Spartakovo povstanie (73-71 pred Kristom)

Spartakovo povstanie sa v marxistickej literatúre tešilo veľkej obľube a bolo obšírne spracované nielen v rámci literatúry. Veď ako by sa dal lepšie opísať triedny boj medzi otrokmi a otrokármi, ak nie na príklade pravého povstania otrokov? Hoci Spartakovo povstanie nebolo prvým, ani posledným povstaním, ktorému Rímska ríša musela čeliť, predsa len sa hrubou čiarou zapísalo do rímskych dejín.

Spartakus

Situácia pred vypuknutím povstania

Keď Rímska ríša prekročila hranice Apeninského polostrova, rozrástol sa aj počet zajatých otrokov. Tí pochádzali najmä ako vojnová korisť z rímskych novodobytých území v Grécku, Trácii, Malej Ázií, ale aj zo západnej Európy z Galie a Germánie. Získaných otrokov rozdelili a predali. Fyzicky najzdatnejší boli odovzdaní do gladiátorských škôl a odsúdení na boj v aréne. Ostatní pracovali na poli alebo slúžili v domácnostiach.

V neskorom období Rímskej republiky, na prelome druhého a prvého storočia pred Kristom, sa Rímska republika brodila v problémoch. Počas tohto obdobia sa Rím musel vysporiadať s dvomi povstaniami otrokov na Sicílii, s vnútropolitickými nezhodami ambicióznych politikov, ktorí bojovali o moc a popritom musela Rímska ríša neustále brániť severnú hranicu proti germánskym kmeňom, ktoré vytrvalo prenikali na juh. Na druhom konci hraníc v severnej Afrike zasa čelili hrozbe kráľa Jugurtha v Numídií.[1] V tejto neľahkej situácií sa na starovekú veľmoc chystala ďalšia hrozba, ktorá na celé dva roky ochromila vývoj na území Itálie. Predstavovali ju ľudia, ktorí v Rímskej republike nemali žiadne práva, boli využívaný tak často a pri toľkých činnostiach, že na jednu bohatú rímsku rodinu pripadalo niekedy aj 20.000 otrokov.

Otroci využívaní na prácu v hospodárstve už dokázali dvakrát čeliť rímskemu vojsku, keď na ostrove Sicília v roku 137 pred Kristom Euno vzbúril otrokov v strednej časti ostrova. Postupne sa k nemu pridávali otroci z ostatných častí ostrova, až nakoniec vytvorili samostatný útvar, takzvané Novosýrske kráľovstvo. O tridsaťtri rokov neskôr vypuklo na rovnakom ostrove ešte nebezpečnejšie povstanie otrokov, keď spojením dvoch dobre organizovaných otrockých armád čelili prétorovému vojsku Lucia Licinia Luculla. Obe povstania však boli nakoniec porazené a poriadok na Sicílií bol obnovený.

Tieto povstania boli v mnohom odlišné od tretieho a zároveň najväčšieho povstania otrokov, ktoré otriaslo základmi Ríma[2]. Zatiaľ čo predtým sa otroci búrili na farmách a nemali priame skúsenosti v boji s Rimanmi, v Spartakovom povstaní základ vzbury tvorili cvičení gladiátori, čo značne uľahčilo vypuknutie a následne úspešný začiatok povstania.

Kto to bol Spartakus?

Vodcom vzbury bol Spartakus (asi 109 –  71 p.n.l.)[3] z Trácie. Michael Grant v Dějinách antického Říma popisuje Spartaka ako odvážneho so zmyslom pre ľudskosť. Jeho matka zomrela pri pôrode a otca zrejme ukrižovali, keď nezaplatil na čas dane. O jeho živote pred povstaním sa nezanechal žiaden písomný prameň, aj keď niektorí historici uvažujú o možnosti, že Spartakus pochádzal z kráľovskej tráckej rodiny. Ostatní sa však zhodujú na tom, že Spartakus bol pravdepodobne pastierom a odtiaľ bol zverbovaný do rímskej armády. Bojoval v rímskom pomocnom zbore, ale jeho hlavným cieľom bola sloboda, chcel sa z rímskej ríše dostať naspäť domov. Preto z armády dezertoval a pokúsil sa utiecť na slobodu. Rimania ho zadržali a za toto previnenie voči Rímskej republike bol odvlečený do gladiátorských kasární v Capue.

