Stredoveké metropoly: Paríž

Francois Villon

François Villon

Patril medzi najbohatšie mestá Európy, no v roku 1455 sa z neho stalo miesto spustošené vojnou a morom. V tých nebezpečných a ťažkých časoch bojoval s chudobou a zúfalstvom aj jeden z najvýznamnejších francúzskych básnikov všetkých čias, ktorým je bez pochýb François Villon (1431-1463). Prostredníctvom jeho príbehu a príbehu jeho doby Vám Magistra História priblíži, ako vyzeral Paríž počas stredoveku a pred vstupom do novej (renesančnej) éry.

Ťažké časy hlavného mesta Francúzska

V polovici 15. storočia sa nebo nad Parížom sfarbilo do červena a mnohí ľudia boli presvedčení, že to nevyhnutne znamená koniec sveta. K tomu síce nedošlo, ale záhadná zmena farby oblohy skutočne prebehla v rovnakej dobe, v akej vo Francúzsku došlo ku katastrofálnemu poklesu bohatstva krajiny. Rieky začali zamŕzať a letá boli čoraz kratšie, chladnejšie a ponurejšie. Pestovaným plodinám na vidieku sa prestalo dariť a chlieb sa stal vzácnym a drahým. Ľudí začalo prepadať zúfalstvo a z Paríža sa stalo mesto žobrákov.

Autentické záznamy z tejto doby nám ponúka zaujímavý spis, ktorý počas 40-tich rokov písal anonymný Parížan a pomenoval ho “Denník občana Paríža”. Vo svojich zápiskoch píše napríklad o tom, ako všade vládol neúprosný hlad a zamrznuté ulice doslova strážili vlci. Mnohí Parížania v tomto období z mesta utiekli. 

V neistých časoch bola cirkev jediným miestom, ktoré mohlo poskytnúť aspoň trochu bezpečia. V univerzitnej štvrti prijal v tejto dobe Kostol svätého Benedikta malú sirotu bez otca, ktorú matka nedokázala uživiť. Kaplán Guillaum de Villon chlapca opatruje a dáva mu svoje priezvisko, vďaka ktorému sa z neho stáva Francois Villon. Chlapec mal skutočne šťastie, že sa v kostole ocitol, mnohí z jeho rovesníkov totiž zomierali v uliciach z podvýživy a na rôzne choroby. Predpokladá sa, že len dve z každých desiatich detí prežili až do dospelosti.

Nepriazeň počasia si vŕši svoju zlosť nad Parížom

Proti nekonečným zimám bolo možné bojovať len ohňom a drevo na pálenie sa tak zakrátko stalo rovnako vzácnym ako chlieb. Čo však spôsobilo túto výraznú klimatickú zmenu? Odpoveď na túto otázku môžeme nájsť vo vrstvách ľadu ďalekého Grónska. Tie sa totiž tvoria celé stovky rokov, uchovávajú vzduch a prach, v ktorom vzniknú a ten môže byť v súčasnosti vďaka tomu podrobený skúmaniu. Testy na grónskom ľade ukazujú, že počasie bolo začiatkom stredoveku pomerne teplé a stabilné, neskôr však došlo k zásadnej zmene a od konca 13. storočia začali priemerné teploty postupne klesať. Tým sa skrátilo vegetačné obdobie, roľníci vypestovali menej plodín, a to zhoršilo zásobovanie a následne viedlo k prudkému nárastu cien, hladu a nedostatku. 

Na vzorkách ľadu z čias okolo roku 1250 vidieť vysokú koncentráciu aerosolov oxidov síry. Predpokladá sa preto, že na nejakom (zatiaľ neznámom) mieste vybuchla sopka a tento výbuch mal obrovský dopad na počasie svojej doby. Hovoríme tu aj o malej dobe ľadovej. Je možné, že táto sopečná erupcia bola väčšia než výbuch sopky Krakatoa v Indonézii v roku 1883. Následkami tohto mystického výbuchu trpela Európa ešte aj o dve storočia neskôr.

