Stredovekí bojovníci Európy I.

Rok 1066 predstavuje zásadný zlom v histórii Británie, ktorý má veľký vplyv na následné smerovanie krajiny. Znamená nielen koniec anglosaského sveta, ale aj slávy Vikingov, či príchod normanských zákonov, zvykov a jazyka. Prečítajte si o troch kľúčových postavách tohto roku a odhaľte začiatky toho, čo neskôr vyústilo do Bitky pri Hastingse.

Hlavní aktéri roku 1066

O Anglicku v období 11. storočia máme k dispozícii len útržkovité historické pramene, ktoré si často protirečia alebo sa zakladajú na fiktívnych básniach a ságach. Bolo svetom, ktorý sa ešte len preberal z temnej doby a realita sa v ňom často prekrývala s mýtmi a legendami. K čomu teda  v priebehu roku 1066 vlastne došlo?

Čo sa anglických dejín týka, tento rok sa začína v prvé januárové dni pri smrteľnej posteli anglosaského kráľa Eduarda Vyznávača (1003-1066), ktorý bol bezdetný a po ktorého smrti sa tak Anglicko ocitlo bez následníka trónu. Vývoj situácie pozorne sledovali v rôznych kútoch Európy traja mocní vládcovia a bojovníci.

Tým prvým bol normanský vojvoda Viliam (1028-1087), vládnuci železnou rukou v Normandii približne 320 km na juh od Londýna. Ako nemanželský syn si už od detstva musel svoju cestu na vrchol vybojovať a svoj nárok na anglickú korunu zakladal na sľube, ktorý mu kedysi mal kráľ Eduard dať. Hoci jeho ríša bola z troch uchádzačov najmenšia, Viliam bol veľmi ambiciózny a velil mocnej armáde.

Druhým ašpirantom na anglický trón bol nórsky kráľ Harald III. (1015-1066), ktorý si pre svoju tvrdú vládu vyslúžil prezývku Hardrada. Bol vikingským bojovníkom zo starej školy a pamätal časy, kedy v Anglicku vládli Vikingovia z Dánska, ktorí krajinu dobyli v priebehu 9. storočia a následne ju mali pod svojou kontrolou až do roku 1042. Hardrada tak mohol anglické územie považovať za súčasť škandinávskej ríše, ktorá len čaká na opätovné dobytie.

Posledným záujemcom o pozíciu bol Harold Godwinson (1022-1066), švagor Eduarda Vyznávača a mocná osoba na dvore anglického kráľa. Zahraničnej invázie sa spočiatku príliš neobával, nakoľko Anglicko bolo ťažko dostupným ostrovom. Bol presvedčený, že Normandia je príliš zaneprázdnená bojom so zvyškom Francúzska, kým Nórsko už stratilo status námornej veľmoci. Oboch oponentov preto nepovažoval za hrozbu.

Otázka následníctva Eduarda Vyznávača

Anglicko bolo v roku 1066 bohatou a prosperujúcou krajinou so sofistikovaným finančným systémom. V centre jeho vlády stál kráľ, do ktorého pokladnice plynuli dane a bol tak najbohatším mužom kráľovstva. Eduard investoval veľa financií do výstavby nového centra kráľovskej moci, Westminstera, ktorý tak nahradil sídlo predchádzajúcich anglosaských kráľov, Winchester. Zároveň sa stal kolískou britskej moci a parlamentu a symbolom kráľovej moci, zbožnosti a bohatstva.

Rukopis Vita Ædwardi Regis alebo ak chcete, Život kráľa Eduarda popisuje, že v stredu 4. januára 1066 sa umierajúci kráľ nečakane prebudil z letargie a vyrozprával ľuďom zhromaždeným okolo jeho postele sen, ktorý sa mu sníval. V tom sa mu mali zjaviť dvaja mnísi, ktorí mu prorokovali, že po jeho smrti dá Boh kráľovstvo do rúk nepriateľov a diabol sa bude prechádzať po Anglicku s ohňom, mečom a hrôzami vojny.