Staroveký historik Plutarchos poprvýkrát spomína Spartaka, keď píše, že: „Niektorí hovoria, že keď bol Spartakus vzatý do otroctva, tak na trhu v Ríme zaspal a okolo jeho hlavy sa obtočil had. Jeho žena, rovnako zajatá, bola kňažkou kultu Dionýza. Keď videla hada na manželovej tvári vyhlásila, že je to šťastné znamenie, ktoré ohlasuje Spartakovu silu a moc.“[4]

Nebolo to však znamenie, ktoré pomohlo Spartakovi využiť potenciál ostatných bojovníkov z gladiátorskej školy. Najmä vďaka situácií, že v kasárňach bolo množstvo Trákov nemal Spartakus problémy zorganizovať povstanie a nebránili mu do väčšej miery jazykové bariéry. Okrem Trákov boli odsúdení na smrť v aréne najmä Galovia a zajatci z germánskych kmeňov. Celkovo bolo podľa Plutarcha v gladiátorskej škole okolo 200 bojovníkov, okrem nich aj ženy a deti pracujúci v kuchyni.

Priebeh povstania

Povstanie vypuklo v roku 73 pred Kristom v Capuiských gladiátorských kasárňach, ktoré patrili otrokárskemu cvičiteľovi Lentulovi Battiatovi. Z pôvodných dvesto bojovníkov sa cez rímsku posádku umiestnenú v gladiátorskej škole podarilo dostať len sedemdesiatim. Zatiaľ čo Spartakus sa snažil dostať na slobodu a odviesť všetkých členov povstania do bezpečia, Krixus a Oinoma, najbližší Spartakovi bojovníci, mali so svojim útekom iné plány. Chceli radšej zostať na územiach bohatého rímskeho vidieka a odtiaľ získavať korisť. V ceste by im stála len hŕstka rímskych posádok, pretože hlavné légie boli ďaleko na hraniciach ríše a na výbojoch v Hispánií. Spartakus ale dokázal húževnatých galských a germánskych bojovníkov spojiť proti spoločnému nepriateľovi. Na ceste z kasární porazili malú posádku rímskej armády odkiaľ získali zbrane a potraviny. Následne utiekli do hôr pri sopke Vezuv.

Správy o povstaní sa do rímskeho senátu dostali rýchlo, ale boli brané na ľahkú váhu. Pre každého išlo len o vzburu „zvierat“, proti ktorým sa neoplatí povolávať kohorty z hraníc, a s ktorými si má spraviť poriadok ich cvičiteľ. Úspešné ťaženie v boji proti otrokom  by nikomu neprinieslo slávu, zatiaľ čo neúspech prinesie nekonečnú hanbu. Na potlačenie vzbury bol vybratý Gaius Claudius Glaber a vyčlenených bolo 3.000 mužov.[5]

Okolnosti okolo nástupu Gaia Glabera na čelo rímskej kohorty mal na svedomí muž menom Marcus Licinius Crassus. Ten sa dlhodobo pokúšal získať pozíciu prétora, a tak zvolil Glabera preto, lebo si bol takmer istý jeho neúspechom, čo by mohol využiť ako šancu uchopenia moci pred rímskymi voľbami do senátu.