Trpiace mesto začína trápiť aj mor

V časoch, o akých sa bavíme, Paríž nebol ani zďaleka mestom širokých alejí, ako je to dnes. Naopak, bol plný úzkych uličiek, v ktorých neexistovala kanalizácia a akýkoľvek systém likvidácie odpadu. Ten sa tak dostával do rieky, z ktorej Parížania zároveň čerpali aj pitnú vodu. Zasnežené polia nedávali úrodu a v dôsledku nejasného konca Storočnej vojny (1337-1453) prichádzalo do hlavného mesta mnoho schudobnených vojakov hľadajúcich prístrešok.

pariz

Zbožní obyvatelia Paríža si pravdepodobne mysleli, že na nich Boh zoslal trest, to najhoršie však ešte len malo prísť. Do mesta sa totiž v roku 1439 dostal mor a vďaka potkanom sa zamorenými ulicami šíril rýchlejšie než lesný požiar. Len počas jediného roku zomrelo na následky moru okolo 45.000 ľudí. Mesto už nemalo, kam všetkých tých ľudí pochovať. Paríž tak trpel aj nedostatkom cintorínov a aby sa tento problém vyriešil, nechali miestne autority vykopať ostatky vyše 6 miliónov ľudí, ktoré boli neskôr prevezené do katakomb pod mestom. Tie boli pôvodne lomami na ťažbu kameňa, okolo roku 1400 však finančné problémy mesta väčšinu stavieb zastavili a tento stav pretrval aj nasledujúcich 200 rokov.

Notre Dame de Paris: jeden z hlavných stredovekých klenotov Paríža

V Paríži sa týči jedna z najväčších stavieb stredovekej Európy, ktorej história sa začal v roku v 1160. Máme na mysli najväčšiu parížsku katedrálu, majestátnu Notre-Dame, Chrám Matky Božej v Paríži. Katedrála postavená z vápenca (vyťaženého v doloch pod mestom) mala mať pôvodne veže o 70 metrov vyššie než tie, ktoré napokon pridelili. Odvážne stavebné plány sa museli kvôli finančným ťažkostiam uskromniť.

Vykopávky na ostrove Île de la Cité, na ktorom sa Notre Dame týči, dokázali, že katedrála je postavená na základoch obydlí a kostola pochádzajúcich ešte z rímskych čias. Tie museli ustúpiť práve stavbe novej katedrály, najambícióznejšiemu projektu svojej doby. Katedrála pevne stojaca uprostred mesta a strážená kamennými chrličmi, ktorí ju majú chrániť pred diablom a démonmi je jedným z najvýraznejších symbolov moci cirkvi v Paríži.

Život na stredovekej univerzite, parížskej Sorbonne

V správe katedrály sa spomína aj v tých časoch jediná (a dodnes najvýznamnejšia) francúzska univerzita, Sorbonna, do 17. storočia označovaná ešte ako Parížska univerzita. Práve na nej sa vďaka patronátu kostola sv. Benedikta podarilo získať študentské štipendium aj mladému Françoisovi Villonovi, ktorý tak dostal príležitosť študovať spolu so synmi z bohatých rodín. Absolvoval predmety ako rétorika, logika či astronómia, všetky vyučované v latinčine.

Univerzitní študenti museli v tých časoch celé hodiny opisovať staré texty a knihy boli tak vzácne a drahé, že väčšina ľudí za celý svoj život ani jednu nevidela. Ručne vyrobená a napísaná kniha bola rovnako drahá ako kôň a ak obsahovala ilustrácie, jej cena stúpla ešte viac. Z dôvodu svojej vzácnosti boli knihy v knižniciach pripevnené k policiam reťazami.

Miesto ťažkej vlny sa pre handrovinu, základnú surovinu papiera, začali používať rastlinné vlákna, vďaka čomu bol papier dostupnejší a jeho výroba začala byť postupne automatizovanejšia. Stúpla aj jeho kvalita, pričom hlavným odberateľom papiera boli v Paríži hlavne kostoly a univerzity.

Štúdium na univerzite bolo tak dlhé a náročné, že mnohí študenti ho ani nedokončili a radšej sa rozhodli pre remeslá alebo sa vrátili na rodinné statky. François Villon bol ale prirodzeným talentom. Po ukončení strednej školy a získaní titulov bakalára a magistra získal úplné vysokoškolské vzdelanie.

Parížska univerzita bola okrem synonymu vzdelania aj symbolom bohatstva a moci, štedro plateným z poplatkov bohatých rodičov svojich študentov. V tých časoch boli rozdiely medzi bohatou a chudobnou časťou spoločnosti obrovské. Poddaní pracujúci na poliach používali len malé medené a strieborné mince. Naopak, vlastníci pôdy žili na zámkoch a mali dostatok mincí z pravého zlata. Mnohé obrazy stredovekého života vo Francúzsku sa dochovali aj vďaka významnému iluminovanému rukopisu modlitieb (plnému krásnych ilustrácií) Prebohaté hodinky vojvodu z Berry (Très Riches Heures du Duc de Berry, 1410).

