Sprievodca starovekým záhradníctvom

Mnohé pamiatky nám odhaľujú, že záhradníctvo bolo dôležitou súčasťou antického života. Stolovanie v upravených záhradách je zvečnené na rímskych freskách či na stenách egyptských hrobiek. Magazín Magistra História dnes ponúka článok o tom, aký  hlboký význam malo záhradníctvo v staroveku.

Vznik záhradníctva

Umenie záhradníctva vzniklo spolu s poľnohospodárstvom, v období, keď sa začala pestovať zelenina. Záhradky so zeleninou sa umiestňovali v tesnej blízkosti domov, pretože si vyžadovali zavlažovanie a osobitnú starostlivosť. Už vtedy sa často ohradzovali, aby sa úroda ochránila pred zverou. Spočiatku šlo o potrebu sebestačnosti, neskôr ľudia zistili, že záhradkami môžu skrášliť svoje okolie. O umení záhradníctva možno nájsť zmienky v starovekej literatúre u väčšiny raných spoločenstiev – od Egypta a Mezopotámie cez Grécko, Rím, Byzanciu až po rané islamské krajiny. Dôkazom sú aj Minojské či Etruské záhrady. Skutočné záhradníctvo, nie poľnohospodárstvo, vzniklo asi v 3. alebo 4. tisícročí pred naším letopočtom, v raných civilizáciách Mezopotámie a Egypta.

staroveka zahrada

Ako vyzerali záhrady v staroveku

V krajinách s horúcimi klimatickými podmienkami bolo potrebné zabezpečiť, aby rastliny nespálilo slnko. Jedným z možných riešení, ktoré si zvolili Mezopotámčania, bolo zasadiť strom. Ten sa široko rozvetvoval, a tak vytvoril životne dôležitý tieň pre rastliny pod jeho korunou. Stromy sa stali neoddeliteľnou súčasťou záhrad. V starovekom Egypte sa vysádzali i v posvätných hájoch a okolo kráľovských hrobiek. Stromy sa tiež používali v mestských záhradách, aby poskytovali tieň. Preferované boli ovocné stromy alebo orechy. V Egypte boli najžiadanejšie tri druhy palmy – ďatlová palma, figovník a Persea, ktorej plodom je avokádo.

Záhradné diela

Ineni, staroegyptský architekt a vládny úradník z 18. dynastie,  bol zodpovedný za viaceré stavebné projekty. Bol tiež záhradníkom faraóna Thutmosa I. Vytvoril veľkú záhradu alebo ovocný sad, v ktorom bolo 540 stromov z viac ako 15-tich druhov. Hrob vysokopostaveného vládneho úradníka Meketreho obsahoval niekoľko drevených replík, ktoré zobrazovali denné aktivity a život v starovekom Egypte. Drevený model záhrady zahŕňa obdĺžnikový bazén obklopený siedmimi veľkými rodiacimi stromami. Faraón Thutmose III. si dal vytvoriť obrazy pozoruhodných rastlín, ktoré si priniesol z vojenských ťažení a ozdobil nimi steny jednej miestnosti chrámu v Karnaku. Dnes sa táto miestnosť nazýva „Botanická záhrada“. Asýrski králi si tiež nechali vytvoriť veľké záhrady, ovocné sady a parky. Na reliéfoch v palácoch sú vyobrazené záhrady asýrskych kráľov Sargona II. a Sennacheriba. Tieto reliéfy informujú o usporiadaní záhrad, ich funkcii a rozvetvení chodníkov, pavilónov či oltárov.

Záhrady a božstvá

V každej starobylej kultúre sa vyskytoval rad božstiev, ktoré boli zodpovedné za plodnosť v poľnohospodárstve, vrátane bohov určených na ochranu rastlín a plodín. Záhrady vystupovali často i v antickej mytológii. Mnoho mýtov vysvetľovalo funkcie určitých rastlín, ako napríklad grécke príbehy o Daphne alebo Narcissovi. Rovnako známe sú aj príbehy o súperení medzi rastlinami a o tom, ktorá je viac užitočná alebo krásna. Napríklad mezopotámsky príbeh o tamariške a ďatlovej palme. V neskorších kultúrach sa zasa objavil príbeh o tom, ako dokázala oliva tromfnúť vavrín. Populárne boli aj legendy o krásnych záhradách (od homérovskej Alkinoösovej záhrady cez Záhradu Hesperidiek so slávnymi zlatými jablkami až po biblickú rajskú záhradu alebo islamskú záhradu Eram). Záhrady boli považované za raj na zemi a ich majiteľom ponúkali príležitosť priblížiť sa tým mýtickým.

