Stredovekí bojovníci Európy II.

Druhá časť nášho trojdielneho seriálu venuje pozornosť udalostiam, ktoré predchádzali historicky významnej bitke pri Hastingse. Prečítate si o tom, ako z troch rivalov o anglický trón zostali len dvaja, ako normanskú inváziu odrádzalo počasie a ako bitka pri Yorku rozhodla o ďalšom smerovaní vikingských osudov.

Zrada v rodine anglického kráľa

Harold II.

V apríli 1066 smeruje anglický kráľ Harold II. Godwinson (1022-1066) po boku verného brata Gyrtha (1032-1066) do severného región Northumbria, aby tu upevnil svoju moc voči rebelujúcej šľachte. Medzitým sa Normandia a Nórsko pripravujú na zničenie anglosaského Anglicka a niekdajší vojvoda z Northumbrie, Haroldov brat Tostig (1026-1066), plánuje svoju pomstu potom, čo bol zbavený svojej pozície.

Hoci Tostig uzatvoril spojenectvo s nórskym kráľom Haroldom III. Hardrada (1015-1066) aj normanským vojvodom Viliamom (1028-1087) súčasne, bol príliš netrpezlivý, aby vyčkal, kým budú jeho spojenci pripravení na útok. Dňa 5. mája 1066 preto vedie flotilu 60 lodí z Flámska k ostrovu White, kde mu nikto vo vylodení nezabránil, a tak začína útočiť na miestnych obyvateľov.

Podobný útok na kráľovu autoritu musel byť zastavený a Harold II. tak mieri na južné pobrežie Anglicka, kde zhromažďuje pozemné aj námorné sily. Keď sa Tostig o bratovom postupe dozvedel, zbabelo utiekol a pokúsil sa vylodiť v severnom Anglicku. Tomu však zabránila šľachta zo severu, ktorú si medzitým Harold naklonil na svoju stranu. Tostigova armáda tak bola porazená, podarilo sa mu však uniknúť do Škótska, ktoré bolo skvelou základňou pre spojený útok po boku Vikingov. Harold II. tak úspešne odrazil prvú inváziu do Anglicka, tá však nemala byť zďaleka poslednou.

Sľub koruny normanskému vojvodovi

V máji 1066 mal už vojvoda Viliam vybudovanú opevnenú základňu v normanskom mestečku Caen a hľadal politickú podporu pre svoju inváziu. Mnohí ľudia však myšlienku dobytia cudzej krajiny a zabitia jej kráľa spochybňovali. Viliam sa preto obrátil na pápeža Alexandra II. (1015-1073), ktorého podpora mala byť základom legitimity Viliamovho zámeru. Pred ním Viliam odôvodňoval inváziu s tým, že Harold je uzurpátor a Eduard mu sľúbil anglický trón v roku 1051, kým Harold tak mal spraviť v roku 1064.

Viliamova verzia je zachytená aj na známej tapisérii z Bayeux, kde vidíme ako sa Harold plavil z Anglicka cez kanál La Manche a búrka ho zaviala na francúzske pobrežie, kde bol zajatý. Viliam mu zaistil slobodu a priviedol ho do Normandie, kde mu Harold mal vyjadriť svoju podporu pre Viliamov nárok na anglický trón.

Z tapisérie ale nie je úplne jasné, prečo a kam sa vôbec Harold mal plaviť. Niektorí historici sa domnievajú, že Harold cestoval úmyselne do Normandie, aby sa tu s Viliamom dohodol na prepustení dvoch členov svojej rodiny, ktorých vojvoda zadržiaval ako rukojemníkov po dobu 15 rokov. Malo ísť o Haroldovho brata a synovca, pričom Viliam vraj súhlasil s prepustením synovca a brata potom, čo sa stane anglickým kráľom. Aby Harold zabezpečil návrat oboch príbuzných, mal vyjadriť Viliamovi v jeho úmysle podporu.

Pápež Alexander II. prijal Viliamovu argumentáciu a dokonca mu ešte dal zástavu so svojim symbolom, ktorú mal niesť do boja. To dodalo jeho invázii takmer status križiackej výpravy a Viliam mohol bez obáv pokračovať v posilňovaní svojej armády.

Nórski Vikingovia sa pripravujú do boja

Viking Hardrada zatiaľ v júni 1066 pripravoval v Nórsku inváziu do Škótska, pri ktorej mu mal byť spojencom brat Harolda II. Tostig, a odkiaľ spolu plánovali napadnúť Anglicko. Starnúci kráľ mal dobývanie ako jeho predkovia v krvi a uvedomoval si, že je to jeho posledná šanca pre získanie nového územia alebo posilnenie vlastnej legendy. Zhromažďoval tak pri západnom pobreží Nórska svoju armádu, ktorú tvorilo zhruba 500 lodí a 30-tisíc skúsených bojovníkov.