Parížske mlyny a hostince

V dôsledku nešťastí, aké sa na stredoveký Paríž valili, dominoval vo väčšine mesta hlad, chlad a neistota. Ako píše anonymný Parížan, všetko je drahé a ľudia jedia chlieb, až keď je vhodný akurát tak pre psov, pričom bochníky chleba sú tak len malé ako ľudská päsť.

Na rieke Seine pretekajúcej Parížom bolo postavených mnoho mlynov, tie však mohli mlieť, len keď bol dostatok obilia. Treba si ale uvedomiť, akým geniálnym vynálezom stredoveku boli. Riečne mlyny využívali silu riečneho prúdu a neboli pripevnené k brehu. Plávali na vode, a tak klesali a stúpali spolu s prílivom a odlivom. V prípade dostatku obilia tak mohli mlieť vlastne nepretržite. Ich najlepším zákazníkom bola spomenutá Parížska univerzita (sídliaca v hlavnom zdroji obchodu mesta,v latinskej štvrti). 

stredoveky pariz

V tej sa však nachádzalo aj mnoho hostincov, kam študenti radi a často chodievali piť a hazardovať. Dochádzalo tak aj k častým nočným potýčkam a nepokojom. Chovanie študentov sa často dostávalo do rozporu s mestskými úradmi, chránilo ich však cirkevné právo. V roku 1453 ale polícia pri zákroku niekoľkých študentov zatkla a jedného zabila. Reakcia univerzity bola okamžitá, zastavila vyučovanie a 5000 znudených študentov začalo spôsobovať v uliciach ešte viac problémov. Kňazi v kostoloch prestali kázať a tento stav trval celý rok, počas ktorého sa zbožní Parížania obávali o stav svojich nesmrteľných duší. Skúmaním kostí mnohých ľudí žijúcich v tých časoch sa prišlo na zaujímavú skutočnosť. Kosti nôh obsahovali anomálie nespôsobené chorobami a vyzerá to tak, že títo ľudia zrejme trávili modlením na kolenách toľko dlhých hodín, až si nakoniec poškodili kosti.

V stredoveku je náboženstvo prítomné všade. Zároveň je moc a bohatstvo cirkvi sú tak obrovské, že ani správa mesta, ani kráľ sa bez jej podpory nezaobídu. Paríž bol tak napokon nútený ospravedlniť sa univerzite. Tá zase otvorila študentom svoje brány a život v meste sa vrátil do starých koľají.

Dramatické zmeny vo Villonovom živote

Kým bola univerzita zatvorená, François Villon sa opäť ocitol medzi chudobnými. O tejto skúsenosti začal písať piesne a básne pre Parížanov. Môžeme ich v podstate považovať za kroniku vo veršoch, popisujúcu jeho každodenný život. Villon je vo svojich textoch bystrý a neúctivý, kritický k sebectvu a k nespravodlivosti. Ako prvý autor svojej doby opúšťa populárne krásne a nekritické balady. Jeho piesne totiž odrážajú turbulentné zmeny života. Aj vďaka tomu ho môžeme považovať za prvého moderného francúzskeho básnika.

V roku 1455 dochádza k dramatickej udalosti, ktorá Villonov život navždy zmení. Zo záznamov vtedajšieho kardinála sa vie, že Villon sa v jeden deň toho roku rozprával so ženou pred kostolom sv. Benedikta, kedy sa s ním pustil do potýčky kňaz Sermais, známy svojím násilníckym a provokatívnym správaním. Villon ho v sebaobrane zabil nožíkom a následne utiekol, aby sa tak dostal mimo jurisdikciu Paríža.

Bol si totiž vedomý toho, že ho cirkev pred obvinením chrániť nebude a mesto by tak v napätej situácii získalo vďačný exemplárny prípad študenta-vraha. V stredoveku výsluch znamenal mučenie, počas ktorého mnohokrát už len pohľad na mučiace nástroje postačoval k priznaniu. Tresty za vraždu sa rôznili, niekedy dostal obvinený trest smrti, inokedy bol odsúdený k vyhnanstvu či k pokute, ktorou mal kompenzovať pozostalej rodine stratu príbuzného.