Gaius Glaber plánoval obsadiť jedinú cestu, ktorá viedla na Vezuv a znemožniť tak prísun potravy Spartakovým povstalcom, čím ich chcel vyhladovať. Spartakus ale nechal narezať vinič, posplietali rebrík a dostali sa za spiace oddiely Glaberovho vojska. Plutarchos opisuje výrobu lán nasledovne: „Na vrchole hory (Vezuv) bol kráter, v ktorom vyrástlo dostatok vinnej révy. Narezali ho a skrútili do lana. Lano bolo dostatočne dlhé na dno útesu.“ [6] Väčšina Rimanov bola na mieste zavraždená, vrátane samotného Gaia Glabera. Spartakus tak opätovne získal obrovskú korisť, ktorá dokázala vyzbrojiť rastúce množstvo vzbúrencov. Okrem otrokov z okolia arény sa k povstaniu pridávali otroci na farmách, ale aj chudobní roľníci, ktorí mali často podobné postavenie ako otroci. Takto sa v jednom povstaní nazhromaždilo asi 120.000 dobre organizovaných mužov a žien pod Spartakovým vedením.

Spartakus ale nepodceňoval silu Rímskej ríše, lebo vedel, že príslušníci jeho povstania pochádzali z rôznych národov a dokázali držať pokope iba keď mali rovnakého  nepriateľa.

Prečo povstalci neuspeli?

Naďalej pokračovali nezhody medzi galským vodcom Crixom a Spartakom.

Prvá z príčin neúspechu prišla nečakane od Sicílskych pirátov. Tí sa so Spartakom dohodli, že ich preplavia z Itálie na Sicíliu a odtiaľ sa dostanú do svojich domovov.[7] Piráti ich ale zradili a na ostrov ich nepreplavili. To si vynútilo nový plán na záchranu početného množstva otrokov.   

Spoločným rozhodnutím v zime roku 73 p.n.l. sa otroci dohodli, že povstanie bude pokračovať smerom na sever, odkiaľ prekročia Alpy a rozídu sa do svojich krajov. Budú tak krytí pred prípadným rímskym útokom. Spartakus bol pri tomto rozhodnutí ovplyvnený najmä galskými a germánskymi mužmi v jeho armáde. Naopak, Trákom sa cestou cez Alpy domov vzdialil, a preto je možné, že to je dôvod prečo nakoniec zmenili rozhodnutie.

Rímsky senát medzitým povolal do vojny, ktorú predtým pokladal za zbytočnú a odsúdeniahodnú, oboch konzulov. Otroci pokračovali v ceste na sever, ale na hraniciach Samnie sa od nich odčlenil galský bojovník Crixos a zobral zo sebou 3.000 ľudí. Predpokladá sa, že mal v pláne preplaviť sa do Ilýrie. Do cesty sa mu ale postavil jeden z dvoch konzulov a Krixa spoločne s ostanými pri Garganskom pohorí zavraždili. Spartakovo vojsko dokázalo poraziť druhého konzula. Tým docielili, že senát oboch konzulov zbavil funkcie.  Pred vstupom do Álp Spartakovi bránil v prieniku miestodržiteľ predalpskej Galie spolu s ďalšími 10.000 mužmi, ale Spartakus opäť zvíťazil. 

Z neznámych dôvodov však ďalej nepokračoval. Neprekročil Alpy, ale naopak, vracal sa naspäť po východnom pobreží Itálie až na juh. Udávajú sa dôvody, že pre Trákov boli Alpy príliš ďaleko od ich domova, ale aj fakt, že na tomto území nebolo toľko otrokov, na ktorých pomoc sa Spartakus vždy spoliehal. Každopádne je toto rozhodnutie považované za najväčšiu strategickú chybu a príčinu Spartakovej porážky.

Neúspechom konzulov sa Crassov plán naplnil, vedel si získať ľudí priateľským správaním, lichôtkami a intrigánstvom. [8]  Svoj obrovský majetok (bol považovaný za najbohatšieho muža na svete) nahromadil zabavovaním perzekvovaných občanov. Vďaka obrovskému finančnému bohatstvu vytvoril vlastných 6 žoldnierskych légií a k nim pripojil aj zostávajúce 2 légie po predchádzajúcich konzuloch. Bol odhodlaný zbaviť sa otrockého povstania. Vyslal menšiu armádu na východné pobrežie a čakal, že Spartakus zaútočí na brány Ríma tak, ako to urobil Hanibal. Spartakus ale na Rím nezaútočil a rímsku armádu, ktorá mu na východe stála v ceste, porazil.