Nasledujúci deň Eduard umiera a jeho predpoveď sa už čoskoro mala vyplniť. Z troch ašpirantov na jeho nástupcu boli v tomto momente dvaja stovky kilometrov ďaleko, Harold Godwinson bol však priamo na mieste a tak bol oproti nim vo výhode. Tému nástupníctva mali riešiť poprední anglickí šľachtici zoskupení v rade Witan v Londýne. Jej členom bol aj Haroldov brat Gyrth (1032-1066), vojvoda Východného Anglicka, ktorý radu presviedčal, aby konala pri výbere nového kráľa rýchlo a zabránila tak potenciálnemu chaosu.

Harold mal podporu okolia, na anglickom dvore sa tešil vplyvnej pozícii a ako kráľov švagor bol prakticky najmocnejším mužom Anglicka. Nemal však priamu pokrvnú väzbu k línii predchádzajúcich anglosaských kráľov, na rozdiel od v tom čase 14 – ročného Edgara Athelinga, ktorý bol synom Eduardovho synovca. Na druhej strane Harold sa podieľal na tvorbe kráľovskej politiky už od roku 1056, bol Eduardovou pravou rukou a tiež skúseným vojakom. Pochádzal z významnej rodiny, ktorá mala prostredníctvom neho a jeho bratov pod kontrolou veľkú časť Anglicka.

Harold bol prirodzenou voľbou pre nového kráľa, bol si však tiež vedomý, že si bude musieť nakloniť šľachtickú radu na svoju stranu. Preto šľachticom porozprával o tom, že Eduard vraj deň svojej smrti predvídal a určil ho za svojho následníka. Tento ťažko dokázateľný moment histórie je zobrazený aj na slávnej tapisérii z Bayeux, ktorá na takmer 70 m dlhom pruhu vyšívanej látky zobrazuje kľúčové udalosti roku 1066.

Anglickí šľachtici si uvedomovali potrebu silného kráľa a tak bol s ich podporou Harold korunovaný za kráľa Harolda II. dňa 6. januára 1066, teda v ten istý deň, kedy bol Eduard pochovaný. To sa priečilo zažitej tradícii, podľa ktorej bol kráľ korunovaný až niekoľko mesiacov po svojom zvolení a nie okamžite.

Normanský vojvoda a jeho cesta k moci

Súčasťou zbierky Belgickej národnej knižnice v Bruseli je dnes vzácny rukopis epickej básne, ktorá sa zachovala v jedinom známom exemplári. Je považovaný za autentické rozprávanie udalostí roku 1066 napísané krátko potom, čo k nim došlo. Nazýva sa Carmen de Hastingae Proelio teda Pieseň o bitke pri Hastingse. Obsahuje mnoho do nedávna neznámych detailov a kým Harolda líši v temných farbách, Viliama z Normandie oslavuje.

Popisuje ho ako hrdinu, statočného rytiera a veľkého dobyvateľa, hoci s podobným označením tejto historickej postavy sa stretneme aj v iných dokumentoch, tak francúzskych, ako aj anglických. Viliam býva tradične považovaný za nemilosrdného a nekompromisného človeka, ktorého neohrozený charakter bol formovaný už od ranného detstva.

Ako Francúz bol pobožným kresťanom, zároveň mal však v žilách aj krv Vikingov, keďže jeho predok Rollo sa pred 150 rokmi usadil v Normandii a jeho nasledovníci z nej vytvorili najmocnejšie vojvodstvo Francúzska. Viliam sa narodil v roku 1028 v mestečku Falaise a hoci jeho otcom bol Robert, vojvoda z Normandie, jeho matka bola dcérou remeselníka, s ktorou mal vojvoda krátku aféru. Mal tak nemanželský pôvod, po smrti svojho otca mu však vo veku 7 rokov pripadol titul vojvodu.

