva. Samotné regimenty sa presvedčili, že správy o slabej ruskej rezistencii či zlej morálke sa nezakladajú na pravdivých informáciách. Najvyššie armádne velenia Rakúsko-Uhorska však neprijali žiadne razantné rozhodnutie a za každých okolností tlačili svoje vojská vpred aj za cenu vysokých strát.

„Trenčiansky“ 71. peší regiment, ktorého I. prápor sídlil v Trnave (Nagyszombat), smeroval v štruktúrach 14. pešej divízie na obce Pikule a Janów. Ešte v dopoludňajších hodinách obsadili mestečko Modliborzyce. „Bratislavský“ 72. peší regiment taktiež postupoval na mesto Janów a v rámci 33. pešej divízie sa spolu s „ostrihomským“ 26. peším regimentom rozvinuli v priestore západne od obci Stany s cieľom obsadiť obec Potoczek. Spomínané „slovenské“ pešie pluky operovali počas prvého dňa boja v okrajových častiach Polichna. „Trenčiansky“ 71. peší pluk, v ktorom mimochodom pôsobil Jozef Tiso ako poľný kurát, sa po začatí ruskej paľby a snahe obsadiť  Polichno, presunul do okolia mesta, pričom mal vypomáhať práve 72. pešiemu pluku. Ruské vojská využili nedorozumenia na strane rakúsko-uhorskej armády, dopĺňanie jednotiek, preskupovanie a nedostatočný počet mužov na strane vojsk Františka Jozefa a vytlačili cisárske a kráľovské jednotky z mesta. Rakúsko-uhorské armádne velenie a štáb V. zboru si uvedomovali dôležitosť mesta v rámci celkovej vojenskej operácie, a tak okamžite vytvorili skupinu zloženú z „trenčianskeho“ 71. pešieho pluku, 76. pešieho pluku, 12. honvédskeho regimentu a „bratislavského“ 13. honvédskeho regimentu. Do bojovej operácie sa zapojil aj „komárňanský“ 12. peší pluk či „komárňanský“ 19. poľný peší prápor. Rakúsko-uhorskému vojenskému zoskupeniu sa podarilo vytlačiť ruskú 45. pešiu divíziu z mesta. V. zbor vďaka „slovenským“ peším regimentom a ďalším pridruženým jednotkám opätovne získal strategický bod, ktorý zohrával hlavnú úlohu v plánovanom postupe celej rakúsko-uhorskej 1. armády na Lublin. Udalosti v Polichne opisuje vo svojich spomienkach veliteľ 71. pešieho pluku plukovník Friedrich Edler von Tilzer : „Obec Polichna bola nami vypálená a následne bol zaujatý priestor na sledovanie k miernym vlnám severne od dediny, k obrane a pevnému uchyteniu a podľa nariadenia zväzky zakopané. Rusi boli odrazení k obci Brzowka…“ Na základe toho môžeme vidieť, že ani jedna z bojujúcich strán nebrala ohľad na miestne obyvateľstvo, ktoré stihli úrady evakuovať alebo sa museli spoľahnúť len na seba.

Ak sa pozrieme na straty regimentov, ktoré dopĺňali svoje stavy z územia severovýchodného Uhorska, čiže zo žúp s dominantným slovenským etnikom, tak najvyššie straty zaznamenal „trenčiansky“ 71. peší pluk, ktorý stratil viac ako 200 mužov. Aj ostatné jednotky, či už honvédske pešie pluky alebo poľné pešie prápory, zaznamenali vysoké straty, pretože ruská strana disponovala lepším delostrelectvom a rakúsko-uhorskí velitelia výrazne podcenili prieskumnú činnosť a plánovanie ďalších bojových operácií, čím vystavili svojich mužov v mnohých prípadoch ruskej presile. Odvaha mužom rakúsko-uhorskej armády nechýbala, čo dokazuje množstvo novinových článkov heroizujúcich činy vojakov rodákov z Horného Uhorska. Ako príklad uvádzame správu zo Slovenských novín zo 4. sepmtebra 1914 : „Tento pluk bojuval za 3 dni proti ruskej pešej Diviziji a 1 kozáckej Brigáde, jeho pretstavení napriek velkej presile sceli zadržať nepratela len jeho opevnenich miestach ale naši Hrdinskí junáci 71. regimentu nedali sa zadržať. Bar so stratami ale porazili nepriatela aj zajali moc kozákov viššich predstaveních medzi kteríma je aj jeden ruskí Generál…“ Podobné správy z okolia Polichna si mohli občania Uhorska prečítať o „bratislavskom“ 72. pešom pluku : „Naše vojská hrdinsky bojujú. Že s jakou oduševnenosťou bojujú, toho dôkazom je hrdinský skutok troch oddelení 72. prešporského pešieho pluku. Tieto tri dni oddelenia, počitujúce asi 180 mužov, s takou odvážlivou smelosťou a s takou neohroženou chrabrosťou vrhly sa na Rusa…hrdinskí junáci 72. regimentu týmto útokom nepriateľa v šiancoch úplne porazili a dvoch kapitáňov, šiestich poručíkov a 470 vojakov zajali.“

