Smrť štyroch Esterháziovcov za jednu noc

Jediný pamätník na bitku proti Turkom na Slovensku

Už je tomu 380 rokov, čo sa Trnava dočkala svojho pompézneho univerzitného kostola v podobe Chrámu svätého Jána Krstiteľa (ustanovený za Katedrálu pápežom Jánom Pavlom II. v roku 1978), ktorý bol dokončený v roku 1637. V auguste toho roku sa stihla aj vysviacka kostola, ktorý bol vybudovaný ako súčasť komplexu budov bývalej Trnavskej univerzity. Je považovaný za prvú štýlovo aj slohovo čistú sakrálnu stavbu raného baroka na území Slovenska. Preslávil sa však aj jedným z najtemnejších udalostí 17. storočia. Tie zaskočila Európu rovnako, ako nás zaskočia teroristické útoky dnešných čias. Pochmúrna správa o štyroch mŕtvych členoch rodiny Esterháziovcov v priebehu jednej noci hlboko zasiahla srdcia celej Európy. Mladých hrdinov neoplakávalo len Uhorsko, zdrvujúca správa o dovtedy neslýchanej obetavosti rodu na poli protiosmanského boja zarmútila aj ostatné panovnícke a aristokratické  dvory. 

26. novembra 1652 sa v Trnave  konal najznamenitejší a najpompéznejší pohreb 17. storočia. V podzemných priestoroch Katedrály svätého Jána Krstiteľa našli miesto svojho posledného odpočinku tí príslušníci rodiny Esterháziovcov, ktorí sa v lete toho roku na čele svojich oddielov rozhodli zamiešať do cesty osmanskému vojsku Kara Mustafa pašu, ktoré sa práve vracalo zo svojej koristníckej výpravy s bohatou korisťou a mnohými zajatcami. Na Martovom poli pri Veľkých Vozokanoch, po dvoch dňoch krvavých bojov podľahla 4000-ová osmanská armáda náporu 1300 člennej kresťanskej armáde pod vedením kapitána Adama Forgáča. 

Monumentálny pamätník medzi Malými a Veľkými Vozokanmi v podobe sediaceho bronzového leva na mramorovom podstavci, ktorý dlávi labkou tureckú zástavu, pripomína hrdinské víťazstvo kresťanskej armády proti viacnásobnej  tureckej armáde. Podľa svedectva latinských a maďarských nápisov pamätníka „štyria Esterháziovci padli v roku 1652 na veľkovozokanskom poli v boji medzi 1300 kresťanmi a 4000 Turkami, kde zahynulo 48 kresťanov a 800 Turkov“. Nápisy na mramorovom stĺpci ďalej uvádzajú, že „pri tejto príležitosti bolo z tureckého sprievodu oslobodených 150 zajatcov, ktorí sa vrátili k svojim„. Z 1300 kresťanských mužov padlo 48 mužov, z toho štyria boli vysokopostavení predstavitelia rodiny Esterháziovcov. 

Esterháziovci patrili k uhorským šľachtickým rodom, ktorých vzostup na spoločenskom rebríčku bol nevídaný, bohatstvo neporovnateľné a sláva neprekonateľná. Mohli by sme  povedať, že príslušníci tejto rodiny sa narodili  pod šťastnou hviezdou, boli osudom hýčkaní a šťastenou podporení počas celej  nádhernej histórie rodu. Avšak, ako sa hovorí, koniec dobrý, všetko dobré, v ich prípade neplatí. Akoby si chcel osud zobrať svoju daň za všetku priazeň, ktorou ich obdaril –  naraz, jedným dychom. Zrazu stála pozostalá rodina pri štyroch rakvách mladých Esterháziovcov: Ladislava (1626 -1652), Františka (1617 -1652), Tomáša (1625-1652) a Gašpara( 1628-1652). Štyria predstavitelia tohto slávneho a významného rodu zahynuli počas jednej noci v bitke proti osmanským jednotkám v čase oficiálneho mieru medzi Habsburgovcami a Osmanskou ríšou. Inak, nebola to žiadna slávna bitka, skôr pohraničné  šarapatenie, aké bolo bežné aj v časoch mieru: lúpežné prepady osmanských vojsk na našom území. Nebolo to žiadne stretnutie hlavných vojsk, skôr druhoradá bitka, ktorá sa strhla na poli medzi Malými a Veľkými Vozokanmi dňa 25. augusta 1652.  Do dejín sa však  zapísala smrťou až štyroch príslušníkov rodiny Esterháziovcov.