V priebehu rokov sa Viliam vybudoval na obávaného bojovníka, ktorému sa bolo lepšie vyhýbať a velil armáde vyvolávajúcej hrôzu. Normanskí rytieri a ich spôsob použitia konskej kavalérie patril ku špičke stredovekých vojenských stratégií. Používali nový druh koňa na bojovom poli pochádzajúci zo Španielska, kým Anglosasovia disponovali len domácimi druhmi koní, ktoré boli malé, zavalité a viac si našli využitie v poľnohospodárstve.

V januári 1066 vyslal Viliam do Londýna svojho vyslanca a požadoval od Harolda, aby sa v jeho prospech vzdal anglickej koruny. Harold odmietol a tak sa Viliam rozhodol prevziať korunu silou veriac, že mal nato plné právo. Tvrdil totiž, že mu trón sľúbil tak kráľ Eduard v roku 1051, ako aj samotný Harold v roku 1064.

Netreba zabúdať, že v Anglicku vládli pred niekoľkými desaťročiami Vikingovia. Eduard vtedy ešte ako anglosaský princ utiekol do Normandie, kde žil po dobu 20 rokov a neskôr mal už ako kráľ uvažovať o Viliamovi ako svojom nástupcovi. Tvrdenie o Eduardovom sľube koruny normanské kroniky potvrdzujú, kým tie anglické o ňom mlčia, hoci jedna z nich uvádza, že Viliam raz kráľa navštívil a strávili vo vzájomnej spoločnosti veľa času.

Vikingská večná sláva a rodinná zrada

Nórsky Viking Hardrada strávil mladosť bojmi na Sicílii, v Rusku, Konštantínopole aj vo Svätej Zemi. O svojich činoch písal básne a zaznamenával svoje víťazstvá aj pre budúce generácie, aby tak o ňom vznikali legendy. Možné dobytie Anglicka pre neho nebolo len otázkou moci, bohatstva a prestíže, ale aj povesti, čo bolo podľa názoru Vikingov to najdôležitejšie, čo ostalo po smrti konkrétneho človeka.

V roku 1066 bol Hardrada už starnúcim mužom, ktorému ubúdali sily a ktorý neuspel v dobytí Dánska. Chcel dosiahnuť posledné veľké víťazstvo a vytvoriť tak nesmrteľnú vikingskú legendu. Plánoval najprv získať severné mestá Anglicka, ako York, ktorý obývali mnohí ľudia vikingského pôvodu.

Zatiaľčo Viliam začína v Normandii budovať armádu pripravujúcu sa na inváziu, Hardrada sníva o veľkom legendárnom víťazstve. Harold II. mal však nepriateľa aj vo vlastnej rodine v podobe brata Tostiga (1026-1066). Ten bol vojvodom v Northumbrii, kde však vládol príliš chaoticky, región príliš zaťažoval daňami a utláčal miestnu šľachtu, ktorej troch členov nechal aj usmrtiť.

Šľachtici Northumbrie sa proti Tostigovi vzbúrili a aby Harold II. zabránil vypuknutiu občianskej vojny, vykázal brata do exilu. Ten ho zato znenávidel, chcel získať späť svoju moc a začal plánovať pomstu. Aby získal podporu pre svoju vec, prichádza koncom januára 1066 za Viliamom do Normandie a neskôr aj za Hardradom do Nórska, ktorý s ním súhlasil spolupracovať a spoločne zaútočiť na Anglicko zo severu.

Harold II. si zatiaľ nebol príliš vedomý sprisahaní, ktorému sa proti nemu chystali, čoskoro mal však ich príchuť spolu s rodinnou zradou okúsiť na vlastnej koži. O tom ale viac nabudúce.

______________

Autorka: Monika Nosková

ZdrojStředověcí válečníci Evropy… 1.část

Obrázok: english-heritage.org.uk/content/images/story-england/

early-medieval/battle-hastings-painting

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.