Mimo Paríža sa Villon snažil dostať do kontaktu s priateľmi z univerzity a požiadal kráľa o milosť. Tá skutočne o 6 mesiacov prišla, Villona zachránila a dala mu ďalšiu šancu. Omilostený básnik sa tak vracia do Paríža, je však označený za vraha a v očiach cirkvi zostáva hriešnikom odsúdeným k večnému zatrateniu.

Villonova kariéra v ohrození

Predchádzajúci život Françoisa Villona, autora Veľkého testamentu a Malého testamentu, sa skončil. Ako usvedčený vrah nie je vítaný na univerzite, a to ani ako študent, ani ako učiteľ. Nevyzná sa v remeslách a jediné, čo mu zostalo, sú jeho piesne a balady. Ani jeden bohatý mecenáš však nechce mať vo svojom dome vraha. Villon je vítaný len v hostincoch a vďaka bližšiemu kontaktu s chudobou sa jeho balady ešte viac priostrujú. Za obľúbené piesne o skorumpovaných úradníkoch a strastiach chudobných mu platievali v naturáliách.

Hostince boli ale aj miestom hazardu a zúfalý Villon v nich často prehrával v kockách. Začína sa cítiť opustený a nešťastný, keďže sa mu nedarí prísť na iné miesto, kde by mohol slobodne hrať a spievať. Hostince ho uživiť dlhodobo nedokážu. 

Paradoxne, kým Villon trpí, sa v Nemecku sa objavuje vynález kníhtlače, ktorý sprístupní písané slovo všetkým a zmení životy spisovateľov raz a navždy. Vďaka Gutenbergovej inovácii sa tak prvýkrát v histórii knihy vyrábajú ľahko, rýchlo a vo veľkom náklade. Počas Villonovho života sa ale kníhtlač do Paríža nedostala, hoci by ju určite ocenil a jej vplyvom zvýšil popularitu svojej osoby aj diel. Nemal tak nádej, že sa jeho básne a piesne budú niekedy publikovať. Bez domova a priateľov postupne klesol na úplné dno.

Radikálne časy si žiadajú radikálne riešenia

Skúmaním pozostatkov stredovekých námestí v Paríži objavili archeológovia mnohé zaujímavé artefakty, mimo iného prevŕtané lastúry. Tie boli symbolom pútnikov putujúcich po Svätojakubskej ceste, zároveň sa však nimi označovali aj členovia veľkej zločineckej bandy. Bratstvo lastúry bolo predovšetkým zoskupením bývalých vojakov, ktorí sa v skupinkách potĺkali po severnom Francúzsku. Kradli, zastrašovali a vraždili, pričom dodržiavali len vlastné zákony, v ktorých mala prvé miesto vernosť. Gang vyvržencov na okraji spoločnosti mal viacerých vodcov a tiež svojho kráľa.

Počas jedného svojho vystúpenia v hostinci sa Villon spoznal s týmto bratstvom, v ktorom videl riešenie svojich problémov. Využil spomienky na univerzitné štúdium, vedel, kde škola skladuje zlato, aj kedy bude takmer prázdna. Na Vianoce roku 1456 tak Villon spolu so svojimi novými kumpánmi prenikol do sakristie vysokej školy a priviedol „banditov“ k zlatu. Pritom si plne uvedomoval, že za krádež cirkevného majetku hrozí smrť obesením. Truhlica síce bola prepracovaná a komplikovaná, no synovi zámočníckeho majstra, ktorý patril k skupine, sa však nakoniec podarilo otvoriť ju. Hoci bola plná zlata, Villonovi šťastie už nepriniesla, keďže svedomie ho kvôli ďalším zločinom začalo trápiť čoraz viac. Vie sa, že napokon z Paríža opäť odišiel a jeho stopa sa zo záznamov postupne stratila.

Jeho prepracované dielo však zostalo zachované, kníhtlač totiž napokon dorazila aj do Paríža. Jej pričinením Villonovu prácu objavili ďalšie generácie a jeho poézia sa stala bestsellerom svojej doby. Cynický a vzpurný tón Villona zahral na správnu strunu spoločnosti smerujúcej do novej éry.

Paríž sa začal zo svojich problémov pomaly zotavovať a zmes uličiek kedysi sužovaných chudobou nahradili bohaté široké bulváre. Napriek tomu sa však Villonove slová o stratenom svete stredovekého Paríža prihovárajú ľuďom dodnes.

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Středověké metropole Paríž

Obrázky: rhetoricaldevice.org, arthistoryarchive.com, tinypic.com

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.