Spomienky Jána Kajana z nasadenia na východnom fronte Veľkej vojny

            Pamäte vojakov či obyčajného obyvateľstva na kruté obdobie 1. svetovej vojny na území Rakúsko-Uhorska patria k fundamentálnym historickým prameňom na poznanie nielen jednotlivých udalostí na frontovej línii, ale aj na uvedomenie si, čo všetko mladí muži na bojovom poli zažívali. Po skončení prvého globálneho konfliktu a upokojení situácie v novovytvorenom štátnom útvare v strede Európy, v Československej republike, sa mnoho „preživších“ rozhodlo zachytiť svoje spomienky na frontové dianie na papieri. Jedným z nich bol kapitán československých légií Ferdinand Písecký, ktorý zozbieral viaceré výpovede svojich spolubojovníkov a publikoval ich vo svojom diele „Hej, Slováci!“

trenciansky pesi pluk

            Vo vyššie zmienenom spomienkovom diele rozoberá autor aj Jána Kajana, mladého muža, ktorý sotva dovŕšil svoju plnoletosť a už musel 15. júla 1915 narukovať do armády k 26. pešiemu pluku v Ostrihome (Infanterieregiment Schreiber Nr. 26). Štatisticky tento pluk v júli 1914 pozostával z dvoch dominantných etník, Maďarov (53%) a Slovákov (38%), keďže odvodové oblasti zasahovali aj na slovenskú stranu dualistickej monarchie. Aj preto môžeme nazvať tento pluk ako „slovenský“, pretože drvivú väčšinu bojovej skupiny tvorili chlapi z územia Slovenska. Nadriadeným útvarom 26. pešieho pluku bola 65. pešia brigáda spadajúca pod 33. pešiu divíziu, ktorá bola pridelená k V. armádnemu zboru a ten bol vyslaný na boj proti ruskej armáde v Haliči, kde zvádzal kruté boje v Haličskej kampani (bitka o Krasnik, Lublin, Starý Sambor, Ľvov, Ivangorod, Policznu či Opatowku). Aj na prelome rokov ostrihomský peší pluk bojoval v Haliči a Karpatoch. V druhom roku vojny boli ruské vojská vytlačené z úpätia Karpát (prielom pri Gorliciach v máji 1915), a tak sa Dunajská monarchia zbavila strachu z možného prieniku cez jeden z priesmykov a postupu na hlavné mesto uhorskej časti, Budapešť, s cieľom vyradiť dualistickú monarchiu z vojny.

            Do vyššie opísaného vojnového rozpoloženia sa na presun pripravuje aj Ján Kajan. Na jeseň roku 1915 je všetko pripravené na vlakový transport prechádzajúci cez Solnok, Nové Mesto pod Šiatrom, Užhorodom, Ľvovom a Zborovom. Po príchode na východný front mladí a neskúsení chlapi videli výsledky takmer dvojročného bojového konfliktu. Zdevastovaná krajina, poškodené domy a množstvo zákopov či kráterov po delostreleckej paľbe . To isté zažilo aj slovenské obyvateľstvo na súčasnom severovýchode Slovenska na prelome rokov 1914 a 1915.

            Ján Kajan pokračoval so svojim družstvom po transporte nočným pochodom ďalšie tri hodiny, aby sa dostali k frontovej línii. Po zdĺhavom presune sa dostali do malej obce, kde si mali oddýchnuť, avšak v noci bol kvôli kritickej situácii vyhlásený poplach, a tak unavené a neskúsené družstvo muselo zaujať miesto v zákopovej línii. Ich úlohou bolo posilniť pravé krídlo trenčianskeho 71. pešieho pluku s dominantným slovenským etnikom (v júli 1914 pozostával peší pluk zo 85 % Slovákov). Náš mladý vojak Ján sa s celým družstvom zapojil do obrany. Postavený boli k mestu Zaloszce pri Tarnopoli, kde sa očakával veľký nápor ruskej armády. To, že situácia bola kritická, si uvedomovali velitelia 26. ostrihomského pešieho pluku až keď dorazili do svojich postavení, pretože pluk, ktorému mali vypomáhať na tomto úseku frontovej línie, bol úplne zdecimovaný.

            Po odrazení niekoľkých ruských útokov sa rakúsko-uhorské jednotky rozhodli prejsť do ofenzívy. 26. októbra sa podarilo spomínaným plukom, kde mali veľké zastúpenie slovenské jednotky, vytlačiť Moskaľov z východiskových pozícií. Tu musíme spomenúť krvavé strety rakúsko-uhorskej a ruskej armády o každý meter haličskej zeme, pretože v okolí Tarnopolu zomrelo množstvo mužov pochádzajúcich z územia dnešného Slovenska. Po vytlačení ruských jednotiek a zabratí zákopov sa mužstvo na začiatku novembra pripravovalo na zimu. Tá podľa Jána Kajana nebola príliš krutá a skôr bola daždivá, čo zase malo negatívny vplyv na cestnú sieť v Haliči, ktorá bola vo veľmi zlom stave. Na prelome októbra a novembra kopali družstvá zákopy. Určite to nebola jednoduchá úloha a vojenské oddiely trpeli prechladnutím či únavou, keďže bolo potrebné obranné postavenia vybudovať čím skôr. Rovnaké počasie pokračovalo aj na prelome rokov 1915 a 1916. Časté hmly, dážď a vlhké prostredie spôsobovali množstvo chorôb. Takmer každodenným javom bola mŕtvola v zákope či niekde na poli v bahnistom a rozmočenom teréne.