Vo večerných hodinách sa armáde generála Viktora Dankla podarilo uchytiť na brehoch rieky Tanew a vytvoriť vhodné podmienky pre rozvinutie ďalšej bojovej činnosti. Armádne velenie na návrh generála rozhodlo, že v ofenzíve sa bude pokračovať a severné krídlo sa má postupne stáčať smerom na východ, aby obkľúčili nepriateľa a vrazili mu priamo do tyla, čím by ruskú armádu  prinútili ku kapitulácií alebo ústupu. V. zbor mal 24. augusta 1914 dosiahnuť mesto Krasnik, pričom 14. divízia mala útočiť spolu s I. zborom a 33. pešia divízia mala vyčkať na pokyn veliteľa X. zboru v prípade, že by ruská armáda kládla v ich úseku silný odpor. Muži z Horného Uhorska sa v noci z 23. na 24. augusta  museli vydať na dlhý pochod v neznámom teréne. V jednotkách panoval strach z možného ruského útoku a taktiež vojaci cítili únavu a vyčerpanosť aj napriek tomu, že na fronte boli len niekoľko dní. V skorých raných hodinách sa 33. pešia divízia so „slovenskými“ pešími regimentmi rozvinula západne od Wojciechówa až k obci Stany. 71. a 72. peší pluk obsadili obec Potoczek, kde ich veliteľstvo rozdelilo do dvoch bojových skupín. Spoločne postupovali v dopoludňajších hodinách ku kopcom v severnej časti obce Zemianska. V tomto priestore operovali silné ruské oddiely, na ktoré narazili rakúsko-uhorské prieskumné jednotky a až tri bodákové útoky zabránili možnému pretrhnutiu frontovej línie v okolí Andrzejówa. Lokálne zrážky medzi rakúsko-uhorskými jednotkami a ruskými oddielmi sa odohrávali až do 18. hodiny, kedy z ruského generálneho štábu prišiel rozkaz na ústup. Najväčšie straty zaznamenal „nitriansky“ 13. honvédsky peší pluk, ktorý stratil 73 mužov a 194 bolo ranených. Napriek vysokým stratám sa V. zboru podarilo zaujať pozíciu na línií Zemianska – Szastarka – Majdan Str. – Andrzejów, čo ruské armádne velenie vyhodnotilo a rozhodlo sa postupne stiahnuť svoju 4. armádu s tým, že ústupný manéver generála Salzu mala brániť 5. ruská armáda. Armeeoberkommando vycítilo možnosť poraziť ruské armády v Haliči, a tak nariadili 1. a 4. rakúsko-uhorskej armáde ofenzívnu činnosť. V. zbor mal síce na začiatku nového dňa vyčkávať na vývoj situácie a prípadný ruský maskovací výpad, ale časť zboru sa mala pripojiť k útoku I. zboru v smere toku rieky Urzedówka. 14. pešia divízia so „slovenskými“ pešími plukmi mala postupovať popri rieke s podporou delostrelectva z 33. pešej divízie.

Bojová činnosť v tretí deň bitky o Krasnik začala hneď zrána. 71. a 72. peší regiment útočil simultánne so 48. peším plukom pozdĺž cestnej komunikácie Stróža – Ksieža. Regimenty postupovali vpred bez nejakých závažných problémov a ruského odporu až k lesom pri obci Slodków, kde ich zastihol rozkaz zastaviť sa, pretože I. zbor ešte neurobil obchvatný manéver na východe, a ak by sa „slovenské“ pluky vydali na cestu vpred, mohli by sa dostať do obkľúčenia nepriateľských vojsk. Vo večerných hodinách 14. pešia divízia prekročila údolie Wyżnice a zaujala postavenie na východe mesta Krasnik a v priľahlých obciach. Ruské velenie nechcelo riskovať obkľúčenie zo severu na východ a možnú porážku. Preto 25. augusta padla definitíva o ústupe cárskych vojsk. Boje však neutíchli a „slovenské“ pešie pluky bojovali naďalej pri Polichne. „Ku 76. pešiemu pluku o 3. hodine a 40 minútach popoludní pripojil sa 71. pluk trenčiansky. Boj bol skutočne prudký, guľky padaly ako kvapky dážďa, ale my na nepriateľský oheň sme nedbali a konali sme svoju povinnosť…Boj trval až do 9. hodiny večer. Naše hore spomenuté pluky premohly a porazily nepriateľa. to jest Rusov. Pán Boh nám bol na pomoci a poprial sily. Až do konca sme húževnate bojovali a nepriateľa sme porazili…“ Po 25. auguste boje postupne  utíchli a 1. rakúsko-uhorská armáda sa pripravovala na postup vpred k mestu Lublin.

