Štekajúci mučeník: Pes, ktorý sa stal svätým   

Múdrosť má štyri nohy a chvost. Keď sa zviera správa rozumnejšie ako človek, pôjde do neba? Stredovekí Francúzi vyniesli svojho hrdinu, chrta Guineforta, až na oltár. Aké sú plusy a mínusy venerácie psieho mučeníka? Prečo existujú ikony svätca so psou hlavou a kto vlastne boli cynocefali – antickí psohlavci? Psi so svätožiarou štekajú príbehy, ktoré pohli dejinami kresťanstva.             

Kníše sa vo vetre drevená kolíska. Čierna ruka smrti vlasy mi poíska. Kde je dieťa? Rozzúrený rytier, ktorý sa práve vrátil z lovu, zbadal na podlahe krvavé šmuhy. Dvojo nemých očí čakalo na ono latinské ego te absolvo a peccatis tuis, formulku, ktorou rímski kňazi udeľovali kajúcnikom rozhrešenie. Verný chrt Guinefort, ktorého úlohou bolo strážiť batoľa s modrou krvou, mal ňufák mokrý od spenenej krvi. Zahrdúsil vari malého rytiera ako sliepku? V domácom pánovi kypel hnev a v návale zlosti vrazil nablýskaný meč priamo do psieho srdca.     

Chrt nestihol ani zakňučať, keď spoza robustného mužského chrbta zaznel detský plač. Krvavý meč pobozkal zem. Chlapec, schúlený pod prevrátenou kolískou, sa triasol od strachu. Vedľa neho ležalo telo mŕtveho hada s odtlačkami psích tesákov.   

V tej chvíli bolo jasné, že Guinefort chlapča nielenže nezabil, ale zachránil mu život: v tlame štvornohého „bodyguarda“ skončilo slizké telo zmije, ktorá už-už mala zaútočiť na spiace bábätko.                  

Ochranca detí   

Rytier tisíckrát oľutoval neuvážené jednanie a hrdinskému chrtovi pripravil „svätyňu“: vzal mŕtve Guinefortovo telo, hodil ho do nefunkčnej studne a jej otvor nechal zasypať kameňmi. Vôkol studne dal nasadiť stromy, čím vytvoril pietne miesto. A snáď i predpoklady pre budúci kult.     

Obrázok č. 1.: Lesík svätého Guineforta s pamätnou tabuľou. Zdroj: wikimedia.org

Legenda francúzskej proveniencie z 13. storočia mala, tak, ako všetky stredoveké exempla (hagiografický príbeh určený ad legendum, teda na poučné čítanie), zdravé morálne jadro: poukazuje na nebezpečenstvo impulzívneho správania, ktoré spúšťa lavínu tragédie a vedie do slepej uličky nepochopenia.     

Nad „mohylou“ psíka však začali pribúdať votívne tabuľky, ktoré sa zbiehali do jediného akordu: modlitba k nespravodlivo usmrtenému štvornožcovi prináša zázraky a Guinefort ochraňuje bábätká i z onoho sveta. Katolícki preláti nechápavo krútili hlavami. Zviera – a svätec?           

Čo hovorí inkvizítor

Zaraďme rozprávanie o psovi s aureolou svätosti do geografických a historických súradníc: sme v okolí Lyonu v roku 1250. Dominikánsky inkvizítor Étienne de Bourbon sa môže pochváliť tučnou antológiou narácií určených do rétorického mlynčeka kazateľských úst (Tractatus de diversis materiis predicabilibus) a ako správny inkvizítor si zaumienil bojovať proti mágii a poverám.         

Domini – canes (páni – psi) alebo canes Domini (psi Pána). Latinský názov mendikantného rádu svätého Dominika (oficiálne Ordo praedicatorum, rád kazateľov) ponúka na zlatom podnose zaujímavú slovnú hračku. Za legendu o Guinefortovi vďačíme práve francúzskemu dominikánovi, ktorý ju zaznamenal v texte s podtitulom De superstitione, čiže O povere. Celý incident (canicidium alias vražda psa) sa podľa jeho slov stal na hrade v dnešnom Villars-les-Dombes.       