Záhradný dizajn

V niektorých miestach sú stopy záhradného dizajnu jasne rozpoznateľné. V rímskej dobe neboli rastlinné záhony a bazény iba obdĺžnikové, ale rovné línie boli zmiernené polkruhom. Rimania začali ako prví tvoriť tzv. topiary. Išlo o orezávanie živých plotov a vytváranie architektonických diel z rastlín, čo zjemnilo línie chodníkov, ako pri paláci Fishbourne v južnom Anglicku. Nápadný dizajn mali aj záhrady v mestách Pompeje a Herculaneum, ktoré v roku 79 n. l. pochoval sopečný popol a bahno z erupcie sopky Vezuv. Dôkazy o veľkých i malých záhradách boli objavené aj v rímskych mestách. Niektoré z nich boli obklopené peristylom (stĺpovou chodbou okolo nádvoria domu), ako napríklad v Dome u zlatého Amora. Iné boli vytvorené len ako úzky pás. Majitelia domu často natreli steny domu, ktoré smerovali do záhrady zelenou farbou, pretože šlo o vhodnú scenériu pre rastliny a zväčšovalo to vzhľad záhrady.

Dôkazy o záhradníctve

Dôkazy o tom, ako záhradníci dreli v záhradách, môžeme nájsť na nástenných maľbách v egyptských hrobkách, v mozaikách a z neskorších období aj v iluminovaných rukopisoch. Staroveké texty odhaľujú podstatu tejto práce. Poľnohospárko-záhradnícke manuály sa našťastie považovali za veľmi dôležité, a aj preto sa ich niekoľko zachovalo. Každá spoločnosť mala iný názov pre záhradníka, niekedy bol odlíšený podľa osobitných úloh, ktoré vykonával (nosič vody, rastlinný záhradník, okrasný záhradník – záhradný architekt alebo hlavný záhradník). Poznáme dokonca prípady niekoľkých generácii záhradníkov. Prežili zoznamy rastlín a bylín, ako i poľnohospodárske manuály. Literárne popisy rastlín možno porovnávať a cez archeológiu nám poskytujú veľa informácii o kultúrnej minulosti. Je zaujímavé, že mnohé staroveké pomenovania rastlín prežili a aj dnes ich v upravenej podobe používame v latinskom systéme názvov.

Využitie rastlín

V starovekom Egypte sa kvety pestovali na kytice, ktoré boli určené nielen na zdobenie domov ich majiteľov, ale aj ako prejav úcty bohom. Hrobové obrazy znázorňujú ponuku potravín a záhradníckych produktov, vrátane ovocia a zeleniny, ako aj kvetov. Kvety sa tiež pestovali za účelom výroby vencov a kvetinových korún. Dokonca existovali aj dvorní kvetinári. Archeológovia zistili, že i vnútro Tutanchamónovej rakvy bolo zdobené kvetinovým „obojkom“ z mnohých kvetov. Vence a kvetinové koruny vyrábali aj ľudia z neskorších kultúr. Kvetmi sa zdobili Peržania, Minojčania, Etruskovia, Gréci i Rimania. Ruža bola vo väčšine spoločností najobdivovanejším kvetom, nasledovala ľalia, sladká fialka a narcis. Rozdielna klíma však viedla aj k pestovaniu rozdielnych druhov rastlín. Rastliny sa v priebehu vekov začali šíriť. Prvý začali Egypťania, Asýrčania a Peržania, neskôr Rimania. Islamské záhradky v južnom Španielsku sa postarali o ďalšie šírenie nových rastlín do stredovekej Európy. Záhrady boli v starovekých kultúrach vnímané ako potešenie pre ľudí. Aj keď si to vyžadovalo prácu a údržbu, vždy boli vnímané ako príjemný priestor pre oddych a rozjímanie. Rovnako ako v súčasnosti, tak aj v minulosti mali záhrady zatraktívniť okolie.

_____________

Autorka: Ing. Lucia Mičechová

Zdroj: historyextra.com/article/ancient-egypt/guide-ancient-gardening

Obrázok: urbangardensweb.com/wp-content/uploads/2014/01/aztec-reef-hydroponic-gardening-chinampa.png

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.