Zastav sa, pútnik a čítaj. Na tomto poli padli v jeden deň z jednej rodiny štyria nepremožiteľní hrdinovia: Ladislav II. gróf Esterházi, večný majiteľ hradu Fraknov, radca Cisársko-kráľovskej vznešenej komory a hlavný veliteľ pevnosti v Pápe, František VII. Esterházi, hlavný veliteľ pevnosti v Ďarmotách, Tomáš Esterházi, zástupca veliteľa Levického hradu a Gašpar Esterházi, rytier Zlatej ostrohy.

Ladislav sa narodil 1. januára 1626 ako druhé dieťa z ( druhého) manželstva Mikuláša Esterháziho s Kristínou Ňáriovou, zo zväzku, ktorý bol spečatený samotným arcibiskupom Petrom Pázmaňom. Ladislav bol jedným zo štyroch detí manželov (spomedzi deviatich), ktorí sa dožili dospelosti. Po smrti 26-ročného Ladislava, ktorý bol po otcovej  smrti (1645) hlavou rodiny,  jeho miesto prebral vtedy 17-ročný Pavol, neskorší uhorský arcibiskup. Tomáš a Gašpar boli bratia, synovia grófa Daniela Esterháziho s manželkou Juditou.

Telá štyroch Esterháziovcov boli v cínových rakvách uložené v kaplnke hradu Šintava. Ich pozostatky boli prevezené do Trnavy až o tri mesiace neskôr, 26. novembra 1652, kde sa konal veľkolepý pohreb za účasti najvýznamnejších predstaviteľov kráľovstva, zástupcov šľachty, stolíc a miest. Smútočný sprievod sa zhromaždil pri východnej bráne mesta. Odtiaľ sa za zvukov bubnov vydal k chrámu Sv. Jána Krstiteľa. Za vedúcim sprievodu nasledovali stovky jazdcov z hradov Esterháziovcov, zástupcovia šľachty, stolíc a miest. Za nimi kráčali zástupcovia Trnavskej univerzity (800 osôb), mariánska kongregácia a trnavská mestská rada. Za dvanástimi trubačmi v červených rúchach niesli vojaci zbrane, vyznamenania a hodnosti padlých Esterháziovcov. Za nimi išli symbolicky neosedlané štyri kone pokryté až po zem červeným súknom a štyri rakvy takisto pokryté červeným súknom. Samotný kráľ prítomný nebol, dal sa zastúpiť grófom Erdődim. Za rakvami pochodovala rodina na čele s barónom Danielom Esterházim, ktorý smútil za dvoma synmi, smútočný sprievod dotvárali kardináli v purpurovom, biskupi vo fialovom, františkáni v hnedom a jezuiti v čiernom rúchu. Za smútočného spevu uložili ich rakvy do rodinnej krypty v presbytériu, kde odpočívajú dodnes. 

__________

Autorka: Mgr. Zsuzsanna Varga

Zdroje:

dokostola.sk/kostol/katedrala-sv-jana-krstitela-univerzitny

valka.cz/12251-Bitka-pri-Vozokanoch

real.mtak.hu/18985/1/Esterhazy.pdf

obecvelkevozokany.sk/obec/pamiatky/

ujszo.com/napilap/regio/2016/02/05/visszakerult-a-helyere-az-oroszlan

Obrázok: static.panoramio.com/photos/large/133300163.jpg

Comments
  1. Eva Gajdošová

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.