Étienne de Bourbon, v latinských prameňoch Stephanus, sa zmieňuje o sedliakoch, ktorí začali zvieraťu preukazovať úctu ako k mučeníkovi. Modlili sa k nemu a na hrobe chrta vykonávali rituály, ktoré s kresťanstvom nemali nič spoločné.  

Obrázok č. 2.: Stredoveká rytina zobrazujúca legendu o svätom Guinefortovi. Pán domu práve odťal psovi hlavu a preľaknutá dojka objavila pod kolískou dieťa s hadom, ktoré usmrtil štvornohý strážca. Zdroj: wordpress.com   

Živé lopty

Ženy vzali detské oblečenie, obetovali soľ a pohadzovali si nahé dietky nad pňami stromov ako lopty. Verili, že lesní fauni zbavia ich ratolesti chorôb a rôznych neduhov. Tento úkon zopakovali deväťkrát. Deviatka mohla súvisieť s nebeskou hierarchiou, ktorou sa na prelome 5. a 6. storočia zaoberal cirkevný otec Pseudo-Dionýzios Areopagita. Sýrsky neoplatonik zaľudňuje nebo deviatimi anjelskými chórmi (dielo De coelesti hierarchia) a dáva vodu na mlyn hviezde scholastiky Tomášovi Akvinskému, ktorý anjelskú deviatku integruje do svojej teologickej Summy.               

Zo zápiskov de Bourbona vieme, že podaktoré matky zašli vo svojej poverčivosti ešte ďalej. Vyhotovili slamenú kolísku a na oboch jej koncoch zapálili sviečky. Takto upravený „belčov“ zavesili na úpätie stromu. Drevo, sviece a slama nie sú šťastná kombinácia: kolíska sa pre mnohé nemluvňatá stala hrobom.                        

De Bourbon preto prikázal exhumovať ostatky zvieraťa, aby ich spálil, a dal tak oslave netradičného martýra definitívny interdikt. Nevedomky nám zanechal svedectvo o vnútornej polarite dvoch paralelných myšlienkových línií: svet oficiálnej religiozity versus mikrokozmos bizarnej ľudovej zbožnosti sú dve koľaje spojené trámom krehkej viery v zázrak.             

Guinefort – ten bez chvosta     

Kresťanská cirkev uctieva pod menom Giunefort ľudskú tvár. Dokonca dve. Prvá defiluje najmä pred očami Talianov v lombardskom Nosate. Kňaz menom Eugenio Sironi koncom 19. storočia získal pre miestny farský chrám relikvie akéhosi svätého Guniforta. Pod týmto italianizovaným menom sa skrýva kresťanský mučeník naturalizovaný v Miláne, ktorý bol, rovnako, ako známejší svätý Sebastián, zabitý šípmi.

Obrázok č. 3.: Socha ľudského svätého Guineforta – opáta Guigneforta pochádzajúca zo 16. storočia. Zdroj: wikimedia.org  

Aj Francúzsko má svojho svätého Guineforta – tentoraz s opátskou berlou. Ginifortus bol opátom v Bourges, zomrel za Krista v Abbeville a hľadí na nás z viacerých zachovaných sôch, napríklad v Crépy-en-Valois alebo v mariánskom chráme v Hérissone. Teraz je samozrejme reč o Guinefortovi bez chvosta.      

Nemenej starostí, ako je postupná konfúzia dvoch svätých mužov – Guinefortov do jednej legendárnej postavy, prináša vedcom etymológia tohto mena. Apelatívum Guinefort môže súvisieť s francúzskym slovesom guigner, čiže škúliť. Bourgeský opát sa preto stal ochrancom proti strabizmu (škúleniu) a pomocníkom pri očných chorobách.  