Hardrada túžil, aby jeho meno pretrvalo v histórii navždy, a preto písal básne o vlastných skutkoch. V dobe jeho neprítomnosti mal v Nórsku vládnuť jeho syn, a to naznačuje, že Viking bol presvedčený, že sa domov už nevráti, keďže prevezme vládu nad Anglickom.

Nezávisle od seba boli tak v rovnakom čase pripravované dve invázie do Anglicka, na tunajší trón mal však najväčší nárok posledný mužský príslušník anglosaskej dynastie, Edgar Eheling (1051-1126). Ten bol synom synovca kráľa Eduarda Vyznávača (1003-1066), a teda priamym potomkom slávneho kráľa Alfréda Veľkého (849-899). Edgar bol však ešte primladý, a tak zatiaľ zostával v pozadí sledujúc vývoj situácie.

Počasie normanskej invázii nepraje

Júl 1066 trávil anglický kráľ Harold II. na ostrove White, kde odrazil pokus o inváziu svojho brata Tostiga a očakával zabrániť blížiacej sa normanskej invázii. Zatiaľ nevedel o vikingskej hrozbe ani o dohode svojho brata s Hardradom. Viliam naproti tomu naďalej zhromažďoval v Normandii obrovskú armádu. Presný počet jej lodí nie je známy, niektoré odhady však uvádzajú, že ich bolo viac ako tisíc.

Začiatkom augusta 1066 už bola Viliamova flotila pripravená vyraziť na more, vietor však fúkal z opačného smeru, a tak nebolo vhodné vyraziť na plavbu po kanáli La Manche. Normanský vojvoda teda musel čakať, dni plynuli a udržiavanie armády zloženej z približne 14-tisíc mužov bolo čoraz náročnejšie. Smer vetra sa ani v nasledujúcich týždňoch nezmenil a podmienky pre plavbu sa nezlepšovali. Leto sa menilo v jeseň a pravdepodobnosť Viliamovho úspechu bola čoraz nižšia, čo ho určite frustrovalo.

Vikingský postup v severnom Anglicku

Ten istý vietor, ktorí Normanov odrádzal od výpravy, nahral do karát Vikingom, ktorí sa v posledný augustový deň vydávajú pod vedením kráľa Hardrada z Nórska smerom do Škótska, kde ich očakáva Tostig. Vikingské lode po ceste nabrali zásoby na ostrovoch Shetlandy a Orkneje až napokon pristáli na východnom pobreží Škótska. Následne sa spojili s Tostigom a jeho mužmi v Northumbrii.

Začiatkom septembra 1066 bol anglický kráľ Harold II. naďalej na ostrove White, očakávajúc inváziu z Normandie, ktorá stále neprichádzala. Už však musel rozpustiť svoju amádu, keďže sa končilo dvojmesačné obdobie služby jeho vojakov, ktorí chceli ísť domov postarať sa pred zimou o svoju úrodu. Harold preto vojsko rozpustil dúfajúc, že koniec leta je zároveň koncom normanskej hrozby, minimálne po zvyšok roku 1066.

Plavba cez kanál La Manche na jeseň bola väčšinou riskantnejšia ako počas letných mesiacov, Viliam sa však tak ľahko svojho úmyslu vzdať nemienil. Obzvlášť keď sa dozvedel, že Harold rozpustil armádu a juh Anglicka tak zostal nechránený. V severnom Anglicku zase Vikingovia pokračujú v postupe a útočia na mesto York, niekdajšiu vikingskú metropolu, ktorá mala byť pre Hardradu základňou pre postup do Londýna a následné dobytie celej krajiny. 

Dňa 11. septembra 1066 sa Harold dozvedá o vylodení Hardradu, ku ktorému došlo o tri dni skôr. Prakticky okamžite po rozpustení armády tak musel zvonu zvolať svojich vojakov do boja, presunúť sa s nimi na sever a zaútočiť na Vikingov.

Normanský risk ovocie neprináša

Viliam sa zároveň po šiestich týždňoch nečinného čakania rozhodol zariskovať a vyraziť na more bez ohľadu na nepriaznivý vietor. Normanskú flotilu však zastihla silná búrka, počas ktorej prišla o mnohé lode aj vojakov a nakoniec sa musela vylodiť v severovýchodnom Francúzsku pri mestečku Saint-Valery-sur-Somme. Odtiaľ už síce bolo do Anglicka bližšie, Normani sa však stále nachádzali na druhej strane kanálu La Manche.