            Bojová nečinnosť bola ukončená 2. novembra, kedy ruské jednotky prepadli stráž a prenikli aj vďaka hmlistému počasiu do rakúsko-uhorských zákopov a družstvo Jána Kajana muselo urgentne reagovať na novovzniknutú situáciu. Po zatlačení cárskych jednotiek sa ukázalo, že to bol len malý výpad a veľké vojenské operácie prebiehali len v okolí mesta Tarnopol.

            Okrem vojenských manévrov boli zaujímavou skutočnosťou aj národnostné pomery v rakúsko-uhorskej armáde, ktorá pozostávala z niekoľkých národností. Od rakúsko-uhorského vyrovnania z roku 1867 sa zhoršili vzťahy medzi Maďarmi a minoritami v monarchii, čo sa odzrkadlilo nielen v politickej rovine, ale aj v armáde. To isté si všímal aj náš opisovaný Ján, ktorý zažil útlak na vlastnej koži aj napriek tomu, že v rojnici boli ôsmi Slováci, dvaja Nemci a jeden Maďar nerozumejúci slovenskej reči. Vrchnosť taktiež odmietala slovenský jazyk. Niektorí zašli až tak ďaleko, že trestali každého, kto čo i len jedno slovo povedal po slovensky. Na tomto príklade si môžeme ukázať, ako spontánne prešli maďarizačné tendencie z vysokej politiky do cirkvi až k vojsku a neustávali ani v čase najväčšieho ohrozenia Dunajskej monarchie.

            Na jar 1916 boli vojská vyčerpané a došlo k masívnej reorganizácii vojsk v okolí Tarnopolu, kde sa odohrávali neustále vojenské strety rakúsko-uhorskej a ruskej armády. Jánovi Kajanovi bola ponúknutá dovolenka. Keď sa vrátil, bol okamžite nasadený na fronte, pretože sa začínala Brusilova ofenzíva začínajúca 4. júna 1916. Ruská armáda sa z posledných síl snažila opäť prebiť cez vojská dualistickej monarchie, ktorej vypomáhali nemecké jednotky. Kajan so svojou jednotkou mali na ich úseku pokoj až do 28. júla, kedy museli nútene ustúpiť pod tlakom ruskej armády až k mestám Zaloszce, Troštenice a Olejov. Aj tam cárske jednotky dokázali zatlačiť vojská monarchie a prinútili ich k ďalšiemu ústupu. To sa nepodarilo 26. ostrihomskému a 71. trenčianskemu pešiemu pluku. Oba „slovenské“ pluky boli obkľúčené ruskou armádou a zajaté spolu so všetkými veliteľmi.

            Zaujímavým spôsobom popisuje prvý kontakt s ruskými vojakmi v zajatí. Boli k nemu až príliš priateľský. Jeden z ruských vojakov ho dokonca chránil pred prestrelkou a následne ho nasmeroval do ruského obväziska, kde sa o neho postarali. Potom ho čakal rýchly presun do ruského tábora a nasledujúci deň už kráčal s ostatnými zajatcami, ktorých bolo veľmi veľa.

            Vďaka týmto spomienkam môžeme skúmať Veľkú vojnu z viacerých hľadísk. Nie je to iba vojenská línia, ale aj bežný život obyčajného vojaka či etnické problémy v mnohonárodnostnej armáde, no tiež každodenné útrapy miestnych obyvateľov vyrovnávajúcich sa s vojnovými udalosťami. Ako sme si ukázali, slovenské jednotky a vojaci zohrávali dôležitú úlohu počas celého obdobia Veľkej vojny a patrili medzi tých oddaných a spoľahlivých.

___________

Autor: Matúš Burda

Zdroje:

  1. GILBERT, M.: První světová válka – úplná historie. Praha : BB/art, 2005, 760 s. ISBN 80-7341-563-1.
  2. MRVA, Ivan – SEGEŠ, Vladimír: Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava : Perfekt, 2012. 350-300-387 s. ISBN 978-80-8046-586-5.
  3. PÍSECKÝ, F.: Hej, Slováci! Bratislava: Štátne nakladateľstvo, 1933, 109 s.
  4. kvhbeskydy.sk

Obrázok: kysucky-infoexpres.sk/fs/07/cf/07cf_1376507932_regruti71pesiehoplukurok1914.jpg

 

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.