Pokusy o výklad z germánskych jazykov (súvislosť s koreňom gwn), prípadne väzby so starým waleským priezviskom Guinn otvárajú novú, zatiaľ neprebádanú komnatu. Nie jantárovú, ale snehobielu. Galské meno Giun znamená biely a biela farba je synonymom čistoty a jasu duše. Priezračnej ako studnička.               

Sú zvieratká v raji?     

K studni a lesíku svätého Guineforta sa dokonca konali púte. Cirkev nesúhlasila s vyzdvihovaním nemého tvora na oltár, najmä ak sa táto venerácia miešala s horkým jedom pohanských praktík. Modlitba k štekajúcemu mučeníkovi sa „zviezla“ spolu s oficiálnou glorifikáciou talianskeho či francúzskeho svätca rovnakého mena (a v ľudskej koži). Faktom zostáva, že neexistuje žiadna dogmatická definícia vo vzťahu k osudu zvierat po tom, čo ich navštívi Zubatá. Prechádzajú aj oni na druhý breh?            

Istou odpoveďou môže byť vyjadrenie byzantského mystika, hesychastu Gregora Palamu upresnené v jeho 150 kapitolách: „Duša každého z nerozumných zvierat je životom tela, ktoré oživuje. Zvieratá preto nedisponujú životom ako svojou podstatou, ale ako energiou. Ich život je závislý na niečom inom a nie je independentný, sebestačný.“ Zvieratá nosia v sebe iskru Múdrosti svojho Stvoriteľa. Môžu sa správať múdro, ale nie sú schopné vytvárať múdrosť sua sponte. Dar intelektuálneho vedenia majú len ľudia. Podľa svätého Gregora Palamu duša zvieraťa (na rozdiel od duše človeka) nie je nesmrteľná a zomiera spolu s telom. Základný zákon fyziky však hovorí, že energia sa nestráca, ale premieňa.     

Obrázok č. 4.: Moderná maľba psieho martýra. Zdroj: internet  

Nahliadnuť za oponu a zistiť, či sú nebesia plné psov, koní alebo motýľov, nedokážu oči žiadneho teleskopu. Máme však slušné portfólio indícií. Božej múdrosti veľmi záležalo na tom, aby zvieratá na Noemovej arche prežili potopu a žalmista túži, aby „všetko, čo dýcha, chválilo Hospodina“ (žalm 150,6 podľa ekumenického prekladu Biblie).                     

Psie dni  

Náš canis leporarius (chrt) mal sviatok 22. augusta. Azda nie je náhoda, že tento termín nadväzuje na konšteláciu tzv. psích dní, teda najhorúcejších dní v roku. Vďaka hviezde Sírius nazývanej tiež Canicula (Psíča) alebo Psia hviezda, máme v slovenčine pomenovanie kanikuly zdedené zo starého Ríma. Sparné letné noci, počas ktorých sa kúpeme v slanom pote.    

25. júla, kedy ortuť teplomera rastie a psie dni nebezpečne naberajú na grádoch, má v cirkevnom kalendári sviatok svätý Kryštof. Aj on veľmi úzko súvisí so psím plemenom.        

Bradatý muž nesúci na pleciach malého Ježiška. Takto vidí mučeníka z 3. storočia západná ikonografia. Nejde o nič iné, než o premietanie svätcovho mena do vizuálneho tvaru, pretože grécke Χριστόφορος doslova znamená nositeľ Krista. V liturgickom prostredí kresťanského Východu však rástli ako huby po daždi ikony svätého bojovníka so psou hlavou dedikované svätému Kryštofovi. Kde sa vzali?     