Musíme podotknúť, že obchvatný manéver rakúsko-uhorskej armády nebol úspešný, pretože ruská armáda promptne zareagovala na úmysel cisársko-kráľovskej armády. Samotný manéver armády dualistickej monarchie nebol vykonaný precízne a rakúsko-uhorské vojská potrebovali viac času a priestoru na jeho uskutočnenie. Rakúsko-uhorská armáda síce vyhrala prvú bitku na haličskom úseku východného frontu, ale spôsobom, ktorý sa v ďalších ťaženiach vypomstil. Mnohopočetné straty v jednotkách a zlé velenie či výcvik poukázal na veľké slabiny armád Františka Jozefa. Tieto negatíva 3-dňovej bitky prekryli mnohopočetné správy o udelení vyznamenania generálovi Viktorovi Danklovi a jeho povýšení do barónskeho stavu. Na životy obyčajných vojakov, ktorí bojovali v Haliči sa postupom času zabudlo.

Ani po viac ako 100 rokoch od prvej grandióznej bitky pri Krasniku nemáme k dispozícií podrobné informácie o účinkovaní rodákov z územia dnešného Slovenska na bojisku v Haliči. Vďaka archívnym materiálom, úmrtným lístkom, kronikám padlých, novinovým správam a dobovým hláseniam vieme rekonštruovať účinkovanie „slovenských“ regimentov v mnohonárodnostnej armáde Františka Jozefa.

______________

Autor: Bc. Matúš Burda

(Katedra historických vied a stredoeurópskych štúdií FF UCM v Trnave)

Zdroje:

Dobová literatúra

  1. GLAISE-HORSTENAU, Edmund (ed.). Österreich-Ungarns letzter Krieg 1914-1918 I. Wien: Militärwissenschftlichen Mittelilungen, 1930, 880 s.

Publikácie

  1. DANGL, Vojtech. Pod zástavou cisára a kráľa. Bratislava : Historický ústav SAV, 2009, s. 59-273. ISBN 978-80-970264-7-9.
  2. SEGEŠ, Vladimír a kol. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha: Ottovo nakladatelství, 2015, s. 180-237. ISBN 978-80-7451-469-2.
  3. PERNES, Jiří a kol. Pod císařským praporem. Historie habsburské armády 1526-1918. Praha: Elka Press, 2003, s. 275-315. ISBN 80-902745-5-2.

Články

  1. CHORVÁT, Peter. Slováci v rakúsko-uhorskej armáde počas prvej svetovej vojny (1914-1918). In Vojenská osveta, 2014, roč. 2, č. 1. s. 44-56. ISBN 978-80-89609-01-7.
  2. ZAŤKOVÁ, Jana. Z denníka 71. pešieho pluku. (Mobilizácia a účasť pluku na bojoch pri Kraśniku v auguste 1914). In Vojenská história, 2016, roč. 20, č. 3. s. 94-110. ISSN 1335-3314.
  3. GOLOVIN, Nicholas. The Great Battle of Galicia (1914): A Study in Strategy. In The Slavonic Review, 1927, roč. 5, č 1, s. 25–47.

Zborník

  1. TURIK, Radoslav. „Slovenské“ pluky rakúsko-uhorskej armády v karpatskej kampani 1914/1915. In KÓNYA, Peter (ed.). Prvá svetová vojna v Karpatoch. Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej univerzity v Prešove, 2016, s.19-36. ISBN 978-80-555-1717-9.

Dobová tlač

  1. Slovenské noviny, 01.09.1914, s. 1, Udalosti svetovej vojny.
  2. Slovenské noviny, 04.09.1914, s. 2, Hrdinskosť 71. regimentu.

Odborné práce

  1. BURDA, Matúš: Vojnové nasadenie peších plukov rakúsko-uhorskej armády doplňovaných z územia Slovenska v roku 1914 na bojisku v Haliči. (bakalárska práca), FF UCM v Trnave, 2017 (odborný konzultant PhDr. Peter Sokolovič, PhD.)

Internetové zdroje

  1. BURDA, Matúš: Bitka pri Krasniku – prvé veľké víťazstvo Rakúsko-Uhorska. http://www.kvhbeskydy.sk/, 2015, [ cit. 31.08.2015 ]. Dostupné na webovej stránke (world wide web): http://www.kvhbeskydy.sk/bitka-pri-krasniku-prve-velke-vitazstvo-rakusko-uhorska/

Obrázok: kvhbeskydy.sk/wp-content/uploads/Carte_Postale_Battle_von_Krasnik_c1914_front.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.