Kým Viliamova nádej stať sa anglickým kráľom sa pomaly rozplývala, Harold musel znovu zvolať anglickú armádu a vydať sa na sever do Yorku. Tu sa vikingskej hrozbe postavili oddiely vedené miestnou šľachtou, na ktoré z jednej strany zaútočili Vikingovia spolu s Tostigovými mužmi a z druhej Hardrada so svojimi najlepšími bojovníkmi. Šľachtici zo severu sa tak ocitli v pästi, boli rýchlo porazení a York pripadol Vikingom.

Viliam vedel, že Harold pochodoval s armádou na sever Anglicka a juh krajiny tak zostal nechránený, čo bola ideálna príležitosť pre útok. Keďže protivietor stále nepoľavoval, už zúfalý Viliam sa veľa modlil, hoci jeho muži už začínali pochybovať o tom, že Boh stojí na ich strane. Aby ich presvedčil o opaku, prikázal náboženskú procesiu, počas ktorej boli nesené po meste ostatky miestneho svätého. Tento čin však nemal vplyv na zmenu počasia.

Vikingská porážka

Dňa 25. septembra 1066, teda päť dní potom, čo Hardradovi Vikingovia a Tostigovi muži zajali York, zostali zaskočení prekvapujúcim príchodom anglickej armády pod vedením kráľa Harolda II. Nepredpokladali, že by sa mohol do severného Anglicka presunúť tak rýchlo a neboli pripravení na boj, ktorý mal vojsť do dejín ako Bitka pri Stamford Bridge.

Vikingov a blížiacich sa Angličanov oddeľovala rieka, cez ktorú prechádzal jediný úzky most. Podľa legendy poslal Hardrada svojho najlepšieho muža, aby most bránil, čo dalo Vikingom a Tostigovi čas, aby usporiadali svoje jednotky do obrannej formácie, ktorá mala anglický útok odraziť. Po usmrtení mocného bojovníka Angličania most prekročili, avšak napriek opakovaným útokom nedokázali preraziť pevnú stenu vikingských štítov.

Mali však oproti svojim rivalom výhodu v tom, že súčasťou ich výzbroja bola drôtená košeľa, ktorá ich často dokázala ochrániť pred zraneniami, ktoré by bez nej boli smrteľné. Súčasťou Haroldovej armády boli navyše aj lukostrelci, a tak boli čoskoro Vikingovia porazení a Hardradov pokus o získanie anglického tronu bol ukončený. Angličania tak pri Stamford Bridge vybojovali prekvapujúce víťazstvo a hovorí sa, že sám Harold II. zabil svojho rebelujúceho brata Tostiga a odrezal mu hlavu.

Podľa historických záznamov bolo krviprelievanie, pri ktorom došlo v tejto bitke tak veľké, že aj o polstoročie neskôr na mieste naďalej ležala hromada kostí. Tak či onak bola prehra pre Vikingov katastrofou. Bitku prežilo tak málo z nich, že na ich návrat domov postačovalo 24 lodí z pôvodných 300. Samotný nórsky kráľ Hardrada bol v boji usmrtený a tento moment bol začiatkom postupného úpadku Vikingov a slabnutia ich moci.

Harold II. naproti tomu zostáva naďalej kráľom Anglicka a zbavil sa nielen jedného zo svojich najväčších rivalov, ale aj brata, ktorý ho zradil. V severnom Francúzsku sa však naproti tomu o dva dni neskôr konečne po 7 týždňoch obrátil vietor a normanská armáda zložená zo 700 lodí a 14-tisíc vojakov sa tak dňa 27. septembra 1066 vydáva na more. Pod vedením vojvodu Viliama tak Normani smerujú do Anglicka na nechránené južné pobrežie, zatiaľčo anglická armáda Harolda II. je ďaleko na severe krajiny.

Začína sa tretí pokus o dobytie Anglicka v priebehu roka 1066, ktorý tvorí jadro poslednej časti nášho článku. Preto neváhajte a prečítajte si nabudúce aj o tom, ako došlo počas Bitky pri Hastingse k stretu dvoch veľkých armád a ako jediný deň rozhodol o zásadnej zmene anglických dejín.   

Prvá časť nášho krátkeho textového seriálu Stredovekí bojovníci je TU

______________

Autorka: Monika Nosková

ZdrojStředověcí válečníci Evropy… 2.část

Obrázok: revistadehistoria.es/wp-content/uploads/2014/12/king-harold-ii-harold-

godwinson-house-of-wessex-1066-1066-1350206097_b-e1419335916516.jpeg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.