Obrázok č. 5.: Prvomučeník svätý Štefan diakon (vľavo) a svätý Kryštof v podobe psa. Byzantská ikona s gréckymi inskripciami zo 17. storočia. Zdroj: orthodoxartsjournal.com  

Keď má človek hlavu psa

O cynocefálii, čiže existencii mýtických obrov s ľudským telom a psou hlavou, v antike pochyboval len málokto. Už egyptský pohrebný boh Duamutef bol zobrazovaný ako pes a slávny grécky lekár Ktésias s úplnou vážnosťou písal o cynocefaloch v Indii. O tomto fenoméne sa zmieňoval aj historik Herodotos a rímsky spisovateľ Plínius Starší. Ešte aj svätý Augustín si v kolosálnom pojednaní De civitate Dei láme hlavu nad tým, či ľudské bytosti s hlavou psa skutočne existovali, alebo ide o nejaký druh (vyhynutého?) zvieracieho monštra.     

Írsky prameň o utrpení svätého Kryštofa z 15. storočia, ktorý v roku 1913 publikoval J. Fraser v Revue Celtique, opisuje svätca ako príslušníka zvláštnej rasy ľudí so psími hlavami, ktorí sa živili kanibalizmom a štekali.   

Po prijatí krstu získal Kryštof ľudskú podobu, upresňuje nemecký biskup a básnik z prelomu 10. storočia Walter Speyerský. Spása je podľa kresťanského učenia určená každému potomkovi Adama bez ohľadu na telesné anomálie.            

Kto je pravým hrdinom?  

Hoci obraz svätého Kryštofa-cynocefala v západnom kresťanstve upadol do zabudnutia, prežil v pravoslávnej Byzancii. Ikonografiu cynocefalov nám odhaľujú aj arménske a ruské maľby. Početné ikony svätého Kryštofa v podobe psohlavca v rímskej zbroji ruská ortodoxná cirkev proskribovala v 18. storočí. Odvtedy sú považované za definitívne nekánonické.   

Obrázok č. 6.: Kristus obkolesený armádou psích bojovníkov. Miniatúra z Kyjevského žaltára, 15. storočie. Zdroj: orthodoxartsjournal.com

Čo ak má príbeh o „psom“ Kryštofovi na svedomí obyčajný lapsus calami? Zámena latinského prídomku Cananeus (kanaánsky obor) na canineus (psí) nie je nepravdepodobná.           

Faktom zostáva, že obe vetvy kresťanstva – latinská i grécka – majú svojich psích patrónov. Hoci rímskokatolícke autority dali v tridsiatych rokoch minulého storočia akejkoľvek forme kultu Guineforta stopku (koniec koncov, pes nebol nikdy oficiálne kanonizovaný), Francúzi si dodnes rozprávajú poviedky o chrtovi, ktorý sa správal ako hrdina (aj Wales má legendu o statočnom psíkovi Gelertovi, ktorý nevydal ľudské mláďa vlčím pazúrom). A rozdiel medzi Guinefortom a Kryštofom?     

Prvý bol zvieraťom, ale zachoval sa zodpovednejšie, ako niektorí jedinci homo sapiens. Ľudová religiozita mu z vďaky prisúdila ľudské atribúty vrátane svätožiary (či oprávnene, nechajme na Boží súd). Ten druhý bol človekom, mal však zvieraciu tvár a spôsoby, ktoré nakoniec zmyla jeho viera. Ortodoxný Východ zachováva v ikonách svätého Kryštofa povedomie o antickom kmeni cynocefalov a prináša nádej na uzdravenie každého handicapu – či už je telesný, alebo duševný.  

_____________

Autorka: Dr. Lucia Laudoniu

Zdroje:

DICKEY, Colin: A Faithful Hound. How a dog came to be recognized a saint. In: Lapham’s Quarterly. Dostupné online: <https://www.laphamsquarterly.org/roundtable/faithful-hound>

PAGEAU, Jonathan: Understanding the dog-headed icon of St. Chrystopher. In: Orthodox Arts Journal. Dostupné online: <https://www.orthodoxartsjournal.org/the-icon-of-st-christopher/>        

SCHMITT, Jean-Claude: Il santo levriero. Guinefort guaritore dei bambini. Microstorie 5. Torino : Einaudi, 1982. ISBN 8806542621

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.