Aké boli dôsledky povstania?

Napriek veľkej snahe a veľkej armáde o sile 40.000 mužov definitívne neporazil Spartakových vojakov na samotnom kraji Apeninského polostrova ani samotný Crassus. Nasledovali ďalšie úspešné obranné bitky. Otroci boli zahnaní na polostrov nazvaný Bruttium, a to sa rozhodol Crassus využiť na svoje víťazstvo. Dal vyhĺbiť priekopu a nechať otrokov vyhladovať. Vďaka snehovej búrke sa ale Spartakovi podarilo uniknúť tak, že si ich Crassus nevšimol. Nastala jar roku 71 p.n.l. a skupina vyčerpaných otrokov sa dostala do Lukánie na rieku Silarus, kde sa naposledy stretli s rímskymi légiami.

Na pomoc pre Rimanov bol povolaný aj dobyvateľ Hispánie – Pompeius. Ten sa vracal so svojim vojskom späť do Ríma a pri presune mal asistovať Crassovmu oddielu. Do Lukánie však dorazil až na záver, kedy už väčšina Spartakových bojovníkov zahynula. V Ríme to spolu s priateľmi zveličil na svoje významné víťazstvo, čím zatienil Crassovu túžbu po sláve. Ich spoločné vzťahy to však nezničilo, dohodli sa, že roku 70 p.n.l. sa budú spoločne uchádzať o konzulát.[9]

Vrcholom Spartakovho povstania bolo ukrižovanie všetkých 6.000 povstalcov okolo Appiovej cesty vedúcej z Ríma do Capui na výstrahu pre ostatných otrokov. Povstanie sa v Ríme od roku 71 p.n.l. už nikdy nezopakovalo.

Telo Spartaka nebolo nikdy nájdené, a preto nie je isté, či zahynul v boji, alebo bol ukrižovaný spolu s ostatnými otrokmi.

_______________

Autor: Jozef Voříšek 

Zoznam použitej literatúry:

GRANT, Michael. Dějiny antického Říma. Praha : BBart, 1999.

PLUTARCH, The life of Crassus. Loeb Classical Library edition, 1916. In The University of Chicago. Dostupné na internete: <http://penelope.uchicago.edu/Thayer/E/Roman/Texts /Plutarch/Lives/Crassus*.html>

VALACHOVIČ, Pavol. Stručné dejiny starovekého Ríma. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2009.

ZAMAROVSKÝ, Vojtech. Dejiny písané Rímom. Bratislava : Perfekt, 2002.

Poznámky

[1] VALACHOVIČ, Pavol. Stručné dejiny starovekého Ríma. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2009, s. 55.

[2] ZAMAROVSKÝ, Vojtech. Dejiny písané Rímom. Bratislava : Perfekt, 2002, s. 138.

[3] GRANT, Michael. Dějiny antického Říma. Praha : BBart, 1999, s. 184.

[4] PLUTARCH, The life of Crassus. Loeb Classical Library edition, 1916. In The University of Chicago. Dostupné na internete <http://penelope.uchicago.edu/Thayer/E/Roman/Texts/Plutarch/Lives/Crassus*.html> preložené z anglického originálu („Some say that, when Spartacus was taken to the slave-market in Rome, he fell asleep there, and a snake coiled itself upon his face. His wife, who had been enslaved with him, was a prophetess, a priestess of the frenzied cult of Dionysus. Seeing the snake on her husband’s face, she declared that it was a lucky sign portending that Spartacus would grow powerful.“)

[5] GRANT, ref. 3, s. 185.

[6] PLUTARCH, ref. 4. („On the mountaintop was a crater, in which grew a profusion of wild vines. Cutting as many vines as they needed, the gladiators twisted them into ropes and constructed ladders long enough to reach the bottom of the cliffs.“)

[7] VALACHOVIČ, ref. 1, s. 63.

[8] GRANT, ref. 3, s. 185.

[9] GRANT, ref. 3, s. 186

Obrázok: ancient-origins.net/sites/default/files/field/image/Spartacus.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.